Hra a práca

Hra a práca

• Hra ako prostriedok výchovy (význam, druhy hier)

Pod pojmom prostriedky výchovy rozumieme činnosti detí usmerňované učiteľkou zamerané na dosahovanie edukačných cieľov. Medzi základné prostriedky predškolského veku sú hra, učenie a práca.

 HRA

Hra je dôležitým prostriedkom výchovy a vzdelávania. Hru môžeme pre dieťa vymedziť ako zmysluplnú činnosť, ktorá je motivovaná predovšetkým prežívaním, ktoré sa líši od práce a učenia. Hra patrí popri učení a práci medzi základné ľudské činnosti. Vznikla spolu s človekom. Od počiatku sa stala činnosťou, pri ktorej sa dôraz kládol na zábavu, uvoľnenie, pozivívne prežívanie, spolupatričnosť. Človek sa hrou zaoberá celý život, ale v predškolskom veku má hra špecifické postavenie - je hlavnou činnosťou dieťaťa.

Funkcie hry sú rozmanité. Hra prináša poznávanie, precvičujú sa v nej zručnosti, schopnosti, plní funkciu emocionálneho rozvoja dieťaťa, má funkciu pohybovú, motivačnú, sociálnu, rozvíja tvorivosť, fantáziu, ale má tiež funkciu rekreačnú, diagnostickú a terapeutickú.

Hra je pre dieťa najprirodzenejšou činnosťou a predstavuje súčasť detského sveta. Prostredníctvom nej sa učí, spoznáva svet okolo seba a zároveň k nemu zaujíma nejaký postoj. Hra je významným a najlepším edukačným prostriedkom. Pre dieťa je hra vlastne potrebou. Prináša radosť - ak sa dieťa alebo dospelý hrá, robí tak preto, lebo táto činnosť mu prináša zábavu, pocit radosti a zároveň pociťujú emocionálne uspokojenie z činnosti. Je spôsobom učenia - dieťa sa v hre učí, rozvíja svoje zručnosti, pamäť a myslenie. Prostredníctvom hry dieťa poznáva svet a život, utvára si k nemu vzťah a získava základné poznatky a informácie o práci.

Hra nie je vždy cieľavedomá - tým sa podstatne líši od práce aj učenia. U detí staršieho veku možno pri niektorých hrách pozorovať cieľavedomosť a tvorivosť, čo sa dá považovať za prechodné obdobie medzi hrou a prácou.
Význam hry v živote dieťaťa spočíva v jej vplyve na rozvoj kognitívnych a nonkognitýcnycf funkcií osobnosti dieťaťa

Druhy hier.

Existuje veľa delení hier, z ktorých každé akcentuje iné hľadisko. Napr. v teórii hier Ch. Buhlerovej nachádzame 3 základné druhy:

• Funkcionálne hry - sú to hry, ktoré sú založené na vykonávaní

najjednoduchších pohybov orgánov alebo činností.

• Fikcionálne hry- nazývajú sa tiež rolovými hrami. Dieťa hrá nejakú rolu

v hre - napr. hrá sa na šoféra, lekára a pod.

• 
  Konštruktívne hry- sú to hry, v ktorých sa deti učia zaobchádzať s rôzno-

rodým materiálom a predmetmi.

Z pedagogického hľadiska rozdeľujeme hry do dvoch veľkých skupín.

1. Tvorivé hry -patria sem hry:- námetové

- dramatizujúce

- konštruktívne.

Námetové hry -sú hry na niekoho alebo na niečo. Ich obsahom sú rôzne činnosti zo života dospelých. Dieťa v týchto hrách svoju činnosť usmerňuje k vytvoreniu podmienok, ktoré zodpovedajú zámeru hry a k premene spoluhráčov na rôzne osoby. Deti pred začatím hry realizujú predstavované zmeny v predmetoch aj v osobách, napríklad. stoličky sa menia na dopravný prostriedok a deti na cestujúcich, šoféra.

Súčasťou tvorivých hier sú dramatizujúce hry. Ich obsahom sú námety obľúbených rozprávok a poviedok. Deti v nich zobrazujú rôzne postavy z deja, hotový námet rozvíjajú v danom slede podľa deja. Podnetom na tieto hry býva bábkové divadlo, kde deti majú možnosť pozorovať bábky, ich pohyb na javisku, rozhovory. Rozprávku realizovanú prostredníctvom bábkového divadla deti lepšie pochopia. Dramatizujúce hry prispievajú predovšetkým k rozvoju jazykovej a komunikačnej oblasti a estetickej oblasti.

Do skupiny tvorivých hier patria aj konštruktívne hry - hry so stavebnicami rôznych tvarov, rozmerov a spojovacích spôsobov a rôzneho prírodného materiálu. Prostredníctvom hry so stavebnicami si deti približujú činnosť dospelých. V rámci konštruktívnych hier sú detí schopné svoju hru rozvíjať aj niekoľko dní, vnášajú do hry stále nové prvky, dopracúvajú detaily, obmieňajú a zdokonaľujú ju.

1. Hry s pravidlami- odrážajú činnosti, s ktorými sa dieťa stretáva vo svojom okolí. Pravidlá v hre sa prispôsobujú zámeru a obsahu hry, pomáhajú dodržiavať spôsob a postupnosť v hre a vzájomné vzťahy detí. Hry s pravidlami mávajú spravidla pevnú štruktúru. Je tu zámer alebo cieľ hry, samotná hrová činnosť, ktorá sa uskutočňuje podľa pravidiel, a výsledok hry.

Patria sem pohybovéa didaktické hry.

Pohybové hry majú význam v telesnom rozvoji dieťaťa. Zaraďujeme sem základné pohybové schopnosti, ako chôdza, beh, hádzanie, chytanie, udržiavanie rovnováhy. Prostredníctvom pohybových hier rozvíjame pohybové schopnosti dieťaťa a jeho koordináciu. Zároveň sa posilňuje vôľa a sebaovládanie. Úspech pohybovej hry závisí od vhodného rozdelenia úloh deťom.

Didaktické hr ymožno charakterizovať ako také, ktoré majú vopred stanovený cieľ vyjadrený konkrétnou poznávacou úlohou. Každá hra má svoje pravidlá a tie zodpovedajú cieľu hry, určujú spôsob a formu hrovej činnosti. Prostredníctvom didaktických hier sa u detí rozvíjajú kognitívne schopnosti, vytrvalosť a sústredenosť. Zároveň deti podnecujú k aktivite.

Význam hry v živote dieťaťa spočíva v jej vplyve na rozvoj kognitívnych a nonkognitívnych funkcií osobnosti dieťaťa.

Vplyv hry na rozvoj kognitívnej úrovne dieťaťa- dieťa si počas hry rozvíja, upevňuje a prehlbuje poznatky, ktoré získalo prostredníctvom vnímania a pozorovania okolitého sveta na základe fantázie a predstavivosti. Z toho vyplýva, že hra má vplyv na rozvoj poznávacích schopností dieťaťa. Tieto zároveň rozvíjajú reč potrebnú na verbálne vyjadrenie svojich myšlienok, postojov, prianí a citov. Hra teda nie je len zdrojom zábavy a radosti dieťaťa, ale je tiež zdrojom edukačných podnetov a získavania nových poznatkov, ktoré dieťa bude využívať po celý svoj ďalší život.

Vplyv hry na rozvoj prosociálneho správania dieťaťa- dieťa počas hry získava nielen základné vedomosti a zručnosti, ale tiež prichádza do styku s inými deťmi. Tak získava základné sociálne zručnosti a formuje sa u neho vzťah k iným ľuďom ak okoliu. Počas hry dieťa preberá na seba istý druh zodpovednosti, učí sa podriadiť sa jej a vytrvať pri nej. Tým sa formujú základné predpoklady prosociálneho správania a konania. Dieťa sa prostredníctvom hry učí žiť v kolektíve ostatných detí, vzájomne sa rešpektovať.

Vplyv hry na telesný rozvoj dieťaťa - prirodzené pohyby, ktoré dieťa počas hry vykonáva, pôsobia na celkový telesný rozvoj, činnosť vnútorných orgánov /srdce, pľúca, tráviacu sústavu a krvný obeh/. Počas rôznych pohybových hier si dieťa precvičuje horné aj dolné končatiny, rozvíja sa rýchlosť, obratnosť, sila a vytrvalosť. Mnoho hier je zameraných na precvičovanie koordinácie celého tela, prispievajú k zdravému spôsobu života.

Vplyv hry na emocionálny rozvoj dieťaťa - rôzne činnosti, ktoré dieťa vykonáva počas hry, vyvolávajú v ňom rôzne druhy emócií /radosť, nadšenie, záujem/. Počas hry dieťa objavuje rôzne druhy emócií, realizuje ich v priebehu hry, prejavuje starosti pri chorej bábike, plače pri neúspechu v hre, vyjadruje sa k hre ostatných detí.

Vplyv hry na rozvoj pracovných a technických činností detí - základné pracovné zručností, ktoré si dieťa počas hry osvojí, sú predovšetkým vzťah k hre a zaujatie pre hru. Tieto sa potom neskôr prejavia počas konkrétnych pracovných činností.

Vplyv hry na estetický rozvoj dieťaťa - počas hier dieťa realizuje rôzne činnosti, prostredníctvom ktorých si cibrí estetický vkus, rozvíja sa u neho estetické cítenie a vlastné tvorivé schopnosti.

• Vývojové etapy hry

Rozvoj osobnosti dieťaťa je dynamický proces, ktorý sa prejavuje aj vo vývoji hry. Hra je samostatnou činnosťou dieťaťa a líši sa podľa veku dieťaťa a podľa jeho individuálnych zvláštností a osobitostí. Závisí však aj od prostredia, jeho podnetnosti a možnosti hrať sa. Možno povedať, že jednotlivé etapy vývoja hier sú u detí rovnaké, rozdielne je tempo, akým deti týmito etapami prechádzajú.

1. etapa. Už po narodení dieťaťa sa prostredníctvom hry rozvíja predovšetkým jeho motorika. Dieťa vykonáva jednoduché pohyby a tie majú vplyv na vývin jednotlivých orgánov. Dieťa najskôr hračky pozoruje a až potom sa snaží ich uchopovať a hrať sa s nimi jednoduchou manipuláciou. Táto etapa je ako1.- manipulácia s vlastným telom a s predmetmi, ktoré dieťaťu prekladá dospelý

2.etapa- individuálnej hry. U batoľaťa sa hra prejavuje jednoduchým zaobchádzaním sa predmetmi. Snaží sa poznávať vlastnosti predmetov a pôsobiť na ne vlastným telom. Pri manipulácii s predmetmi poznáva svoje okolie a hrou vyjadruje svoj vzťah k prostrediu. Pohyby a manipulácie sa postupne s rozvojom pohybových zručností a s rozvojom reči stávajú zložitejšie. Dieťa postupne napodobňuje prácu a činnosti dospelých. Počas hry dieťa nepoužíva skutočné predmety, hľadá si náhradné, ktoré prostredníctvom vlastnej fantázie a predstavivosti prispôsobuje predstavovaným, skutočným predmetom.  Pre túto etapu sú dôležité 2 funkcie- chôdza a reč

3.etapa-párové hry. U trojročných až štvorročných detí sa hra vyvíja postupne tak, že činnosti sa čoraz viac podobajú odpozorovaným činnostiam dospelých. Deti v tomto veku sa pokúšajú pochopiť skutočnosť, ktorá ich obklopuje. Hra je stále viac individuálna ako skupinová a kolektívna. Deti sa najradšej hrajú samy a individuálne, nemajú záujem o hru v skupinách či v kolektíve.

1. etapa spoločná(skupinová) hra Ďalším obdobím rozvoja hry je etapa medzi piatym a šiestym rokom dieťaťa. V tomto veku sa hra rýchlo mení. Z individuálnej hry sa postupne stáva skupinová a kolektívna hra. Deti sa postupne hrajú v dvojiciach, v menších skupinách a potom v kolektíve. Zároveň sa mení vzťah dieťaťa k hračkám. U menších detí určuje hračka obsah hry, u starších detí ide o zámernejšiu hru s istým cieľom, preto má dieťa väčšie nároky na reálnosť hračky, chce aby sa hračka čo najviac podobala skutočnému predmetu. Dieťa sa najskôr hrá so svojimi hračkami samo, má k nim vlastnícky vzťah. Nechce ich požičiavať, čo je normálnym prejavom. Je však veľmi dôležité, aby tento vzťah k hračkám neprerástol do egoizmu detí, a aby si postupne deti zvykali na hry v kolektíve detí. Postupnosť hry v menších skupinách a v kolektíve je dôležitým predpokladom rozvoja socializácie a hodnotovej orientácie /axiologizácie/ osobnosti dieťaťa.

V tomto období je veľmi dôležité, aby hračky, s ktorými sa deti hrajú, boli primerané ich veku, aby neboli zdraviu škodlivé a prispievali k rozvoju osobnosti dieťaťa. Je tiež dôležité, aby hračiek nebolo príliš veľa, pretože dieťa môže o hru stratiť záujem. Hračky majú byť účelné a spôsobovať deťom radosť. Zároveň majú umožniť dieťaťu prostredníctvom nich rozvíjať hru zmysluplným smerom a využiť svoju fantáziu a kreativitu.

Ďalšia etapa vo vývoji hry je medzi šiestym a jedenástym až dvanástym rokom života dieťaťa. Je to obdobie zmeny hry s hračkami v interiéri k skupinovým hrám v exteriéri. Rozdiely možno vidieť aj v hrách z pohľadu pohlavia detí. Toto diferencovanie nemožno zovšeobecniť, ale z hľadiska štatistických ukazovateľov ho možno akceptovať. U chlapcov sú to väčšinou typické bojové hry, konštruktívne, pohybové hry s loptou a súťaživé hry. Prostredníctvom takýchto hier sa u detí rozvíja obratnosť, zručnosť a rozvíjajú sa svalové a pohybové schopnosti detí. U dievčat sú to hry viac napodobňujúce činnosti dospelých, pokojnejšie hry, napríklad hry s bábikami. Stále viac sa rozširujú počítačové hry, ktoré ak nie sú pod kontrolou samých detí alebo ich rodičov, môžu na rozvoj dieťaťa pôsobiť negatívne.

Ďalšou etapou vo vývoji hier je obdobie dospievania. V tomto období začínajú hry strácať detský ráz a prechádzajú skôr k športovým činnostiam a hrám, kultúrnym aktivitám. Uplatňujú sa všetky druhy hier, predovšetkým tie, ktoré podporujú rozvoj pamäti, predstavivosti a fantázie, ktoré napodobňujú reálne sociálne situácie. Aj dospelí majú svoje hry: športové, spoločenské, zábavné, kultúrne. Plnia rovnako funkciu uvoľnenia, prežívania, zábavy, ale aj odpočinku od práce a učenia. Netreba podceňovať význam hier v dospelom veku, sú pozitívnym prostriedkom pri realizovaní kvalitného života.

Hra v uponáhľanom svete plnom povinností, tlaku, zvládania množstva informácií plní rozhodne funkciu odpočinku, odpútania od povinností, potreby náskoku, rýchlosti, výkonu. Plní tak nielen rekreačnú, ale aj psychoterapeutickú funkciu.

• Význam práce v živote dieťaťa predškolského a mladšieho školského veku

 Práca ako prostriedok výchovy a vzdelávania.

Obsahom práce detí predškolského a mladšieho školského veku nie je plnohodnotná pracovná činnosť zameraná na vytváranie hodnôt, ale najmä drobné pracovné úlohy v rozsahu vývinových možností a bezprostrednej skúseností detí. Ide najmä o úkony spojené so samoobsluhou, udržiavaním poriadku, s upevňovaním samostatnosti pri hygienických úkonoch, resp. s vykonávaním drobných služieb dospelým alebo iným deťom. Pre dieťa sú tieto činnosti bohatým zdrojom sociálneho učenia, pomáhajú osvojovať si praktické zručnosti, utvárať kultúrne návyky, rozvíjajú samostatnosť a spoločensko-morálne vlastnosti. Preberaním pracovných úloh primeraných svojmu veku sa dieťa učí zodpovednosti, sebaovládaniu, orientuje pozornosť na hodnotu vecí a ľudskej práce, upevňuje svoje sebavedomie, stáva sa samostatnejším, autonómnejším.

Práca plní 2 základné úlohy. Môže byť:

• prostriedkom a metódou výchovy /v prosociálnej, estetickej a telesnej 

výchove/,

• prostriedkom a metódou vzdelávania, t.j. má aj didaktickú funkciu.

Pozoruhodný je výchovný význam pracovných činností na utváranie a upevňovanie detského kolektívu. Vzájomná pomoc, podriaďovanie sa jeden druhému, kolektívne zameranie mnohých pracovných činností /udržiavanie poriadku v triede, práca v školskej záhrade/ navodí a upevňuje žiaduce vzťahy medzi deťmi a prehlbuje úroveň ich spolužitia.

Každá pracovná činnosť, ktorá má vychovávať a vzdelávať, by mala byť:

• výchovná a poučná,
• motivovaná a zmysluplná,
• prirodzená,
• primeraná veku dieťaťa vzhľadom na jeho vekové a individuálne vlastnosti

a fyzické možnosti.

Druhy pracovných činností v materskej škole:

Výchova k samostatnosti -deti vedieme k činnostiam, ktoré súvisia s osobnými potrebami dieťaťa /obúvanie, vyzúvanie, obliekanie, vyzliekanie, umývanie rúk, udržiavanie vlastných vecí v poriadku/.

Pomoc dospelým pri práci- príprava vecí na edukačné aktivity, pomoc detí pri úprave rôznych informačných tabúl, pri oprave hračiek a detských kníh a pod. Staršie deti pomáhajú mladším pri obliekaní a vyzliekaní na pobyt vonku. Práca

v školskej záhrade je príležitosťou využiť pomoc detí, napr. polievať detský záhon /napr. zeleninový/, kvety a pod.

Práce v prospech celku- učiteľ na začiatku školského roka môže určiť dvojice detí na niektoré drobné úlohy primerané ich schopnostiam, ktoré môžu pravidelne a samostatne vykonávať /napr. činnosť v jedálni, starostlivosť o kvety, chovateľské práce, práce v živom kútiku, pestovateľské práce/.

Podmienky detskej práce.

Učiteľ si musí všímať dĺžku pracovného zaťaženia jednotlivých detí, striedať prácu s inými činnosťami a oddychom a chrániť deti pred nadmernou únavou. Dlhotrvajúca práca škodí telesnému a duševnému vývinu dieťaťa.

Ďalšou podmienkou detskej práce je vhodný výber pracovného náradia. Treba vylúčiť nebezpečné nástroje nadmernej veľkosti s ostrými hranami, okrajmi. Pracovné prostredie musí zodpovedať hygienickým požiadavkám - bezprašnosť prostredia a dobré osvetlenie.

• Metódy poznávania osobitosti dieťaťa

Metódy poznávania osobnosti

Metóda je zámerný a cieľavedomý spôsob, ako postupovať k cieľu.

Správne uplatnenie metód v pedagogickej psychológii je veľmi dôležité pri poznávaní osobnosti dieťaťa /jednotlivca/.

Medzi metódy na získavanie údajov sa zaraďujú:

• pozorovanie,
• rozhovor,
• experimentálne metódy,
• dotazník,
• psychologické testy,
• sociometrické metódy,
• analýza produktov činnosti.

1. Pozorovanie

Pozorovanie je najpoužívanejšou a najprirodzenejšou metódou nielen vo výskume, ale aj vo výchovno-vzdelávacej praxi. Jej základom je zmyslové vnímanie činností alebo vlastností jednotlivca, či skupiny. Používa sa pri nej najčastejšie zrak a sluch /niekedy aj iné zmyslové orgány – napr. hmat/.

Pozorovanie môže byť:

• spontánne, mimovoľné – napr. keď ideme po ulici a vnímame čo sa deje okolo nás,
• zámerné, cieľavedomé a systematické, ktoré sa uplatňuje aj v procese výchovy a vzdelávania.

Zložky pozorovania:

• cieľ pozorovania – čo chceme pozorovaním zistiť,
• predmet – osoby,, činnosti, prostredie, predmety /žiaci, učiteľ, trieda, spolupráca.../,
• časový plán – kedy a ako dlho budeme pozorovať /činnosť a pod./,
• spôsob pozorovania – kto bude pozorovať a čo použijeme – video, magnetofón atď, ako budeme zaznamenávať a vyhodnocovať pozorovanie.

Etapy pozorovania:

• príprava na pozorovanie – stanovenie cieľa, situácie, ľudí, čas, spôsob záznamu,
• vlastné pozorovanie – sledovanie osôb, činností, podmienok, vplyvov,
• analýza pozorovaného – údaje sa usporiadajú, spracujú, vyhodnotia a interpretujú.

Druhy pozorovania:

• štruktúrované - je také, pri ktorom má pozorovateľ vopred pripravenú štruktúru toho čo bude pozorovať. Používa sa určitá schéma, formulár, do ktorého sa zapisujú získané údaje. Môže sa uplatniť na vyučovacej hodine vtedy, keď je činnosť žiakov a učiteľov organizovaná, keď sú pomerne stabilné podmienky a priebeh činnosti sa predvídať napr. hospitácia na hodine.
• neštruktúrované – pozorovateľ nemá vopred pripravené schému, čo a ako bude pozorovať a ako bude zaznamenávať. Má stanovený cieľ a predmet, ale nemá presné oblasti, čo bude pozorovať. Sleduje priebeh činnosti a zaznamenáva si údaje, ktoré vyplývajú z cieľa pozorovania napr. pozorovanie správania učiteľa na hodine matematiky, alebo pozorovanie dieťaťa pri hre, na vychádzke a pod.
• individuálne pozorovanie – napr. učiteľka sleduje jedno dieťa pri činnosti,
• skupinové pozorovanie - sledovanie celej triedy, alebo celej skupiny detí pri činnosti,
• celostné – chceme sa o dieťati dozvedieť čo najviac napr. pozorujeme jeho reč, oblečenie, náladu, sústredenosť, zrozumiteľnosť reči atď.,
• čiastkové – sústredíme sa len na jednu oblasť napr. reč /či hovorí zrozumiteľne, primerane veku, či sa viackrát opakuje to isté slovo a pod./,
• krátkodobé a dlhodobé - podľa toho akú dlhú dobu potrebujeme pozorovať napr. len pri skúšaní, pri hre, alebo v priebehu školského roka,
• porovnávacie – robí sa tak, že istého žiaka /dieťa/ pozorujeme v rozličných situáciách, napr. porovnávame jeho správanie na vyučovaní, na vychádzke, pri športe ...
• sebapozorovanie /introspekcia/ - je metóda, pri ktorej predmetom je sledovanie vlastných psychických zážitkov a procesov. Využíva sa napr. pri výpovediach žiakov, ako prežívali skúšanie, výlet, samostatnú prácu, písomku, nejakú činnosť... Je to subjektívna výpoveď, pozor na skreslenie situácie.

Opakom sebapozorovania je pozorovanie iných t.j. exstrospekcia. Pri tomto pozorovaní ide o pozorovanie iných ľudí, kde môžeme pozorovať najmä:

• mimiku - výraz tváre,
• pantomimiku – pohyby celého tela,
• vegetatívne prejavy - potenie, červenanie, blednutie a pod.,
• reč – intonáciu, primeranosť, orientáciu v čase...

1. Rozhovor

Rozhovor je výmena informácií pomocou komunikácie.

Rozhovor je priama interakcia medzi dvoma alebo viacerými osobami, pri ktorej jedna osoba dáva otázky druhej osobe. Otázky sú určené na získanie potrebných informácií.

Otázky v rozhovore môžu byť:

• zatvorené – s presne určenými alternatívami napr. Máš oboch rodičov? Áno – nie, alebo sa odpovedá súhlasím – nesúhlasím – neviem,
• otvorené otázky –odpovedajúci má voľnosť pri formulovaní odpovedí napr. Aký je tvoj vzťah k rodičom?
• lievikovité – najprv sa zadá otázka všeobecného charakteru a potom sa otázky zužujú, napr. Ako hodnotíš našu školu?, nasleduje ďalšia Čo sa ti nepáči na vašej triede?
• škálované – odpoveď respondent umiestni na nejakej škále napr. Aký máš vzťah k svojej triede? Označ na škále od 1 do 10, kde jednotka znamená zlý a desiatka znamená najlepší .

Typy rozhovorov:

• Štandardizovaný – v tomto type je poradie a formulácia otázok presne stanovená, nie je miesto pre voľnosť a odbiehanie od témy.
• Neštandardizovaný rozhovor – tu je väčšia voľnosť, pripravený je len okruh otázok a ostatné sa necháva na to, ako sa vyvinie situácia.
• Pološtandardizovaný – časť otázok je pripravená so zameraním na cieť a určitý čas sa necháva na voľný rozhovor.
• Individuálny – je dialóg medzi dvomi osobami napr. učiteľ – žiak, lekár – pacient, vychovávateľka – dieťa.
• Skupinový – napr. učiteľ a žiaci v triede, kde jednotlivci hovoria svoje názory na určitú situáciu a učiteľ kladie otázky.
• Zisťovací /exploratívny/ - jeho cieľom je odhaliť skryté pohnútky správania napr. prečo má žiak predsudky voči Rómom - rozhovor smeruje na detstvo, prostredie, rodinu, kamarátov, skúsenosti s Rómami.

Zásady vedenia rozhovoru:

• na rozhovor sa treba pripraviť
• nájsť si dostatok času,
• zabezpečiť nerušený priebeh rozhovoru,
• vedieť si získať dôveru klienta,
• vedieť odlíšiť pravdivé odpovede od nepravdivých a vyhýbavých,
• vopred sa rozhodnúť akým spôsobom sa bude rozhovor zaznamenávať /ak sa nahráva, tak treba súhlas odpovedajúceho/,
• otázky musia byť zrozumiteľné, jasné, nesmie ich byť veľa naraz,
• primerané veku klienta a schopnostiam klienta,
• nesmú byť sugestívne /navádzajúce na odpoveď, ktorú chce výskumník počuť/,
• nemajú mať intímny charakter,
• majú sa vzťahovať k cieľu napr. správanie dieťaťa, prospech, atď.

1. Analýza produktov činnosti

Človek sa prejavuje vo svojich produktoch, teda v tom čo robí napr. kresba, výtvory z hliny, moduritu, básne, poviedky atď. Súbor všetkých výtvorov, ktoré sa dajú využiť na poznávanie vlastností osobnosti a jej charakteristiku, voláme portfólio.

Metóda analýza produktov je založená na vyvodzovaní záverov z výsledku činnosti človeka. Analyzovať môžeme nasledovné produkty činnosti:

• zošit –obsah, čistota, písmo, chyby, prepisovanie a pod.,
• domáce úlohy – ako sú vypracované, či pravidelne, či si ich robí sám ...,
• výrobky – napr. hračky, pomôcky pre zábavu, šport a pod.,
• denníky – vypovedajú o citových prežívaniach človeka,
• listy a sms-ky 
• produkty tvorivej práce – výkresy, básne, poviedky, tanec, hudba, obliekanie – to všetko nám poskytuje informácie o človeku,
• práca na počítači – rôzne výtvory / či sú vhodné, alebo nie/, t.j. rôzne agresívne hry...,
• chyby vo výkonoch – napr. či chyba vznikla z nepozornosti žiaka, momentálnej indispozície, alebo nepochopil zadanie úlohy.

Táto metóda sa využíva ako doplňujúca, t.j. použijeme ju ako doplnok k niektorej inej.

• Metodický postup pri hrách a hrových činnostiach

Hry a hrové činnosti sa realizujú na danú tému pričom v nich nemusí, a ani by nemala, byť obsiahnutá len jedna hra ale viac hier, ktoré súvisia s témou. Hry sa týkajú reálneho života (žiadne hviezdne vojny!). Pri riadení hier a hrových činností by som postupovala takto:

Pripravím si pomôcky (najlepšie vlastnoručne vyrobené) na realizovanie hier a hrových činností. Deti zavolám k sebe tak aby všetky počuli čo im budem hovoriť.

Veľmi dôležitá je motivácia. Deti predškolského veku treba dobre zmotivovať a nenápadne ich zadeliť k jednotlivým hrám do skupín. Motivácia musí byť presvedčivá aby deti hra zaujala. Ak nie je dobrá motivácia väčšinou hry neprebehnú podľa predstáv. Deťom na úvod ukážem ako si hru predstavujem. Deti delím do skupín (chlapci, dievčatá, zmiešané skupinky).

V hlavnej časti sa zapájam do hier s deťmi. Na deti pôsobím priamo – hrám sa so skupinkami detí, rozširujem hry o nové činnosti. Nepriamo – upozorňujem deti ak by sa mi niečo pri ich hre nepáčilo. Časté sú konflikty medzi deťmi, ktoré sa snažím riešiť kompromisom alebo dohodou s deťmi. Neodmysliteľnou časťou je bezpečnosť detí. Musím mať prehľad o deťoch (hlavne o počte). Snažím sa do hier zapájať všetky deti. Vymyslieť hry, ktoré by dieťa zaujali. Poslednou možnosťou ako zapojiť pesimistické dieťa do hier na tému je navrhnúť mu kreslenie na tému (napr. téma je rodina: čo keby si nakreslil svoju mamu ako varí, svojho otca ako niečo opravuje? Veľký pozor na stereotypy!). Navrhnúť dieťaťu aby si robilo čo chce alebo nechať ho len tak depresívne sedieť na stoličke je podľa mňa najhorší scenár.

Na záver deti zase pomocou motivácie privediem k tomu, že po nich nikto hračky upratovať nebude. Spoločne s deťmi budem upratovať hračky. Vyhodnotím aktivitu detí. Pochválim ich ak sa deti naozaj pekne hrali.