Judaizmus

Judaizmus
 
1.  ÚVOD
Prečo judaizmus?
Keď sa povie slovo žid, mnohým z nás sa, priznajme si, podvedome vybaví v mysli, niečo nie veľmi pozitívne. Už od počiatku judaizmu, boli jeho veriaci terčom narážok, útokov a utláčania. Po celé storočia doprevádzali Židov predsudky, ktoré tvrdili, že sú moralistický, obmedzený a slepo dodržiavajú zákony Napriek tomu ich viera prekonala mnohé úskalia a pretrvala po niekoľko tisíc rokov až do dnes.A to nás naviedlo k tomu, aby sme zistili, vďaka čomu je to tak. Náboženstiev je mnoho a my sme si mohli vybrať ktorékoľvek iné, avšak práve judaizmus nás oslovil  tým, že je málo propagovaný a v porovnaní s kresťanstvom na nás pôsobí oveľa čistejším a úprimnejším dojmom. Vo všeobecnosti síce pôsobí až príliš orotodoxne, ale málokoho pri tom napadne, že každá jedna jeho súčasť má obrovský význam. Od slávenia sviatkov až po každodenné zvyky je pospájané detailnou symbolikou, ktorá je nám než blízka a nenachádza sa až v takom rozmere v iných náboženstvách. Zaujalo nás neustále zatracovanie židov,ktorí sú oddávna neprávom odcudzovaní a posudzovaní.Chceli by sme sa bližšie priblížiť k podstate problému a pomôcť utvoriť nielen sebe ale aj vám svoj vlastný subjektívny názor.
Tak prečo judaizmus?
 ...Prečo nie?...

2.0  TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ
2.1 Pôvod
Slovo judaizmus pochádza z hebrejského koreňa, ktorý znamená vzdať vďaku Bohu a slúži ako k označeniu zeme, Judey, tak aj jej obyvateľov,  potomkov Judy, teda Źidov. Tento konkrétny odkaz k určitému zemepisnému miestu a obyvateľstvu ide k jadru veci: judaizmus je charakterizovaný snúbením určitého boha, Boha zo Sinaju, s určitým národom, Izraelom, a s určitou zemou, Svätou zemou. Judaizmus je kolektívna, religiózna, kultúrna a právna tradícia a civilizácia, ktorá sa vyvinula a menila od začiatku biblickej periódy až po dnešok. Zahŕňa veľa rôznych historických období, ako aj rôznych prístupov k centrálnej otázke Boha, človeka a sveta. Napriek rôznosti sú všetky tieto prístupy zviazané kontinuitou tradícií, ako aj kolektívnym historickým osudom detí Izraela.

Niekedy sa stretávame tiež s označním Hebrej, hebrejský. Pôvod slova treba hľadať opäť v Biblii. Hebrej sa nazýval jeden z Abrahámových predkov. Aj reč, v ktorej vznikla väčšina kníh Starého zákona, sa nazýva hebrejčina. Moderná forma hebrejčiny-ivrit je dnes úradným jazykom štátu Izrael.
Židovstvo alebo judaizmus môžeme teda chápať v dvoch rovinách, v náboženskej a národnej.
 
Židovstvo je náboženstvo dejín, náboženstvo histórie. Boh Izraela nemôže byť nájdený len v prírodných úkazoch. Prihovára sa nám prostredníctvom dejinných udalostí. (Rabi Abrahám Joshua Heschel, 1907-1973)

2.2  Základné črty náboženstva
Prvú a najzákladnejšiu črtu vidíme v prvých prikázaniach desatora. Židovská viera je prísne monoteistická, to znamená že uznáva len jediného Boha, tvorcu celého sveta aj človeka.Človek je Bohom stvorený, stvorený na obraz Boží. Človek má slobodnú vôľu, môže rozhodovať o svojom konaní, môže konať dobro alebo zlo. Ako návod na rozlíšenie dobra a zla slúži Tóra, ktorú Hospodin ponúkol všetkým národom. Prijal ju však len židovský národ a uzavrel s ním zmluvu, ktorá od nich vyžaduje dodržiavanie zákonov obsiahnutých v Tóre. Časť zákonov v Tóre má planosť pre všetkých ľudí, teda aj pre nežidovské obyvateľstvo. Nežidia nemusia dodržiavať rituálnu časť zákona, ale mali by dodržiavať tzv. Noachove zákony. Je to 7 príkazov, 1 pozitívny a 6 negatívnych: Konať spravodlivo, nezapierať Boha, neslúžiť modlám , nevraždiť, nekradnúť, nesmilniť a netrápiť zvieratá. Život a konanie veriacich bolo a je riadené 613 príkazmi, ktoré sa delia na 248 pozitívnych príkazov a 365 zákazov.

Dejinným cieľom židovského národa je dosiahnutie lepšieho stavu sveta, ktorý bude zvestovaný príchodom Mesiáša. Ľudstvo bude žiť v šťastí a harmónii, Židia sa vrátia do svojej starej vlasti a nenávisť medzi národmi a jednotlivcami sa pominie. Židovské náboženstvo nepozná cirkevnú hierarchiu zvyčajnú u iných veľkých svetových náboženstiev. Na čele náboženskej obce stojí jej predstavený a popri predstavenom rabín. Rabín je znalcom Tóry a inej náboženskej literatúry. Často je aj kazateľom v židovskom kostole-synagóge. Rabína treba chápať ako učiteľa a znalca Tóry, nie ako kňaza. Nie je prostredníkom medzi Bohom a človekom. Židovstvo kladie väčší dôraz na konanie ako na samotnú abstraktnú vieru (aj človeka posudzujeme podľa skutkov, nie podľa viery).

2.3 História
-3760 počiatok židovského kalendára, stvorenie sveta
-2800 potopa. Noah
-1800 doba patriarchov
-1280 exodus z Egypta
-1020 až -1004  Saul
-1004 až -965  Dávid
-967 až -928  Šalamún
-928 delenie kráľovstva Judu na Izrael
-721 zánik Izraela a dobytie Samárie
-627 až -580 Jeremiáš
-586 dobytie Jeruzalema
-586 až -538 Babylonský exil
-538 návrat z Babylonu
-520 až -515 stavba druhého chrámu
-333 výboje Alexandra Macedonského
-167 Makabejci
-19  rekonštrukcia chrámu Herodosom
66  povstanie proti Rímu
70  zničenie druhého chrámu
614  Jeruzalem dobytý Peržanmi, 629 Byzanicou, 638 mohamedánmi
Raši
1085-1140  Juda Halevi
1096 1. križiacka výprava
1290 vyhnanie Židov z Anglicka
1348-1350 čierna smrť v Európe
1492 vyhnanie Židov zo Španielska
1632-1677 Baruch Spinoza
1776  Americká deklarácia nezávislosti
1781  tolerančný patent Jozefa II.
1848  revolučný pohyb v Európe
1914-1918  1.sv. vojna
1917  revolúcia v Rusku
1933  nástup nacistov k moci
1940-45  holokaust
1948  vytvorenie štátu Izrael
 
Tradičné židovské náboženstvo, vychádzajúce z "hebrejskej biblie" (zodpovedá približne Starému zákonu), z Talmundu a náboženských komentárov.Patrí spolu s kresťanstvom a islamom medzi tri svetové monoteistické náboženstvá. Je najstaršie, základy má už v 13.st.pnl., kedy žil Abrahám, zakladateľ a patriarcha Židovstva. Abrahám a jeho nasledovníci vytrvale priam tvrdošijne hlásali a dodnes hlásajú ideu jediného a nepoznateľného Boha, Tvorcu sveta aj človeka. Môžeme ich považovať za prvých monoteistov. Biblia popisuje Abraháma a jeho potomkov ako kočovníkov putujúcich spolu so svojimi stádami dobytka púšťou. Do oblasti Palestíny prenikli od juhu a súperili o vládu nad týmto územím s mnohými inými národmi. Táto perióda, v ktorej Abrahámovi potomkovia viac alebo menej úspešne obhájili svoje územie trvala niekoľko sto rokov. Potom sa v dôsledku hladu presunuli do Egypta. Vládcovia Egypta, faraóni ich spočiatku nechali usadiť sa v oblasti Gosenu, kde Izraeliti žili separovane od Egypťanov. Tento stav sa však po niekoľkých generáciách zmenil a egyptskí panovníci nútili Izraelitov pracovať na stavbách a pri výrobe tehál. Ich položenie sa tak zhoršilo, že sa rozhodli vrátiť do svojej starej vlasti. Návrat sa udial pod vedením Mojžiša asi 1300 rokov pred o. l. Celková doba pobytu v Egypte bola 430 rokov a po ich uplynutí sa z malého počtu

Izraelčanov stal skutočný národ. Séria priaznivých okolností podmienila úspešný odchod z Egypta a utužila pocit národnej spolupatričnosti Židov, ktorí sa dostali do pôvodnej vlasti nepriamo, po dlhom putovaní cez púšť. Mojžiš stojaci na čele ľudu počas celého putovania na púšti bol a je najväčšou postavou židovských dejín. Z hľadiska ľudského bol osamelý, čo podčiarkuje aj jeho smrť a do dnešných dní neznáme miesto jeho hrobu. Počas svojho 120-ročného života pôsobil ako osloboditeľ, zákonodarca a vychovávateľ. Roky, ktoré Izraelčania strávili s Mojžišom na púšti boli školou národa, jednou z mnohých, ktoré história dala Židom, ale tou najdôležitejšou. Sú to zároveň roky v ktorých židovský národ prijal svoj morálny kódex. Tradícia popisuje túto udalosť, ako zjavenie na hore Sinaj spojené s prijatím mravných zákonov, ktorých stručným zhrnutím je Desatoro prikázaní. Tento kódex ostal v platnosti počas jestvovania celých dejín až do dnešných dní a stal sa základom etiky ľudstva. Návrat Židov do pôvodnej vlasti je poznačený sústavnými vojnami s okolitými kmeňmi a národmi, Židia však uhájili svoju vlasť a upevnili si svoje postavenie. Biblická história týchto čias zdôrazňuje, že ohrozenie národa malo dva aspekty, fyzický a mravný. Okolité národy, hlavne susedný Kanánčania boli mravne aj kultúrne zaostalí, prinášali svojim božstvám ľudské obete a holdovali surovým obyčajom. Z tohoto dôvodu požadovali vedúce osobnosti židovského národa, židovskí proroci, uzavretý národný a náboženský život. Ako už bolo spomenuté, nebolo v tom čase rozdielu medzi náboženským a národným aspektom Židovstva, oba splývali. Štátna forma v týchto časoch mala veľmi voľnú štruktúru. O dôležitých otázkach sa rozhodovalo kolektívne, prípadne sa akceptovala mienka ľudí s prirodzenou autoritou. Táto forma "vlády" jestvovala aj v časoch, keď v okolitých štátoch "fungovali" kráľovské dynastie. Židia si zvolili kráľovskú formu vlády oveľa neskôr. Prvým izraelským kráľom sa stal biblický Saul (1020 - 1004 pred o. l.), ktorý vynikol v boji s Filištíncami. Nasledoval ho populárny Dávid (1004 - 965), najvýznamnejší kráľ židovskej histórie. Za jeho panovania dosiahlo kráľovstvo vrchol moci. Po ňom nastúpil jeho syn Šalamún (967 - 928). Snažil sa zmierniť protiklady medzi kočovným hospodárstvom na juhu a stabilným poľnohospodárstvom na severe. Na vzostup moci susedných štátov, hlavne egyptskej veľmoci reagoval Šalamún šikovnou zahraničnou politikou. Náboženský život upevnil výstavbou centrálneho kultového miesta Židovstva, jeruzalemského chrámu na hore Sion. Šalamúnovo meno sa v dejinách spája s múdrosťou a rozhľadenosťou. Napriek predvídavej politike Šalamúna sa jeho nástupcom nepodarilo udržať jednotu kráľovstva. Došlo k rozštieeniu na severnú časť (Izrael) s hlavným mestom Samáriou a južnú časť (Judea) s hlavným mestom Jeruzalemom. Rozštiepenie bolo vyvolané rastúcim vplyvom susedných veľmocí Egypta a Asýrie medzi ktorými sa nachádzalo územie obývané Židmi. Severné kráľovstvo zaniklo roku 722 pred o. l. po trojročnom obliehaní Samárie Asýrčanmi a tým sa zároveň končí stopa desiatich izraelských kmeňov, ktorých osud sa stal v minulosti predmetom mnohých úvah. Po čase etnicky splynuli s Asýrčanmi. V južnom kráľovstve, Judei ostal celý kmeň Juda a väčšina príslušníkov kmeňa Levi. Doba medzi zánikom Izraela a neskorším zánikom Judei je poznamenaná pôsobením prorokov, vysoko nadpriemerných jedincov, ktorí tvoria neopakovateľnú súčasť židovských aj svetových dejín. Proroci dvíhali svoj hlas a nemilosrdne karhali vládnuce vrstvy aj prostý ľud za porušovanie Zákona.
 
Neskôr sa judaizmus vyvýjal v DIASPÓRE (pôvodne označenie rozptýlenia židovského národa, kt. príslušníci sa od čias babylonského zajatia v 6.st.pnl. usadzovali mimo Palestíny. Po rímsko - židovských vojnach v 1.a 2.st.nl. boli židia z Izraela násilne vytlačení. Centra žid. života sa v diaspóre často presuvali (napr. Babylonia, Taliansko, zap., stred. a vych. Európa i zámorie). Vďaka sionizmu a vzniku nového Izraela žid. d. opäť získala svoje národné centrum). Nositeľmi judaizmu sú Židia vrátane tých, kt. počas historického vývoja na judaizmus prestúpili ( napr. v 9.-10.st. Chazari). Za zakladateľa židovského národa sa pokladá ABRAHÁM v obd. okolo r.1800 pnl. Jedným z hlavných prorokov judaizmu je Mojžiš, s kt. Boh obnovil svoju zmluvu približne v r.1200pnl. Najzákladnejšia črta židovského náboženstva je obsiahnutá v prvých prikázaniach desatora. Judaisti veria, že sa raz na zemi objavi MESIÁŠ, kt. židov zhromaždi v zasľubenej krajine a znovu postaví JERUZALEMSKÝ CHRÁM. 

2.4 Sviatky
Židovský kalendár je lunárny, riadi sa fázami Mesiaca. Židovský kalendárny rok má zvyčajne 12 mesiacov po 29 dní alebo 30 dní. Spolu je to 354 dní, tz., že diferencia oproti slnečnému roku je o niečo väčšia ako 11 dní. Za 19 rokov to predstavuje 210 dní= 7 mesiacov. A týchto 7 mesiacov pridávame 7x počas 19 rokov do kalendára formou 13.ho mesiaca, kt. pripojíme za mesiac Adar. Rok s 13 mesiacmi označujeme ako Ibbur. Názvy jednotlivých mesiacov sú: Nisan, Ijar, Sivan, Tamuz, Av, Elul, Tišri, Chešvan,
Kislev, Tevet,   Ševat,   Adar.
Sviatky židovského kalendára môžme rozdeliť do nasled. skupín:
1., VEĽKÉ SVIATKY:
*Roš Hašana*
- židovský Nový rok, podstatou sviatku je duchovné znovuzrodenie.Typickým prvkom novoročných obradov v synagóge je trúbenie na šófar/hudobný nástroj vyrobený z rohu barana a vypreparovaný teplom/, pripomínajúce hrmenie počas Zjavenia na hore Sinaj. Sviatok židovský, kt. sa slávi v 1 a 2 dni mesiaca tiriš a začína sa ním 10dni pokánia,kt sa končia Jom Kipurom. Pripísuje sa mu charakter súdneho dňa, preto sa nazýva aj Deň súdu /začína sa nim obd., v kt. Hospodin rozhoduje o osude každého človeka. Podľa rabinskej tradicíe bol počas Roš hašanu stvorený svet/
 
*Jom Kipur *
-pôstny deň, deň zmierenia alebo sobota sobôt, zákaz jedla a nápojov, práce, telesných pôžitkov na viac ako 24 hodín.Súčasťou zákazu je aj zákaz kúpania sa a krémovania, jeho základnou myšlienkou je zmierenie, očistenie svedomia bojom proti zlu a pre dobro. Deň zmierenia je najväčší židovský sviatok, najslavnostnejší deň v jud.kalendári, kt. pripadá na 1deň mesiaca tišri(september - október), posledný z 10dní pokania začinajúcich Novým rokom (Roš ha-šana). Pôst sa drží od západu slnka do zotmenia nasledujúceho dňa. Zakazuje sa jesť, piť, súložiť, používať kozmetické a toaletné prípravky, nosiť koženu obuv, kúpať sa a vykonavať aku koľvek prácu.

Deň sa venuje individuálnemu a verejnému vyznaniu hriechov a pokaniu. Je zvykom požiadať o odpustenie osoby, kt. niekto urazil. V časoch existencie chrámu v Jeruzaleme sa na obrade obetoval za kňaza býk a za izraelský ľud 2 capy. Synagogálnej bohoslužbe predchádza vyhlasenie o zrušení neuvažených sľubov medzi Hospodinom a človekom.J.K sa končí modlitbou, pri kt. sa trúbi na baraní roh.
 
2., PÚTNICKE SVIATKY:
* Pésach*
- sviatok slobody, deň spomienok na udalosti spojené s odchodom izraelitov z Egypta, je v období slávenia kresťanskej Veľkej Noci, prvý z troch židovských sviatkov, počas kt. pútnici prichádzali do Jeruzalema a v chráme obetovali prvotiny. Slávi sa v jarnom mesiaci nia (marec - april) a preto sa nazýva aj sviatkom jari. Jeho pôvodný roľnický charakter bol historizovaný a sviatok sa stal pripomienkou vyslobodenia Židov z egypt. otroctva. Počas p. sa začína domacím obradom nazývaným seder,  je sa maces /maces=placka z nekysnutého cesta, ktoré jedli ich predkovia počas úteku z Egypta/, počas sviatku sa nesmie v židovských domácnostiach nachádzať nič kysnuté. V synagoge sa prečíta Pieseň piesní , kt. sa chápe ako vyjadrenie Božej lásky k Izraelu
ďalej *Šavuot*  *Sukkot* *Šemini Aceret* *Simchat Tóra*
 
3., SPOMIENKOVÉ DNI:
 *Tevet  *Tamuz  *Av
 
4., POLOSVIATKY: * Tu bi-Švat * Purrim  *Lag ba-Omer 
*Chanuka*
- zasvätenie; sviatok svetiel, 8dňový židovský sviatok slávený v decembri. Pôvodne oslava víťazstva Židov vedených Makabejcami nad vojskami Antiocha IV.Epifana (znovu zasvätenie chramu a vznik samotného židovského štátu). Neskôr sa Ch., spojila s legendou o najdenom džbániku s čistým olejom:
množstvo potrebne na chrámovu lampu na jednu noc vystačilo celých 8dni. Charakteristicky postupným zapaľovaním osemramenného svietnika (chanukija-menora *4.1 ).
 
*SABAT*
Zo všetkých sviatkov židovského kalendára je najväčšia a najdôležitejšia sobota. Všetky druhy aktivít, práca, obchod, vyučovanie, domáce práce a pod. sa nevykonávajú, gazdiné mali pripravené jedlá na piatok večer aj na sobotu. Samotná sobota, ako napokon aj iné dni, sa začala večer predchádzajúceho dňa. V piatok popoludní navštevovali židia rituálny kúpeľ-mikve, aby mohli privítať sobotu v telesnej čistote a podľa možnosti vo sviatočnom oblečení. Sobota však neslúžila len na očistenie tela, ale aj duše. Nie je útekom od práce, ale naopak, je to vzdanie úcty práci. Len ten, kto pozná aj prácu, aj oddych, môže oceniť jedno aj druhé. Počas sabatu sa stal otrok alebo sluha ľudskou bytosťou, ktorá mala takú istú dôstojnosť ako jeho pán. Sobota patrí k základným prejavom židovskej viery. Jej svätenie sa spomína ako jedno z príkazov desatora. Svätenie jedného dňa v týždni prevzali od Židov kresťania a mohamedáni. Kresťanstvo posunulo sobotu deň dopredu, teda na nedeľu, a Islam deň dozadu, na piatok.
 
2.5 Knihy
Tóra /- tradičný hebr.názov Pentateuch (Päť knih Mojžišových); prvé knihy Starého zákona nazývane Genezis, Exodus, Leviticus, Numeri a Deuteronomium/  a Talmud
Základom židovského právneho systému založeného na náboženských zákonoch je Tóra, považovaná za záznam Božieho zjavenia.
V zásade sa rozlišuje medzi písanou a ústnou Tórou. Pod písanou Tórou rozumieme Päť kníh Mojžišových (Pentateuch), celá hebrejská biblia má názov Tenach a zahŕňa okrem tóry ešte Knihy prorokov (Nebiim) a Spisy (Ketubim), celkovo 22 svätých kníh (presne ide o 39 jednotlivých kníh, z nich boli niektoré zhrnuté do jedného zväzku – tak sa dospelo k počtu 22). Kresťanský pojem „Starý zákon“ Židia nepoužívajú.

V židovskom náboženstve existoval mimo písaného slova (Tóry) vždy ešte vysvetľujúci výklad. Veľká časť týchto ústne tradovaných textov bola v 2.-5. storočí n.l. zhrnutá v Talmude („Učenie“). Talmud sa skladá z dvoch prvkov: Mišna („Opakovanie“) a Gemara („Dokončenie“, prípadne i odvodenina z aramejského slova gemar = učiť sa). Mišna je zbierka náboženských a civilnoprávnych zákonov. Gemara obsahuje diskusie o Mišne a výklad zákonov. Práve z týchto dvoch prvkov vznikol na začiatku 6. storočia n.l. Talmud, najprv jeruzalemský, neskôr podrobnejší a významnejší babylonský Talmud. V Talmude rozlišujeme časť zvanú Halacha („Cesta“, „Chodník“), teda legislatívnu, a časť s názvom Hagada, teda texty rôzneho druhu, ktoré nemajú právny charakter, napr. príbehy, bájky, filizofické diskusie a výklady biblie. Celkové posolstvo Tóry možno vyjadriť v jedinej vete: „To, čo nechceš, aby činili tebe, nečiň svojmu blížnemu.“
 
2.6 Smery j udaizmu
V sučastnosti niekoľko zákl. smerov: reformny smer (najmä v USA) sa snaži prispôsobiť spoločnosti 20,st., ortodoxný j. zachováva vernosť židovským tradíciam - jeho súčasťou je chasidizmus (Boh je prítomný vo všetkom čo človeka obklopuje, a preto s ním možno naviazať priamy kontakt.). Konzervatívny j. zaujíma strednú pozíciu. Po období emancipácie došlo k čiastočnej sekularizácii, rešpektovanie zákl. náb. hodnôt však zostalo zachované, takže dnes tvorí j. komplex náboženskej, národnej a kultúrnej roviny. Napriek tomu sa j. používa najmä tam, kde ide o židovstvo ako náb. jav.
 
Sefardim
Židia, ktorí sa usadili na Pyrenejskom polostrove, dostali meno sefardim. V hebrejčine označuje toto slovo Španielsko. Do Španielska sa sťahovali v období stredoveku a žili tu po boku moslimských spoluobyvateľov. Vytvorili si vlastnú silnú intelektuálnu kultúru a jazyk ladino, zmes španielčiny a hebrejčiny.

Aškenázim
Židia severnej a východnej Európy sú známi ako aškenázim, slovo odvodené od hebrejského slova pre severné Francúzsko a Nemecko. Z týchto oblastí sa šírili ďalej do Poľska a Ruska, kde sa vyvinula bohatá kultúra a špecifický jazyk jidiš. Jidiš je zmesou nemčiny, hebrejčiny a niektorých slovanských výrazov. Písmo tohto jazyka je hebrejské.

Falaša
Židia v Etiópii sa nazývajú Falaša, od slova, ktoré značí „cudzinec“. Dodržiavajú judaistické tradície, ale čítajú bibliu v etiópskom dialekte Geez.

Chasidizmus
Toto mysticky ladené náboženské hnutie sa objavilo v 18. storočí a veľmi rýchlo sa šírilo. Pôvod má vo východnej Európe. Chasidi zdôrazňujú oddanosť náboženstvu, majú vlastné bohoslužby, nosia osobité čierne odevy a nechávajú si narásť dlhé pajesy. Najsilnejšie je toto hnutie v Izraeli a v USA.

Haredim
(Ustaraní) – nesionistickí ultraortodoxní Židia. Náboženský fundamentalizmus
Dnes úplne bežne používaný výraz „fundamentalizmus“ má svoj pôvod v rade brožúr, ktoré vydali prísne veriaci kresťania v rokoch 1910 až 1915 v USA pod titulom: „A Testimony of the Truth“. Pre náboženských fundamentalistov v dnešnom slova zmysle sú charakteristické pravidelne sa opakujúce ideologicky motivované vzorce chovania.

3.0 DISKUSIA
3.1 Antisemitizmus
slovo antisemitizmus sa objavuje až v 19.storočí  v súvislosti s prejavmi nenávisti alebo nepriateľstva voči Židom. Dnes je zvykom používať toto slovo v širšom kontexte na označenie nepriateľstva, ale aj predsudkov, averzie alebo osobnej nevraživosti voči židovstvu. Problém antisemitizmu sa stal zvláštny od zničenia druhého chrámu, keď Židia stratili svoju vlasť a začali žiť v diaspóre, mimo svojej pôvodnej vlasti, ako náboženská a etnická skupina odlišujúca sa od svojho okolia.

Antisemitom sa nikdy nestane človek so slobodným a kritickým myslením, schopný samostatného úsudku, nepodliehajúci masovej psychóze. Takíto nezávislí myslitelia sa vyskytovali a vyskytujú vždy a v každej krajine, je ich však málo a ich vplyv nie je dostatočný. Protipólom sú im ľudia zakomplexovaní, neschopní, ale zároveň ctižiadostiví.

Títo si potrebujú zdôvodniť svoje neúspechy pred svetom, aj sami pred sebou. Najjednoduchším riešením je odmietnutie osobnej zodpovednosti za vlastné neúspechy a pripísanie tejto zodpovednosti nejakej, bližšie neurčenej forme  Židom alebo židovstvu. Spoločnou črtou všetkých foriem antisemitizmu je nenávisť, nehumánnosť a neochota konfrontovať sa so skutočnosťou.
 
4.0 VLASTNÁ PRÁCA
 
4.1 Zaujímavosti:
OBRIEZKA
-je odstránenie predkožky a považuje sa za dôležitý faktor pri vytváraní správnych vzájomných vzťahov medzi vyššími a nižšími svetmi. - je vonkajším symbolom zmluvy medzi Bohom a Židmi, kt. si Boh vyvolil za svoj národ.Robí sa spravidla v 8 deň po narodení dieťaťa Pre mystikov to nie je len fyzický orgán, ktorý sa takto odkrýva. V spirituálnej oblasti obriezka spôsobuje odkrytie bohatej komunikačnej cesty medzi svetmi.
 
MANŽELSTVÉ A RODINNÉ PRÁVO V IZRAELI
Izraelské zákony nepoznajú občianský sobáš a neortodoxní rabíni majú zakázané vykonávať tento obrad. Ortodoxný svadobný ceremoniál odporuje rovnoprávnosti žien, lebo ženích pri ňom hrá aktívnu rolu a nevesta smie len mlčky súhlasiť. Prísne religiózny výklad zákona o sobáši naviac diskriminuje značný počet občanov. Kvôli chýbajúcej možnosti uzatvárať civilný sobáš v Izraeli sú Izraelci nútení sa ženiť a vydávať podľa náboženských zákonov, akokoľvek ich príslušnosť k niektorej náboženskej komunite nebýva vo väčšine prípadov dobrovoľná. Dieťa židovskej matky je podľa náboženského zákona Žid, u moslimov sa ale rozhoduje podľa otca. Žid a moslim teda môžu uzavrieť sobáš, len keď jeden z partnerov konvertuje.
KOMPROMIS
Je zvykom, že pred posledným veršom kadiša, židovskej smútočnej modlitby – „Kto vytváraš mier vo svojich výšinách, vytvor mier rovnako medzi nami a nad celým ľudom izraelským. Amen!“ – ustúpia modliaci sa o dva kroky vzad na dôkaz svojej ochoty ku kompromisu a túžby po mieri. I to patrí k najlepším židovským tradíciam.

KOŠER
Šifra košer nemá nič spoločné s výživovou hodnotou potravín alebo ich čistotou v bežnom zmysle slova. Znamená to iba, že s potravinou bolo zachádzané alebo bola spracovaná podľa židovských pravidiel popísaných v Tóre v knihe Leviticus. Tieto pravidlá zakazujú konzumáciu bravčových výrobkov a morských živočíchov bez šupín a plutiev, rovnako tak miešanie mäsa a mlieka v priebehu jedla. Povolené je hovädzie mäso a baranina. Obradne čisté košer potraviny nesú označenie písmenom U alebo K, v prípade mliečnych výrobkov písmenom D a mäsa M. Niektoré z pravidiel, aspoň podľa potravinárskych expertov, súvisia pravdepodobne s ochranou zdravia konzumentov (napríklad zákaz požívania bravčového mäsa môže mať pôvod v obavách pre parazitárnym ochorením - trichinózou), iné majú skôr duchovné dôvody (napríklad podľa ortodoxných židovských pravidiel nádoba používaná na mlieko nesmie byť použitá na mäso a naopak). Potraviny, ktoré sú označené "Kosher - D" sa varia oddelene od mäsa a mäsových výrobkov. Aby mohlo byť mäso a hydina označená košer, musí byť utratená predpísaným spôsobom. Na ďalšie spracovanie sa môžu použiť iba určité kusy mäsa. Inšpektori pátrajú po akýchkoľvek závadách či známkach ochorenia alebo deformácie, lebo zviera, ktoré je choré alebo vykazuje príznaky ochorenia, nemôže byť uznané za košer.
 
5.0 ZÁVER
Židia vedia a veria v to, čo robia, nesnažia sa o vyvolávanie žiadnych konfliktov. Židov ako celý národ niečo spája, akési puto od dávna, udalosti z histórie a tým nás toto náboženstvo priťahuje.Medzi židmi niet toľko nevraživosti, osočovania a intríg, sú vždy ochotní pomôcť ostatným židom v núdzi aj bez toho, že by sa boli predtým poznali.

Princípom ich viery je MILOVAŤ BLÍŽNEHO SVOJHO AKO SEBA SAMÉHO a NEROBIŤ INÝM TO, ČO NECHCEME ABY ROBILI DRUHÍ NÁM. Nijaký národ si nevytrpel pre svoj pôvod práve toľko koľko Židia, ktorí sa aj napriek všetkým prekážkam ktoré doposiaľ prekonali, nevzdali svojej viery, k čomu im pomáha aj to, že za centrum ich kultúry sa považuje rodina. K ich spôsobu života nepatrí len ortodoxná výučba náboženstva, ale taktiež vzdelanie, ktoré robí židov silnými, a možno ich utláčanie bolo spôsobené práve tým, že sa ich nepriatelia báli jednak sily ich vedomostí a vzájomnej spolupatričnosti. Židia v nás vzbudzujú rešpekt, pôsobia na nás váženým dojmom. Dejiny judaizmu sú zároveň dejinami náboženstva aj dejinami národa. Sú to naozaj dlhé a fascinujúce dejiny. Judaizmus svoje názory verejne neproklamuje. Navyše, z rôznych príčin kultúrnej povahy mnohé črty židovského svetonázoru sa chápu veľmi nesprávne. Veľa ľudí hľadí na judaizmus cez okuliare zafarbené kresťanstvom a západným osvietenstvom. Tento projekt sme napísali práve v snahe čeliť takémuto nepochopeniu.