Katari

Katari
 
Úvod
Na juhu Francúzska sa v 13. storočí odohrala dráma albigénskych vojen, ktoré boli vlastne križiackymi výpravami. Toto ťaženie pod zástavou cirkvi malo vyhladiť náboženské hnutie katarov, ktorým sa podarilo vytvoriť akúsi opozíciu voči vládnucej cirkvi a tým na seba privolať hnev pápežského Ríma.
Katarom sa podarilo vytvoriť prvé veľké stredoveké reformačné hnutie a svojimi myšlienka si dokázalo získať skoro celé národy. Túto tému som si vybrala, pretože ma veľmi zaujala a chcela som ju priblížiť ľuďom dnešnej doby.
 
Pôvod
Korene katarstva pochádzajú z Malej Ázie. Do Európy sa dostalo cez Bulharsko a Rumunsko a rozdelilo sa na dve vetvy. Prvá smerovala Nemeckom, Francúzskym kráľovstvom až do Anglicka. Druhá Talianskom do Toulouského grófstva, kde toto hnutie dosiahlo najväčší rozmach v 11.- 13.storočí, teda v čase, keď krajinu sužovala 100-ročná vojna proti Anglicku. Na juhu však vtedy prekvital obchod, remeslá, ale hlavne katarské hnutie.
Slovo katar pochádza z gréckeho slova katharos – čistý. Toto označenie si nevymysleli sami, dali im ho nemeckí a francúzski klerici, ktorí tvrdili, že sa katari dopustili hriechu, počúvli Satana a oddelili sa od cirkvi. Z tohto pomenovania bolo neskôr odvodené slovo kacír, ktoré malo svedčiť o zlých úmysloch a ospravedlniť prenasledovanie mnohých ďalších kresťanov.

Albigénci
Albigénci je geograficky názov pre katarov, ktorí pôsobili v oblasti Occitánie – juh Francúzska, je odvodený od mesta Albi, jedného z ich centier. Žili veľmi jednoducho, väčšina pochádzala z chudobných rodín. Zaoberali sa prírodným liečiteľstvom, astrológiou a tkáčstvom. Vážili si prírodu a riadili sa jej zákonmi, mali veľkú úctu voči všetkému živému i stromom. Jedno z ich základných pravidiel bolo: „ Nepreleješ krv! “ Nejedli nič živočíšneho pôvodu, okrem rýb, lebo tie podľa nich vznikali z vody. Zastávali názor, že každý sa má živiť vlastnými rukami. Boli vynikajúci  rečníci a svojim jednoduchým náboženstvom si dokázali získať hlavne nižšie vrstvy, ľudí, ktorí dokázali nefalšovane vidieť svoj život. Stali sa tak veľkými protivníkmi cirkvi. 
  
Základy náboženstva
Albigénske náboženstvo sa opiera o prvky dvoch hnutí a to:
BOGOMILOVIA – dualistické kacírske hnutie nazvané podľa popa Bogomila, ktoré vzniklo v 10. storočí v Bulharsku. Podstatu tvoril dualizmus: všetko pozemské( štát, panovník, cirkevné inštitúcie,...) pokladali za dielo Satana. Propagovali sociálnu rovnosť, odmietali cirkevné sviatosti a uctievanie svätých.

MANICHEIZMUS – hnutie založené v 3. storočí prorokom Manim v Perzii, ktoré doniesli misionári z Balkánu Galom (Druidi podobne ako katari zhromažďovali chudákov na odpor voči tyranii a cirkvi). Podľa neho bolo dobro a zlo na počiatku vekov spojené, teraz medzi sebou bojuje a na záver bude opäť oddelené. Duša sa však dá oslobodiť pomocou sebapoznania a askézy.  Taktiež obsahuje myšlienky orientálnych náboženstiev ( Zoroaster ) i pôvodného gótskeho kresťanstva.
 
Náboženstvo
Základom ich náboženstva je dualizmus, čo znamená, že svet je zložený z protikladov:  hmota X duch ,  objektívny názor X ľudská subjektivita ,  dobro X zlo. Dobrá ríša ducha ( nebo ) a Ríša zla ( peklo ) však nepochádzajú od toho istého stvoriteľa. Svet stvoril antiBoh- Satan, je bez božieho vedenia len na pokúšanie ľudí. Peklo neexistuje, lebo je už tu na Zemi, ktorá je miestom pokušenia a temna. Ich viera vychádza z Evanjelia podľa Jána. Ježiš prišiel na Zem, aby priniesol posolstvo a nie, aby vzal viny ľudí na seba. Verili v jeho nadprirodzené telo, teda nemohol umrieť. Preto neuznávali kríž utrpenia, ale starý symbol pravdy – rovnoramenný kríž. Jeho zázraky tiež vykladali spirituálne, uctievali jedine lámanie chleba ako spomienku
na neho. Rímskokatolícka cirkev bola podľa nich plná dogiem a vymyslených sviatostí, ktoré odmietali. Neuznávali ani jej svätých. Krst sa konal v dospelosti, lebo vtedy už človek vedel, čo chce.

Človek je podľa nich zložený z troch častí: tela, duše a ducha. Duch podľahol Satanovi a padol na Zem, kde zabudol na svoju božiu podstatu. Aby sa k nej vrátil, musí sa oslobodiť od tela v ktorom žije a odolať pokušeniam pozemského bytia. Nemali strach zo smrti, verili v reinkarnáciu, človek teda nežil len jeden ľudský život, ale opätovne sa narodil. Každý jeho život bol akoby stupienkom do Dobrej ríše ducha. Verili na zmenu pohlavia pri znovunarodení, teda ženy a muži boli rovnoprávni.

Parfaiti (Dokonalí)
Parfaiti boli duchovne čistý ľudia schopní súcitu a porozumenia, Aby však mohli pomôcť ostatným, museli poznať čo život prináša. Boli podrobení pozemskému trápeniu, ale prekonali ho. Pomáhali najmä ľuďom na okraji vtedajšej spoločnosti. Mohli to byť muži i ženy každého veku. Predtým ako sa stali parfaitmi absolvovali ročnú skúšku ( meditácie, pôst, zložili sľub čistoty, nejedli nič živočíšneho pôvodu okrem rýb ). Snažili sa o odpútanie ducha od tela. Medzi parfaitov boli prijatí počas ceremónie consollamentum.

Modlili sa pred každým jedlom a viedli omše, ktoré boli v rodnom jazyku ( lanquedoc ) a dookola sa opakovala tá istá modlitba, ženy však kázať nesmeli. Nosili voľný odev tmavomodrej farby po členky, so šnúrou okolo pása zopnutou sponou v tvare astrologického symbolu znamenia rýb – znak katarov. Mali dlhé vlasy bez tonzúry. Vždy so sebou nosili Evanjelium podľa Jána.

Rituály
Katari odmietali cirkevné sviatosti sobáša, krstu, prijímania,... mali však vlastné rituály:
CONSOLLAMENTUM – prijímanie nových parfaitov, položením rúk na hlavu. Veľa ľudí ho prijalo až na smrteľnej posteli, čo znamenalo odpútanie ducha od tela.
APPARELLHAMENTUM – ceremoniál, kde sa katar vyznal zo svojej viery. Konal sa raz ročne.
CONVENANZA – zmluva s parfaitom pred vstupom medzi katarov. Obsahovala sľub, v ktorom sa dotyčný zaväzoval k úcte voči parfaitom a k pomoci kedykoľvek o ňu požiadajú.

Cirkev
Keďže katari neboli obyčajná bezvýznamná sekta a získavali čoraz väčší vplyv, bol zákrok cirkvi nevyhnutný. Zlikvidovať ich pôsobenie bolo však ťažké. Totiž na rozdiel od katarov, katolícky klérus na juhu Francúzska nepôsobil ako príklad pre veriacich, bol kritizovaný kvôli veľkým povinným odvodom cirkvi a vysokým poplatkom ( napríklad za krst ). Tak nepomáhali ani kázne, ani koncilné edikty proti kacírom. Povesť cirkvi nestihli poopraviť ani asketické katolícke rady, ako napríklad františkáni. Rím preto musel na obnovenie svojho vplyvu zvoliť iné prostriedky.

V tom istom čase ako pápež Inocent III. vyhlásil križiacke výpravy do Svätej zeme, ponúkol francúzskemu kráľovi nové územie výmenou za spojenectvo proti katarom. Moc a vláda v porazenej krajine bola lákavá predstava. Výzvu do boja proti kacírstvu v Occitánii pod vlajkou kríža nasledovali tisíce šľachtických synov, sfanatizovaných sedliakov aj bezohľadných dobrodruhov z Francúzska, Nemecka a polovice Európy. Privilégium odpustenia trestov a hriechov zo strany cirkvi, peňažné a majetkové sľuby sa neminuli účinkom. Tak bol spečatený zánik katarskej cirkvi. Pritom týmto činnom sa značne posunul pôvodný ideál výprav - krížová výprava bola vypravená proti kresťanom priamo v Európe a oslobodenie Svätej zeme sa tak stalo druhoradou záležitosťou.

Albigénske vojny
Roky 1000 až 1140 -  rozmach grófstva Toulouse a obdobie rozkvetu katarského hnutia v Occitánii.
Okolo roku 1170 - V blízkosti Albi stretnutie medzi katarmi a katolíkmi, neskôr koncil katarov v Saint-Felix-de-Caraman a zriadenie štyroch katarských biskupstiev:  Albi, Agen, Carcassonne a Toulouse. Až koncom prvej polovice storočia začínajú Bernard z Clairvaux, neskôr najmä Dominique Gúzman (sv.Dominik) kázať intenzívne proti
albigéncom.
Rok 1208 - zavraždenie pápežského legáta Pierra de Castelnau.
Rok 1209 - s vyhlásením, že každý kto sa pokúša vytvoriť osobný názor na Boha, musí byť bez zľutovania upálený, rozhodol pápež Inocent III. výpravách proti albigéncom, tieto výpravy sa tiež nazývajú križiacke, keďže boli pod vlajkou cirkvi. Veliteľom bol  Simon de Montfort. Vojsko tvorilo asi 200 000 „ milites Christiani “ (ozbrojených kresťanov). Priblížili sa cez Rhônetal. V meste Béziers bolo zabité všetko obyvateľstvo
- 20 000 ľudí, bez ohľadu na vieru. Podľa kroniky počuli vojaci krik obyvateľov, podľa ktorého spoznali, že sú tam aj katolíci, povedali opátovi: „Čo si máme počať otče?
Nedokážeme rozlišovať dobrých od zlých.“ On odpovedal:,, Bite ich všetkých, pretože
Pán pozná svojich!“ a pobité bolo ohromné množstvo. Nakoniec dobyli aj mesto  Carcassonne.
Roky 1210 až 1215 - Padajú ďaľšie mestá a opevnenia. Toulouse je obliehané.
Raymond VI.,  ktorý stojí na strane katarov, musí pod tlakom vojska a cirkvi odovzdať svoje panovnícke práva Simonovi de Montfort. Lateránsky koncil (1215) ustanovil obávanú inkvizíciu.
 
Roky 1217 až 1227 - Katari sa úspešne bránia , v boji padol Simon de Montfort (1218)
Rok 1222 - Umiera aj Raymond VI.- dôležitý spojenec katarov, tieto straty vytvárajú osudnú situáciu, ktorá sa ešte vyhrotí, keď v roku 1223 nastúpi na trón kráľ Ľudovít VIII., následník Filipa II. Augusta. Na rozdiel od svojho predchodcu on podporuje úplne, vlastnými mocensko-politickými cieľmi pápežský boj proti katarom. Ľudovít VIII. vedie druhú albigénsku vojnu. Jeho dobytie Occitánie (1226) spúšťa vlnu kapitulácií a veľké časti južného Francúzska sa podrobujú jeho korune.
Rok 1227 - Umiera pápež Honorius III., jeho následníkom je pápež Gregor IX.
Rok 1229 - Po kapitulácii mesta Toulouse sa tu koná cirkevný koncil, ktorý kodifikuje potlačenie kacírstva. V dôsledku toho sa musia katari utiahnuť do ústrania a svoje náboženstvo vyznávať tajne.
Rok 1233 - Pápež Gregor IX. poveruje rád Dominikánov ( na čele je Dominique Gúzman) systematickým prenasledovaním katarov. Udavačstvo a súdne procesy, vraždy a pustošenie ruinujú spoločenský a kultúrny život na celom francúzskom juhu.
Marec 1244 - Padá aj pevnosť Montségur, srdce katarského odporu, pod ňou na poli bolo zaživa upálených 215 parfaitov, aj najdôležitejší a najstarší Bertrand (toto pole sa dodnes nazýva „ pole upálených“)
Rok 1271 - Grófstvo Toulouse a s ním Occitan boli pohltené francúzskym kráľovstvom. Katarská epocha  sa končí, nemilosrdne je prenasledovaný každý heretik, konajú sa inkvizičné procesy a vraždy.
Rok 1321 - Upaľujú posledného známeho katara.
 
Vojny prebehli počas vlády troch francúzskych panovníkov: Filipa II. Augusta ( 1180-1223), Ľudovíta VIII. (1223-1226), Ľudovíta IX.(1226-1270). Ešte celé storočie po skončení týchto vojen posielala katolícka inkvizícia obrovské množstvo ľudí na hranicu, aby sa ubezpečila, že juhofrancúzske kacírstvo bolo úplne zlikvidované. Ale medzitým sa stihlo rozšíriť do krajín západnej a južnej Európy, kde nadlho pretrvávalo.

Hrad Montségur, štyria Dokonalí a jazero Druidov
Podľa legendy a diela Otta Rahna: Križiacke ťaženie proti Grálu, nebol hrad Montségur len centrom katarského hnutia, táto pevnosť na posvätnej hore mala ukrývať dávny poklad, podľa niektorých Svätý Grál - kalich z ktorého pil Ježiš pri poslednej večeri alebo zväzky vzácnych kníh.
  Keď bol hrad dobytý, parfait Bertrand poveril 4 dokonalých( ktorí mali byť nasledovníkmi rádu): Hoga, Emuela, Eccarda, Clama, aby s pokladom ušli po strmých skalnatých stenách a hodili ho do jazera Druidov v Pyrenejách. Toto jazero sa nachádza vysoko v horách, odrezané od okolitých vodných tokov. V súčasnosti sa nazýva Lac des Truites tj. Jazero pstruhov. La truite však v starej francúzštine znamená losos - posvätná ryba Druidov.
Keďže kniha Rahna vzbudila v roku 1933 veľký rozruch, v roku 1940, počas II. svetovej vojny, sa zvláštna jednotka SS „Thuile“ rozhodla preskúmať jazero najmodernejšou technikou. Z piatich potápačov sa vynorili dvaja. Jeden zomrel ešte v ten deň a druhý zošalel a zvyšok života strávil v ústavoch. Od tej doby bolo jazero ponechané v relatívnom kľude.

Záver
Katarstvo bolo prvým reformačným pokusom o zmenu. Myšlienky sociálnej rovnosti a náboženskej slobody v tomto období presiahli svoju dobu. Aj keď ich osud bol tragický, mnohé ich snahy sa podarilo naplniť ďaľším hnutiam, ktoré ovplyvnili (napr. husiti, kalvíni, luteráni,...). Súčastnému človeku sú však už veľmi vzdialení, ale nemalo by sa na nich zabúdať, pretože ich vytrvalosť, náboženstvo i osud sú veľmi zaujímavé. Či vlastnili nejaký poklad sa nám už asi nepodarí zistiť, ak však áno, určite to bolo niečo pre nich veľmi dôležité, čo sa nemalo dostať do rúk nikomu cudziemu. Nesmieme však zabudnúť na znamenie ich návratu - zazelenanie vavrínu.

Pád Caen Morhenu - druidskej školy ( príloha)
V roku 52 pred n.l. prepuklo v Gálii rozsiahle povstanie proti rímskej nadvláde vedené arvernom Verringetorixom, keďže zachvátilo takmer celú oblasť, prichádza tam Caesar, aby prevzal osobné velenie. Roky Galovia odolávali, až kým ich 16. rímska légia nedostihla polomŕtvych v Pyrenejách- Laktiových valoch. Bolo takmer isté, že utrpia poslednú porážku, keď z hôr vyšla skupina Druidov a vyhlásila, že ak niekto zabije na ich posvätnom mieste prijatia, sám bude potrestaný rukou tých, ktorých miluje. Caesar však zaútočil, padli Galovia i Druidi. Mnoho Rimanov zaujímalo, čo bolo myslené miestom prijatia a tak sa dôstojník Gaius Trebonius vydal s 8. rímskou légiou na prieskum do Pyrenejí. Hľadali dlho až ho napokon našli. Miesto prijatia (Locus acceptio)- Caen Morhen- druidská škola hlboko v horách. Svojvoľne sa ju rozhodli vyplieniť. Druidi nekládli odpor, ich telá boli ako skamenené. Neprežil ani jeden.

Legenda o jazere Druidov
Keď bolo miesto vyplienené, légia sa utáborila. Vtom však prišiel obrovský dážď a zatopil  údolie s celou légiou. V rímskych kronikách je 8. légia uvedená ako: zmizla bez stopy.  Je zaujímavé, že sa záhadne stratilo 6000 mužov, a že Caesara zabil jeho obľúbenec, milovaný Brutus. Vysoko v Pyrenejách, v posvätnej oblasti leží jediné jazero Lac des Truites, ktorého záhady sú stále nevyriešené.