Pedagogika - 2. ročník

Spoločenské vedy » Pedagogika

Autor: 19linda10
Typ práce: Referát
Dátum: 11.01.2016
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 039 slov
Počet zobrazení: 7 188
Tlačení: 409
Uložení: 442

Pedagogika - 2. ročník

Andragogika

Veda o výchove a vzdelávaní dospelých, ktorí po tomto procese rešpektuje osobitosti dospelej populácie. Tento pojem sa prvýkrát objavil na začiatku 19.storočia. Predpokladalo sa, že metódy a techniky učenia detí sa budú môcť používať aj medzi dospelými. Ukázalo sa to ako nereálne, a preto sa zaviedla nová disciplína s novým názvom Andragogika. Alexander Kapp- 1833- Až v polovici 20.storočia vzniká andragogická koncepcia teórie a vzdelávania a výchovy dospelých. K zakladateľom a najvýznamnejším predstaviteľom patria: Hanselman (švajčiar), Poggeler (nemec).
Členenie andragogiky: teoretické disciplíny- dejiny výchovy a vzdelávania dospelých(androdidaktika), teória výchovy dospelých, porovnávacia andragogika. Aplikované disciplíny- profesijná, kultúrna, sociálna.
Oblasti skúmania- tradičná- skúma školské vzdelávacie systémy, podnikové vzdelávacie systémy, skúma mimoškolské vzdelávacie systémy.
Edukácia so špecifickým zameraním: ekologická výchova, kultúrna výchova, politická výchova, lekárska výchova.
Oblasť širokej starostlivosti o občanov: kultúrnovýchovná činnosť, knihoveda, múzejníctvo, pamiatková starostlivosť.

Zložky výchovy dospelého človeka:

1. starostlivostná- vytváranie sociálnych a psychologických podmienok, ktoré pripravia človeka na výkon jeho sociálnych rolí,
2. edukačná- systém utvárania osobnosti, ide o osvojovanie si určitých spoločenských pravidiel,
3. vzdelávacia- nadobúdanie vedomostí, zručností, návykov potrebných pre prax.
Predmet andragogiky: vzdelávanie a výchova, systematický výcvik dospelých, organizovaný rozvoj vedomostí a schopností potrebných pre plnohodnotný život.
Andrós- muž, agoge- viesť.
 

Metódy výchovy a vzdelávania dospelých

Metódy- sú určité cesty, postupy na dosahovanie vytýčených výchovnovzdelávacích cieľ. Prehľad základných metód tvorí určitý systém, ktorý možno zhrnúť do 6 bodov:
K- kongitivizácia- cieľom je naučiť človeka myslieť a riešiť problémy,
E- emocionalizácia- dôraz kladený na city,
M- motivácia- podnet, pohnútka určitej činnosti,
S- socializácia- naučiť človeka žiť s inými ľuďmi, komunikovať, začleniť ho do spoločnosti,
A- axiolozizácia- naučiť človeka orientovať sa v hodnotách,
K- kreativizácia- viesť ľudí k tvorivej činnosti.
Konkrétne delenie metód:
1 P- metóda požiadaviek,
2 P- metóda presviedčania,
3 P- metóda precvičovania,
4 P- metóda povzbudzovania,
5 P- metóda príkladu.
 
Z hľadiska pôsobenia rozlišujeme tieto metódy: slovné- prednáška, referát, názorné- ukážky, pokusy, príklady, činnostno-praktické- tréning, cvičenie, predvedenie divadla, hodnotiace- odmena, trest, pokarhanie.
 

Funkcie andragogiky ako vedy a predmet jej skúmania

Funkcie andragogiky:

poznávacia, výskumná- analýza súčasného stavu vzdelávania dospelých, porovnávanie rozličných systémov vzdelávania, analýza cieľov, metód a foriem ďalšieho vzdelávania, diagnosticko-prognostická, inštrukčná.
Andragogika je viac komunikatívna. Jej úlohou je ponúkať pomoc pri riešení problému, pre ktorý sa dospelý nemôže zaradiť do spoločnosti. S pojmom výchova sa v andragogike spája aj pojem sebavýchova- dospelý človek odsúva veľký vplyv prostredia, sám seba považuje za rozhodujúci činiteľ pri utváraní svojich osobnosti.
Sebavýchova má 5 základných zložiek(pilierov): sebamotivácia; sebapoznávanie; voľba sebavýchovných cieľov; výber metód a prostriedkov sebavýchovy; sebahodnotenie.
 

Rozdiely medzi pedagogikou a andragogikou

1. učia sa- Pg.- závislosť, učiteľ si určuje, čo kedy a ako si treba naštudovať a učiteľ si to preverí; A.- snaha o nezávislosť, o sebariadenie, učiteľ to podporuje a povzbudzuje;
2. skúsenosti učiaceho sa- Pg.- skúsenosti nie sú príliš cenné, majú malý význam, učitelia využívajú didaktické metódy; A.- sú bohatým zdrojom pre učenie a vyučovacie metódy sú orientované na diskusiu a riešenie problémov;
3. pohotovosť, ochota učiť sa- Pg.- deti sa orientujú na to, čo sa od nich očakáva a učebné plány sú štandardné; A.- učiaci sa učí to, čo potrebuje vedieť, učebné plány sú postavené tak, aby boli využiteľné v praxi;
4. motivácia- Pg.- vonkajšia; A.- vnútorná;
5. orientácia k štúdiu- Pg.- získavanie vedomostí v rámci určitých predmetov cez nejaké plány; A.- získavanie vedomostí na základe riešenia problémov.
 

Poradenstvo v andragogike

Poradenstvo je pomoc človeku, ktorý sa nachádza v ťažkej, alebo v novej pre neho náročnej situácie. Vo vzdelávaní túto pomoc potrebuje človek, ktorý nevie čo a ako ďalej sa zdokonaľovať vo svojej profesii, alebo nevie zmeniť kvalifikáciu.
Čo poskytuje poradenstvo: informácie, orientáciu, intenzívnu pomoc.
Požiadavky na poradcu: vedieť/získať veľké množstvo informácií vzhľadom na potreby klienta; mať vysokú úroveň schopnosti spracovať a analyzovať tieto informácie; pomáhať ľuďom pri hľadaní cesty v labyrinte informácií.
Charakteristiky zistené u neúspešných andragógov-poradcov: direktívny prístup; netrpezlivosť, netolerancia; nerealistické predstavy o úrovni účastníkov; nedostatočný vzťah k odboru; nedostatky v komunikácii; odmietanie kritiky; nedostatočný záujem o poslucháčov, nepriateľský výskum; snaha naučiť príliš mnoho a príliš rýchlo.
Kvalitné stránky dobrých lektorov: odbornosť; radosť z učenia; vysoká úroveň sociálnej komunikácie; vysoká schopnosť počúvať a pýtať sa; pružnosť pri využívaní učebných metód a zásad; dôsledné plánovanie si povinností a robenie si príprav; uvedomelosť, akceptovanie zodpovednosti za budúci výkon účastníkov vzdelávania.
 

Pracovné funkcie andragóga

Andragógmi sa označujú všetky osoby, ktoré sú profesionálne zaangažované vo vzdelávacích aktivitách dospelých.
Pracovné funkcie:
1. tútor, mentor, vedúci skupiny účastníkov- pomáhajú a vedú účastníkov vzdelávania počas učebného procesu, využívajú rôzne metódy a testujú dospelých účastníkov vzdelávania;
2. učiteľ, lektor, inštruktor- pôsobia v špecifickom vzdelávacom, alebo výcvikovom prostredí;
3. andragogický poradca a konzultant- podieľa sa na rekvalifikácii dospelých/nezamestnaných preškoľovaní zamestnancov, ale aj poradcov mladistvým zanechávajúcim strednú školu;
4. metodický pracovník- vyvíja didaktické materiály ako napr. učebné pomôcky pre študujúcich a vzdelávateľov- pripravuje semináre, školenia a vyhodnocuje rôzne projekty;
5. manažér vzdelávania dospelých- pripravuje a plánuje proces vzdelávania, uzatvára rôzne kontrakty, analyzuje trh práce, zoháňajú financie a zabezpečujú styk s verejnosťou;
6. koncepčný pracovník vo vzdelávaní dospelých- realizuje strategické rozhodnutia, má väčšinou vrcholovú funkciu podniku alebo organizácie.
 

Metódy vzdelávania dospelých

Metódy- sú určité cesty, spôsoby, postupy pri dosahovaní vytýčených cieľov. Metodika- súbor pravidiel a prostriedkov, ktorou sa uberá vyučovací proces. Voľba metód závisí od obsahu a cieľa vyučovania, ale aj od veku a intelektuálnej úrovne poslucháčov.
Delenie metód:
I. metódy podľa logického postupu:
1. analýza- rozbor, postupujeme od všeobecného celku k častiam od neznámeho k známemu, od konkrétneho k abstraktnému, cieľom je prenikať k podstate javov;
2. syntéza- zlučovanie, pri nej postupujeme od časti k celku, od abstraktnosti ku konkrétnosti;
3. indukcia- postupuje sa od jednotlivých faktov k všeobecnostiam, k všeobecným záverom a pravidlám;
4. dedukcia- od všeobecným pojmom, pravidiel a zákonov postupujeme ku konkrétnostiam;
5. genetické- vývojové, osvetľujú, ozrejmujú nám javy k nejakým nadväznostiam, súvislostiach vo vývoji;
6. anologické- pripodobňovanie;
II. metódy vyučovacích prostriedkov:
1. aktívne, verbálne metódy- prednášky, výklady, rozhovory, rôzne diskusie, debaty, polemiky;
2. aktívne, situačné metódy- študujúci dospelý sa zúčastňuje na riešení inscenovaných problémov.
 
Sociálna andragogika
U nás sa rozvíja po roku 1989 zásluhou profesora Jána Perhácsa. Je to hraničná vedná disciplína, ktorá stojí medzi andragogikou a sociológiou.
Vychádza a opiera sa o poznatky:
1. teórie výchovy dospelých- táto poukazuje na rozdiely medzi výchovou dospelých a detí;
2. androdidaktika- učenie sa dospelých;
3. sociológia- upravuje vzťahy medzi ľuďmi, učí ako robiť poradenstvo a ako vytvárať formálne sociálne vzťahy v skupinách.
Zaoberá sa inštitucionálnou výchovou, starostlivosťou a sociálnou pomocou určenou pre intaktných, postihnutých, narušených a ohrozených dospelých produktívnom a seniorskom veku.

Realizuje sa:

1. formou preventívnych a liečebných edukačných opatrení;
2. výchovou vzdelávaním a prevýchovou;
3. sociálno andragogickom výcvikom;
4. edukačným poradenstvom;
5. resocializáciou, enkulturáciou a personalizáciou dospelého človeka.
 
Cieľ sociálnej andragogiky:
1. edukácia, rozvoj a kultivácia osobnosti dospelého do maximálnej možnej miery;
2. harmonizácia intra a ineterpersonálnych vzťahov;
3. eliminácia sociálnych rozhovorov medzi jednotlivcom a prostredím;
4. predchádzanie, stres, riešenie bežných, ale aj zložitých životných situácii.
 
Periodizácia dospelého veku
Osobnosť dospelého je zložitý, jedinečný, neopakovateľný, bio-psycho-sociálno-duchovný systém, ktorý sa vyvíja a mení v závislosti od spoločenského vývoja v určitom historickom, časovom a teritoriálnom kontexte.
Môžeme hovoriť o 3 etapách dospelého veku:
1. etapa je obdobie mladšej dospelosti od 20-30 rokov;
2. obdobie strednej dospelosti od 30-45 rokov;
3. etapa obdobie staršej dospelosti od 45-60 rokov.
 
Znaky:
1. mladšia dospelosť- končí biologický rast, obdobie vrcholnej fyzickej sily, veľmi výkonná pamäť, pri učení využíva skúsenosti, v tomto období vznikajú nové sociálne vzťahy, vzrastá sebavedomie, zaniká komplex menejcennosti, vytvárajú sa monogamné vzťahy, prijímajú sa rodičovské a profesijné roly;
2. stredná dospelosť- fyzická zdatnosť pretrváva, dospelý rozumovo, racionálne hospodári so svojimi silami, využíva schopnosť logického myslenia a tým pádom aj učenia, citovo je vyrovnaný, pozerá sa na zážitky, sklamania, ktoré môžu viesť k podlomeniu sebadôvery, bilancuje doposiaľ prežité a mení svoj postoj k sebe a aj k okoliu;
3. staršia dospelosť- ubúdajú fyzické sily, znižuje sa životná intenzita a dynamika, ustaľujú sa záujmy a prehlbujú sa vzťahy v rodine (vnúčatá).
 
Znaky dospelého podľa Beneša:
1. biologické hľadisko- dospelý dosiahol fyzickú zrelosť;
2. sociologické hľadisko- dospelý vykonáva mnoho sociálnych rolí;
3. psychologické hľadisko- má ustálené správanie, myslenie, cítenie;
4. právne hľadisko- dospelý je právne zodpovedný a spôsobilý;
5. pedagogické hľadisko- dospelý sa podieľa na výchove ďalšej generácie.
 

Edukačná činnosť dospelých

Determinanty edukačnej činnosti:
1. cieľovosť- determinuje výber obsahu, metód, foriem vo vzdelávaní dospelých. Cieľom celoživotného vzdelávania je vytvárať a zabezpečovať podmienky pre vzdelávanie v každom veku a v každom smere;
2. adekvátnosť obsahu- prispôsobovať potreby trhu práce;
3. primeranosť foriem a metód vzdelávania- sa odráža aktivizujúcich metódach vzdelávania dospelých- metóda breibrainting a forma distančné vzdelávanie (e-learning);
4. funkčné uplatnenie didaktických prostriedkov- každá vzdelávacia inštitúcia by mala byť pripojená na informačnú sieť;
5. odborné a metodické kompetencie lektorov- nielen odborné vzdelanie, ale aj vzdelanie andragogické a na andragóga sú kladené požiadavky:
1. vysoká miera odbornosti;
2. organizačné a komunikačné schopnosti;
3. didaktické zručnosti- vie utriediť informácie do logického celku;
6. inštitucionálna základňa- tvorená školskými, štátnymi, cirkevnými a súkromnými inštitúciami, ale aj mimoškolskými vzdelávacími inštitúciami;
7. riadenie- vyplýva z platnej legislatívy, ústrednými orgánmi štátnej správy pre túto oblasť je Ministerstvo školstva, ktorá zodpovedá za kvalitu vzdelávania, vzdelávaním akreditácii;
8. financovanie- vzdelanie je financované štátom, ale aj z iných zdrojov- od samotného uchádzača, z obce, z mesta, od podnikateľov.
 
Zložky a činitele formovania dospelého
Zložky:
1. racionálna, kognitívna- fyziologická, základ sú procesy v mozgovej kôre, gegotipový základ tvorí všeobecná rozumová schopnosť- inteligencia- predstavuje výsledok vzdelávacieho procesu- vzdelanie;
2. emocionálna, socioafektívna- vyznačuje sa svojou dynamickosťou prostredníctvom emócii dokáže každý človek vyjadriť svoj vzťah a postoj k vlastnej činnosti;
3. vegetatívna, psychomotorická- prejavuje sa u človeka v jeho postojoch, správaní a konaní.
 
Činitele:
Delenie podľa J. Perhácz:
1. objektívne vnútorné činitele- môžeme rozumieť samotného človeka z jeho vnútornými genetickými predispozície, životné skúsenosti, ktoré človek doposiaľ nadobudol;
2. objektívne vonkajšie činitele- môžeme chápať ako všetky exogénne vplyvy, ktoré pôsobia na človeka nezávisle od jeho vedomia- prirodzené rodinné prostredie;
3. subjektívne vnútorné činitele- zaraďujeme sem životnú aktivitu rôzneho druhu, ktorú človek vykonáva z vlastného presvedčenia potrieb a vnútornej motivácie- aktivita s vlastnou existenciou človeka; učebná aktivita- rozvíjanie myslenia; pretrvávajúca životná aktivita;
4. subjektívne vonkajšie činitele- bývajú z pravidla kvalifikované ako intencionálny vplyv výchovnej inštitúcie na dospelého človeka.
 
K endogénnym činiteľom:
biologické a psychické faktory, životné skúsenosti, vlastná aktivita, vnútorná motivácia, fyzický a psychický stav, funkčnosť organizmu.
K exogénnym činiteľom:
spoločenské, prírodné a kultúrne prostredie, výchova a vzdelávanie, proces socializácie- proces osvojovania si spoločenských skúseností.
 
Plánovanie a projektovanie ďalšieho vzdelávania
Základom plánovania je identifikácia vzdelávacích potrieb:
1. jednotlivca;
2. regiónu;
3. organizácie.
 
Návrh vzdelávacieho programu je procesom prípravy učebných plánov, osnov, ktoré spĺňajú požiadavky stanovené cieľmi vzdelávania.
Účastníci vzdelávania (cieľová skupina) môže byť utváraná na základe:
1. vek;
2. profesia;
3. organizácia.
 
Charakteristika cieľovej skupiny vo vzdelávaní je zameraná na úroveň možností a potreby skupiny ľudí, ktorých spájajú rovnaké pracovné činnosti, alebo záujmy, cieľová skupina sa utvára na základe rovnakých vzdelávacích potrieb. Cieľ vzdelávania- sú konkrétne formulovanou predstavou o forme správania sa účastníkov vzdelávania alebo jeho dispozíciách k určitému správaniu získaný prostredníctvom výučby.
Ciele vzdelávania:
1. poznávacie (kognitívne)- získavanie vedomostí;
2. postojové (afektívne)- rozvoj emocionálnej stránky, zmena postoja;
3. výcvikové (psychomotorické)- praktický výkon, činnosť.
 
K predošlými cieľmi súvisia pojmy:
vzdelávanie, výcvik, osobnostný rozvoj, sebarozvíjanie.
 
Andragogické teórie
Andragogický pesimizmus:
Predstavitelia:
W. James- dospelý je vzdelávateľný, ale nie vychovávaný;
CH. Letaurneau- mravný vývin človeka neurčuje výchova, ale príslušnosť idey triede alebo rase;
C. Lombroso- odmietal prevýchovu človeka.
 
Andragogický optimizmus:
Xenofón- o Kyrovom vychovávaní- ucelený systém výchovy a vzdelávania dospelého človeka;
E. L. Thordnike- teóriu výchovy a vzdelávania dospelých obohatil o poznatky týkajúceho sa schopností dospelého učiť sa;
J. Gradc- výchova a vzdelávanie sú neoddeliteľné.
 
Vychovávateľnosť a vzdelávateľnosť dospelých
1. Dospelý človek je schopný učiť sa, zmeniť svoje osobnostné črty, vlastnosti a správanie ak má na to dostatočný dôvod. Rozhodujúca je motivácia.
2. Najvýznamnejšou podmienkou vyplývajúce zo spoločenského pokroku je doviesť človeka k tomu, aby si uvedomil zvýšené požiadavky na vzdelanosť.
3. Efektívnosť výchovy závisí od toho, ako budeme môcť vo výchovnom procese zvyšovať pozitívne vplyvy prostredia a znižovať úlohu rušivých momentov a faktorov dospelého človeka.
 
Vychovávateľnosť a vzdelávateľnosť dospelého- zámerné a cieľavedomé utváranie osobnosti dospelého človeka, ako proces cieľavedomého a systematického sprostredkovania a osvojovania ľudských skúseností najrôznejšieho obsahu dospelými, ktorý je zameraný na sprostredkovanie, osvojovanie a upevňovanie vedomostí, znalostí, skúseností, návykov, rozvoj schopností a pracovných i spoločenských foriem správania.
Výchova- proces zámerného a cieľavedomého utvárania podmienok umožňujúci optimálny rozvoj každého jedinca v súlade z jeho individuálnymi dispozíciami.
Vzdelanie- dlhodobá a nepretržitá inštitucionalizovaná vyučovacia činnosť učiteľov, lektorov, inštruktorov vo funkcii profesionálneho vzdelávania v škole i v mimoškolskom zariadení zamerané na prípravu učiacich sa na ich pracovný a mimoškolský život v spoločnosti v ktorom žijú.
Sebavýchova- dospelý človek odsúva dominanty podiel vonkajšieho prostredia na riadení a formovaní svojich osobnosti a v súlade zo subjektívnymi potrebami, možnosťami a požiadavkami užšieho a širšieho sociálneho prostredia sa stáva rozhodujúcim činiteľom utvárania svoje osobnosti sám.
Sebavzdelávanie- je proces vzdelávania, v ktorom si jednotlivec prevažne sám stanovuje ciele, vyberá učivo, volí metódy, sám seba motivuje, riadi a kontroluje, hodnotí kvalitu svojho učenia a prijíma ďalšie rozhodnutia.
 
Etapy sebavýchovy
Sebavýchova je procesom, v ktorom sa človek snaží zdokonaliť samého seba. Z hľadiska ontogenetického nachádza sebavýchova svoj realizačný priestor v najmä dospelosti.
Päť etáp sebavýchovy:
1. sebamotivácia;
2. sebapoznávanie;
3. voľba sebavýchovných cieľov;
4. výber metód a prostriedkov sebavýchovy;
5. sebahodnotenie.
 
Zrelosť človeka na sebavýchovu:
Za človeka zrelého na sebavýchovu považujeme toho jedinca, ktorý disponuje s týmito schopnosťami:
1. schopnosť samostatne si osvojiť poznatky, prijať ich, ale aj transformovať;
2. schopnosť sebamotivácie;
3. schopnosť sebariadenia- riadením vlastného sebavýchovného programu;
4. schopnosť sebaovládania (vôľové aj morálne vlastnosti človeka).
 
Druhy sebavzdelávania:
1. z hľadiska uvedomelosti- náhodné a zámerné;
2. z hľadiska spôsoby riadenia- autonómne a heteronómne, autonómne- človek rozhoduje samo o cieľoch, formách a prostriedkov sebavzdelávania; heteronómne- je to opak;
3. z hľadiska v závislosti od postoja k sebavzdelávaniu- dobrovoľné a nedobrovoľné;
4. z hľadiska v závislosti od aktivity, v ktorej sa sebavzdelávanie realizuje- formálne, neformálne, informálne, formálne- prebieha v inštitúciách, je ukončené dokladom; neformálne- prebieha v inštitúciách, ale nie je ukončené dokladom; informálne- učenie v každodennom živote.
 
Z filozofického hľadiska rozlišujeme štyri domény učenia sa:
1. gnozeocentrické sebavzdelávanie- učenie sa poznávaním;
2. axiocentrické sebavzdelávanie- učenie sa hodnotením;
3. seniocentrické sebavzdelávanie- učenie sa komunikovaním;
4. praxocentrické sebavzdelávanie- učenie sa konaním.
 
Odporúčania pre sebavzdelávanie- sústrediť sa a pracovať na silných stránkach osobnosti, neignorovať poznatky z iných odborov, neznalosť iných oblastí môže brzdiť náš obzor, snažiť sa správať slušne, pretože príčinou negatívnych výsledkov môže byť aj nevhodné správanie (emocionalita a sociálna inteligencia), identifikovať oblasti, kde sa nemáme možnosť presadiť, premárniť čo najmenej úsilia na zdokonaľovanie v oblasti, v ktorých sú naše schopnosti malé.
 
Profesijná andragogika
Gestorka profesijnej andragogiky V. Prusakova- kladie dôraz na starostlivosť, rozvíjanie a riadenie ľudských zdrojov, ďalšie profesijné vzdelávanie, personálny manažment a kariérne poradenstvo.
Šesť pracovných špecializácii:
1. tútor;
2. učiteľ, lektor, tréner;
3. edukačný poradca;
4. metodický pracovník;
5. manažér vzdelávania dospelých;
6. koncepčný pracovník.
 
Kompetencie manažéra vzdelávania dospelých:
1. poradenská činnosť;
2. strategická činnosť;
3. metodická činnosť;
4. lektorská činnosť;
5. informačná činnosť;
6. organizačná činnosť;
7. realizačná činnosť;
8. administratívna činnosť.
 
Kultúrna andragogika
Je gestorkou Rozália Čornáničová. Základy kultúrnej andragogiky položila v Poľsku Helena Radinská, ktorá sa zaoberala ľudovýchovou a osvetou. Tento subsystém sa zaoberá voľným časom dospelého, pomáha procese enkulturácie. Realizuje sa prostredníctvom záujmového vzdelávania. Realizuje sa rôznymi formami, prevažne sú to formy neformálneho vzdelávania.
 
Ciele vzdelávania dospelých
Vzdelávanie dospelých má prispieť k skvalitneniu pracovného výkonu človeka, k rozvíjaniu celej jeho osobnosti, často má kompenzovať jednostranné zaťaženie v pracovnej činnosti, má smerovať k utváraniu aktívneho človeka schopného a snažiaceho sa pretvárať svet a utvárať nové hodnoty. Cieľom edukácie dospelých je utváranie vzťahu človeka k sebe, k ľuďom a k svetu.

Ciele vzdelávania:

1. spoločenské- zodpovedajú potrebám a požiadavkám a potrebám danej spoločnosti;
2. individuálne- vyjadrujú potreby, záujmy a očakávania jednotlivcov viazané na ich vek, pohlavie, vzdelanie a zamestnanie.
Formovanie vzdelávacích cieľov je podmienené rôznymi faktormi, ako napr.: špecifickými požiadavkami účastníkov alebo andragógov, časom, zameraním inštitúcie.

Podľa oblasti ľudskej psychiky delíme edukačné ciele nasledovne:

1. kognitívne- vedomosti;
2. postojové- postoje a sociálno-komunikatívne schopnosti;
3. psychomotorické- motorické zručnosti a návyky.
Čím jasnejšie, jednoznačnejšie a konkrétnejšie je sformulovaný čiastkový cieľ, tým presnejšie sa k nemu priraďujú adekvátne prostriedky a zabezpečí sa kontrolovateľné plnenie týchto cieľov. Vzdelávacie ciele úzko súvisia so vzdelávacím obsahom. Pod pojmom vzdelávací obsah chápeme konkretizáciu vzdelávacieho cieľa v učebnej látke. Ide o štruktúrovanú sústavu poznatkov, skúseností a činností, ktoré sa v priebehu vzdelávacieho procesu menia na vedomosti, zručnosti, návyky, schopnosti, postoje, názory, presvedčenia a rozvíjajú osobnosť dospelého človeka v súlade s cieľmi vzdelávania dospelých.
Pri výbere obsahu vzdelávania sa v podstate uplatňujú tri základné hľadiská:
1. spoločenské- dôraz sa kladie na potreby rozvoja spoločnosti;
2. vedecké- zmeny vo vede sa odzrkadľujú vo vzdelávacom procese, spravidla však s istým časovým oneskorením;
3. psychologické- zdôrazňuje predpoklady a možnosti ľudskej osobnosti.
 

Motivácia dospelých k učeniu

Motivácia z hľadiska efektivity vzdelávania dospelých sa často považuje za rozhodujúci faktor úspešného vzdelávania.
Účasť na ďalšom vzdelávaní ovplyvňuje niekoľko faktorov:
1. spoločenská klíma;
2. epochálne témy a výzvy (počítačové programy, jazykové kurzy, manažérske schopnosti);
3. okolie a vzťahy;
4. životné situácie;
5. osobnostná charakteristika.
 

Teória výchovy

Každý z nás má na výchovu určité názory. Teória je veľmi dôležitá, pretože od nej sa odvodzuje prax. Teória- súhrn logických zovšeobecnení spoločenskej praxe a skúseností. Systematicky opisuje a objasňuje svoj predmet skúmania a formuluje poznatky, ku ktorým sa dospelo. Výchova bez teórie je náhodná, nejednotná, živelná. Teoretizovanie bez overenia praxi je špekulácia.
Existuje viacero teórii výchovy:
1. „tvrdá“- prísna;
2. mäkká- voľnejšia;
3. výkonová- aby sme niečo dostali do človeka;
4. teória používania- zážitkovosť, pociťovosť.
 

Miron Zelina uvádza tri základné teoretické orientácie výchovy:

1. praktická výchova- zameraná na určité remeslo, profesiu, alebo na výchovu takých schopností a zručností, ktoré človek potrebuje pre kvalitný život. Výstupom tejto teórie je dobrý remeselník, profesionál;
2. všeobecno-vzdelávacia výchova- sústreďuje sa na naučenie, čo najväčšieho množstva poznatkov z rozličných predmetov, odborov. Výstupom je vzdelanec, encyklopedista;
3. humanistická výchova- snaží sa vychovať najmä „dobrého“ človeka, dôraz sa kladie na rozvíjanie citov, emócii, prežívania, všeobecne na rozvoj osobnosti.
Ideálnym riešením by bolo spojiť všetky tri výchovy- utopistická požiadavka, nerealizovateľná.
 
Princípy výchovy
Sú určité pravidlá, požiadavky, podľa ktorých by sme sa mali riadiť a realizovať výchovy.
Princípy:
1. výchovné pôsobenie môže prebiehať len medzi ľuďmi;
2. výchova je cieľavedomý, zámerný proces- vychovávateľ pozná všetky ciele výchovy;
3. výchovu uskutočňujú odborníci;
4. tvorivo-humanistická výchova kladie dôraz na vedomosti, zručnosti a návyky, ale tiež na rozvoj citov, motivácie;
5. výchovné pôsobenie sa zameriava na všetky stránky osobnosti;
6. výchovné prostredie má byť podnetné a pozitívne;
7. výchovné metódy, formy a prostriedky musia rešpektovať vekové a individuálne zvláštnosti ľudí;
8. výchovný proces je náročný, ale rešpektujúci osobnosť človeka;
9. cieľom výchovy je integrovaná, kultivovaná osobnosť realizujúca kvalitný život.
 
Princípy výchovy, by sa mali realizovať v prostredí, ktoré poznáme štyri:
1. prostredie materiálne;
2. prostredie prírodné;
3. prostredie technické;
4. prostredie sociálne.
 
Prostredie, by malo ľudí vychovávať ku kultúre, vkusu a príjemnému prežívaniu.
 

Formy vzdelávania dospelých

Rozdeľujeme ich na formy mimoškolského vzdelávania a formy vzdelávania v organizáciách:
A) formy mimoškolského vzdelávania dospelých:
1. formy založené na priamom kontakte andragóga a účastníkov- prednáškový cyklus; kurz;
2. formy bez priameho kontaktu- korenšpondečné vzdelávanie; programové vzdelávanie, pomocou TV alebo rozhlasu;
 
B) formy vzdelávania v organizáciách:
1. seminár- je založený na spoločnom riešení určitého problému v menšej skupine pod vedením lektora;
2. sympózium- určité stretnutie špecialistov s cieľom vyriešiť určitý presne vymedzený problém;
3. konferencia- hľadanie riešení na nejaký vopred stanovený problém, pričom účastníci sú z rôznych odvetví;
4. zjazd- stretnutie účastníkov kde majú rôzne referáty, diskusné príspevky a prijímajú sa uznesenia na ďalšie obdobia;
5. stáž- študijný alebo pracovný pobyt v cudzej organizácii, pracovník alebo študent sa podieľa na činnosti inej organizácie a vzdelávania;
6. workshop- forma skupinového riešenia problémov.  

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Pedagogika

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.040 s.
Zavrieť reklamu