Východné náboženstvá

Ostatné » Náuka o spoločnosti

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 06.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 25 947 slov
Počet zobrazení: 7 726
Tlačení: 395
Uložení: 442
Východné náboženstvá

Úvod
Myslím, že v živote každého z nás prišlo k obdobiu, v ktorom sa zamýšľal nad svojim významom v živote, zaoberal sa hľadaním svojej podstaty a aj vierou, bez ktorej by človek nedokázal existovať. Ide o vieru, ktorá pochádza zo srdca, možno vieru v lepšie časy, že nech sa stane hocičo, dobre sa to skončí. My sme sa však rozhodli zaoberať sa náboženstvami. Nemôžeme v nich objaviť absolútne poznanie, veď nakoniec pravdy, ktoré hlásajú náboženstvá sa za tie tisícky rokov zdeformovali. Nemôžeme tvrdiť, že v Tipitake sú od slova do slova zachytené Budhove myšlienky. Spísali ich mnísi žijúci niekoľko sto rokov po jeho smrti, neboli v ňom kontakte, dostali sa k jeho posolstvu len ústnym podaním, ktoré bolo toľkými ľuďmi nesprávne prerozprávané, či pochopené alebo upravené ako sa im práve hodilo. Jednoducho tomuto sa nemôžeme vyhnúť, ale napriek tomu majú náboženstvá v sebe ukrytých mnoho právd, mnoho myšlienok, nad ktorými sa má význam zamyslieť.
Možno aj Vás, podobne ako mňa, raz napadlo, ako je to možné, že existuje toľko náboženstiev a každé tvrdí, že jeho Boh je ten pravý, že oni hlásajú pravú vieru. No komu máme teraz veriť? Pokúsime sa vám priblížiť východné náboženstvá, o ktorých sme sa učili len vo veľmi skrátenej podobe na hodine dejepisu a poukázať na prípadné podobnosti či už rozdiely medzi nimi navzájom alebo kresťanstvom, ktoré je na Slovensku najrozšírenejšie
 
Budhizmus
Budha
Budha (obr.1,2) vlastným menom Sidharta Gautama sa narodil v sálovom háji Lumbiní, rok však nemožno presne určiť, aj keď sa predpokladá, že sa tak stalo r. 566 pred K. Jeho matka, kráľovná Mahámájá zomrela krátko po pôrode. Dostal meno Sidharta, čo znamená – Ten, ktorý dosiahol cieľ – a podľa legendy mu bolo predpovedané, že bude buď veľkým svetovým vodcom alebo náboženským učiteľom. To rozladilo jeho otca Suddhódanu a usúdil, že Sidharta sa obráti k náboženstvu vplyvom tvrdej stránky života, a tak pre neho vytvoril hermeticky uzavreté príjemné a prepychové prostredie.

Vyrastal v Kapilavathu, dostalo sa mu vzdelania aj výcviku potrebného pre budúceho kráľa. Oženil sa s princeznou Jašódharou, ale v  29.roku svojho života sa zoznámil s realitou utrpenia v miestnej dedine, ktorú začal navštevovať unavený blahobytom a krásou paláca, opustil syna a manželku a stal sa náboženským pútnikom bez domova. Prvými dvoma duchovnými učiteľmi princa boli Áráda-Káláma a potom Rudraka Ramáputra, neskôr sa ocitol v spoločnosti 5 askétov, podrobil svoje telo askéze – najtvrdšiemu  mučeniu vlastného tela vo forme pôstov, potlačovaniu dychu, prerušovaných odpočinkov, ležaniu na tŕní, nahote v lete i v zime, zahľadenia duševného zraku k „vyššiemu ja“. Priviedol sa až na pokraj smrti a uvedomil si, že to nie je to, čo hľadal. Piati askéti ho opustili.

Sadol si pod figovník, strom Bódhi a rozhodol sa sedieť tam nehybne, kým nenájde odpovede alebo umrie. Pustil sa do skúmania vlastnej mysle, očistiť ju, znovu zažil svoje minulé životy, videl ako ostatné bytosti umierajú a rodia sa a uvedomil si pravdu o živote, 4 vznešené pravdy a zničenie „troch základných ziel“. Ke´d pochopil, že jeho skutočné JA je za dualitou bolesti a radosti, priestoru a času, objavil nirvánu a stal sa Osvieteným. Po siedmych dňoch sedenia pod stromom poznania, diabol Mára ho chcel primäť k tomu, aby nerozširoval svoje názory medzi ľuďmi. Budha však trval na svojom rozhodnutí. Vyhľadal 5 askétov, ktorých presvedčil, aby ho vypočuli a oni sa stali jeho žiakmi. Keď týchto 5 bhikkhu dosiahlo vlastného osvietenia, šírili Budhove myšlienky ďalej. Medzi ďalších žiakov patrili okrem obyčajných ľudí aj príbuzní Osvieteného. Budha umrel na otravu požitím jedovatých rastlín v roku 486 pred Kr. Bol spálený a jeho pozostatky boli rozdelené medzi vládnuce kniežatá a kráľov a uložené v indických pamätníkoch.  

Vývoj budhizmu
Pri spätnom pohľade môžeme sledovať vznik 3 hlavných smerov budhizmu(otočenia kolesa dhammy):

Théravádu,  formu budhizmu, učenie starších, bezprostredných Budhových žiakov, verných ideálu označili ako za hínajánu -  „menšiu dráhu, malé vozidlo“. Svet i ľudské trápenie považuje za reálne a učí, že vykúpiť sa z neho možno jedine mníšskym životom.
Mahájána „veľké vozidlo(dráha, cesta)“ tvorili nové smery, učenie, ktoré vzniklo až po Budhovej smrti. Príčinou vzniku bolo uvoľnenie disciplíny a odmietnutie podriadiť sa pravidlám Vinaje – naradenie pre život budhistických mníchov. V centre mahájány je súcit so všetkými živými tvormi ako veľkolepá koncepcia založená na všeobjímajúcej láske.
Vadžrajána – „hromové vozidlo“, “diamantová cesta“ je tantrická cesta, ktorá znovu obnovila budhizmus, priniesla do neho praktické jógické a magické prvky.
 
Budha sa však nikdy nevydával za autoritu, neurčil nikoho za svojho následovníka, snažil sa svojim stúpencom vštepiť, že sa majú spoliehať samy na seba. Knihy o dhamme nepísal Osvietený, pravidla boli uchovávané v mysli žiakov. Konalo sa 6 koncilov, na ktorých sa prednášali učenia a pravidlá Budhu. Prvý koncil bol v Rádžagaze, tri mesiace po Budhovej smrti z obavy nad poškvrnením jeho pravdy a úpadku budhizmu. V tom čase bola spísaná aj Tipitaka (obr.4) poskytujúca poznatky o dhamme. 2. koncil sa uskutočnil vo Vésálí sto rokov po prvom z dôvodu úpadku prísneho dodržiavania pravidiel mníchmi. Tiež bolo odsúdené prijímanie a žobranie o peniaze. Počas 3. koncilu v Pátaliputte sa rozhodlo vyslať misie až na Cejlon, aby tam učili dhammu. Na 4. koncile na Srí Lanke, v Aluviháre na Cejlone v roku 29 pred Kristom boli všetky písma zapísané na trvanlivý materiál. Na 5. koncile v roku 1871 v Mandalaji v Barme bolo vyrytých 729 mramorových dosiek, aby učenie nebolo zabudnuté v časoch, keď Britovia kolonizovali východ. 6. koncil v Rangune (1954-1956) upravil zachované učenie a pripravil ho k ďalšiemu šíreniu po celom svete. Stal sa náboženstvom týchto krajín: Barma, Bhután, Čína, Japonsko, Južná Kórea, Kambodža, Kórejská ľudovodemokratická republika, Laos, Singapur, Srí Lanka, Thajsko a Vietnam. V menšej miere žijú vyznávači budhizmu i v Nepále. Vo svete je asi 500 miliónov budhistov, najviac v Ázii, ale i v Európe a Amerike.

Budhovo učenie
Pôvod utrpenia a oslobodenie od zla je hlavným problémom, avšak dhamma ukazuje cestu k dosiahnutiu šťastia na tomto svete. Ak prijmeme učenie o znovuzrodení a karme, nemôžeme nenávidieť iné, škodiť alebo ubližovať aj tým najmenším tvorom. Dokážeme zniesť všetko a vydržať, čo je potrebné zniesť. Podľa karmového chápania sa každý skutok v tomto živote prejaví následkom v terajšom alebo v nasledujúcom živote. Karmu nemožno považovať za nezvratný osud. Mystici vychádzajú z toho, že pred narodením sa duša zhmotní v životnom pláne, pričom naznačuje budúce bytie na základe potenciálnych skúseností a procesov učenia podľa nahromadenej karmy. Tento životný plán potom odzrkadľuje možná budúcnosť človeka, ktorý ju kedykoľvek môže zmeniť slobodnou vôľou, teda novou, uvedomelou karmou.
Slobodná vôľa predstavuje prítomnosť človeka, ktorý keď chce duchovne vyrásť, bez obáv z minulej karmy musí sústrediť svoju energiu na prítomnosť. Obava z negatívnej karmy je azda dôvodom, prečo sa nad životom nanovo inkarnovaného človeka rozprestiera plášť zabudnutia na predchádzajúci život.
Karma nie je potrestanie, je to proces – to, čo z osoby vychádza, sa k nej aj vráti.
 
Dhamma – dharma – učenie Osvieteného, neučí o Bohu a duši tradičným spôsobom, vysvetľuje však mnohé problémy, približuje sa ideálu moderného človeka. Je etickým a filozofickým učením o poriadku ovládajúcom náš svet, kozmický a morálny zákon, ktorý sa zjavil Budhovi a ktorému podlieha náš svet.
 
Existujú 3 stupne dhammy : parijatti – štúdium kníh o budhizme
  paripatti – prax a používanie
  pativédha – intuitívne prenikanie, duchovná realizácia, osvietenie
 
4 ušľachtilé  pravdy:

- Pravda o utrpení.
Život je utrpenie a po toľkej bolesti, smútku, nešťastí, sklamaní, odlúčení od milovaných, chorobách, smrti, nasleduje ďalšie znovuzrodenie na základe našich skutkov. 5 zložiek bytia(telesnosť, cítenie, vnímanie, mentálna formácia, vedomie) je utrpenie. Všetky radosti a rozkoše sú pominuteľné a nemajú trvalú hodnotu.
2. Pravda o pôvode utrpenia
Príčinou utrpenia je túžba spôsobená nevedomosťou a klamom o pravej povahe života. Stále túžime po niečom viac ako dostaneme, a keď to dosiahneme, neuspokojí nás to a pachtíme sa ďalej. Táto túžba je príčinou ďalších znovuzrodení, ktoré sú zviazané s potešením a radosťou a nachádzaním ich ďalších predmetov: 1. zmyslové túženie, 2. túžba po pokračovaní vznikov  či existencií, 3. túžba po sebazničení a po smrti
3.  Pravda o odstránení utrpenia
Výsledkom systematického cvičenia a očistením mysle pochopíme skutočnú povahu života a odstránením túžby odstránime utrpenie. Odstránenie túžby dosiahneme pomocou osemdielnej cesty.
4. Pravda vedúca k odstráneniu utrpenia
Je metódou k Osvieteniu – ušľachtilá osemdielna cesta je cesta cnosti a mravnosti, ktorá má 5 prikázaní – nezabíjať a neubližovať živým cítiacim bytostiam, nekradnúť, upustiť od nezákonného styku s partnerom, ktorý patrí inému, neklamať, nepožívať opojné nápoje  a drogy. Kráčaním po takejto ceste sebaovládania, pestovaním ducha a múdrosti sa ukončí nevedomosť, túženie a chcenie.

1. rozprava – roztočenie kolesa zákona
 Budhista má ísť strednou cestou čiže ušľachtilou 8-dielnou cestou, ktorá sa skladá z:
1. pravého názoru - pochopiť utrpenie(5 skupín),jeho pôvod(3 túženia), vyhladenie, cestu k vyhladeniu(8dielna cesta)
2. pravého myslenia - myšlienky zbavené chtivosti, zloprajnosti, krutosti, myšlienky odriekania, dobrej vôle, súcitu a zľutovania
3. pravé reči - neklamať, nevymýšľať si, nevravieť hrubo, bez zbytočných rečí, používať pravdivé, zmierlivé, prívetivé, zdvorilé slová
4. pravého konania - zrieknuť sa zabíjania, kradnutia, nezákonného pohlavného styku, byť ľudský, poctivý a cudný
5. pravého života - živiť sa správnym zamestnaním –vzdať sa obchodu so zbraňami, živými bytosťami, mäsom, opojnými nápojmi a jedmi
6. pravého snaženia - zdržiavať sa neprospešných stavov mysle, upustiť od nich, rozvíjať sa a udržovať prospešné stavy mysle
7. pravej bdelosti - zotrvávať v kontemplácii o tele pocitoch, mysli, objektoch mysli a stave mysli 
8. pravého sústredenia mysle – odpútať sa od zmyslových objektov, myšlienok, od radosti a bolesti, byť duševne vyrovnaný a pozorný
 
Budha odmietol predstavu Boha stvoriteľa, všetky javy vo vesmíre sú podľa neho vytvorené vnútornými príčinami. Počas života každého človeka možno rozlíšiť 12 odlišných, príčinne pôsobiacich článkov reťazca, ktoré sú pôvodom utrpenia:
 
1. nevedomosťou sú podmienené voľné skutky vytvárajúce znovuzrodenia
2. karmickými formáciami(z minulého života)je podmienené vedomie(v tomto živote)
3. vedomím sú podmienené duševné a fyzické javy, individuálna existencia
4. duš. a fyz. javmi je podmienených 6 základní duš. života – 5 zmyslových orgánov a myseľ
5. šiestimi základňami sú podmienené zmyslové a mentálne vnemy
6. vnemami je podmienené cítenie
7. cítením túžba
8. túžením lipnutie a uchopovanie
9. lipnutím je podmienený proces vznikania – karmický proces(3 roviny bytia: zmyslová 
  existencia, jemnohmotná a nehmotná či beztvará existencia)
10. karmickým procesom znovuzrodzovanie
11. znovuzrodzovaním je podmieňovaný proces starnutia a smrti, smútku, plaču, bolesti,
  Zúfalstva, ktorý vedie k utrpeniu.
 
Rozprava o nie-JA
Pojem JA pôsobí v každodennom svete, avšak JA nie je reálne v konečnom zmysle. Je to pomenovanie, fiktívny pojem, ktorý nekorešponduje s tým, o čo v skutočnosti ide. A z tohto rozporu vyplývajú všetky problémy. Keď si raz naša myseľ vybudovala pojem JA, stane sa naším východiskovým bodom, stotožníme sa s ním. Usilujeme sa podporovať to, čo sa zdá byť v jeho záujme. Avšak telesnosť, cítenie, vnímanie, mentálne formácia, vedomie nie je naše skutočné JA. JA je v nás čosi širšie a hlbšie. Naše pravé Ja v skutočnosti nekonečné, otvorené, nepodmienené, mimo duality života a smrti.
 
ROZPRAVA O PRAVOM NAZORE
Budhov žiak musí vedieť, čo je karmicky neblahé a blahé
KARM. NEBLAHE – ZABIJANIE - zabíjanie každej živej bytosti od človeka až po zvieratá, 
  KRADNUTIE – vrátane „vypožičiavania“ a „zabúdania“ ich vrátiť,
  SEX - nesprávne konanie vo veciach zmyslových rozkoší, budhizmus sa však celkovo nestavia ku sexu kladne
  REC -  klamanie, ohováranie, hrubá reč, frivolné rozprávanie, prekrúcanie slov, vydieranie
  SPRAVANIE - chamtivosť, zlomyseľnosť, nesprávne názory – ich korene sú nenávisť, túženie, klam
  ALKOHOL a DROGY – zdržiavanie sa užívanie týchto látok
KARM. BLAHE – upustiť od desiatich neblahých
 
Pravý budhista si osvojí pravú duševnú rovnováhu, správne rozpoloženie mysle – pokojné ovládané, zdržanlivé a jasné, usiluje o víťazstvo nad chybami svojej vlastnej prirodzenosti. Morálny život, sebaovládanie a zdržanlivosť vedú k mierumilovnej a pokojnej mysli, k oslobodeniu od výčitiek a všetkého vzrušenia, nepokoja a neistoty Budha alebo svätec Arahant, keď zomrie, nečaká ho už ďalšie znovuzrodenie, vstupuje do nirvány (nibbány), do stavu, ktorý zažíva Budha od okamžiku vlastného osvietenia až po odchod zo svojej smrteľnej schránky( nirvána doslovne  - oslobodenie od túžieb a klamu, vyhasnutie ohňa chtivosti, nenávisti a klamu). Nirvána je vec vlastného uvedomenia. Budhista nehovorí o Osvietenom ako o Gautamovi, lebo tak ho nazývali nebudhistický brahmania – Budha je titul, ktorý znamená PREBUDENÝ a takýto sa nikto nenarodí.

Meditácie
Budhisti trávia veľa času meditáciou a jogistickými cvičeniami. Najvýznamnejším a najrozšírenejším cvičením je Päť Tibeťanov. Sú to cielené telesné a duchovné cvičenia, ktoré pomáhajú nabrať energiu a stimulujú základné energetické centrá v tele. Nárast vnútornej energie spôsobuje uzdravenie z chorôb, nárast celkovej vitality organizmu, omladnutie, zastavenie starnutia. V tele sú energetické centrá (čakry) ktoré sa podobajú na rotujúci vír energie. Ak je v týchto centrách dosť energie a centrá navzájom harmonicky spolupracujú, človek je zdravý. Ak je v niektorom energetickom centre málo energie (energetický vír rotuje pomaly), časť tela ochorie (staroba). Ak je v niektorom centre energie priveľa (energetický vír rotuje príliš rýchlo), telo sa dostane do nevyváženého stavu a tiež ochorie (nervozita, úzkosť). Každá čakra má priamy vplyv na niektorú žľazu s vnútorným vylučovaním a hormóny riadia proces starnutia. Sú registrované prípady ľudí, ktorým sa vo vysokom veku dôsledkom týchto cvičení zlepšil zrak, tak že odložili okuliare, stmavli im prešedivelé vlasy, stratili sa im starecké škvrny na koži, vyliečili sa z ekzémov a mnohých ďalších chorôb

Budhizmus v Európe
V Európe je najznámejší tibetský budhizmus pre svoju liturgiu a zen budhizmus kvôli meditáciám. Javí sa skôr ako životný štýl než viera.

Diamantová cesta a Tibetský budhizmus
V pol. 1.tisícročia vznikla v SV a SZ Indii mimoriadne ritualizovaná  forma budhizmu bohatá na magické praktiky a meditačné techniky. Vplyvom hinduistického tantrizmu, šamanizmu a prírodného náboženstva bön, ktoré sa spojili s budhizmom, vznikol charakteristický tibetský budhizmus alebo lamaizmus. Slovo lama má rovnaký význam ako indické označenie guru a označuje duchovne vynikajúceho učiteľa. Dalajlama je od 17. storočia politickou aj náboženskou hlavou lamaizmu. Do zduchovneného systému sa integrovali staré magické praktiky, čo viedlo k rozsiahlym rituálom. Vadžrajána dokonca pripúšťa možnosť magického prenášania zásluh. Ústredným aspektom je ústne podanie a zasvätenie do meditačného cvičenia prostredníctvom ozajstného majstra. Ten prednesie žiakom sled silných slabík (mantru), ktoré podľa tradície prináležia božstvu. Rozličné formy meditácie sú zachytené v tzv. textoch sádhany. Podrobne sa v nich opisuje, ako možno reálne zažiť božstvá, využiť obrazovú vizualizáciu na vytvorenie „majstra“, ktorý je pre mnícha reálny a reprezentuje absolútno, čím sa posilňuje nereálnosť vonkajšieho sveta, nastáva stotožnenie sa s absolútnou realitou a nakoniec sa uvoľniť v meditácii vo sfére beztvarosti. Pri meditácii sa využíva taktiež mandala (obr.5), čo je kruhová alebo štvorcová formácia zobrazujúca kozmické sily a akčné sféry božstva. Svet je podľa lamaizmu len projekcia obsahov vedomia, čo znamená, že ovplyvnením vlastnej predstavy sa dajú ovplyvniť predmety vonkajšieho sveta – môžu sa zjaviť i miznúť. Je to „rýchla cesta“, ale len pre ľudí s vysokou spirituálnou úrovňou.

V šamanthe (pokojné zotrvanie), forme duševného cvičenia, sa žiak najprv naučí duševne sústrediť, zaujať pokojnú polohu a zamerať sa na jeden predmet. Druhým krokom je cvičenie meditácie bez objektu. Až keď v tomto dosiahne majstrovstvo, môže prejsť na ďalší stupeň duchovného cvičenia vipašjanu (mimoriadny vnútorný pohľad). Je to zdĺhavý proces vnútornej analýzy všetkých javov svetov a vedomia, ktorým pozorný duch teraz už prejde bez námahy. Cieľom je pohrúžiť sa do prázdnoty(šunjáty), pravej podstaty sveta. Iba očistený duch, ktorý dokáže pozorovať javy stojace mimo rozumového pochopenia, môže dospieť k šúnjate.

V strede pozornosti niektorých tradičných smerov stojí zvláštne intuitívne poznanie prázdnoty. Najvyššia forma tohto učenia sa nazýva mahámudrá. Vlastné cvičenie mahámudry sa začína meditáciou o jidame, božstve, ktoré zodpovedá individuálnej osobnosti cvičiaceho. Človek si ho vizualizuje, kým s ním nesplynie. Nasleduje meditácie o majstrovi (lamovi). Prostredníctvom nej sa uskutočňuje požehnanie zo strany tradičnej línie, keďže najtajnejšie učenia platnej tradície prenáša lama na svojich pokročilých žiakov. Vedie k vyslobodeniu sa z kolobehu znovuzrodení.

Modlitebne kláštorov sú plné postáv, ktorým veriaci prejavujú úctu. Väčšinou predstavujú buddhou, bódhisattvov a dharmapálov( ochrancovia učenia v podobe rozhnevaných démonov zo starého tibetského náboženstva.)
Mladí tibetský mnísi(obr.3) sa už v rannom veku začínajú cvičiť v zbožnosti a meditácii. V Indii, v krajine, kde vznikol budhizmus, sa úctivé spojenie rúk považuje sa upozornenie sa dualitu života, ktorá sa v človeku spája v meditácii alebo modlitbe.
 
Školy indického budhizmu – V Ázia – AMIDIZMUS a ZEN
 
Amidizmus
Z Indie sa budhizmus dostal do Číny a stade následne do Japonska, kde získal celkom jedinečný charakter. Cieľom amidizmu je narodiť sa v tzv. „čistej krajine“, uctieva Budhu Amida, ktorého vzývajú slovami „Namu Amida Butsa“, čo v preklade znamená – pochválené buď meno Budhu Amida. Je to „cesta viery“ a náboženstvo milosti a dôvery, vďaka čomu sú často prirovnávaní ku kresťanstvu. Spásu vidia vo viere v božstvo, nie vo vlastnom úsilí ako tradiční budhisti. Amidizmus má úspech vďaka tomu, že to je ľahká a nenáročná cesta spasenia.
 
ZEN budhizmus
Vystretý chrbát, hlava v tej istej línii, sed na vankúši s nohami prekríženými v lotosovej polohe – takto sa uskutočňuje meditácia v zene. Zen vychádza z budhizmu a siaha až k samotnému Budhovi. Hovorí sa, že pri jednom z jeho výkladov zodvihol raz do vzduchu kvetinu. Jediný Kášjapa pochopil Budhov zámer a usmial sa. Uskutočnil sa prvý neverbálny prenos dhamy na spôsob zenu „od srdca k srdcu“

Líši sa od budhizmu v niektorých závažných bodoch. Zen je cesta k samote, na ktorej iba jedinec sám je zodpovedný za svoje myšlienky, slová a skutky. V zazene, zenovej meditácii, ide o to, sledovať vlastný dych, čím sa možno dostať do hlbokého meditačného ponoru. Mních Bódhidharma (okolo 470 – 543), ktorý prišiel z Indie alebo Perzie v šiestom storočí, priniesol do Číny mahájánový budhizmus. Učenie sa obohatilo o čínsky taoizmus. Vznikol tak budhistický systém čchan, ktorý sa v 12. storočí dostal do Japonska, kde ho nazvali zen. Slová zen a čchan sú obmenou výrazu dhjána, čo znamená duševnú koncentráciu alebo meditačný ponor.

V zene sa uplatňuje intenzívne meditatívne učenie určitého druhu pohľadu do vlastnej pravej podstaty( kenšó, satori) s cieľom dosiahnuť úplné prebudenie.
Toto učenie, ktoré má na rozdiel od tibetského budhizmu veľký počet magických prvkov, zdôrazňuje neplodnosť rituálnych náboženských cvičení. V mnohých školách zenu sa dokonca odmieta aj rozsiahle posvätné písomníctvo budhizmu ako odklonenie. Zen možno nazvať náhlou cestou, keďže sa usiluje o spontánny pohľad, nie o namáhavú cestu malými krokmi, o rýchle vnímanie skutočnosti, ktorá je za všetkými javmi. Základnou myšlienkou zenu je oslobodenie od akéhokoľvek lipnutia na vonkajšej a vnútornej realite s cieľom zažiť jednotu bytia. Je to učenie o skutočnej pradokonalosti celého bytia. Poučenia v tomto prúde vychádzajú priamo od srdca k srdcu(duši) mimo ortodoxné učenia. Budhove názory sa v zene vyučujú „bezprostredným odkazom na srdce človeka, a tak sa má sprostredkovať nevypovedateľné“. Zotrvávanie na konaní, ktoré motivuje dualistická skúsenosť sveta, či na doslovnom znení posvätných textov znemožňuje pochopiť „pravú skutočnosť“. Posvätné texty sú prstom, čo ukazuje na mesiac, a nie mesiac...

Poučenia zenového majstra sú pre vonkajšieho pozorovateľa často veľmi prekvapujúce a záhadné skutky, obrazy alebo paradoxné príbehy – koány. Koán je výrok alebo rozprávanie, zväčša formou dialógu medzi majstrom a žiakom, ktorý nemožno pochopiť rozumom. Jeho účelom je prinútiť žiaka k tomu, aby prekonal štruktúru svojho myslenia. Človek sa snaží pochopiť ho, nastáva zúfalstvo, po ňom únava intelektu a vtedy transcendentálna realita prenikne trhlinami a ožiari ho.

Známe je tento koán: ,, Čo bola tvoja pôvodná tvár, predtým než ťa splodil otec s matkou?“ alebo „ Ako znie tlesknutie jednej ruky?“ Známa je aj odpoveď na panovníkovu otázku: „Prečo si prišiel do Číny?“ ,, Dub v záhrade“
„Vypnutie spredmetňujúceho myslenia“, ktoré rozsekáva jednotu na dualizmus a pluralizmus, skresľuje obraz človeka o skutočnosti, preto zastavene víru myšlienok a pohľad do seba samého nám pomôže objaviť jednotu všetkého.
 
Kláštorný život sa začína o 5.00 -  službukonajúci mních so zvončekom hlási budíček. Všetci vstanú a zvinú si matrace. Veľký zvon zvoní 15 minút, ktoré sú určené na rannú toaletu. Mnísi odchádzajú do sanktuária, kde prvý krát spoločne recitujú sútry a následne odchádzajú do meditačnej haly k zazenu. Zaznie zvon a mnísi sa pripravujú na krátky rozhovor s majstrom – sanzen. Vracajú sa do meditačnej haly. Zvonček oznamuje raňajky. Mnísi recitujú sútry a v tichosti sa naraňajkujú. Každý dostane osobnú šálku a čaj, ktorý slúži aj na vypláchnutie šálok. Nasleduje telesná práca ako zametanie pred kláštorom, umývanie drevenej podlahy, práca v záhrade alebo na pozemku. Pred 12 odídu k obedu a majú hodinovú prestávku. Do 17hod pracujú a odchádzajú na skromnú večeru – zvyšky z obeda. Do 22hod zazen a sanzen a nočný pokoj. V zintenzívnených meditačných obdobiach sa spánok skracuje na 23hod až 3hod, mnísi menej pracujú, ale o to viac v tichosti meditujú. Osvietenie prichádza náhle, ako úderom blesku.
 
Hinduizmus
Náboženstvá ako hindiuzmus, taoizmus, budhizmus sú odlišné od kresťanstva. Spochybňujú to čo dlho tvorilo základné premisy západného myslenia – realitu vonkajšieho sveta, dušu ako jednoduchú substanciu, lineárnu povahu času. V prípade hinduizmu sa za bohatou spleťou náboženskej metaforiky nachádza prekvapujúco jasná štruktúra myslenia. Hinduisti vždy boli v podstate metafyzici.
 
Slovo hindu bolo pôvodne skôr geografickým než náboženským termínom. Najprv ho používali v perzskej ríši a potom Gréci. Označovali ním ľudí žijúcich v rozsiahlej oblasti okolo rieky Indus. Indovia medzi sebou nepoužívajú označenie hinduisti na pomenovanie svojho náboženstva. Pre nich je to vaidikadharma, védske náboženstvo, alebo jednoducho sanátanadharma, večné náboženstvo, prapôvodná tradícia, existujúca od prvého vyvíjania vesmíru. Ak sa takéhoto človeka opýtate na jeho náboženstvo, pravdepodobne odpovie, že je uctievačom toho či onoho božstva– Višnua, Kršnu alebo iných. Tak vzniká ilúzia polyteizmu To, že je hinduista sa považuje za samozrejmé, lebo sa narodil v prostredí tohto náboženstva.
Hinduizmus je starobylý, ale zároveň jeho podoby nie sú statické, a sotva niekedy boli. Sústavne sa totiž vyvíjali. Nemení sa základ z metafyzických princípov, na ktorom hinduizmus spočíva. Tento základ symbolizuje osobitné postavenie prisúdené védam. Védy sú posvätné texty, považované za nemeniteľnú pravdu. Ale podoby, do ktorých sa tieto pravdy odievajú sú mnohé a menia sa. Napríklad, kedysi najdôležitejší a všemocný Indra bol posunutý na nižšie božstvo, jeho nástupcom sa stal Višnua. Mnohé iné božstvá upadli do zabudnutia.
 
Hinduizmus nie je pevne definované náboženstvo. Ale skôr spôsob myslenia starej a ľudnatej civilizácie. V dôsledku toho sa dá hinduizmus len ťažko definovať Je to však charakteristické, lebo indické myslenie veľmi nedôveruje výlučným definíciám. Hinduizmus má množstvo foriem, ktoré majú sklony meniť sa  a ľahko prechádzať jedna do druhej. Z toho dôvodu indická vláda pri hľadaní správnej definície termínu hinduista usúdila, že najlepšie bude definovať hinduistu ako osobu všeobecne uznávanú za hinduistu tými, medzi ktorými žije. Podľa inej a široko používanej definície hinduistom je ten, kto v náboženských otázkach uznáva autoritu véd. Preto sa Budha a jeho stúpenci, ktorí odmietajú védsku autoritu, vo všeobecnosti nepovažujú za hinduistu. No ani táto definícia celkom nepostačí. Veľa hinduistov začalo považovať Budhu za deviate vtelenie Višnua. Vedci sa nazdávajú, že azda najväčší indický výročný sviatok, sviatok boha Džagannátha (podoby Kršnu), je pôvodne budhistickým sviatkom. Hranice definície hinduizmu zostávajú premenlivé.

Védy- základ hinduizmu, sa nazývajú aj šruti. Tvoria ich štyri pôvodné knihy, spolu s nánosmi, ktoré sa okolo nich navŕšili. Majú úlohu porovnateľnú s úlohou zjavenia v našom náboženstve. Najstaršie védy pochádzajú z druhého tisícročia pred Kristom, toto obdobie sa označuje ako ranné védske náboženstvo. Sústreďovalo sa v ňom predovšetkým na obety bohom. Dodnes túto tradíciu zachováva kňazská vrstva brahmáni. Ďalší zdroj véd, ktorý sa nazýva upanišady,  pochádza z obdobia medzi deviatym a tretím storočím pred Kristom. Zaznamenávajú učenie svätcov, prorokov a mudrcov žijúcich v lese, ktorí dosiahli, alebo takmer dosiahli mókšu- vyslobodenie- najvyšší cieľ života. Védy sú podľa mýtov večné, majú božský, nie ľudský pôvod a vo svojej sfére sú neomylné. Zachytávajú večné duchovné zákony a prichádzajú k nám zo zdroja nadradeného zdroju empirického a racionálneho poznania. Védy nie sú neomylné vo všetkých oblastiach. Nie sú autori­tou v tých oblastiach života, ktoré sú otvorené zmyslo­vému vnímaniu a ostatným prostriedkom poznania uznávaným hinduistickým myslením. Pre toto jasné rozlíšenie sa hinduizmus nedostal do konfliktu s vedeckými názormi tak ako niektoré iné ná­boženstvá.

Celým hinduizmom sa tiahnú dve veľké tradície, obe majú pôvod vo védach a vznikajú z nich rozličné for­my. Odvíjajú sa od rozličného chápania najvyššej reality čiže brahma. Preto je medzi nimi neustále napätie. Jedna tradícia je teistická. Považuje brahma za osob-ného boha (zvyčajne Višnua alebo Śivu) a v podstate sa nelíši od západnej predstavy boha: Brahma je všemocný, je dobrotivý, reaguje na ľudskú lásku. Tvorí svet, udr­žiava ho a ochraňuje a jedného dňa ho prijme naspäť do vlastného bytia, z ktorého ho opäť vypustí.
Druhá tradícia je väčšmi indická. Realita vo svojej konečnej podstate je mimo všetkých foriem a v dôsled­ku toho mimo dosahu mysle. V tejto tradícii sa brah­ma chápe neosobne alebo skôr ako nadosobné. Brahma je číre vedomie; alebo, ako sa niekedy hovorí, satčitá-nanda, ,,bytie-vedomie-blaženosť' chápané ako jediná nerozčlenená realita.

Hoci všeobjímajúca realita, ktorú upanišady nazývajú brahma, je sama osebe jedna a jediná, z ľudského hľa­diska je to realita obsiahnutá vo všetkom, čo je, a pre­to sa objavuje v nekonečnom množstve aspektov. Tieto rozličné aspekty jednej reality symbolizuje mnoho hin­duistických bohov a bohýň. Napríklad Brahma (neslo­bodno si ho pliesť so všeobjímajúcim brahma) je touto realitou v úlohe stvoriteľa vesmíru; vo Višnuovi sa chápe ako udržovateľ a podporovateľ vesmíru a Šiva je tá istá realita chápaná ako transcendentný princíp, ktorý jedného dňa 'zničí' vesmír. Spolu tvoria trímúrti, 'tri podoby', a nie sú to ani tak rozliční bohovia ako skôr rozličné spôsoby pohľadu na toho istého boha. Každý zdôrazňuje určitý aspekt alebo funkciu jednej reality, a preto každého možno vidieť - a aj ho tak vidia tí, kto­rí uctievajú osobitne jeho - ako reprezentanta samot­nej reality. Podôb je veľa, realita je jedna; tento princíp je veľmi hlboko zakorenený v hinduistickom myslení Rovnako je to so všetkými bohmi a bohyňami: nie sú sokmi, ale aspektmi jediného princípu. Vyznávač hinduizmu spravidla uctieva jednu určitú podobu boha- svoje vybrané božstvo.
 
Hinduizmus nemá historického zakladateľa. Žiadny Ježiš, ani Muhammad, či Budha a nijaký pevný časový bod, od ktorého by sa datoval jeho začia­tok. Indovia používajú prirovnanie hinduizmu k rieke Ganga, ktorá sa v ňom považuje za osobitne posvätnú a ve­lebí sa ako bohyňa. Hinduizmus ponúka pomoc všetkým ako ona. Deti sa môžu špliechať a hrať na jeho plytčinách a pred­sa ani najodvážnejší a najskúsenejší plavci nedokážu zmerať jeho hĺbky. Ganga pramení vysoko v zasneže­ných himalájskych štítoch (hory vždy symbolizovali vysoké duchovné stavy) a zostupuje do sveta človeka a každodenného života a na horúce a prašné nížiny se­vernej Indie prináša veľkú záplavu životodarnej vody. Ako plynie, vlievajú sa do nej prítoky, veľké a malé rie­ky, ktoré tiež pramenia medzi vrchmi, zväčšujú jej ob­jem a sprevádzajú ju ku konečnému domovu, neob­medzenému oceánu.
Takisto je to s hinduizmom. Hoci môžeme sledovať jeho cestu veľmi ďaleko dozadu - je najstarším z veľ­kých náboženstiev - jeho najvzdialenejšie počiatky le­žia dokonca i pred raným védskym obdobím a priveľmi ďaleko v čase, aby sme ich rozpoznali. Je skôr širokým sútokom ideí a postojov než jedinou doktrínou alebo je­diným systémom uctievania. Ako postupuje, vlievajú sa doň veľké prítoky. Osobitne dôležité sú štyri: stará jo­gová tradícia so sánkhjovou filozofiou, ku ktorej sa pri­pája; védánta, „cesta poznania", ktorá pochádza od upanišadových mudrcov; veľké bhaktické hnutie čiže hnutie oddanosti; a napokon tantrická tradícia s dôra­zom na „ženský" aspekt reality. Uvedené štyri prvky, vzájomne na seba pôsobiace a spletené dokopy véd­skym jadrom, sú základom hinduizmu.
 
4 SPOLOČENSKÉ STAVY A KASTOVY SYSTÉM

Spoločnou črtou indoeurópskych národov boli sklony deliť spoločnosť na spoločenské stavy. Prví v poradí boli kňazi- bráhmani, druhí boli bojovníci a vládcovia- kšatrijovia a tretí tvorcovia ekonomického bohatstva, čiže roľníci, remeselníci a obchodníci- vaišovia. Neskôr  Árijova pridali štvrtú skupinu, ktorú tvorilo podrobené obyvateľstvo- dásovia. Stali sa šudrami, nevoľníkmi. Tieto spoločenské stavy sa nazývajú varny, je do nich rozdelený prvotný človek, Puruša. Hranice neboli prísne a pevné a bolo možné, hoci nie obvyklé prejsť z jednej varny do druhej. Toto rozdelenie dosiaľ tvorí základ hinduistickej spoločnosti, ale časom ho vymenil ďalší princíp spoločenského, nie náboženského pôvodu. Ide o princíp džáti (zrodenia). Práve tento termín sa prekladá ako kasta. Varny sú stále, nemenné, potvrdené védami, džáti sa menia podľa spoločenských podmienok. Džáti sú akési podskupiny várn. Teraz je okolo 3000 kást. Kastový systém je sociálny jav vydávajúci sa za náboženstvo.

VÉDSKE POZADIE
Autoritu véd uznáva všetkých šesť škôl hinduistickej filozofie. Védy určujú aj rozdiel medzi hinduizmom a budhizmom: hinduizmus ich uznáva, Budha ju neuznával. Taktiež štruktúra hinduistickej spoločnosti sa opiera o védy. Bráhmani existovali pôvodne iba kvôli védam- na ich interpretáciu, zachovanie prenos a uplatňovanie. Autormi véd sú árijské kmene, ktoré prišli do Indie okolo 2000 rokov p.n.l. Ich jazykom bol sanskrt, ktorý sa vďaka ich kultúrnemu vplyvu stal jazykom vzdelanosti a náboženstva v Indii. Pred vyše 2000 rokmi prestal byť hovorovým jazykom a stal sa privilegovaným, takmer tajným jazykom. Diskutovalo sa v ňom o ezoterickom poznaní bráhmanov a toto poznanie sa v ňom zachovávalo. Sanskrt bol príbuzný s niektorými európskymi jazykmi, vďaka čomu sa zistilo, že árijské kmene boli späté s gréckymi, italskými, keltskými, germánskymi a slovanskými kmeňmi a táto skupina sa nazvala indoeurópska. Taktiež existujú spojitosti medzi védskymi bohmi a bohmi gréckeho, rímskeho a germánskeho náboženstva. Predpokladá sa, že kresťanstvo, ktoré bolo prinesené do Európy, je vlastne semitské náboženstvo silne zamerané na jedného boha. Svedčí o tom aj množstvo svätcov a anjelov, každý s osobitnými schopnosťami a oblasťou záujmov. Najznámejší indológ 19.stor. Max Muller napísal: ,, Všetci pochádzame z východu... a cestou na Východ. by každý mal cítiť, že ide do „starého domova“ plného spomienok, len keby im rozumel.“

Slovo véda znamená ,, podstata poznania“ a védy sú podobne ako biblia súborom mnohých textov. Texty neboli zapísané, ale odovzdávali sa ústne. Zverili ich bráhmanom a zapísať ich by znamenalo zradiť dôveru. Keď je raz niečo zapísané, existuje to v materiálnej podobe. Hocikto sa toho môže, použiť na svoje ciele, nesprávne interpretovať alebo skomoliť. Tento postoj sa uvoľnili ba v nedávnych storočiach. Predtým sa celé védy odovzdávali ústne, učili sa ich naspamäť bráhmani, pričom sa to robilo veľmi presne. Tradícia ústneho prenosu sa v Indii zachováva dodnes. Preto sa védy nazývajú šruti, ,,to čo je počuté“. Existujú štyri védy nazývané Rgvéda, Sámavéda, Jadžurvéda a Atharvavéda. Najstaršia a aj najdôležitejšia je Rgvéda, Sámavéda je určená na liturgické účely, v Jadžurvéde sú obetné formuly a Atharvavéda obsahuje kúzelné formulky a zaklínadlá.
 
OBEŤ A UPANIŠADY
Hinduizmom sa tiahnu dve večné témy. Prvou je vzťah k vesmírnemu poriadku a jeho zachovaniu, druhou je hľadanie osobnej spásy- mókše Prvá téma je najúplnejšie vyjadrená v bráhmanách. Bráhmany sú texty, ktoré sa zaoberajú rovnováhou vesmírnych síl. Kľúčom k jej udržaniu boli obete. V mene ktorého sa obeť koná, bohovia odmenia buď v tomto živote, alebo v nebi. Vo védskom období sa bohovia nezobrazovali a neboli chrámy. Oltár sa staval na voľnom priestranstve. Existovali rozličné obete, od veľkých ako napríklad obeť koňa, ktorú mohol vykonať len kráľ a jej príprava trvala veľa mesiacov. Pri bežných denných obetiach sa obetovala ryža, med maslo a tvaroh. Panovalo presvedčenie, že bohovia vynaložili na zachovanie vesmíru silu a prostredníctvom pravidelného vykonávania obetí sa táto sila zasa obnovovala. Celý vesmír je veľkou a pokračujúcou obeťou. Svet rastlín sa obetuje zvieratám a zvieratá jedno druhému a ľuďom. Naše fyzické bytie umožnili obete našich predkov a naša obeť udržuje naše deti. Päť elementov materiálneho sveta- éter, zem, voda, vzduch, oheň- a dévovia, ktorí ich ovládajú sa neprestajne navzájom obetujú Védska obeť je vyjadrením nikdy sa nekončiaceho ničenia a obnovovania všetkého života a hmoty. Práve obeť udržiava svet a je pravou podstatou sveta. Človek je súčasťou tohto procesu a musí doň dávať aj získavať.
 
Hoci je v Bráhmanách veľa príkazov, vyžadujúcich potrebu poznať vnútorný význam obetí, očividne ju čoraz väčšmi zatieňovala predstava, že požadovanú vec alebo nebeský výsledok spoľahlivo prinesú schopnosti bráhmanskych kňazov. Začalo sa veriť, že bohovia nemajú na výber a musia odmeniť obetníka, tak ako žiada. Takto narastala prestíž a vplyv bráhmanov, od schopnosti ktorých záviselo všetko, čo bolo v živote, ba i po živote najdôležitejšie. Kým v najstarších védach sa nevyskytuje predstava o reikarnácií, teraz sa začalo veriť , že človek s napokon vráti na zem a celý proces sa začne odznova. No ľudský život nesie so sebou trápenie. Aj ten najšťastnejší život je hnaný túžbami a túžba zahŕňa v sebe potrebu a bolesť. Zdalo sa, že staré védske náboženstvo stratilo cestu a náboženský život v Indii postihla hlboká kríza. Trvala niekoľko storočí a v jej zápale sa vytvorila nová syntéza- hinduizmus.
 
V upanišadách hovorí filozof a mystik. Sú odlišné od starostlivo štruktúrovaného ritualizmu brahmán. Namiesto požiadavky jasného poznania a neomylnej metódy očakáva sa dychtivé bádanie a objavovanie. V jednej upanišade sa dočítame, že obetné metódy sú krehké a pominuteľné a tí, ktorí ich používajú a myslia si o sebe, že sú múdri a učení, sú klamaní ,, ako slepí vedení slepými“. Také čosi bolo v ranejšom období nepredstaviteľné. Zmena od myslenia brahmán k mysleniu upanišád bola označená ,,ako azda najpozoruhodnejšia udalosť v histórii filozofického myslenia“. Hoci upanišady znamenajú prechod od starého védskeho náboženstva k vlastnému hinduizmu, aj ony tvoria súčasť véd a sú hlboko zakorenené v starobylej tradícii. Slovo upanišad znamená ,,prisadnutie k“, čiže prisadnutie k učiteľovi, aby žiak počul jeho slová z jeho vlastných úst, majú charakter vnútorného učenia. Také učenie odovzdávali ústne mudrci, ktorí často žili v lesnom ústraní. Odovzdávali ho len tým, ktorých považovali za hodných a naozaj schopných pochopiť jeho význam. Uchovávali sa a odovzdávali rovnakým spôsobom ako védy.
 
NAJVYŠŠIA REALITA- BRAHMA A ÁTMAN
Záhadne jedno označovali Indovia rôzne, ale pre najvyššiu realitu sa zvyčajne používa označenie brahma. Brahma je základ celej existencie, prameň bytia:,, Vskutku celý tento vesmír je brahma. Z neho pochádzajú všetky veci, doň sa rozplývajú, ním sú udržiavané.“  Upanišady nehľadajú riešenie v makrokozme, ale obracajú sa skôr do vnútra. Pristupujú k problému cez druhú predstavu a to cez predstavu átmana. Átman je uvedomenie, ktoré je najvlastnejším Ja, je to samo uvedomenie, čisté vedomie samo o sebe. Nikdy sa nemení, umožňuje všetko ostatné, lebo práve na základe čistého uvedomenia sa nám javí svet a všetko v ňom. Je tou realitou, ktorá tvorí základ života a preto je totožný s brahmom.

,, Všetky majú vedomie ako darcu svojej reality, všetky sú hnané vedomím, vesmír má vedomie ako svoje oko a vedomie je jeho koncom. Vedomie je Brahma.“ Hoci je Átman, či Brahma naším pravým ja, nemôžeme ho poznať bežným rozumovým poznaním. Nemôže byť predmetom poznania, lebo predchádza poznaniu, je základom, na ktorom sa uskutočňuje celý proces poznávania. Sú to dva druhy reality existujúcej v človeku, v Rgvéde ich prirovnávajú sa k dvom vtákom:,, Dva vtáky s krásnymi krídlami, pevne spojené putami priateľstva, na tom istom strome našli útočisko. Jeden z dvojice je sladké plody figovníka, druhý neje, iba sa prizerá.“
 
HINDUISTOCKÍ BOHOVIA: TRIMÚRTI
Brahma- Átmana možno poznať len stotožnením sa s ním, priamou intuíciou. Leží mimo duality objekt a subjekt a nedá sa o ňom hovoriť z hľadiska vzťahov. Je bez kvalít akéhokoľvek druhu, lebo tie by obmedzovali jeho absolútnu povahu. Preto v období nasledujúcom po upanišadach, bola predstava Brahma zahalená do podôb, ktoré mohla ľudská myseľ a predstavivosť pochopiť. Výsledkom bol mohutný rozvoj teizmu, počas ktorého bohovia a bohyne, ktorí dnes charakterizujú hinduizmus, prijali veľa zo svojich typických čŕt. Hinduistické božstvá sa neposudzujú ako oddelené a súperiace sily, ale ako rozličné spôsoby chápania a prístupu k jednej realite. Hlavné formy reality sú trimúrti- tri podoby brahma: bohovia Brahma, Višnu a Šiva.
 
Prvé čo nám udrie do očí na hinduistických božstvách, je množstvo rúk. Má sa tým ukázať, že sú bohmi, líšia sa od ľudia majú vyššiu moc než oni. Každý boh alebo bohyňa drží isté predmety Každé hlavné božstvo sa spája so zvieraťom  a často sa zobrazuje ako sa na ňom vezie Je to bohov ,,nosič“ a predstavuje ďalší symbol dominantnej vlastnosti božstva. Bohovia taktiež ukazujú štandartné gestá nazývané mudry. Verí sa že tieto gestá majú v sebe silu.
 
BRAHMA-STVORITEĽ

Brahma sa zobrazuje so štyrmi tvárami . Sú obrátené na štyri strany priestoru, lebo práve on stvoril celý vesmír. V štyroch rukách drží ruženec, predstavujúci čas; ná­dobu na vodu - lebo voda, keďže je bez formy, symbo­lizuje potenciál na tvorenie; obetný nástroj, lebo prostredníctvom obete vznikol svet; a napokon knihu, lebo ako stvoriteľ umožňuje všetko poznanie - niekedy sa kladie znamienko rovnosti medzi Brahmu a ľudský rozum a schopnosť myslieť. Manželkou Brahmu je bohyňa Váč („reč") nazývaná tiež Sarasvatí. Je to krásna bohyňa reči a jej nesmier­nej moci,  prepožičiavateľka inteligencie, ochrankyňa všetkých umení a vied. Jej váhanom čiže nosičom je hansa, divá hus, symbol putujúcej duše, ktorá jed­ného dňa odletí do svojho pravého domova. V celej Indii zostal iba jediný chrám zasvätený to­muto kedysi veľkému bohovi. Spôsobila to viera, že najvyšší boh má ženský náprotivok, prostredníctvom ktorého sa uskutočňuje všetka činnosť. Uctievanie Šakti – alebo „Veľkej bohyne" - ako tvorivého princípu, ktorý umožnil vznik vesmíru, spôsobilo, že Šakti sa stala tretím najdôležitejším kultom v hinduizme hneď po Šivovi a Višnuovi.
 
VlŠNU OCHRANCA
Višnuov (obr.8) význam vzrástol, keď Brahma ustúpil do úza­dia a pre veľkú časť hinduistov predstavuje najvyššie božstvo, Boha samého. Slovo ViŠnu znamená „ten, kto preniká". Zobrazuje sa v tma­vomodrej farbe ako nekonečný priestor, je to aj farba dažďových oblakov, ktoré na začiatku monzúnu priná­šajú úľavu a radosť vyprahnutej pôde. Dážď padajúci z neba, ktorý dáva život zemi, je v mnohých kultúrach symbolom milosti. Višnu sa najčastejšie zobrazuje, ako vzpriamene stojí vo frontálnej póze. Tento postoj podobný stĺpu, bežný aj pri zobrazovaní Buddhu, pouka­zuje na Višnuovu úlohu opory svetov. V štyroch rukách drží lastúru, disk, kyjak a lotosový kvet. Lastúra zastupuje Višnuovu rolu zdro­ja existencie. Disk čiže čakra symbolizuje kozmickú myseľ, ktorá umožňuje vznik množstvu podôb vesmíru. Kyjak je sila času, ktorým Višnu máva a ničí všetko, čo mu odporuje.  Lotos je krás­ny svet, ktorý vzniká z existencie najvyššej reality.
 
ŠIVA- PÁN TANCA

Je zobrazení aktivity bo­ha - prvotnej rytmickej energie, ktorá oživuje vesmír. Má opäť štyri ruky naznačujúce univerzálnosť (obr.9). V hor­nej pravej ruke drží bubienok. Je to zvuk. ktorý koreš­ponduje so stvorením. Podľa hinduistického názoru všetko, čo je, vzniká prostredníctvom zvuku - ktorý je buď rečou alebo vibráciou. Symetricky oproti bubienku drží Šiva plameň ,ktorý symbolizuje skazu sveta a reprezentuje Sivú v jeho najcharakteristickejšom aspekte ako ničiteľa foriem. Tento plameň je vysoko pozitívny. Je to plameň, v ktorom sú spálené obmedzenia individualizovanej existencie, keď očistený duch stúpa do nekonečna. Okolo krku alebo dolnej ruky má ovinutú kobru, ktorá je symbolom zeme a plodnosti. Tieto tri ruky predstavujú tri aspekty kozmického priestoru- tvorenie, udržiavanie a rozpad. Tieto tri funkcie sú spojené so štvrtou Šivovou dolnou ľavou rukou, ktorá mieri krížom dolu Toto gesto je spojené s chobotom- rukou slona- a pripomína Šivovho syna Gánešu. Je to dobrý a obľúbený boh so sloňou hlavou. Je odstraňovateľ prekážok a Šivove gesto naznačuje milosrdenstvo a láskavosť boha, ktorý nám ukazuje cestu k vyslobodeniu. Šivova ľavá noha je zdvihnutá v tanečnom pohybe. Šivov uctievač verí, že zameraním oddanosti na túto nohu môže privolať Šivovu milosť a dosiahnuť vyslobodenie. Pravá noha je negatívna. Dupe po ležiacom trpaslíkovi, čo symbolizuje zábudlivosť človeka na boha a na vlastnú skutočnú predstavu. Údy Šivu sa mihajú v nekončiacom sa vesmírnom tanci a pätami si vydupkáva rytmus. V protiklade s týmito pohybmi je jeho tvár, ktorá nejaví nijaký pohyb. Má iba slabý úsmev na tvári. Je to tvár veľkého jógina, ktorá pozná skryté tajomstvo prejavenia. Kontrast medzi tvárou a rozlietanými údmi a vlasmi, je kontrastom medzi vnútorným ja a ustavične aktívnou mysľou a jej svetom.
 
PÁRVATI- ŠIVOVA MANŽELKA
Má veľa mytologických podôb. Zvykne sa označovať ako Déví- ,,Bohyňa“, Džagadmáta- ,,Matka sveta“, Umá, ktorá živí svet alebo teda Párvatí (obr.6), oddaná Šivova manželka, ktorá sedela po boku svojho pána vysoko v Himalájách,  predstavujúca stabilitu a kontinuitu života V južnej Indii je uctievaná ako usmievavá a sľubná Lalitá, inde ako bojujúca Durgá a ničiteľka Kalí.

Najčastejšie sa uctieva práve ako Durgá (obr.7), ktorá najúplnejšie vyjadruje energiu a komplexnosť Śakti. Jej veľký sviatok Durgápúdža trvá až desať dní. Sústreďuje sa na ňu významný kult- kult šaktov (čiže uctievačov Šakti). Pre nich je bohyňa najvyšším božstvom, samým brahmom v ženskej podobe. Meno Durgá znamená ,,ťažko prístupná“ a bohyňa sa zobrazuje s prísnym výrazom, zodpovedajúcim neochvejnej sile, ktorá riadi vesmír. Nesmierne krásna a súčasne neľútostná Durgá jazdí na levovi Môže byť zobrazená so štyrmi, ale niekedy až dvadsiatimi rukami, v ktorých má pôsobivú zbierku zbraní a nástrojov – lastúru, disk, trojzubec, luk ,šíp, meč, dýku, hada, kyjak a iné. Každý má svoj špecifický význam a vyjadrujú jej neustávajúcu aktivitu. Durgá je predovšetkým zabíjačkou démonov, ktorí sa často zobrazujú ako jej obete; hovorí sa o nich, že si uzurpovali rolu bohov a ona obnovuje prirodzený po­riadok. Je bohyňou vojny a v stredovekej Indii sa vo­jenské ťaženia začínali v posledný deň jej sviatku. V Bengálsku sa Durge a Kalí prinášajú krvavé obete, ktoré Väčšina hinduistov považuje za nechutné. A súčasne je Durgá milosrdná Matka, ktorá udržuje pri živote vesmír a zahŕňa ho ma­teriálnym aj duchovným bohatstvom. Je plná nehy k tým, ktorí sa na ňu obracajú, a jej vyznávači ju veľmi milujú.

O Kalí sa vraví, že vystúpila z čela Durgy. Ak Durgá je neľútostnou stránkou Mahádéví, Kalí je jej strašným aspektom: „Zobrazuje sa s čiernou pleťou, s odporným a strašným výrazom tváre, kvapká z nej krv, obklopená je hadmi, na krku jej visia lebky a ľudské hlavy a vo všetkých ohľadoch sa podobá skôr fúrii než bohyni. Čierna far­ba sa vzťahuje na jej konečnú podstatu, ktorá je nepoznateľná. Kremačný pozemok, kde často tancuje, je miestom, na ktorom sa spália všetky svetské túžby. Náhrdelník z odseknutých hláv je vesmír mien a foriem, ktorý ona ako Šivova sila tvorí a ničí. Kalí je život videný so všetkými jeho nebezpečenstvami, krviprelievaním, utrpením, neľú­tostnou súťaživosťou a nevyhnutnou skazou.
 
KARMA A ZNOVUZRODENIE
Väčšina ľudstva verí, že každá živá bytosť pozostáva z tela a duše. Viera v znovuzrodenie alebo v reinkaráciu spočíva v tom, že kým telo zomrie a zanikne, duša je schopná novej existencie v inom tele, v inom živote. Pamäť duše pritom zostáva zachovaná vo všetkých nasledujúcich znovuzrodeniach. Možno sa o tom dočítať najmä v písomných pamiatkach východných filozofií. Podľa nich sa pamäť duše nikdy nezbaví vykonaných skutkov ľudí, v ktorých kedysi prebývala. Vyjadruje to pojem karma. Staroslovenské slovo karma znamená konanie. Podľa karmového chápania sa každý skutok v tomto živote prejaví následkom v terajšom alebo v nasledujúcom živote. Karmu však nemožno považovať za neodvratný osud, za neľútostnú reakciu na vinu alebo trest pozemského bytia. Slúži na vyrovnanie a harmonizáciu duchovnej, nebeskej hry síl a vždy sa dá korigovať opačným konaním, myslením, hovorením alebo správaním. Mystici vychádzajú z toho, že pred narodením sa duša zhmotní v životnom pláne, pričom naznačuje budúce bytie na základe potenciálnych skúseností a procesov učenia podľa nahromadenej karmy. Tento životný plán potom odzrkadľuje možná budúcnosť človeka, ktorý ju môže kedykoľvek zmeniť slobodnou vôľou, teda novou uvedomelou karmou.

Slobodná vôľa predstavuje prítomnosť človeka, ktorý keď chce duchovne vyrásť, bez obáv z minulej karmy musí sústrediť svoju energiu na prítomnosť. Správny prístup k týmto časovým rovinám je kľúčom k zlepšeniu kvality života. Hinduizmus a budhizmus poukazujú na to, že podstata duchovnosti spočíva v živote v prítomnosti: najdôležitejšia hodina je vždy prítomná hodina, najdôležitejší človek je ten, čo je práve pred tebou. Kto koná a myslí pozitívne, môže neutralizovať negatívnu karmu z minulosti. Obava z negatívnej karmy je azda dôvodom, prečo sa and životom nanovo inkarnovaného človeka rozprestiera plášť zabudnutia na predchádzajúci život. K poznaniu duše z predchádzajúcich existencií a konania možno dospieť iba meditáciou, tranzom snom alebo hypnózou.

Podľa textov hinduizmu má človek dopredu určený rozsah pôžitku a utrpenia, ale za svoje konanie slobodne preberá zodpovednosť. Môže sa napríklad niekam presťahovať, aby tam bol šťastnejší. V novom prostredí ho však postihne presne toľko pozitívneho a negatívneho, ako mu bolo vopred určené. Podľa hinduistického chápania sa človek vďaka svojim minulým želaniam, skutkom a zásluhám nachádza v určitej konkrétnej situácií, má však možnosť sám sa rozhodnúť, ako sa v danej situácií zachová. Jeho konanie ovplyvňuje budúce situácie v kolobehu znovuzrodení, pretože to sa v takej či onakej podobe uskutoční. Na rozdiel od budhizmu védske učenie hovorí o vyššej božskej skutočnosti. Napriek ľudskej vôli v konečnom dôsledku boh rozhoduje o tom, kedy a ako sa prejaví vôľa človeka. Bez ohľadu na to, aká náboženská filozofia je človeku blízka, v kolobehu znovuzrodení nemožno karmu považovať za potrestanie viny. Výraz karma označuje proces a znamená, že to, čo z osoby vychádza, sa k nej znova vráti. Každý sa nakoniec potrestá alebo odmení sám svojím myslením , túžbami a konaním.

HINDUISTICKÝ SVETONÁZOR- SANKHJA A JÓGA
 
 To čo zjednocuje rozličné hinduistické smery je viera v znovuzrodenie a v zákon karmy. Základom tejto viery je predstava usporiadaného, rytmického vesmíru. Vesmír vzniká a zaniká podľa pravidelného modelu, ktorý nemá začiatok ani koniec.
Vesmír nieje niečo, čo je stvorené. Vzniká z existencie najvyššej reality, preto lebo je prirodzenosťou tejto reality, aby to urobila. Keď vesmír vznikne, istý čas sa udržiava a nakoniec sa vracia do neprejaveného stavu v najvyššej realite, z ktorej vzišiel. Takýto veľký cyklus, zahrňujúci nesmierne dlhý čas, sa nazýva kalpa. V rámci veľkých cyklov je veľa kratších cyklov, ktoré vraj trvajú 4 320 000 rokov a obsahuje štyri väčšie veky- jugy. Každý nasledujúci vek je kratší a horšej kvality než ten ktorý predchádzal.
Hinduisti veria, že toto súčasné obdobie je posledným a najtemnejším zo štyroch vekov, ktorý sa začal na konci Krišnovho objavenia sa na zemi. Vo Višnupuráne sa píše, že sa nebudú uznávať kasty, poriadok, sobáše nebudú v súlade s rituálom. Pravidlá, ktoré usmerňujú správanie manžela a manželky, sa budú brať na ľahkú váhu, nebudú sa prinášať obete, mysle ľudí bude zamestnávať bohatstvo, ktoré sa bude míňať na sebecké účely. Ľudia budú skazení a neveriaci. No napriek tomuto temnému obrazu má vraj vek kali svoje výhody. Po prvé je poslom veľkej obnovy, po ňom nastane nový zlatý vek. Po druhé, že ťažké podmienky kalijugy sú odškodnené. Ľudia upadli do tohto stavu, prevládajú ťažké podmienky a v dôsledku toho malý cnostný skutok vykonaný v kalijuge má rovnaký účinok, ako by mal veľký a ťažký skutok pokánia  v ranejšom veku.
Sanghja a jóga patria do šiestych daršanov- šesť hlavných filozofických škôl. Šesť škôl vytvára páry:

- Sankhja a jóga: Svetonázor jógy je teický, kým sankhja nemá boha. Jóga sa zaoberá hlavne povahou človeka a praktickou metódou, sankhja poskytuje širší makrokozmický obraz a samo poznanie považuje za dostatočné na dosiahnutie vyslobodenia.
- Mímánsa a védánta: Mímánsa (,,skúmanie“) zdedila védsku tradíciu bráhmanov, pre ňu je najdôležitejšia dharma v zmysle žitia podľa nábožeských pravidiel a zachovávania predpísaných rituálov. Má konzervatívnu povahu. Védánta (záverečné skúmanie“) kladie dôraz na upanišady ako pravý zdroj metafyzického poznania.
- Njája a vaišéšika: Prvá sa zaoberá procesmi a metódami logickej analýzy. Druhá sa zaujíma hlavne o fyzický svet a kategórie existencie.

Slovo Sankhja znamená ,, vypočítavanie“ a sánkhjová filozofia je pokusom vyčísliť a pochopiť štádia, ktorými vznikli prvky tvoriace vesmír. Zaoberá sa svetom, ktorý zažívame. Je to cesta poznania, pokus dospieť k vyslobodeniu pochopením povahy povahy vesmíru a človeka ako súčasti vesmíru. Začína od dvoch realít nazývaných puruša- princíp vedomia a energie a prakrti- prahmota alebo substancia. Prarti je inertná, nezničiteľná, všetkým prenikajúca a večná beztvará hmota, čistý potenciál, pôvodná substancia vesmíru, z ktorej pochádzajú a do ktorej sa vracajú všetky  Prakrti je jedna a nemožno ju vnímať alebo poznať. Puruša je komplementárny princíp veci. Sánkhjová škola hovorí: je toľko purušov, koľko je bytostí vo vesmíre. Purušovia sú tak ako prakrti veční a nikdy neprestanú byť. Puruša a prakrti sú teda opačné princípy, ale ani jeden nemôže konať bez druhého.
 
Jóga nie je telocvik alebo iba čisté po­hrúženie, za čo sa často považuje na Západe. Joga je náboženský postoj k životu, hlboko zakorenený v indickej kultúre. Význam sanskrtského slova znamená spojenie, zjednotenie. Tento súhrnný pojem označuje veľký počet ciest, ktoré vedú k tomu, že človek dosiahne spojenie individuálnej duše a univerzálneho ducha. Pomocou jogy  sa  vytvorí  spojenie  s nekonečnom. Je to možné preto, lebo átman, skutočné Sa človeka, je podľa hinduistickej predstavy totožný s brahmanom, pôvodom  všetkého bytia,  absolútnom. Jogu možno označiť aj za cestu cvičenia,  ktorá má viesť k tomu, aby sa stala prehľadnou pre nekonečno. Človek sa naučí koncentrovať,  čo je pri dýchacích a telesných cvičeniach v joge nevyhnutné, napríklad aj pohľadom na mandalu. Toto slovo pochádza zo sanskrti a znamená kruh. Cieľom jógy je cvičením v meditácii dosiahnuť stav vyššieho vedomia, v ktorom prestáva existovať rozdelenie subjektu a objektu. Ide o zážitok samádhi.
 
Božský vozataj
V šiestej knihe veľkého indického eposu Mahábhárata sa hovorí o mocenskom boji medzi dvoma rodinami kmeňa Bháratovcov. Je v nej významná filozofická pa­sáž Bhagavadgíta, Spev Vznešeného.Bhagavadgíta, ktorá pochádza pravdepodobne zo štvrtého alebo piateho storočia pred n. 1., možno označiť za evanjelium hinduizmu. Na náboženský život v Indii  mala taký veľký vplyv ako azda nijaké iné dielo.
Vojnový hrdina Ardžuna dostal od svojho vozataja zásadné pokyny týkajúce sa nadchádzajúcej bitky. Ukázalo sa, že vozatajom je boh Kršna, jedno z vtelení boha Višnua. Popri Brahmovi a Šivovi je jedným z troch hlavných hinduistických božstiev. Na slávnom bojisku Kurukšéfra učí Kršna svojho priateľa Ardžunu o ces tách spojenia s najvyššou pravdou. Ar­džuna zastupuje všetkých duchovne za­meraných ludí. Cez neho KrŠna učí celý svet.
 
Cesty jógy
Kršna ukazuje Ardžunovi aj cesty jogy: cestu poznania (džňánajógu), cestu božej lásky (bhaktíjógu), cestu nezištného kona­nia (karmajógu) a cestu meditácie (rádžajógu). Sú to klasické hlavné cesty jogy. V karmajóge sa človek cvičí v tom, aby všetky svoje skutky a dôsledky, ktoré z nich vy­plývajú, priniesol bo­hu ako obeť. V centre pozornosti tejto cesty stojí morál­ne správna zmena života. V bhaktijóge sa človek usiluje od­danou obetavosťou spojiť so zvoleným božstvom. Intenzita lásky, ktorú cvičiaci pociťuje k vybranému ideálu, milovanému bohu (ištadévovi), má jeho ego úplne otvoriť tomuto božstvu.
 
Oddanosť, odriekanie,meditácia
Džňánajóga znamená cestu intelektuálnej analýzy. Prostredníctvom posvätných tex­tov si adept jogy cibrí rozum, a tým, že sa bude intelektuálne zaoberať učením, si prečistí myslenie. Potrebuje to preto, aby vedel analyzovať a spoznať pominuteľnosť sveta javov a nepomtnureľnosť brah-mana, skutočnosť, ktorá sa nachádza me­dzi tým. Dôležité [e, aby sa adept zriekol normálneho života a zbavil sa záväzkov - iba tak sa môže dokonale oddať medi-iovaniu o absolútne.
 
Vyslobodenie z kolobehu znovuzrodení
Hinduisti veria, že všetky živé tvory podliehajú sansáre, kolobehu narodenia smrti a znovuzrodenia. Spomedzi nich iba človek môže z tohto kolobehu uniknúť a dosiahnuť vyslobodenie. Iba on môže dospieť k poznaniu, že jeho pravá podoba, jeho najvnútornejšie Sa je totožné s brahmanom. Cesta k dosiahnutiu tohto vyslobodenia sa nazýva jóga. Pomocou jogy možno uvoľniť nezhromaždenú karmu, súhrn dôsledkov všetkých duševných a telesných skutkov v tomto živote i v predchádzajúcich životoch. Joga sa neobmedzuje iba na hinduistický systém viery. Aj tzv. tantrické praktiky tibetského buddhizmu sa označujú ako jóga a významní svätci tejto tradície sa v hinduizme nazývajú jógini. Na mnohých fasádach indických chrámov sú nielen božstvá, ale aj tantrickí jógini. Zatiaľ čo na Západe sa tantra spája najmä so sexualitou, hinduista považujú tantrizmus za jeden z nástrojov na rozšírenie vedomia. Tantra v sanskrte znamená tkanivo alebo súvislosť. U jóginov nie je nezvyčajná aj dvojmetrová pokrývka hlavy(pozri obr.). Majstri pohrúženia sa v prospech duchovnej cesty zriekli pozemských ideálov, ako je moderné oblečenie či upravený účes. Ide im o vnútornú krásu, ktorá vzniká v zdravom duchu a v tele plnom energie. Dokázalo sa, že jogové cvičenia uvoľňujú zablokované energie, posilňujú prirodzené liečivé sily v tele a lepšie prekrvujú vnútorné orgány. V mnohých prípadoch dochádza aj k zn

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Ostatné » Náuka o spoločnosti

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.021 s.
Zavrieť reklamu