Tomáš Baťa – Pán podnikateľ

Tomáš Baťa – Pán podnikateľ

„Náš zákazník, náš pán.“

"Budovy, to sú hromady tehál a betónu. Stroje, to je veľa železa a ocele. Život tomu dávajú až ľudia."

"Bol náročný v požiadavkách, tvrdý v ich vymáhaní, veľkorysý v odmeňovaní a neúprosný v sankciách." (František Trnka)

„Tomáš Baťa bol ten typ muža, ktorý sa pri výkriku ‘Horí’ ponáhľa k ohňu, nie k východu.“ (Zdeňek Pokluda)

Keď sa povie priezvisko Baťa, asi každému sa vybaví značka obuvi. Je tomu tak. Práve Tomáš Baťa stál pri zrode značky, ktorá preslávila Česko. Baťa však nebol len podnikateľ. Bol to vizionár a človek so sociálnym myslením. Preňho nebol podstatný zisk – viac mu záležalo na jeho zamestnancoch. Dielo, ktoré do svojej tragickej smrti vytvoril, prekonalo svoju dobu a dodnes by malo byť inšpiráciou pre zamestnávateľov. Takže, kto to bol Tomáš Baťa?

Tomáš Baťa sa narodil 3. apríla v roku 1876 v Zlíne. Obuvníckemu remeslu sa vyučil u svojho otca. Rodinná tradícia sa takto dedila už po 9 generácií. Baťova kariéra odštartovala v roku 1894, keď sa rozhodol spolu s bratom Antonínom a sestrou Annou založiť v Zlíne vlastnú obuvnícku firmu. Z majiteľskej trojice sa neskôr stala len dvojica. Sestra Anna firmu opustila, pretože sa vydala. Tomáš jej vyplatil jej podiel. Napokon brat Antonín Baťa zomrel v roku 1908 na tuberkulózu. Tomáš ako jediný vlastník priviedol firmu k nevídanej prosperite.

Začiatky však neboli ľahké. Na rozbehnutie firmy padli rodinné úspory a museli si zobrať aj pôžičku. Po roku sa novej firme nedarilo tak, ako dúfali. Veritelia žiadali naspäť svoje peniaze. Tomášovi sa ich podarilo presvedčiť, aby ešte počkali. Uvedomil si, že obuv, ktorú teraz vyrábajú, nemá šancu presadiť sa. Preto prišiel s originálnym nápadom. Baťovci budú vyrábať obuv z plátna. Spočiatku to vyzeralo ako nerealizovateľná myšlienka. No už o krátky čas po vyrobení prvých kusov sa z nich stal módny hit. Plátenky síce nevynikali životnosťou, ale dokázali zaujať priaznivou cenou. V porovnaní s tradičnou koženou obuvou boli asi o polovicu lacnejšie. Kto nemal peňazí nazvyš a nechcel chodiť bosý, zvolil si plátenky od Baťu.

Za pomoci plátenkového úspechu sa Baťovcom podarilo do roku 1897 splatiť dlžoby a začali byť ziskoví. Peniaze však neutrácali na seba, ale spätne ich investovali do firmy. Na rozvoj firmy veľmi zapôsobil Tomášov pobyt v USA, kde sa zaujímal o metódy a postupy práce v továrňach značky Ford. Pracovať metódou pásovej výroby bolo vtedy veľkou novinkou.

Počiatočné ťažkosti z rozbiehaním firmy sa skončili, keď vypukla 1. sv. vojna. Baťova firma dostala štátne zákazky na výrobu obuvi pre armádu. O prácu teda bolo postarané. Táto zákazka zároveň uchránila od povolávacieho rozkazu stovky mužov, ktorí šili v továrni topánky. Uvádza sa, že v istom čase mala Baťove topánky obuté približne polovica rakúsko-uhorskej armády.

Po vojne nastali ťažké časy. Formovala sa Československá republika, medzi ľuďmi vládla chudoba a nedostatok. Ani obuv už nešla tak na odbyt ako kedysi. Vtedy sa Tomáš Baťa rozhodol pre zaujímavý krok, aby zachránil firmu. Na všetku obuv, ktorej mal plné sklady, ponúkol 50% zľavu. Zároveň však siahol na platy zamestnancov. Tie išli dole o 40%. Ako kompenzáciu zabezpečil zamestnancom lacnejšie potraviny z firemných poľnohospodárskych podnikov. Jeho konkurencia nad tým len krútila hlavou. Očakávala krach. No ľudia na zníženie ceny veľmi dobre počuli. O krátky čas boli topánky rozpredané. Baťa tak získal potrebný kapitál, ktorý by inak zostal uväznený v skladových zásobách. Znovu sa mohol pustiť do investícií a vylepšovania firmy. Okrem peňazí získal aj dobré meno, pretože jeho topánky mali azda v každej domácnosti.

V tridsiatych rokoch sa Baťovi za pomoci najmodernejších metód podarilo vybudovať z jeho národnej firmy najväčšieho svetového exportéra obuvi. Vsadil na pásovú výrobu, premyslený manažment a silnú reklamu. Povestnými sa stali cenovky končiace číslovkou 9. Takže nie 100, ale 99 korún. Psychologicky perfektne zvládnutý obchodný ťah. O tom, že naozaj funguje, sa môžeme presvedčiť aj dnes, keď sú obchody plné cenoviek končiacich na 9.

V tejto obrovskej firme našli prácu tisícky ľudí. A nebolo to len o práci. Baťa sa postaral o to, aby mali jeho zamestnanci kde bývať. V Zlíne začali vznikať tehlové domčeky. Do roku 1932 ich postavili vyše 1500, čo znamenalo ubytovanie pre 18 tisíc ľudí. Pre slobodných boli postavené internáty a ubytovne. Počet obyvateľov Zlína prudko stúpal. Kým v roku 1921 to bolo 4600, v roku 1930 to už bolo 21500 a v roku 1937 až 37000. V roku 1938 zamestnával Baťa až 65000 pracovníkov. Sociálny systém bol dobre premyslený. Baťa tiež nechal postaviť škôlky, školy, učilište, kultúrne budovy, športoviská a pod. Bola to dovtedy nevídaná koncepcia továrne a mesta. Zamestnanci mali všetko k dispozícii a nikam nemuseli chodiť. To, že bolo postarané o deti, bolo tiež na tú dobu nezvyčajné.

Jeho zamestnanci zarábali viac ako bol národný priemer a ešte k tomu mohli nakupovať a stravovať sa v podnikových obchodoch, kde boli ceny nižšie ako národný priemer. Raňajky alebo večera stáli len korunu. Dobrý obed stál 8 korún. To všetko smerovalo k tomu, že zamestnanci boli motivovaní pracovať efektívne, aby si udržali pracovnú pozíciu. Bývalá zamestnankyňa spomína, že za 3 roky mala našetrených 20 tisíc korún, čo bola na vtedajšie pomery značná suma. Postačovala na zakúpenie tehlového baťovského domčeka. Okrem toho mali niektoré pracovné pozície aj podiel na zisku. To znamená, že ak oddelenie pracovalo dobre, plnilo si normy, mohlo dostať peniaze navyše. No fungovalo to aj opačne, teda, že o peniaze prichádzalo kvôli nízkej produktivite či kvalite.

Baťa pristúpil aj k dovtedy nie bežnému kroku – rozhodol sa zamestnať ľudí so zdravotným postihnutím. Išlo napríklad o nevidiacich. Baťa hovoril, že keď sa môže tvoriť práca pre zdravých ľudí, prečo by sa nedala vytvoriť aj pre ľudí s postihnutím.

Keď Tomáš Baťa oslavoval 50. narodeniny (1925), rozhodol sa, že každý ďalší novorodenec v Zlíne dostane od podniku 1000 Kčs. Peniaze boli uložené na účte s 10% úrokom. Ako 24-ročný mal tak občan k dispozícii vyše 10000 Kčs. Zamestnanci si dokázali z výplaty slušne ušetriť, aby sa mohli osamostatniť.

Keď prišla finančná kríza v 30. rokoch, Baťa sa vyjadril, že sa jej nebojí. Vedel totiž, že veľa ľudí nemá dostupnú kvalitnú a cenovo prijateľnú obuv, resp. ešte vôbec nemá žiadnu obuv. Po tom, čo kríza odznela, začal Baťa s expanziou do sveta. Vznikali sesterské podniky, v ktorých sa okrem obuvi začali vyrábať aj obuvnícke stroje, pančuchy, pneumatiky a pod.

Podľa toho, ako Baťa pristupoval k celému jeho podnikaniu možno usúdiť, že preňho nebol podstatný zisk. Oveľa viac ho zaujímalo, aby jeho firma bola zdravá, aby sa rozvíjala a aby jeho zamestnanci pracovali čo najvýkonnejšie a najlepšie. Snažil sa získať čo najlepších zamestnancov, dobre ich vyškoliť a zabezpečiť im najmodernejšie strojové vybavenie. Finančne odmeňoval zamestnancov, ktorí prišli s nápadom, ako zefektívniť, skvalitniť či zlacniť výrobný proces. Tieto faktory zabezpečovali úspech jeho firmy. Zo ziskov firmy Baťa nemal problém podporovať rozvoj mesta Zlín. Nechal si postaviť aj vlastné filmové štúdio, v ktorom sa mali tvoriť propagačné filmy. O obľube Tomáša Baťu svedčí fakt, že v rokoch 1923-1932 zastával úrad zlínskeho starostu. Okrem obuvníckeho závodu Baťa časom nakúpil alebo vybudoval podniky do siete subdodávateľov. Išlo napríklad o tehelne, strojárne, elektráreň a pod. Vybudoval aj sieť predajní Baťa.

Čo sa týka rodinného života, Tomášovi padla do oka na českom plese vo Viedni Mária Menčíková. Bola to žena z lepšej spoločnosti. Preto boli jej rodičia spočiatku opatrní a zisťovali si, kto to Tomáš Baťa je. O tom, že Tomáš obstál, svedčí fakt, že v roku 1912 prišlo k svadbe. Manželku si vybral naozaj skvelú. Bola to inteligentná a vzdelaná žena. Denne prichádzala do továrne za manželom. Niekedy dokonca pomáhala vo výrobe alebo varila pre robotníkov. V roku 1914 Mária porodila jediné dieťa, syna Tomáša. Obaja rodičia však synovi dávali najavo, že aj keď je jedináčik a má dobré finančné možnosti, neznamená to, že bude raz majiteľom firmy. Týmto prístupom ochránili ich syna pred nafúkanosťou a rozmaznanosťou. Ako spomína syn Tomáš, odmalička si musel viesť záznamy, na čo utratil peniaze. Prešiel si riadne cez celú školu, študoval aj v zahraničí a potom cez továreň. Otec veľmi dbal na to, aby syn vedel, ako sa topánky vyrábajú, ako proces funguje výroby, ako je to s marketingom a pod. Keď sa osvedčil na jednej pozícii, otec mu zveril inú, dôležitejšiu úlohu.

Smrť zastihla obuvníckeho velikána nečakane. 12 júla 1932 sa chystal na let do Švajčiarska, kde sa práve otvárala nová továreň Baťa. Z domu odchádzal po štvrtej ráno. Kvôli hmle, ktorá sa rozprestierala nad letiskom v Otrokoviciach, však lietadlo nemohlo odštartovať. Ako čas utekal, Baťa bol čoraz nervóznejší. O desiatej ho čakali v Zürichu. Nemohol si predsa dovoliť zmeškať otvorenie novej továrne kvôli hlúpej hmle. Keďže správy hovorili o tom, že hmla je len v okolí letiska, prikázal pilotovi, aby odštartoval. Žiaľ, pár minút po štarte sa lietadlo zrútilo a dopadlo na letisko. Pilot Jindřich Brouček aj Tomáš Baťa boli na mieste mŕtvi. Pohrebu sa zúčastnili desaťtisíce ľudí. Vo veku 56 rokov sa tak skončil podnikateľský sen českého obuvníckeho velikána.

Treba však tiež poukázať na temnú stránku budovania obuvníckeho impéria. Ako pri každej veľkovýrobe, ceny topánok od Baťu boli výrazne nižšie, ako si ich mohla dovoliť predávať konkurencia. A keďže u malých obuvníkov boli ceny vyššie, odbyt u nich viazol a o krátky čas museli svoje prevádzky zatvoriť. Je pravda, že hoci na jednej strane vznikol prosperujúci podnik, na strane druhej stratilo odhadom 20000 ľudí prácu a živobytie. Pre Baťu nebolo nutné mať na jednom páre obuvi vysoký zisk. Bohato mu stačilo pár korún. No pri počte kusov, ktoré predával, mu to aj tak vynášalo dostatočne.

Po znárodnení v roku 1945 sa sídlo firmy presunulo do Kanady, kde sa nachádza dodnes. V súčasnosti má Baťa vo svete predajne asi v 100 štátoch, zamestnáva 70 tisíc zamestnancov a ročne predá 300 miliónov párov obuvi.

Baťova továreň na vzdelanie

Ako sa Baťova firma rozrastala, bolo jasné, že bude potrebovať veľa kvalifikovaných robotníkov. Preto Baťa neváhal a v roku 1925 nechal postaviť Školu práce. Stala sa elitnou školou predvojnového Československa. Postupom času sa na tejto škole pripravovali ako robotníci v továrni, tak aj budúci manažéri a riaditelia zahraničných prevádzok. Dodnes žiješ ešte asi 300 pamätníkov, absolventov tejto elitnej školy.

Na začiatku to bola škola len pre chlapcov, ale od roku 1929 sa rozšírila aj na dievčatá. Zaujímavý bol systém výučby – študenti celý deň pracovali v továrni a po skončení smeny a krátkom odpočinku prichádzali do školy na večerné štúdium. Väčšina predmetov bola voliteľná, no účtovníctvo, obchodná korešpondencia, kreslenie a cudzie jazyky boli povinné. Baťovi sa podarilo vytvoriť hnutie Mladý muž a mladá žena. Okrem práce a štúdia sa mladí ľudia formovali, učili sa hospodáriť, rozvíjal sa ich športový a kultúrny potenciál. Bol to naozaj hodnotný štart do života. Do roku 1948, keď školu po komunistickom prevrate zatvorili, ju absolvovalo viac ako 10 tisíc študentov.

Aj študijných odborov postupne pribúdalo. Spočiatku to boli obuvníci, ale časom pribudli aj elektrikári, stavbári, chemici, strojári, pracovníci na export, reklamu, predajcovia a pod.

Na školu sa robili prijímacie skúšky vo forme psycho-technickej skúšky, zdravotnej prehliadky a ústneho pohovoru. Aj pre deti z dobrých rodín bolo veľkou cťou, ak ich do školy prijali.

Školský systém fungoval nasledovne: Prvý stupeň tvorili všetci záujemcovia, ktorí si vybrali niektorý zo základných odborov. Po jeho absolvovaní sa asi tretina z nich presunula na druhý stupeň - ďalšie dvojročné štúdium, ktoré im zabezpečilo možnosť pracovať ako majster či vedúci. Malé percento absolventov prešlo na tretí stupeň, čo bola maturita.

Študentskú elitu tvorili budúci manažéri. Ich štúdium prebiehalo v cudzom jazyku – AJ, FJ, NJ. Od ostatných študentov sa líšili aj oblečením. Nosili obleky, cylinder, vychádzkovú paličku a biele rukavičky.

Ako vyzeral študentský život? Mladí ľudia bývali na internáte. Mali sa tu naučiť starať sa sami o seba. Dostávali týždenný plat, z ktorého sa mohli stravovať, platiť si výdavky, ale aj usporiť. Vstávalo sa o pol šiestej, nasledovala rozcvička a potom odchod do práce, ktorá začínala o siedmej. Štúdium sa realizovalo po návrate z práce a večeri. Spať sa chodilo o deviatej večer. Sobota patrila študovaniu, nedeľa na oddych a vychádzky.