Problémy európskej ústavy

Problémy európskej ústavy

Európska únia
Európska únia je sama o sebe mierovým projektom, ktorý preukazuje svoju životaschopnosť už takmer pol storočia. Zjednocovanie európskych národov podporilo mierový rozvoj Európy, čím sa posilnila stabilita a prosperita na starom kontinente.
 
Postupná integrácia v hospodárskej a ekonomickej sfére spojená s neustálym rozširovaním členskej základne EÚ priniesla so sebou celkom prirodzene okrem iného aj potrebu, aby EÚ dokázala byť aktívne a hlavne efektívne činná aj v oblasti zahraničnej politiky. Zmeny na medzinárodno-politickej scéne, spočívajúce predovšetkým v rozpade komunistického bloku, krvavé a tragické udalosti na Balkáne a dnes už úspešne dokončený proces rozširovania o desať krajín strednej a východnej Európy, Slovensko nevynímajúc, túto potrebu len znásobujú.
 
 EÚ po rozšírení s viac ako 450 miliónmi obyvateľov je dnes najväčším a jedným z najbohatších ekonomických zoskupením na svete, ktoré vyprodukuje približne jednu štvrtinu hrubého národného produktu. EÚ a jej členské krajiny poskytujú viac ako polovicu fondov pre medzinárodnú rozvojovú pomoc a svetovú humanitárnu pomoc. Tieto základné znaky ju jasne predurčujú k tomu, aby zohrávala primeranú úlohu na svetovej politickej scéne.
 
 EÚ možno teda z pohľadu záujmov a aktivít v medzinárodnej politike považovať za globálneho hráča, ktorý si počas svojej existencie vytvoril silné ekonomické väzby s mnohými regiónmi sveta. Aj medzi samotnými občanmi EÚ prevláda presvedčenie o výhodách kolektívneho a jednotného vystupovania EÚ v zahranično-politickej oblasti. Prieskumy verejnej mienky v tejto súvislosti poukazujú, že až 70% obyvateľov EÚ jednoznačne podporuje myšlienku spoločnej zahraničnej politiky.
 
 Napriek tomu je však EÚ často konfrontovaná kritikou, že by mala lepšie obhajovať európske záujmy, resp. záujmy jej členov, jednotnejšie konať, efektívnejšie koordinovať zahraničné politiky členských štátov a tým väčšou mierou prispieť k lepšiemu vývoju zahraničných vzťahov. Inak povedané, spoločná zahraničná politika nie je vždy spoločná a jednotná, čo možno ilustrovať na príklade nedávnej krízy a následného vojenského zásahu v Iraku, kedy EÚ zažila značné v názoroch medzi členskými štátmi v dileme vojenskej intervencie alebo mierového riešenia.
 
 Občan EÚ si môže niekedy oprávnene položiť otázku, prečo je tomu tak. Prečo je EÚ ekonomickou veľmocou, ale niekedy, keď príde na lámanie chleba, sa nedokáže dohodnúť na jednotnom riešení problému? Na jednej strane treba zdôrazniť, že EÚ vo svojej charakteristike nie je štát, ale len istá forma združenia štátov. Preto nemôžeme hovoriť ani o „štátnom území a obyvateľstve EÚ“, o „štátnych politických, ekonomických a sociálnych záujmoch EÚ“ alebo o „štátnych orgánoch EÚ“. Možno to vyznieva zvláštne, ale ani územie EÚ nepatrí celkom EÚ, tak jako napríklad slovenské územie Slovensku. A práve na ochrane obyvateľstva a územia, resp. Na presadzovaní štátnych záujmov, je založená každá zahraničná politika.
 
 Na druhej strane samotná európska integrácia je postupným procesom, ktorý ešte stále nie je zavŕšený. Napriek úspešnému vybudovaniu vnútorného trhu s jednotnou menou euro, ktorá svojou úspešnosťou vo svete naozaj nemá obdobu, v politickej a zahranično-politickej rovine, ako poslednej fáze integrácie, je EÚ ešte len na začiatku. Opäť sa vynára otázka-prečo? Zahraničná politika bola, je a ešte dlho bude celkom pochopiteľne oblasťou, ktorú chcú mať jednotlivé členské štáty pod vlastnou kontrolou a réžiou a ktorej sa kvôli obave za straty vlastnej suverenity, identity a národného vplyvu len ťažko vzdávajú.  Dnes však jednoznačne môžeme konštatovať, že za posledných pätnásť rokov EÚ značne pokročila v úsilí plniť si zodpovedne svoje politické a bezpečnostné úlohy. Má vybudované nástroje a inštitúcie, ktoré výrazne slúžia a prispievajú k vyjadrovaniu názorov a postojov únie ako celku k aktuálnym zahranično-politickým udalostiam, čím má účasť na zabezpečení stabilnejšej a bezpečnejšej Európy, lepšieho dodržiavania demokracie a ľudských práv. Slovensko ako plnoprávny člen EÚ bude súčasťou mechanizmov zahraničnej politiky únie a tak sa prirodzene bude aktívne spolupodieľať na jej formovaní.

Kedy a ako vznikla myšlienka spoločnej zahraničnej politiky?
Starý kontinent nebolo možné nikdy počas jeho dlhej histórie považovať, a to ani v časoch relatívne dlhotrvajúceho mieru, za politicky stabilný priestor. Jeho vývoj poznačilo množstvo najrôznejších konfliktov a vojen, nielen vnútroeurópskych, ale aj proti vonkajší nepriateľom. Ak to tak možno povedať, počas dlhej histórie prevládali nevhodné politické podmienky spojené s  neochotou či neschopnosťou európskych štátov a národov v úsilí zjednotiť sa a zabezpečiť tak mierový rozvoj a pohodu v Európe. Mnoho sľubných projektov, ktoré si kládli za cieľ udržať pokoj a mier v Európe, skončilo na papieri a nebolo nikdy uvedených do praxe. Paradoxne až negatívne skúsenosti s II. Svetovou vojnou, ktoré Európu zanechali v troskách, strach z jej návratu a viera v nový začiatok priniesli prvé životaschopné pokusy o spoločnú európsku zahraničnú politiku. Druhá svetová vojna bola veľkým momentom a bodom zlomu v myslení Európanov. Niekoľko rokov po jej ukončení začali medzi sebou spolupracovať spôsobom, ktorý bol pred vojnou nepredstaviteľný. Na túto pozitívnu zmenu vplývalo niekoľko faktorov, predovšetkým známe rozdelenie Európy „železnou oponou“ na západný a východný tábor, rozpínavosť komunistického bloku spojená so Studenou vojnou medzi USA a Sovietskym Zväzom, atď.

Európska ústava:
Na počiatku stála snaha upraviť zmluvnú základňu EÚ. Za prednosť Zmluvy o Ústave pre Európu je vydávané, že zjednodušuje doterajšiu sústavu zmlúv. Ak túto „jednoduchosť“ nebudeme posudzovať iba podľa komplikovanosti doterajších zmlúv, ale aj podľa charakteru výsledného dokumentu, nemôže byť o jednoduchosti ani reč. Ak si euroústavu čo i len zbežne prelistujete, musíte uznať, že nejde o dokument, ktorý by bol jednoduchý v zmysle zrozumiteľnosti pre jeho čitateľa.

Výrečný je už samotný rozsah euroústavy. Iste stojí za to zacitovať z predkladacej správy, s ktorou vláda posunula euroústavu do NR SR: „Vzhľadom na to, že ide o mimoriadne obsiahly dokument, predkladáme zmluvu na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky v elektronickej podobe na CD-nosiči.“ Za zjednodušenie a sprehľadnenie zmluvnej základne EÚ je teda vydávaný dokument, ktorý je taký obsiahly, že je škoda ho v tlačenej podobe namnožiť čo i len pre 150 poslancov zákonodárneho zboru.
Pomaly už notoricky známe je porovnanie rozsahu euroústavy s ústavou USA. Kým tá druhá sa vám zmestí do vnútorného vrecka od saka, na tú prvú by to vrecko muselo byť špeciálne upravené. Alebo by euroústava musela byť nie v tlačenej, ale v elektronickej verzii.

Ale určite nie v samotnom rozsahu je hlavný problém s euroústavou. Hlavný problém tohto dokumentu spočíva v tom, že úniu ďalej centralizuje a posúva ju bližšie k európskemu superštátu. Prenáša ďalšie kompetencie z národných štátov do Bruselu, rozširuje okruh otázok, o ktorých sa už nebude rozhodovať konsenzom, ale bude sa o nich hlasovať kvalifikovanou väčšinou.
EÚ aj euroústava sú plné deklarovania princípu subsidiarity.

„Podľa zásady subsidiarity,“ deklaruje euroústava, „koná Únia v oblastiach, ktoré nepatria do jej výlučnej právomoci, len v takom rozsahu a vtedy, ak ciele zamýšľané touto činnosťou nemôžu členské štáty uspokojivo dosiahnuť na ústrednej úrovni alebo na regionálnej a miestnej úrovni, ale z dôvodov rozsahu alebo účinkov navrhovanej činnosti ich možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie.“ Takáto vážna formulácia však umožňuje, aby EÚ rozhodovala skoro o všetkom, ak usúdi, že to môže lepšie dosiahnuť ako členské štáty. Ako si EÚ predstavuje praktické uplatňovanie princípu subsidiarity, veľmi dobre vidno na zdieľaných právomociach. Ide síce o právomoci, ktoré únia zdieľa s členskými štátmi, ale „Členské štáty vykonávajú svoju právomoc v rozsahu, v akom Únia svoju právomoc nevykonala alebo rozhodla, že ju prestane vykonávať.“

Euroústava otvára cestu ďalšej centralizácii EÚ, a to implicitne (svojím vážnym, ťažko zrozumiteľným a na mnohých miestach frázovitým jazykom), ale aj explicitne. Tieto ustanovenia relativizujú celú konštrukciu delenia právomocí medzi úniu a členské štáty a medzi rozhodovanie konsenzom a kvalifikovanou väčšinou. Je to niečo podobné, ako keby ústava štátu obsahovala ustanovenie, že je ju možné meniť nielen ústavným zákonom, ale aj nariadením vlády, ak sa na ňom zhodnú všetci členovia vlády.

EÚ býva kritizovaná za desaťtisíce strán všemožných regulácií hospodárstva a ďalších oblastí nášho života. Tieto regulácie brzdia hospodársky rozvoj európskych krajín a sú hlavnou príčinou zaostávania povedzme za Spojenými štátmi. Z euroústavy možno vyčítať, že množstvo regulácii bude ešte narastať. Orgánom únie, ktoré sú euroústavou potvrdzované, alebo budú na základe euroústavy konštituované, vyplýva z jej textu množstvo úloh, čomu všetkému sa majú venovať, čo všetko majú svojimi právnymi aktmi upravovať. A je isté, že dotyčné orgány – keď už existujú a majú na to kompetencie – nebudú zaháľať a budú chŕliť ďalšie stovky a a tisíce stále nových a nových regulácií.

Zakotvenie Charty základných práv s problematickými sociálnymi právami do euroústavy je zasa výrazným predpokladom narastania socialistických tendencií v EÚ. Socializmus, ktorého sa na Slovensku konečne snažíme trhovými reformami zbavovať, sa nám tak okľukou bude cez okno Bruselu vracať naspäť. Iste sú aj na Slovensku ľudia, ktorí sa z prehlbovania európskej integrácie, čo je v dnešnej dobe iba eufemizmus pre ďalšiu centralizáciu únie, pre zvyšovanie miery celoeurópskych regulácii a postupovanie k európskemu superštátu, tešia. Bolo by však poctivé priznať, o čo tu ide a netváriť sa, že sa nič nedeje.

Európska ústava vytvára z únie štátny zväzok. Nebudem opakovať preukázne právne argumenty  len zopakujem, že EÚ po schválení euroústavy bude vykazovať všetky relevantné charakteristiky pre to, čo právna teória nazýva štátnym zväzkom. EÚ bude mať svoje explicitne definované územie, obyvateľstvo, jurisdikciu, hlavu štátu, vládu, parlament, ministra zahraničných vecí, štátne symboly, dokonca i ústavu... Čo ešte ďalšie by mala mať, aby sme ju označili za štátny zväzok?

Ale o vstupe SR do štátneho zväzku sa má podľa ešte stále platného znenia slovenskej ústavy rozhodnúť ústavným zákonom, ktorý sa potvrdí referendom. Ak teda platí, že po schválení euroústavy bude Slovensko súčasťou štátneho zväzku, v minulosti súčasťou tohto štátneho zväzku nebolo a dosial nebol schválený žiadny ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku EÚ, ktorý by bol potvrdzovaný referendom, logicky z toho vychádza, žeby ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku mal byť schválený a referendom potvrdený práve teraz. Existuje snáď nejaké iné logické vysvetlenie spomínaných faktov?

Ak referendum nebude, bude to zjavným porušením slovenskej ústavy. Euroústava síce deklaruje nadradenosť európskeho práva nad slovenským, z toho však nevyplýva, že Slovensko má vysloviť súhlas s euroústavou spôsobom, ktorým poruší svoj základný zákon. Práve naopak – euroústava predpokladá, že v jednotlivých členských štátoch bude schvaľovaná spôsobom, ktorý je upravený vnútroštátnym právnym poriadkom. Ale keďže sme rovnaký ústavný článok porušili už v roku 1992 pri vystúpení z česko-slovenského štátneho zväzku, o ktorom sa tiež nerozhodovalo referendom, prečo by sme si tento postup nezopakovali znovu, všakže?
EÚ nepotrebuje euroústavu. Potrebuje zjednodušenie zmluvnej základne, prehľadnejšie vzťahy, menej spoločných inštitúcií, menej zbytočnej byrokracie, menej regulácií a zasahovania do trhového hospodárstva. Nič z toho euroústava neponúka. Naopak – potvrdzuje a posilňuje trendy, ktoré idú práve opačným smerom. Preto ju treba podľa mnohých názorov odmietnuť.
 
Návrh Zmluvy o Ústave pre Európu (ďalej euroústavy) – ešte pred niekoľkými rokmi v takejto reálnej podobe niečo nepredstaviteľné – je dnes „na stole“. V prípade jeho prijatia predstavuje bariéru ekonomického pozdvihnutia (respektíve „zmŕtvychvstania“) Európy.[1] Znamená totiž zakonzervovanie dnešného zaostávania v ekonomickej dynamike a životnej úrovni obyvateľov v Európskej únii (EÚ), napríklad za USA, či inými, dynamicky sa vyvíjajúcimi sa ekonomikami.
 
EÚ je tým tiež proti priblíženiu sa k plneniu vlastného (i keď absurdného) cieľa z Lisabonskej stratégie „do roku 2010 z EÚ vytvoriť najkonkurencieschopnejšiu, najdynamickejšiu a na znalostiach najväčšmi založenú ekonomiku sveta“. Nereálnosť takto absurdne definovaného cieľa potvrdzuje dlhodobejšie roztváranie nožníc medzi ekonomickou výkonnosťou, produktivitou a technologickou vyspelosťou subjektov v USA a v EÚ (najmä v jej kontinentálnej časti). Nezmenené prostriedky na dosiahnutie cieľov v EÚ to len umocňujú.
 
Cieľom projektu nie je charakterizovať ekonomické problémy krajín v EÚ. Na ilustráciu však možno uviesť napríklad  výrazný pokles ekonomickej výkonnosti Švédska oproti USA z vyše 90% v roku 1975 na cca 75% v roku 2002 (pozri tabuľka 1), s dôsledkom aj na výrazne rozdielny vývoj príjmov obyvateľov (viac napríklad Noberg, J.). Platí to pritom i napriek tomu, že i v USA prebiehali od Veľkej hospodárskej krízy značné regulačné, centralistické a prerozdeľovacie tendencie. Podmienky pre dlhodobo udržateľnú dynamiku rastu ekonomiky sú v USA vytvorené podstatne lepšie ako v EÚ.

Dnešné ekonomické problémy viacerých krajín EÚ (vrátane problémov nezamestnanosti, nízkej efektivity, či napríklad nedostatočnej motivácii k podnikaniu a nízkej mobility na trhoch práce) majú príčiny v minulosti a v prebiehajúcom procese (integrácie). Sú dôsledkom najmä odkláňania sa od tradičných (klasických) princípov, ktoré boli zdrojom (nielen ekonomického) bohatstva časti Európy v minulosti: konkurencia, osobná sloboda a zodpovednosť a vlastnícke práva.
 
Ich prejavom sú nasledovné konkrétne príčiny ekonomického zaostávania Európy:
- prílišné prerozdeľovanie cez verejné financovanie, značný vplyv vlád v ekonomike a vysoká miera vládnej regulácie, nadmerná váha povinne vynucovanej sociálnej solidarity a garantovania  sociálnych (nad)práv.
- zjednocovanie (harmonizovanie) ekonomických podmienok pre účely jednotného trhu a  centralizovanie rozhodovaní zo štátnej na nadnárodnú, federálnu úroveň
 
Veľké prerozdeľovanie, vládne zasahovanie a regulácie trhu a sociálne práva (nad rámec principiálne zdôvodniteľnej sociálnej solidarity)
Sú problémom práve „štátov blahobytu“ (najmä v troch európskych krajinách, uvedených v tabuľke 1). Ich legislatíva sa pritom dostáva do noriem na úrovni EÚ. Výstrahy svetovo uznávaných ekonómov neberú do úvahy.
Paradoxne sa s cieľom vytvárania konkurenčných podmienok v rámci spoločného trhu EÚ prijali jednotné (technické, ekologické a iné) normy, jedna mena, minimálne sadzby nepriamych daní. Efekt to však má a bude mať opačný: spriemerovávanie, obmedzovanie hospodárskej súťaže a obmedzovanie presúvania sa za lepšími podmienkami, tým znižovanie rastu ekonomickej výkonnosti a životnej úrovne obyvateľov Únie. Zabúda sa, že znakom konkurencie je diverzifikácia, nie harmonizácia. 

Prečo je euroústava proti ekonomickému pozdvihnutiu sa Európy?
Prijatie euroústavy „zabetónuje“ vyššie uvedené príčiny ekonomického zaostávania (teda podstatné ekonomické problémy v Európe) do legislatívnej normy najvyššej právnej sily, ktorá je záväzná pre všetkých obyvateľov členských krajín EÚ.
 
Euroústava je preto značným obmedzením konkurencie, tým aj akéhokoľvek potenciálneho ekonomického „zmŕtvychvstania“ v Európe z nasledovných dôvodov:
1.  znamená dôležitý krok k politickej centralizácii rozhodovaní (aj) o ekonomických otázkach  v krajinách EÚ, s posilnenými právomocami na úrovni centra a s možnosťami harmonizácie ostatných ekonomických podmienok a
2.  prenáša systémové deformácie - ako sú široko definované a (centrom) garantované sociálna (nad)práva (nevyvážané zdrojmi a povinnosťami), regulácie na trhu tovarov a služieb, na trhu práce a podobne - z národných legislatív na celoeurópsku.
 
Akýmsi cieľom (heslom) toho je z centra vytvárať podmienky pre čo možno najmenej rozdielov v priestore EÚ. Dôsledkom však čoraz viac bude spriemerovávanie.
 
Politická centralizácia  a harmonizácia v Únii:
Návrh euroústavy rozširuje Únii ďalšie právomoci (vr. tzv. „zdieľaných“) nad rámec Zmluvy z Nice (ktorá však už znamenala značný presun z národnej úrovne na centrálnu).
 
Únia si napríklad prostredníctvom Ústavy vymedzuje výlučné právomoci, v ktorých môže iba ona vykonávať zákonodarnú činnosť a prijímať právne akty a členské štáty môžu so splnomocnením únie. Týka sa to okrem colnej únie, spoločnej obchodnej a menovej politiky aj pravidiel hospodárskej súťaže, potrebných na fungovanie  vnútorného trhu. To môže (spolu s napríklad doložkou flexibility: Čl. I-18) predstavovať a byť zámienkou pre akékoľvek harmonizovanie čohokoľvek.
 
Hospodársku politiku a najmä politiku zamestnanosti vlády vo všeobecnosti považujem za málo účinné (častokrát neúčinné až škodlivé) a mali by byť redukované na minimálnu úroveň. Návrh euroústavy na ich podriadenie sa Únii (pod článkom I-15 „Koordinácia hospodárskej politiky a politiky zamestnanosti“ – napríklad „vymedzením usmernením pre  tieto politiky“)“ znamená (nielen) nižšiu účinnosť takýchto rozhodnutí. Európska rada navyše  monitoruje súlad hospodárskych politík vlád s týmito usmerneniami, vyhodnocuje ich  a na základe nich môže Komisia napomenúť členský štát. Pre účely monitorovania situácie v oblasti zamestnanosti zriadi dokonca Európska rada Výbor pre zamestnanosť (obdobne napríklad aj Výbor pre sociálnu ochranu). 
 
Pre Slovensko (najmä v prípade vstupu do eurozóny - straty výmenného kurzu a menovej politiky) to predstavuje aj riziko neschopnosti včasného a pružného reagovania na vonkajšie vplyvy v ekonomike. Riziko je veľké najmä, ak by Slovensko vstúpilo do Hospodárskej a menovej únie (EMU) príliš skoro. NBS sa pritom preexponovane spolieha na fiskálnu politiku a politiku na trhu práce.
 
Tak, či onak, strata jednoznačnej kompetencie hospodárskej politiky vlády je spolu so stratou menovej politiky národnej banky potvrdením presunu kľúčových ekonomických nástrojov „štátu“ na nadnárodnú úroveň. Zdôrazňujem pritom opätovne, že som zástancom potrebného obmedzenia vplyvu vlády a NBS v ekonomike. Ich centralizácia však vzbudzuje obavy, znamená nižšiu účinnosť a kontrolovateľnosť ich rozhodnutí a riziká vyšších nákladov pri náhlych zmenách v ekonomike Slovenska, najmä ak budeme súčasťou EMU.
 
Smerovanie k politickej centralizácii aj v ekonomickej sfére potvrdzujú tzv. zdieľané kompetencie, zahŕňajúce napríklad vnútorný trh, sociálnu politiku a tzv. hospodársku a sociálnu a územnú súdržnosť, či poľnohospodárstvo, životné prostredie, ochranu spotrebiteľa, energetiku a iné, definované v článku I-14. Takéto „zdieľanie“ kompetencií vo formuláciách euroústavy však de facto znamená ich presun dominantne na Úniu. V návrhu  Ústavy pre Európu (v článku I-12) sa uvádza:
„Ak ústava prenesie na úniu právomoc , ktorú v určitej oblasti  zdieľa s členskými štátmi, únia a členské štáty  môžu v tejto oblasti vykonávať zákonodarnú činnosť a prijímať právne záväzné akty. Členské štáty vykonávajú svoju právomoc v rozsahu, v ktorom únia svoju právomoc nevykonáva  alebo sa rozhodla, že ju prestane vykonávať“.
Únii to však nestačí a dopĺňa si ďalšiu právomoc, ktorá jej dáva široké možnosti zasahovania:
„V určitých oblastiach a za podmienok ustanovených v ústave má únia  právomoc vykonávať činnosti, ktorými podporuje, koordinuje alebo dopĺňa činnosti členských štátov bez toho, aby  tým v týchto oblastiach nahrádzala ich právomoc.“ (Čl. I-12)
 
Rizikovým článkom pre daňovníkov je článok I-54, ktorý umožňuje financovať ciele a aktivity únie aj zavedením európskej dane:
„Únia si zabezpečí prostriedky potrebné na dosiahnutie svojich cieľov a uskutočňovanie svojich politík...a rozpočet únie je hradený z jej vlastných zdrojov..“ Európskej Rady upraví ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na systém vlastných zdrojov únie. V tomto rámci možno zaviesť nové kategórie vlastných zdrojov..“ (!)
 
Pokračovanie harmonizovania nepriamych daní  sa však priamo predpokladá:
Európsky zákon alebo rámcový zákon Rady ustanoví opatrenia týkajúce sa harmonizácie právnych predpisov týkajúcich sa daní z obratu, spotrebných daní a iných nepriamych daní za predpokladu, že takáto harmonizácia je nevyhnutná pre vytvorenie alebo fungovanie vnútorného trhu a na zamedzenie narušovanie hospodárskej súťaže“ (článok III- 171).
 
Čisto ekonomicky - z pohľadu konkurencie a rešpektovania rôznosti – by takáto požiadavka vôbec nemala prísť. Vychádzajúc však z realizovaných krokov v dnešnej EÚ je skôr reálnejší vývoj k úplnému harmonizovaniu nepriamych (a možno aj iných) daní. To nakoniec potvrdzuje aj text návrhu Ústavy pre Európu, kde v časti „spoločné ustanovenia“ sa harmonizačné opatrenia zdôvodňujú cieľmi vo vzťahu k jednotnému  trhu.
 
Okrem spomínaných slov renomovaného ekonóma Pascala Salina možno uviesť, že v USA v súčasnosti sú v jednotlivých štátoch rôzne daňové systémy, vrátane nepriamych daní. Napríklad v Colorado sa uplatňuje 7%-tná sadzbu DPH (pričom niektoré komodity ako napríklad potraviny, či elektrická energia, sa nezdaňujú), zatiaľ čo napríklad v Montane sa DPH neuplatňuje vôbec.
 
V oblasti politiky zamestnanosti si Únia tiež „otvára dvierka“ harmonizácie, a to vytvorením európskych zákonov na povzbudzovanie spolupráce medzi členskými štátmi a v zavedení minimálnych požiadaviek (napríklad aj v otázkach ochrany pracovníkov pri skončení pracovnej zmluvy, či rovnosti mužov a žien na trhu práce) – Čl. II-207. Na druhej strane sa deklaruje záväzok, že v tejto  oblasti je vylúčená akákoľvek harmonizácia zákonov a iných  právnych predpisov členských štátov. 
 
Utopickú snahu o vyrovnávanie ekonomickej úrovne medzi regiónmi potvrdzuje článok III-221:
„Európske zákony alebo rámcové zákony môžu ustanoviť akékoľvek konkrétne opatrenie mimo fondov bez toho, aby boli dotknuté opatrenia v rámci politík únie“.
 
V návrhu Ústavy pre Európu sa obdobne pokračuje v absurdnej spoločnej poľnohospodárskej politike, napríklad:
„Rada na návrh Komisie prijíma  európske nariadenia alebo rozhodnutia týkajúce sa stanovovania cien, odvodov, pomoci a množstevných obmedzení a určovania a prideľovania rybolovných možností.

Regulácie, obmedzenia a sociálne (nad)práva:
Okrem vyššie uvedených harmonizačných a centralistických tendencií možno uviesť (aspoň rámcovo) niekoľko podstatných regulácii a nadmerných sociálnych práv, ktoré sa preniesli do ústavy z národných legislatív.
 
Konkretizované regulácie a sociálne práva nadväzujú na vážne definované „hodnoty únie“ a „ciele únie“, napríklad „nediskriminácia“, „rovnosť mužov a žien“, „sociálne trhové hospodárstvo s vysokou konkurencieschopnosťou zamerané na dosiahnutie úplnej zamestnanosti a sociálneho pokroku“, či „podpora solidarity medzi generáciami“. Posledne menovaný cieľ evokuje snahu o uchovanie priebežných pilierov dôchodkových systémov, ktoré sú vo väčšine  krajín EÚ absolútne dominantné a spôsobujúce vážne problémy v dôchodkovom zabezpečení týchto krajín.
 
Ústava garantuje príliš veľa práv bez adekvátnej protihodnoty (povinností) ľudí, na ktorých sa dané práva vzťahujú. Prostredníctvom najvyššej a právne záväznej normy sa tak v európskom priestore konzervuje vysoké spoliehanie sa ľudí na iných (na zamestnávateľa, „štát“, respektíve „nadštát“ - úniu) a ponecháva nízku mieru osobnej zodpovednosti za svoj život. Príkladom sú automatické práva na sociálne dávky (v materstve, choroby, úrazov, invalidity, staroby, straty zamestnania,..), právo na „bezplatný“ (?) prístup k službám, či právo na štrajk. Široko definované práva sú v ústave nielenže definované bez povinnosti dotknutých, no častokrát sú nad rámec  základných práv. Pripomeňme, že práve takéto široko definované práva v Európe (napríklad vo Švédsku, či Francúzsku) sú podstatnou príčinou pretrvávania deformovaných hodnôt a ekonomického zaostávania Európy.
 
Okrem „mäkkého prostredia s nedostatočným tlakom na osobnú zodpovednosť“ jednotlivcov predstavujú aj veľké nároky ich financovanie:
-  z verejných zdrojov (z daní), teda na financovanie prerozdeľovania cez verejné programy (s dôsledkom na brzdenie súkromných a dobrovoľných aktivít) a/alebo,
-  zo zdrojov zamestnávateľov a ich obmedzovanie rôznymi formami.
 
Absurdné obmedzenia pre zamestnávateľov sú pre nich nepríjemné a môžu pre nich znamenať aj vyššie náklady. Nakoniec sa i tak obrátia proti tým, ktorých chce byrokratické centrum brániť. Napríklad dôsledkom striktnej „povinnosti rovnakého odmeňovania medzi mužmi a ženami za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty“ môže byť vyššia nezamestnanosť žien, predovšetkým s určitými danosťami (vek, rodina). Dôvodom je skutočnosť, že zamestnávatelia budú mať pri danej cene práce nižší dopyt po nich.
 
Obdobne to platí v prípade snahy o právo na obmedzenie maximálnej dĺžky pracovného času  (skôr zákaz), či rôzne formy nediskriminácie aj na trhu práce. Nadmerné právomoci zamestnancov (resp. aj odborov) na úkor zamestnávateľov sú obsiahnuté v článku II-87 („pracujúci a ich zástupcovia musia mať...informácie a konzultácie v rámci podniku“) a Čl. II-88 („pracujúci .. sa v prípade konfliktu záujmov môžu uchýliť ku kolektívnym akciám na obranu svojich záujmov, vrátane štrajku). Dôsledkom takto definovaných práv môže byť brzdenie efektívnejších rozhodovaní, tým aj brzdenie ekonomickej výkonnosti v krajine a rastu životnej úrovne obyvateľov v nej. 
 
Kým Ústava pre Európu dáva nároky v sociálnych právach veľmi široko a niekedy aj vážne (príklad práva na štrajk), tak druhé najdôležitejšie právo (po práve na život) – právo na vlastníctvo – vymedzuje s obmedzením. Doslovne sa uvádza:
„Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu a za podmienok,  ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť vyplatená primeraná náhrada straty v primeranom čase“.
 
Majúc v živej pamäti nedávne tlaky na vlastníkov pôdy na pozemkoch pre KIA Motors a berúc do úvahy vágne definovateľný „verejný záujem“ a „primeranú náhradu“ to znamená riziko obmedzovania (rešpektovania a ochrany) vlastníckych práv jednotlivcov a rodín.
 
Záver
Ak si chce Európa zachovať šancu na skutočné ekonomické (a iné) pozdvihnutie  a približovanie sa k USA a iným dynamicky sa vyvíjajúcim sa regiónom, tak by sme sa mali vrátiť ku koreňom bohatstva Západnej Európy – najmä k neobmedzovanej konkurencii s rôznosťou a k osobnej slobode s osobnou zodpovednosťou. Preto je poľa všetkého opodstatnené sa zasadzovať za neprijatie akejkoľvek euroústavy, o to viac, keď je „okorenená“ aj spomínanými reguláciami a sociálnymi právami. Neprijatie Ústavy pre Európu síce nedáva záruky zvrátenia súčasných tendencií, ale bude to podstatne ľahšie ako s prijatou euroústavou. 

Problém euromeny:
Vtedy, začiatkom deväťdesiatych rokov, keď sa politický sen spoločnej európskej meny začal pomaly meniť na skutočnosť, to bolo práve Nemecko so svojou vychýrenou Deutsche Mark, ktoré najviac tlačilo na prijatie pevných rozpočtových pravidiel. Vysoké deficity rozpočtov a neprimerané zadĺženie krajín hlavne okolo Stredozemného mora bolo treba dostať pod kontrolu, aby sa euro stalo silnou a stabilnou konkurenciou doláru.

Dnes je to práve nemecký kancelár, ktorý najhlasnejšie požaduje podstatné uvoľnenie týchto pravidiel. Podľa jeho návrhu by sa Európska komisia pri posudzovaní dodržiavania paktu mala riadiť mandatórnymi pravidlami, ktoré ak nie sú naplnené, oprávňujú krajinu hospodáriť s vyšším schodkom.

Napríklad:
v prípade prebiehajúcich štrukturálnych reforiem by štáty nemali byť pokutované za vyššie schodky, výdaje na vedu, výskum a školstvo by sa nemali započítavať do deficitu, stagnujúce ekonomiky s nízkou infláciou by mali byť posudzované zhovievavejšie, do úvahy by sa mali brať aj špecifické prípady ako je "pomoc" Nemecka zaostalému východu, alebo vysoké príspevky do unijných rozpočtov, zásadnou zmenou by mal prejsť aj systém sankcií za nedodržanie paktu - mechanizmus sankcií za porušenie pravidiel by sa mal rozbehnúť až po neúspešnom uvedení reforiem na zníženie deficitu, a nie hneď po dosiahnutí deficitu.

Nemecký kancelár nie je so svojim návrhom sám, sekunduje mu Chirac so snahou nezapočitávať do schodku výdaje na obranu, Berlusconi zase znižuje význam sledovania národneho dlhu. Tí sa dokonca sťažujú, že kvôli paktu nemôžu znížiť dane, čo sľúbili vo volebnej kampani. Takýto argument už zaváňa podozrením z absencie zdravého rozumu, veď je zrejmé, že so znižovaním daní musí ísť ruka v ruke znižovanie štátnych výdajov a nie ďalšie zadlžovanie krajiny.

Každému musí byť jasné, že tzv. mandatórne pravidlá v tomto znení predstavujú voľné pole pôsobnosti pre rozhadzovačných politikov. Sú nekonkrétne a každý dobrý účtovník vie ako ľahko sa napríklad rôzne formy dotácií podnikom môžu nazvať podporou výskumu.

Komisia nedávno vydala správu, podľa ktorej maastrichtské kritéria nedodržuje 14 z 25 štátov únie. Dá sa preto očakávať, že lídri členských krajín sa na summite v marci ľahko dohodnú na zmenách nepopulárneho, Prodiho slovami „hlúpeho“ paktu. Bude to zmena k lepšiemu alebo horšiemu?

Zástancovia skutočne liberálneho ekonomického postoja určite nadšení nebudú. Deficitné hospodárenie znamená neefektivitu v štátnej správe a stagnujúce, hospodárstvo, ktoré najskôr trpí pod bremenom zlých štátnych regulácií. Priaznivci lorda Keynesa sa potešia, lebo dobrý deficit „nie je zlý, hlavne keď podporuje dobrý hospodársky rast“. Ak však chceme posúdiť kvalitu očakávanej zmeny paktu, musíme sa ohliadnuť do minulosti, hlavne na jeho dodržiavanie.

To, že si Nemecko a Francúzsko odhlasovalo pozdržanie sankcií, je celkom zanedbateľné v porovnaní s účtovnými machináciami, ktoré si dovolilo Grécko.
Stará vláda socialistov vykazovala krásne čísla. S výnimkou roku 2003, keď schodok vystúpil na 3,2% (určite kvôli olympiáde, ale za tú by predsa Grékom nikto pokutu nedal) vláda hospodárila posledných 6 rokov so schodkom pod 3%.

Ku kormidlu sa však dostali noví páni, pozvali Eurostat, aby spravil poriadok v účtovných knihách, a zo vzorného člena sa stal notorický delikvent, ktorý sa za sedem rokov ani raz nedostal pod 3% schodku a rok 2003 skončil so 4,6%.
Ako to Gréci dokázali? Jednoducho, podhodnocovali výdavky na obranu a úrokové platby, a naopak, nafukovali prebytky sociálneho poistenia. Čerešňou na torte je skutočnosť, že Grécko nebolo prijaté do menovej únie v roku 1997 práve kvôli vyskokým deficitom, ale už v roku 2001 prijaté bolo, aj vďaka zmanipulovaným číslam. Z podobných postupov Komisia podozrieva aj Taliansko, ktoré však k účtovníctvu Eurostat zatiaľ nepustilo.

Nevinné nie je ani Nemecko. Nakoľko jednotlivé štáty Nemecka hospodária do značnej miery na vlastné triko, podieľajú sa tak na tvorbe celoštátneho deficitu a kreatívne účtovníctvo je ich povinnou výbavou. Za zmienku stoja dva príklady ako znížiť deficit. V Dolnom Sasku sa napríklad príjem z predaja podielu jednej štátnej spočnosti druhej spoločnosti vlastnenej Saskom účtuje ako výnos (znižujúci deficit) a to dokonca aj v situácii, keď je podiel kupovaný na dlh (v tomto prípade 450Mil eur). Iný príklad je z bankového prostredia. Jednotlivé nemecké štáty vlastnia banky, na ktorých hospodárenie prispievajú z rozpočtu. Keďže komisia tieto príspevky započítava do celoštátneho deficitu, štáty zmenili postup. Od bánk požadujú vrátenie príspevkov v rozsahu 4 mld eur a tieto prostriedky vzápätí uložia v tých istých bankách ako investície, ktoré Komisia zatiaľ za výdavky nepovažuje. Jednoduché, nie?