Disciplína a riešenie problémov

Disciplína a riešenie problémov

Poriadok v triede je možné nastoliť spojením štyroch faktorov, ktorými sú:

efektívne hodiny založené na dobre koncipovanom učebnom pláne,

dobré organizačné schopnosti,

dobré vzťahy učiteľ - žiak

a d i s c i p l í n a .

Len nevšímaví učitelia nemávajú žiadne problémy.

Najlepšou metódou ako nájsť problémy a ich riešenie je asi rozhovor chápaný ako partnerský dialóg.

Vedieme ho po vyučovaní medzi štyrmi očami.

Najlepšie urobíme, keď budeme žiaka počúvať. Dáme v prvej rade najavo, že predpokladáme, že je ochotný a schopný problém vyriešiť sám. Nesnažíme sa v tejto fáze vyslovovať uponáhľané rady alebo súdy. Prejavujeme svoje sympatie neverbálne. Pátrame po príčinách správania, ktoré by sme radi zmenili. Kľúčová otázka znie: „Čo sa ti zdá najťažšie...“ Napr. „Čo ti zdá najťažšie, keď máš pracovať vo svojej skupine spoločne s ostatnými?“

Povieme žiakovi problém a spýtame sa ho, ako ho riešiť. „Čo s tým teda chceš robiť?“ Pokiaľ žiak so žiadnym riešením nepríde, navrhneme ho sami, ale spýtame sa ho, či nevymyslí niečo lepšie. Požiadajme žiaka, aby vyjadril súhlas s tým, že riešenie uskutoční, keď to neurobí sám od seba.

„Takže sme sa dohodli, že si o tej hádke s Filipom do budúcej hodiny porozprávaš?“

Dáme žiakovi na vedomie, že sa budeme zaujímať, či sa riešenie uskutočnilo. „Dobre, prídeš za mnou pred budúcou hodinou a povieš mi, ako ste sa s Filipom dohodli.“

Keď chceme dať žiakovi čas, vynecháme cieľ a hodnotenie a odložíme ich na prípadný budúci rozhovor.

Uvedená metóda má oproti tomu, keď žiakovi niečo vytýkame, tu výhodu, že pri nej o mnoho pravdepodobnejšie odhalíme skutočný problém, a že riešenie je pre žiakov záväznejšie, pretože ho sami navrhli. Partnerský dialóg naviac v žiakoch podporuje tendenciu riešiť svoje problémy samostatne.

Dajte pozor, aby ste od tejto techniky neočakávali príliš veľa, zvlášť keď sa týka problému, ktorý má hlboké korene. Ak sa pri hodnotení ukáže, že žiak nič nezmenil, snažíme sa v ňom vyvolať pocit viny: „Sklamal si ma, Karol. Myslel(a) som, že patríš medzi tých, ktorí svoje sľuby plnia. Pokiaľ nám ale žiak dá ďalší sľub, sme pripravený mu veriť.

Najbežnejšie príčiny neustálych „disciplínnych“ problémov

Nevhodná práca

Záhaľka je matka hriechu. Nedávame žiakom príliš zložitú alebo príliš jednoduchú prácu? Zadávame úlohy jasne? Nie sú príliš dlhé, takže začínajú žiakov nudiť? Nie je žiak príliš skoro hotový? Musíme sa vynasnažiť, aby každý žiak mal stále nejakú prácu a naša pomoc bola každému k dispozícií.

Žiaci skúšajú učiteľa

Žiaci niekedy učiteľa „skúšajú“. Často majú sklon správať sa čo najhoršie, dokiaľ nie je naša reakcia dostatočne tvrdá, aby zabránila ďalšiemu vyhroteniu situácie. Experimentujú, vedení snahou zistiť, čo si k nám môžu dovoliť.

Buďme prísny, ale spravodlivý a nikdy nadajme najavo nervozitu, i keď sme rozhnevaní. Keď budeme vystupovať sebaisto, zásadovo a tvrdo, prestane „skúšanie“ zanedlho žiakov baviť.

Ak nás žiaci „skúšajú“ alebo pokiaľ sa ocitneme v zložitej situácii, vynasnažme sa, aby naša reakcia nebola príliš prudká ani príliš slabá. Môže nám pomôcť, keď dáme žiakom jasne najavo, že:

• máme právo, aby naše pokyny boli počúvnuté: „Učiteľ som ja, a čo poviem, platí.“
• konáme v záujme žiakov: „Presadím vás, pretože viem, že keď budete sedieť inde, vy i zbytok triedy sa budete môcť lepšie sústrediť na priebeh hodiny.“

Snažme sa tiež dať najavo, že o našich konečných rozhodnutiach sa nediskutuje, ale že sme pripravený s kýmkoľvek čokoľvek po hodine súkromne prebrať. Môže nám pomôcť technika „preskakujúcej gramofónovej platne“. Stále kľudne, ale veľmi dôrazne a jednoznačne opakujeme svoje rozhodnutie. Môžeme tak kladne reagovať na pocity žiaka, napriek tomu že ich vôbec nezdieľame, a nezľaviť pritom zo svojho pôvodného rozhodnutia. Nezabudnime využiť prvky tesnej blízkosti a pohľadu do očí.

Akonáhle si žiaci raz uvedomia, že svoje rozhodnutie len tak nezmeníme, bude technika preskakujúcej platne ešte úspešnejšia a neskôr i zbytočná.

Ak neústupnosť ovocie neprináša, treba postáť pár sekúnd v tichej rozhodnosti a potom jednoducho odísť (tím, že zmiernime bezprostredný tlak, dávame niekedy žiakovi možnosť, aby sa podrobil, bez toho aby sa to príliš dotklo jeho hrdosti). Treba si sadnúť za katedru a napísať si pár poznámok k priebehu incidentu. Previnilcovi pritom nevenujeme príliš pozornosti. (Aj keď by mal vedieť, že poznámky, ktoré si robíme, sa týkajú jeho priestupku - nehovorme mu ale podrobne, čo si píšeme.) Pokiaľ nám žiak nevyhovie ani potom, je nutné mu veľmi dôrazne a bez dohadovania povedať, aby za vami prišiel po hodine.

Počas rozhovoru vyzeráme kľudne a sebaisto, niekedy prísne a neústupne alebo dokonca takmer hrozivo, nikdy však nedajme vedieť, že sme nervózny či vyvedený z miery.

Pri riešení problémov si doprajme čas a priestor; nerozhodujme unáhlene. Odložme zložité situácie na koniec vyučovacej hodiny a jednajme s žiakom medzi štyrmi očami až vo chvíli, keď obidvaja budeme kľudnejší.

Snaha upútavať pozornosť

Niektorí žiaci, obvykle extrovertného založenia, zrejme teší pozornosť učiteľa a triedy i vtedy, keď je negatívna. Hovorí sa o nich hovoria, že sa radi predvádzajú.

Najlepšou stratégiou je prijať fakt, že takí žiaci vyžadujú pozornosť, ale viesť ich k tomu, aby ju získavali „legitímnymi“ prostriedkami. Venujme veľa pozornosti ich činnostiam spojených s výučbou a čo najmenej pozornosti ich rušivému chovaniu.

Prejavujme intenzívny záujem o všetky stránky žiakovej práce a o všetko, čo s ním súvisí, a na rušivé pokusy vynucovať si pozornosť reagujme čo najmenej.

Stojí za to, dôkladne si premyslieť, kde bude taký žiak sedieť. Najlepšie je, keď nemá blízko žiadnych obdivovateľov a je obklopený spolužiakmi, ktorý si ho nevšímajú.

Učiteľ používa formálnu autoritu neúčinne

Pokiaľ v situáciách, keď nás žiaci „skúšajú“, nereagujeme vhodne či dostatočne prísne, môžeme sa stretnúť s drzosťami, nerešpektovaním našej autority a dokonca s otvorenými provokáciami.

Ak vždy uplatňujeme pravidlá, ktoré sme si stanovili, a nenecháme sa príliš vyviesť z miery, nakoniec poriadku dosiahneme.

Ako riešime neodkladné problémy

Rozhovor medzi štyrmi očami

Keď je problém neodbytný, jednoznačne treba o ňom so žiakom prehovoriť. Ale ako? Pokúsime sa najprv o otvorený rozhovor vedený ako partnerský dialóg.

Budú však situácie, keď bude vhodnejší rozhovor chápaný ako otcovský dohovor.

Otcovský dohovor učiteľa

Občas žiak potrebuje dostať poriadne vynadať! Ako to urobiť? Na žiaka je možné formou „otcovského dohovoru“ vyvinúť nesmierny tlak; tuto techniku je nutné používať uvážlivo a spoločne s technikami riešenia problémov.

Hovorme so žiakom v súkromí, hľaďme mu takmer neustále priamo do očí a buďme pri ňom natoľko blízko, aby sa nemohol cítiť kľudný. Nejednajme agresívne ani sa žiaka nedotýkajme. Pokiaľ sme nervózny, nedajme to poznať. Všetko, čo chceme povedať, si najprv dvakrát premyslíme.

Dávajme otázky stroho a sebavedome. Nebojme sa mlčania, ktoré po nich bude nasledovať - vyvíjajme tak na žiaka veľký tlak. Nepúšťajme sa do žiadneho rozvláčneho kritizovania; reč tela a otázky sú oveľa pôsobivejšie než čokoľvek, čo by sme mohli povedať. Nikdy nehovorme nič jedovaté ani sarkastické a vzťahujme svoju kritiku na žiakove učebné výsledky či ohrozenie jeho bezpečnosti.

Dajme jasne najavo, že takto konáme v záujmu žiaka, nie preto, aby ste sa mu „pomstili“, alebo z nejakého osobného dôvodu. Keď máme istotu, že náš nátlak zapôsobil, niekedy sa vyplatí vymôcť od žiaka sľub a snažiť sa rozhovor zakončiť zmierlivo.

Sú rôzne prístupy k riešeniu problémov, ktoré však môžeme kombinovať. Ak máme správne reagovať, je potrebné vybrať prístup adekvátny situácii a danému žiakovi. Pokiaľ vďaka svojej povahe máme silný sklon určitý prístup uprednostňovať, dávajme si na to pozor.

Pri opakovanej nedisciplinovanosti svoju reakciu stupňujme

Pokiaľ máme s určitým žiakom alebo triedou stále problémy, je zrejmé, že naše reakcie na situáciu sa neosvedčili. Ak je tomu tak, musíme ich zmeniť! Táto myšlienka je jednoduchá, ale podstatná, a veľmi často sa na ňu zabúda. Keď sa začujeme hovoriť: „Preboha, čože som vám to nehovoril(a) už stokrát, aby ste ne...?!“, zamyslime sa na chvíľu, prečo používame metódu, ktorá sa neosvedčila. Na zlé chovanie určitého žiaka by sme nikdy nemali reagovať rovnakým spôsobom viac než dvakrát trikrát za sebou. Potom svoju reakciu zmeňme, zosilnime, alebo tým aspoň pohrozíme.

Keď sa ucho džbánu odtrhlo, nechoďme už s ním po vodu!

Ak máte vo zvyku reagovať určitým spôsobom, nebudú sa žiaci báť zlé správanie opakovať: „To je v suchu. Keď hovoríš, tak ťa vždy iba napomenie. Môžeme si kľudne hovoriť.“ Musíme svoju reakciu postupne zosilňovať, dokiaľ nie je zisk z nedisciplinovanosti prevážený nepríjemnými dôsledkami. Iba pomocou stále sa zvyšujúcej prísnosti zistíme, čo je dostatočne odraďujúcim prostriedkom.

Keď budete stále robiť to, čo doposiaľ, dostane sa vám vždy to, čo doposiaľ.

Učitelia, ktorí nedisciplinovanosť žiakov zvládajú bez väčších problémov, používajú obyčajne širokú škálu prostriedkov. To znamená, že si len zriedkakedy nevedia rady a vždy sú schopní zareagovať novým spôsobom, pokiaľ doterajšie reakcie nezapôsobili tak, ako by mali.

Učitelia sa všeobecne zhodujú v tom, že nie je možné učiť žiakov, ktorí v škole odmietajú rešpektovať našu autoritu - keď už pre nič iné, tak aspoň z bezpečnostných dôvodov.

Dôležitejšie než to, čo presne urobíme, je skutočnosť, že trest stále zostrujeme a pôsobíme vždy sebavedomo a vyrovnane. Zmenami taktiky ponechávame žiakov v neistote o dôsledkoch ich poklesku. Už to samotné ich bude odradzovať.

Nebuďme voči nikomu zaujatý. Usilovne sa snažme, aby sme neprejavovali nesympatie žiakovi, ktorý nám spôsobuje problémy. Nie je to jednoduché, pokiaľ však dáme zaujatosť najavo, dotyčný žiak sa nám za to môže mstiť. Žiak, ktorý je presvedčený, že ho nemáme radi, nám nesmierne sťaží prácu.

Keď žiakovi niečím pohrozíme a jeho chovanie sa nezlepší, musíme svoju hrozbu do písmena splniť - v opačnom prípade strácame v očiach žiakov dôveryhodnosť a naša ďalšia hrozba nebude braná vážne. Iba dôslednosť dodá našej autorite na vážnosti. Je preto veľmi dôležité nikdy sa nenechať vyviesť z miery natoľko, aby sme žiakovi pohrozili niečím, čo potom budeme ľutovať, alebo čo nemôžeme urobiť!

Niekedy je lepšie povedať: „Príď za mnou po hodine“ než vyslovovať unáhlené hrozby či unáhlene trestať. Získame čas o všetkom popremýšľať a žiak dostáva možnosť, aby svoje správanie znova zvážil.

Keď sa chystáme žiaka pokarhať, či potrestať, vždy si najprv overme, či sa všetko odohralo skutočne tak, ako predpokladáme.