Sociálna pedagogika

Spoločenské vedy » Pedagogika

Autor: primak
Typ práce: Referát
Dátum: 08.08.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 10 114 slov
Počet zobrazení: 12 087
Tlačení: 513
Uložení: 603
OBSAH
1. Vznik pedagogiky ako vedy
a) Vplyv filozofických smerov na pedagogiku
b)  Pedagogika 20. sor.
2. Základné pojmy
a) Výchova
b) Vyučovanie, vyučovací proces
c)  Vzdelanie
d)  Vedomosti
e) Zručnosť
f) Návyk
3. Utváranie osobnosti
a) osobnosť učiteľa
b) osobnosť dieťaťa
4. Systém pedagogických vied
a) vzťah pedagogiky k iným vedám
 
1.Vznik pedagogiky ako vedy
Ako termín pedagogika vznikol
Termín pedagogika pochádza z antického Grécka, kde bol slovom paidagógos (pias-dieťa, agó-vediem, riadim) označovaný otrok, ktorý sa staral o dieťa svojho pána, sprevádzal ho na cvičenie a do školy. Z grétčtiny sa tento termín preniesol do latinčiny ako paedagogus – nielen otrok sprievodca, ale učiteľ, vychovávateľ.
 
Čo pedagogika vyjadruje?
V širej verejnosti sa pojem pedagogika chápe ako súbor praktických návodov a postupov, ktoré uplatňujú učitelia vo svojej vyučovacej činnosti v škole. Laici sa väčšinou domnievajú, že pedagogika nie je „žiadna veľká veda”, že je to skôr rutinný obor , ktorý si učiteľ osvojuje hlavne vlastnou skúsenosťou, a že teoretické poznatky z pedagogiky nie su preňho príliš potrebné.
Pojem pedagogika ma v súčasnosti podľa jednotlivých autorov, teoretických smerov rôzne varianty.
 
a)Vplyv filozofických smerov na pedagogiku
Otázky výchovy a vzdelávania skúmali v rámci filozofie už v starom Grécku. Dokumentujú to sofisti ako Sokrates, Platón, Demokritos, Aristoteles.
 
Sokrates (469-399p.n.l.) - Rozumovú výchovu staval do služieb mravnej výchovy. V oblasti etiky požadoval poznať dobro a stotožniť sa s ním – byť cnostný. Tvrdil, že kto nekoná dobro, nerobí úmyselne, ale z neznalosti, z nedostatku poučenia, preto jeho základom teórie výchovy je princíp „poznaj seba samého”, odtiaľ pramení aj jeho známe „viem, že nič neviem”. Svoju pedagogickú činnosť praktizoval na uliciach a ihriskách. Využíval priamy dialóg s poslucháčmi – tzv. sokratovský rozhovor.
 
Platón (427-348p.n.l.) – Bol významným predstaviteľom idealizmu vo filozofii. Jeho pedagogické názory sú úzko späté s politickými a filozofickými názormi. V roku 387 p.n.l. založil v Aténach filozofickú školu Akadémia. Obyvateľov rozdeľoval na 3 skupiny:
-  otroci
-  bojovníci, roľníci, remeselníci,
-  filozofovia.
 
Systém výchovy a vzdelávania podľa Platóna:
-  do 3 rokov sa o deti majú starať rodičia
-  od 3-7 rokov chlapci a dievčatá sa majú vychovávať v chrámoch (zoznamovanie sa s rozprávkami, učenie tanca, specu, hry...)
-  od 7 rokov – nášteva štátnej elementárnej školy. Chlapci a dievčatá sa majú oddelene učiť, písať, rátať, hudbe a spevu.
-  stredné školy – štúdium matematiky, geometrie a astronómie
-  na vojnu majú nastúpiť tí, ktorí nepreukázali rozumové nadanie
-  v efibiách za 3 roky sa osvojila telesná výchova. Nadaní po skončení efíbie študovali filozofiu, matematiku, teóriu hudby. Štúdium malo trvať 30-35 rokov.
-  ostatní po efíbii nastúpili do vejenskej služby
-  z Aténskej sústavy prevzal harmonický telesný a duševný rozvoj človeka. Zo španielskej základnej štátnej výchovy prevzal výchovu bojovníka, rozumovú výchovu a vzdelávanie dievčat.
Pokrokový návrh: štát sa má starať o rozumový, telesný a mravný rozvoj detí už pred narodením.
 
Aristoteles (384-322 p.n.l.) – bol najväčším mysliteľom v staroveku. V Aténach roku 335 p.n.l. založil vlastnú školu Lycion, kde vzníka knihovňa jeho prác. Bol nakladateľ mnohých vedných odborov a jeho dielo malo význam pre vývoj vedy aj v súčasnosti (filozofia, didaktika, logika, etika, história a literatúra). Jeho dielo obsahovalo spisy logické, filozofické (o nebi, o vzniku a zániku, o duši) a spoločenské (etika, poetika, rétorika).
Vytvoril systém trojakej výchovy (telesnej, mravnej, rozumovej) s tromi stupňami vývoja dieťaťa:

- stupeň vývoja kedy sa dieťa vyvíja len telesne
- stupeň vývoja kedy nastáva rozvoj rozumovej duše
- stupeň vývoja kedy začína vládnuť rozum

Navrhuje školský systém, ktorý sa skladá z 3 sedemročných stupňov –
- od 1-7 r. – výchova doma (hry, rozprávky)
- a) od 7 do 14 r. – nášteva školy kde prevláda gymnastická a mravná 

výchova
b) od 14 do 21 r. – druhé obdobie
3.  od 21 r. vyššie – rozumové vzdelanie, cvičenie, hudba, gramatika, rétorika, kreslenie.
Dôraz kládol na etiku, matematika má podradné miesto, lebo nemá vplyv na dobroo a krásu. Odmieta súkromnú výchovu mládeže, požaduje výchovu spoločnú.  Bol prvým teoretikom pedagogiky v Grécku, ktorý premýšľal aj o tom, ako by mal človek tráviť a organizovať svoj voľný čas.
 
Po antickom období sa začali rozširovať pznatky o svete (názor, že zem je guľatá Galileo Galilei) a vysvetľovať tajomné javy, čo ovplyvnilo vo všetkých pohľadoch výchovu a vzdelávanie. Citeľne bolo vidieť a badať vplyv filogofické a svetonázorové hľadiská jednotlivých významných filozofov.
  Rozvojom kresťanstva sa vytvrárrala nová náboženská výchova, ktorá sa opierala o filozofické názory antiky a učenie svätcov. Napríklad neoddeliteľnou súčasťou pedagogických úvah boli aj teologické spisy a úvahy diela sv. Jana Zlatoústeho, sv. Augustína, sv. Tomáša Akvinského a pod. Medzi ďaľších náboženských predstaviteľov patril Don Bosco, ktorého cieľom bolo riešenie vzťahu rozumu a viery. Súčasne s náboženskou výchovou sa utvárala aj tzv. rytierska výchova.
Od začiatku novoveku, v období humanizmu, renesancie a reformácie (14-16 stor.) sa objavili nové pohľady na výchovu, odlišujúce sa od stredovekých, scholastických názorov. Práve v období humanizmu a renesancie prišlo k prelomu v názoroch na výchovu. Predstaviteľmi tochto obdobia boli Rabelais, Moore, Campanella, Komenský. Cieľom výchovy v humanizme bol pzdvihnutie dôstojnosti človeka. Človek mal byť aktívny, iniciatívny a podnikavý, schopný využívať ľudské sily a schopnosti. Začali sa využívať nové metódy vo vyučovaní (metóda názornosti), odsudzovali sa telesné tresty. Snahou bolo nájsť jednotu rozumovej, estetickej a telesnej výchovy. Ďalšími predstaviteľmi boli J. J. Rousseau, J. F. Herbart, R. Owen.
K osamostatneniu pedagogiky ako samostatnej vedy došlo až v novoveku, keď v období priemyselných revolúcií dochádzalo k diferenciácií vied.
 
J. A. Komenský  (1592 – 1670) narodil sa v Uherském Brode na Morave v Nivnici. Keď mal 16 rokov šiel študovať na latinskú školu do Přerova. Vysokoškolské štúdium absolvoval v Herbone a Heidelbergu, po štúdiu sa vrátil do Přerova, kde sa stal rektorom latinskej školy a napísal prvý pedagogický spis Pravidlá ľahšej gramatiky. V roku 1628 sa musel sťahovať do Požského Lešna, kde vznikla jeho Didaktika, pôvodne v češtine, prepracovaná a preložená do latinčiny Didaktika magna (Veľká didaktika). V tomto diele vysvetľuje chápanie didaktiky, zahrňuje do nej všeobecné otázky cieľa výchovy a obsahu vzdelávania, organizáciu školy. Bolo to prvé systomatické dielo o výchove a vzdelávaní a pokus o sústavu pedagogických pojmov. Obsahuje všeobecnú pedagogiku, organizáciu školstva, didaktiku a metodiku jazykového vyučovania. Napísal učebnicu latinčiny Brána jazykov otvorená, má 8 tisíc slov, ktoré sú usporiadané do tisíc viet a sto myšlienkových celkov. Je to detská encyklopédia, učila o poznávaní prírody, človeka a jeho práce, umenia a vied, Boha. Vo veku 57 rokov sa pokúsil o reformu školy v duchu svojich pasofických snáh, myšlienky vložil do diel: Všeobecná škola, Set v obrazoch. V Holandsku v Amsterdame nachádza svoje posledné útočisko, kde po dlhšej chorobe zomrel v roku 1670.  Vo veku 64 rokov vydáva dielo Veškeré spisy didaktické. Krátko pred smrťou dokončil Vlastný životopis.
  Ako pedagóg 17. storočia prvý vypracoval celý systém pedagogiky a urobil z nej centrum pansofie – vševedy. Podľa Komenského sa človek vychováva po celý život. Vypracovl Krátky návrh na otvorenie škôl v českom kráľovstve. Nastoluje  myšlienku hromadného vyučovania. Odporúča všeobecné vzdelávanie mládeže bez rozdielu, spoločné vzdelávanie všetkých detí vo verejných školách, čiže jednotný školský systém. Požadoval, aby materinský jazyk bol vyučovacím jazykom v meterskej a obecnej škole.
  Pedagogické požiadavky :
-  všeobecná povinná školská dochádzka,
-  jednotná školská sústava,
-  kolektívne vyučovanie,
-  prirodzená výchova,
-  pedagogický realizmus.
 
Pedagogiku podľa Komenského možno rozdeliť na:
1)  všeobecnú teóriu výchovy,
2)  didektiku,
3)  špeciálnu metodiku výučby jazykov,
4)  knihy,
5)  návrhy na organizáciu školstva, rozdelenie škôlstva  a škôl.
 
J. F. Herbart (1776 - 1841)- filozof, ktorý v dejinách  pedagogiky vytýčil pedagogike samostatné vedecké postavenie. Vypracoval systém, ktrorý vzchádza z predpokladu, že základom výchovy je vyučovanie. Najvýznamnejšia práca je Náčrt prednášok z pedagogiky. Rieši problémy výchovy, vonkajšie a vnútorné vplyvy, ktoré determinujú spôsob výchovy a spracúva metodické otázky, problémy individuálnej výchovy. Vo výchove zdôrazňuje význam predstáv.
  Zaviedol pojem výchovného vyučovania a jeho proces rozdelil na 3 časti:
1)  ovládanie,
2)  vyučovanie,
3)  mravná výchova.
Základom pedagogického systému je vyučovanie, ktoré podľa Herberta má byť:
-  jasné,
-  zrozumiteľné,
-  názorné,
-  presné,
-  primerané.
 
Všetko  zahrnul do tzv. schémy vyučovacích systémov:
jasnosť (sprostredkovanie a osvojenie si nových poznatkov)
asociácia (transfer nových a starých už osvojených poznatkov)
systém (zovšeobecnenie osvojených poznatkov)
metóda (praktické použitia osvojených informácií)
 
b) Pedagogika v 20. stor.
Pre rozvoj pedagogických teórií mala význam i psychológia, ktorá sa ako samostatná veda začala rozvíjať v polovici 19. storočia. V koncepciách jednotlivých autorov sa riešila základná otázka rozvoja osobnosti, čím sa buď:
-  podceňovali vnútorné duševné vlastnosti alebo
-  preceňovali dôsledky pôsobenia prostredia a výchovy
 
Vznikli dva najdôležitejšie pedagogické smery 20. storočia kam patria:
1)  naturalistické (psychologické) smery
2)  sociologické smery
 
Naturalistické smery (resp. biologicko-psychologické prúdy) – hovoria, že výchova nemôže zmeniť to, čo je človeku dané. Často sa označujú ako pedocentrické smery pre ich prvoradý  význam dieťaťa, ako jedinú prioritu výchovno-vzdelávacieho procesu.
 
Do naturalistických smerov patria koncepcie:
1)  pragmatická pedagogika – základom tejto teórie je prax, tento smer bol východisko školského systému v USA. Cieľom bolo dať deťom čo najviac skúseností manuálnych aj intelektuálnych, pričom sa brali rovnocenne. Predstaviteľom pedagogiky je J. Dewey
2)  experimentálna pedagogika – tento smer je inšpirovaný psychológiou. E. Meumann a W. A. Lay vychádzali pri určovaní výchovných cieľov z dieťaťa. Hlavným smerom bola orientácia len na dieťa, jeho schopnosti rozvíjať bez uvedomenia si sociálneho vplyvu.
3)  dynamická pedagogika – behavioristické koncepcie – uznávala potrebu pespektívnej výchovy. Jej cieľom bola príprava jedinca na život v spoločnosti. Často je nazývaná aj pedagogika prispôsobenia sa, podceňuje existenciu duchovného vnútorného sveta človeka. Predstaviteľom je E. L. Thrndike.
4)  Psychoanlytická a  individuálne-psychologická pedagogika – psychoanalýzou S. Ferud odhalí za príznakmi choroby podveomé konflikty, túžby, a tieto po ich uvedomení prestanú spôsobovať problémy. Postupne sa táto metóda mení na teóriu o duševnom živote. Teória sa snaži zdôrazniť citovo bohaté prostredie a rozvíjať slobodné prejavy a schopnosti žiaka. V týchto teóriách pokračovali A. Adler, A. Ferudová, E. Fromm.
 
Prepojenie medzi naturalistickými smermi tvorila reformná pedagogika, ktorá vychádzala z kritiky starej tradičnej školy, ktorej sa  vyčítala pasivita dieťaťa, nepríťažlivosť a malá efektivita. Výchova v reformnej pedagogike vyžadovala, aby sa dieťa stalo nielen objektom zámerného pôsobenia, ale aj jeho subjektom. K najvýznamnejšim predstaviteľom patrili M. Montessori, S. Halla, J. Dewey.
 
Sociologické smery – človek je sociálna bytosť a teda jeho vývin závisí aj od spoločenského prostredia a výchovy. Tieto smery hovoria o tom, že činiteľom vývinu osobnosti je len pôsobenie spoločenského prostredia, čim sa podceňovalo špecifikum osobnosti. Vznikla pedagogika, kde bez ohľadu na duševný stav vychovávaného, jeho schopnosti a vlastnosti možno vychovávať plnohodnotnú osobnosť, ak sa pre jednotlivca vytvoria priaznivé podmienky.
 
Patria sem:
Fašistická pedagogika – tento smer úplne zavrhol ideál slbodne sa vyvíjajúceho dieťaťa. Potrebám štátu sa podriadila výchova a vzdelávanie jedinca. Predstaviteľmi sú E. Krieck, G. Gentile.
 
Maxistická pedagogika – cieľom výchovy považovali, že výchova má slúžiť výlučne vládnucej triede a komunistickej strane. Najvýznamnejšim predstaviteľom je A. Makarenko (Kniha pre rodičov), ktorý vyjadroval individuálny prístup k deťom. Hlavní predstavitelia – K. Marx, F. Engels.
 
c) Pedagogika ako veda
Pedagogika je veda, ktorá rieši otázky výchovy a vzdelávania z praktickej aj teoretickej stránky, týmto termínom sa označuje teória, ale aj prax výchovy, vyučovania a vzdelávania. Účel pedagogiky podľa Prucha je v prvóm rade v rozvíjaní seba samej ako vedy, samozrejme pri orientácií na predmet, ktorý je svojou povahou praktický.  Má byť „normálnou vedou”, to znamená mať rozvinuté atríbuty, ktoré vedu charakterizujú.
 
Medzi hlavné charakteristiky vedy podľa J. Prucha patria:
-  jasne vymedzený predmet,
-  výskum a jeho metodológia,
-  infraštruktúra s podpornými inštitúciami pre fungovanie vedy.

Pedagogika je veda o výchove, skúmajúca podstatu a zákonistosti výchovy ako spoločenského javu.
V modernej pedagogike sa pojem výchova a vzdelávanie označuje pojmom edukácia – činnosť ľudí, pri ktorej sa nejaký subjekt učí a iný objekt mu toto učenie sprostredkuje.  Pre modernú pedagogickú vedu je základným pojmom edukačná realita – akýkoľvek úsek objektívnej skutočnosti,  v ktorej prebiehajú edukačné procesy. Edukačné procesy(edukácia)je činnosť ľudí, pri ktorej sa nejaký subjekt učí a iný subjekt mu toto učenie sprestredkuje. Edukačné procesy prebiehajú v prostredí, ktoré je dané fyzikálnymi podmienkami a zúčastnenými subjektami a ich psychosociálnymi vzťahmi, toto prostredie sa nazýva edukačné prostredie.
Popri modernej pedagogike je dôležité spomenúť pojem tradičná pedagogika, ktorá vychádza z predstáv a koncepcií teoretikov, a tvorí tzv. ideálnu teóriu.
Pedagogika ako veda o výchove patrí k vedným disciplínam, ktoré sú úzko späté so spoločenským rozvojom a potrebami praxe.
 
Pri klasifikácií pedagogických vied možno vychádzať z viacero hľadísk :
z hľadiska vekových osobitostí objektu výchovy : pedagogika predškolského, predbubertálneho, adolescentného a dospelého veku
z hľadiska oblasti spoločenskej činnosti, ktorej výchovnú problematiku skúma: pedagogika priemyselnej výchovy, poľnohospodárstva, voľného času, podnikového vzdelávania a pod.
z hľadiska charakteru výchovného zariadenia, ktorou sa zaoberá daná oblasť výchovnej teórie (školské hľadisko) – špeciálne výchovné zariadenia.
 
Pedagogické vedy delíme na:
Základné – Všeobecná p., Dejiny p., Porovnávacia p., Metodológia p., Všeobecná didaktika, všeobecná teória výchovy.
Hraničné – Kybernetická p., Pedagogická psych., Psychológia.
Aplikované – Škkolská p., Predškolská p., Vysokoškolská p., Špeciálna p., Mimoškolská p., Andragogika (Ped. dospelých), Pedagogika soc. zariadení, Pedagogika rodinnej výchovy, Pedagogika voľného času.
 
Delenie pedagogiky podľa Prucha –
1)  tradičnú pedagogiku – zdôrazňuje
-  svoju roli pri formovaní ľudí, pritom v niektorých koncepciach až so spasiteľským poslaním,
-  významnosť školských inštitúcií,
-  doporučenie, vzory, ideály výchovy ao humanistický prístup.
 
2)  moderná pedagogika – stavia na
-  využiteľnosti vedeckého výskumu ako zdroja objektívneho poznania,
-  rozpoznávanie šírky ekukačnej reality neobmedzujúcej sa len na školské inštitúcie a školské prostredie,
-  objektívne a presne procesy a javy edukačnej reality bez snahy o jej pretváranie.
 
2. Základné pojmy pedagogiky
 
A)Výchova
K základným pojmom pedagogikej teórie, ako aj pedagogickej praxe patrí výchova. Vo všobecnosti môžeme povedať, že výchova je činnosť, ktorá smeruje k získaniu a zdokonaľovaniu duševných (rozumová výchova, mravná v., estetická v.), telesných (pracovná v., telesná v., zdravotná v.) a duchovných (náboženská v., mravná v.) vlastností človeka. Podľa Bokošovej je výchova zložitý proces, v ktorom sa uskutočňuje vzťah (interakcia) vychovávajúci-vychovávaný. Výchova má mať svoj cieľ. Pôsobonie bez cieľa je funkciované, ktoré vedie k procesu socializácie.
 
Predmetom výchovy je človek a jeho psychické procesy a funkcie.
Úlohou výchovy je rozvoj možností človeka.
Obsah výchovy určuje spoločnosť a je jej odrazom momentálneho rozvoja.
  Jedinec sa pod vplyvom vonkajších a vnútorných podmienok mení. Aby došlo k vytvoreniu mravných vôľových vlastností, teória výchovy skúma, ako má tento proces prebiehať. V užšom zmysle slova výchova znamená cieľavedomý, zámerný proces výchovy jedinca v súlade s jeho individuálnymi vlastnosťami, snaha jedinca stať sa sociálnou bytosťou a integrovanou samostatnou bytosťou.
 
Znaky výchovy podľa Bokošovej sú :
cieľavedomosť – čim je cieľ konkrétnejší tým je lepšia jeho realizácia
zámernosť – zámerné, úmyselné odovzdávanie poznatkov a potrebných pracovných skúseností mladšiemu pokoleniu od starších pokolení sa stalo nevyhnutnou podmienkou zachovania a ďaľšieho rozvoja človeka
sústavnosť
organizovanosť
 
Existuje súhrn vplyvov, ktoré ovplyvňujú psychiku človeka a jeho vývin, buď pozitívnym alebo negatívnym spôsobom – tzv.determinácia osobnosti. Je to súhrn dedičných predpokladov – genotyp, čo predstavuje väčšinou iba dispozíciu ku vzniku určitej normálnej či patologickej vlastnosti organizmu. Fenotyp (konkrétnu vlastnosť, poznatok  určitom okamihu existencie) he výsledkom dlhodobého vzťahu medzi genotypom a faktormi životného prostredia, ktoré sa počas menia života v kvalite, intenzite a v čase.
 
Vo všeobecnosti rozlišujeme 2 činitele vývinu:
A) Endogénne - (zdedené a vrodené vlohy, funkcia CNS ) tvoria ich vrodené vlastnosti a anatomicko-fyziologické osobitosti mozgovej kôry, ktoré sa prejavujú dispozíciou – talentu, nadania a vlôh dieťaťa.
B) Exogénne – (prostredie, výchovu a psychická regulácia, vlastná aktivita jedinca) Sú tvorené výchovou a prostredím. Prostredie delíme na prírodné a spoločenské. Pod pojmom prostredie rozumieme všetko živé aj neživé, čo jedinca obklopuje a čo ho nejakým spôsobom ovplyvňuje v jeho telesnom, psychickom a duchovnom vývoji.  Z hľadiska výchovy dieťaťa má najväčší význam rodinné prostredie. Výchovná povinnosť sa týka predovšetkým rodiny.
 
Cieľ výchovy treba stanovovať na základe poznania spoločenského vývoja, potrieb spoločnosti, jej demokratizácie a humanizácie.
Známy je systém KEMSAK, ktorý zahrňuje ciele výchovy -
a) kognivizácia – naučiť človeka myslieť, rozmýšľať riešiť problémy vo všeobecnej rovine
b) emocionalizácia – rozvíjanie citov človeka, jeho prežívanie
c) motivácia – rozvíjanie potrieb, záujmov, túžob, želaní, ideálov
d)  socializácia a komunikácia – cieľom je naučiť človeka prosociálnemu správaniu a komunikácii, bez straty identity osobnosti
e) axiologizácia – naučiť jedinca hodnotiť, rozhodovať sa a rozvíjať schopnosť interiorizácie hodnôt
f)  kreativizácia – naučiť jedinca k tvorivému prístupu k životu, k sebe, k iným ľuďom
 
Rozdelenie cieľov výchovy-
A) podľa obsahu
- celkové
- čiastkové
 
B) podľa rozsahu
- všeobecné
- konkrétne
- jedinečné
 
C) podľa významu
- strategické
- taktické
- operatívne
 
D) podľa náročnosti
- maximálne
- optimálne
- minimálne
 
E) podľa všeobecnosti
- všeobecné
- špeciálne
- zvláštne
 
F) podľa časovej následnosti
- blízke, perspektívne, etapové
 
G) podľa aktivít žiaka
- vzdelávacie, poznávacie, výchovné, formatívne
 
Ako sme už spomenuli, výchova môž ovplyvniť vývin jedinca pozitívne alebo negatívne, pretože patrí medzi exogénne faktoy. Môže však prebiehať v rôznych štýloch, ktorých nositeľmi sú jedinci s danou štruktúrou osobnosti.
 
Zásady výchovy:
 
1. Vytvoriť z tried výchovné spoločenstvo
  Ak uznávame, že výchova je rozvíjaním vlastností, ktoré už v dieťati potencionálne existujú, potom najdôležitejším faktorom výchovy je žiak. Žiaci a ich vzájomné vzťahy podstatne ovplyvňujú výchovný proces. Ak učiteľ vytvorí výchovne spoločenstvo, jeho žiaci sa stanú jeho spolupracovníkmi a v spoločenstve sa vytvorí klíma, v ktorej sa spoločnými kritériami hodnotia skutky jednotlivých členov. Tak vznikne akási skupinová moráln norma, ktorú je potencionálny člen nútený dodržiavať. Takéto spoločenstvo nedopustí krivdu, efektívne spolupracuje a vzájomne si pomáha. Člen je schopný dostať konkrétne úlohy a istú autonómiu, aby sa naučil zodpovedne rozhodovať. Skupina vedená k spolupráci je úspešnejšia, než skupina vedení k súťaživosti. Súťaživosť nie je optimálny výchovný prostriedok – deti sú pripravené o radosť zo spolupráce, pričom medzi „favoritmi” vzniká napätie a závisť, v „outsideroch” zase rezignácia a ľahostajnosť.
  Ak má byť súťaživasť prínosom, treba dbať na dodržiavanie pravidiel, vytvoriť podmienky, aby žiak mohol mať zážitok úspechu a nedopustiť, aby sa nadaní žiaci sústredili výlučne na seba, ale zapojili sa do spolupráce aj so slabšími. Príkladom je kooperatívne učenie, keď malé skupiny pracujú na spoločnej úlohe.
 
2. Prijať dieťa také, aké je
  T.j. nepodmieňovať pozitívny vzťah k nemu splnením nejakých podmienok – dieťa je oslobodené od tlaku a starostí a dokáže podať vyšší výkon.  V opačnom prípade dieťa zameriava svoju pozornosť na seba samého. Často už samotné pozitívne prijatie dieťaťa bez osobitných výchovných zásahov je to, čo dieťa vychováva a pretvára. Prijímanie a náklonnsť rodičov a vychovávateľov potom podporuje všetky ostatné výchovné metódy a nástroje.
3. Pripisovanie deťom pozitívne vlastnosti
  Deti sa stávajú takými, za aké ich považujeme. V človeku existuje tendencia prijať názor, ktorý majú o ňom iné, najmä autoritou obdarené osoby – je to princíp kozistencie- zosúladiť svoje správanie s názormi o nás a našim obrazom o sebe.
  Nevyhnutnou podmienkou pozitívneho pôsobenia týchto mechanizmov je, aby vplyvy pôsobiace na správanie neboli priveľmi intenzívne, aby si subjekt mohol skutočne sám prisúdiť iniciatívu zameranú na zmenené správanie.
 
4. Formulovať jasné a splniteľné pravidlá hry
  Deti majú nesmierny cit pre spravodlivosť, v niektorých výskumoch figurujú predovšetkým u chlapcov v predbubertálno a pebertálnom veku spravodlivosť na prvom mieste v hodnotení najdôležitejších vlastností učiteľa. Je to spravodlivosť viac-menej krutá, ktorá nepozná nadštandartné výnimky, ale na ceste morálneho vývinu úplne prirodzená. Deti teda sami vyžadujú existenciu zákonov (ktoré ich zrovnoprávňujú) a učiteľ by mal takúto výzvu prijať a pomôcť im formulovať ich v spoločnom dialógu.
  Treba však poznamenať, že pozitívnu funkciu v živote dieťaťa majú len zásady, ktoré si vnútorne osvojí, ktoré považuje za svoje : inými slovami – iba interiorizavné zásady – tieto zásady majú 5 etáp
1) etapa – ide o orientačnú fázu (predstava o budúcej činnosti)
2) etapa – materializačná činnosť (žiak samostatne narába s materiálom, ktorý súvisí s riešením úlohy- rozkladanie, skladanie, meranie...)
3) etapa – činnosť rečovej podoby (ide o tzv. vonkajšiu, hlasitú reč – formulovanie pojmov, žiak hovorí o manipulácií s predmetmi ale bez ich prítomnosti)
4) etapa – ide o tzv. vonkajšiu reč pre seba (formulovanie prejavu o manipulácií s predmetom bez predmetov, bez motoriky a hlasitej reči, vonkajšia reč je zovšeobecnená a skrátená)
5) etapa – vonkajšia reč sa mení na vnútornú (činnosť sa uskutočňuje v duchu, nastupuje rozumová činnosť, intelektuálna. Rečeový prejav sa stráca a ide iba o myšlienku o niečom)
 
5. Na negatívne javy reagovať pokojným poukázaním na ich dôsledky
  Napriek rôznossti názorov v otázkach disciplíny existuje určitý konsenzus, ktorý hovorí, že časté používanie tvrdých techník usmerňovania neprispieva k rozvoju požadovaných vlastností, skôr naopak – rozvíja u jedinca agresivitu. Tresty prinútia deti  dočasne sa prispôsobiť, ale zároveň aj hľadať spôsoby, ako dosiahnuť svoje a pritom sa vyhnúť trestu. Ak vychovávateľ vysvetlí následky nesprávneho správania, usmerní tým pozornosť dieťaťa na ublíženie spôsobené druhému.  V tomto prípade zásah vychovávateľa podporuje empatiu a prosociálnosť.  Takáto induktívna disciplína prispieva aj k osvojeniu si interiorizovanej sebakontroly.
  Pri používaní indukcie sa vyhýbame kvalifikácii správania dieťaťa ako prejavu egoizmu, lenivosti alebo negatívnej motivácie.
 
6. Nabádanie je osvedčeným prostriedkom výchovy
  Najjednoduchším za istých podmienok účinným spôsobom výchovy je povedať deťom, čo majú robiť. Neznamená to pripomínať predchádzajúce zlé správanie a zlyhania v minulosti pretože tie oslabujú pozitívne sebaoceňovanie dieťaťa jeho sebadôveru a málokedy to prináša pozitívne výsledky. Pri nabádaní hrá dôležitú úlohu prirodzená autorita vychovávateľa, ktorý sa tak stáva človekom, ktorý deťom pomáha formulovať princípy  a nachádza dobro v situáciách.
  Ukazuje sa, že nabádanie slabej intenzity prakticky neovplyvní správanie dieťaťa. Nabádanie strednej intenzity spojené s vhodnými argumentami je vysoko účinné. Veľmi intenzívne a ustavičné nabádanie vzbudzuje odpor skôr opačný účinok.
 
7. Odmeny a tresty používať opatrne
  Nie odmeny alebo tresty, ale pripisovanie pozitívnych vlastností je základným prostriedkom výchovy. Treba zdôrazniť, že odmeny a tresty sa dotýkajú centrálnych aspektov osobnosti, ako sú sabaobraz a sebaoceňovanie, uvádzajú do pohybu zložité procesy, preto ich konečný efekt môže byť práve opačný ako vychovávateľ očakáva, pritom silná stimulácia nejakej činnosti pomocou odmeny môže viesť k jej devalvácii, najmä ak ja odmena príliš zdôrazňovaná.
  V každom prípade ak chcem dieťa pochváliť, môžeme si pomôcť vytvorením príležitostí, aby sme ho pochváliť mohli. Je dôležité hodnotiť najmä dôležité veci vo výkone. Nehodnotíme len výsledok, ale vzťah k činnosti a osobný vklad:
- hodnotiť trba každý výkon, mnohé reakcie detí ostávajú bez hodnotenia,
- čo najrýchlejšie po výkone, reakcií,
- hodnotiť sa dá rôznym tvorivým spôsobom,
- hodnotenie treba stupňovať podľa miery výkonu a podmienok,
treba hodnotiť hodnotenie – všímať si, ako odmena alebo trest pôsobia na dieťa, pedagóg by mal mať spätnú veäzbu o preživaní dieťaťa,
- vhodné je využívať sebahodnotenie detí alebo tiež hodnotenie celej triedy, takto sa samotné hodnotenie detí stáva diagnostickým nástrojom pre vychovávateľa.
 
8. Zapojiť do výchovneho procesu aj rodičov
  Výchova je v prvom rade poslaním rodiny, no je zrejmé, že rodičia v mnohých prípadoch vo svojej výchovnej funkcii zlyháva. Škola tu má veľký priestor na pôsobnosti, pretože je najbližšou inštitúciou smerom k rodičom. Väčšinou sa komunikácia obmedzuje na sprostredkovanie informácií priamo cez dieťa alebo žiackou knížkou, či vysvedčením.
  Ak je možné rodičov získať pre spoluprácu, výchova môže oveľa účinnejšie spĺňať dôležitú zásadu spoločného jednotného výchovného pôsobenia. Navyše niekoľko minút rodičovského času intenzívneho spoluprežívania je pre dieťa neoceniteľným darom. Rodičia väčšinou radi spolupracujú ak presne vedia, čo majú robiť a ak majú dôveru k pedagófovi, s ktorým môžu aktuálne korigovať svoje výchvné kroky. Voči takejto spolupráci vystupuje oprávnená namietka, že rodičia, s ktorými by bolo potrebné najviac sa stretávať, zvyčajne nemajú záujem. Je to pravda, ale len pre malý počet prípadov. Väčšine rodičov na deťoch záleží, hoci to dávajú najavo v rôznej miere. Ukazuje sa, že rodičov nemožno zaujať pednáškami o výchove, je však možné vzbudiť pozornosť v súvislosti s konkrétnymi otázkami výchovy ich detí.
 
B) Vyučovanie, učenie
  Základným znakom vyučovania je interakcia dvoch subjektov a to vyučujúci (učiteľ, lektor, inštruktor....) a jedného, či skupiny vyučovaných (žiakov, edukantov).
  Základnou funkciou vyučovania je sprostredkovať z generácie na generáciu základy vied, techniky, umenia a iných spoločenských činností a praktických skúseností. Pri vyučovaní sa stanovujú ciele vyučovania a obsah vyučovania. Organizačnú stránku vyučovania predstavuje rozdelenie vyučovania podľa predmetov a ročníkov, tried a vyučovacích hodín. Výsledkom vyučovania je nadobudnutie istého druhu a strupňa vzdelania. Vyučovanie prebieha v určitom prostredí, ktoré musí rešpektovať požiadavky školskej hygieny a psychohygieny. Vyučovanie je prostriedkom výchovy a prostredníctvom vyučovania učiteľ (edukátor) vychováva.
V medzinárodnej vedeckej terminológii sa odlišuje „teaching” (vyučovacia činnosť učiteľa) a „learning”(učebná činnosť žiaka). V stredoeurópskej a škandinávskej didaktike sa vyučovanie a učenie berie komplexne.
  Didaktika teórie a výskumu vyučovania zahrňuje tieto zásady:
-  Organizačné formy vyučovania
-  Metódy a zásady vyučovania (didaktické metódy a prostriedky)
-  Didaktické prostriedky
 
Oragnizačné formy vyučovania
  Táto teória  popisuje ako sa v školskej edukácii používajú rôzne typy vyučovania. Jednotllivé typy rozllišuje jednak podľa typu komunikácie medzi učiteľom a žiakom a jednak podľa typu edukačného prostredia. Najzákladnejšou organizačnou formou vyučovania je vyučovacia hodina (jednotka). Podľa komunikácie rozlišujeme vyučovanie frontálne(hromadné), skupinové a individuálne. Podľa typu edukačného prostredia rozlišujeme vyučovanie v triede, v špecializovaných priestoroch školy a mimoškolskom prostredí.
 
Metódy a zásady vyučovania (didaktické metódy a prostriedky)
  Pojem metóda znamená cesta alebo spôsob.
V edukačnom procese budeme špecifikovať dve základné funkcie metód:
-  prostredníctvom vyučovacích metód učiteľ zabezpečuje prísun informácií, sprístupňuje učivo, má vyučovaciu funkciu
-  žiakovi umožňuje sledovať prácu učiteľa, osvojuje si spôsoby manipulácie s učivom, čím sa mení charakter vyučovania z encyklopedického na aktívnu, tvorivú činnosť žiaka, žiakovi umožňuje učiť sa.
 
Klasifikácia metód je veľmi rozsiahla, uvedieme tie najzákladnejšie-
 
Metódy z didaktického aspektu:
a) metódy verbálne (slovné)
- monologické (vysvetľovanie, prednáška)
- dialogické (rozhovor, diskusia)
b) metódy písaného slova a graf. znázornenia (písomná práca, práca s textom)
c) metódy názorné (demonštratívne) – pozorovanie obrazu, modelov, pokusov, filmové, počítačové projekcie, porovnávanie.
d) metódy praktické – laboratórne práce, výtvarné činnosti, manuálne činnosti, nácvik
 
Metódy z psychologického aspektu:
a)  reprodukčné – podpurujú rozvoj pamäťových vedomostí (opakovanie, nácvik)
b)  produkčné – podporujú samostatnosť a tvorivosť žiakov (metódy riešenia problému, hra, situačné a inscenačné metódy)
 
Metódy z procesuálneho aspektu:
a)  motivačné (motivačné rozprávanie, pozorovanie...)
b) expezičné  (zabezpečujú prvotný kontakt žiaka s učiteľom)
c)  fixačné (upevňovanie učiva, formovanie zručností – cvičenie, nácvik..)
d) diagnostické (sú schopné zabezpečiť diagnostikovanie, regulovanie, spätnú väzbu)
e)  zisťovanie (ústna a písomná skúška....)
f) hodnotiace (hodnotenie čítaného textu, písomného prejavu)
g)  aplikačné (bezprostredné využitie vedomostí, zručností a návykov v konkrétnej činnosti)
 Didaktika je veda, ktorá sa zaoberá teóriou a praxou formovania osobnosti čloeka prostredníctvom edukácie.
Didaktické prostriedky
  Na každom vyučovaní sa využívajú prostriedky, ktoré zaisťujú alebo zefektívňujú priebeh vyučovania, nazývame ich didaktické prostriedky.
Medzi didaktické prostriedky patria:
-  zariadenie pre nepremietaný záznam – klasická tabuľa, magnet. Tabuľa, elektronická tabuľa
-  premietacia technika
-  statická projekcia – projektory, spätné projektory
-  dynamická projekcia – filmové projektory
-  zvuková technika – magnetofóny, rozhlasové prijímače
-  televízna technika
-  výukové počítače a technické výukové systémy
-  výukové programy – prezentácia učiva, elektronické učebnice
-  počítač ako praovný nástroj -  získanie počítačovje gramotnosti
-  využívanie multimediálnych a interaktívnych prostriedkov – používanie e-mail, internet
 
Vyučovací proces – Edukačný proces
  Vyučovací proces má informovať, formovať a má mať aj inštrumentálnu funkciu. Podľa medzinárodnej pedagogickej  terminológie UNESCO je vyučovací proces edukácia – edukačný proces. Edukačný proces je proces, v ktorom do komunikačného kontaktu za účelom prenosu informácií vstupuje žiak a učiteľ. V tomto procese sa pomocou pôsobiacich edukačných elementov formuje komplexná osobnosť, ktorá získané vedomosti, zručnosti a návyky využíva akko nástroj na:
-  získavanie informácií z akýchkoľvek zdrojov informácií
-  vnútorné, myšlienkové spracovanie informácií
-  využitie v praxi v aktuálnom čase, v aktuálnych súvislostiach a podmienkach
 
Elementy edukácie
  V edukačnom procese má dominantnú pozíciu žiak, on je ten, ktorý narába s učivom, je nositeľom informácií. Svojimi záujmami, osobnostnými hodnotami iniciuje formovanie didaktických procesov, proces učenia a vyučovania. Ďaľším elementom je obsah vzdelávania – učivo, ktoré umožňuje žiakovi konať a formovať vlastnú osobnosť. Tretím elementom sú ciele, ktoré majú byť žiakovi primerané.
 
  Medzi ďaľšie elementy edukácie patria dymenzujúce elementy, ktoré zabezpečujú kontakt žiaka s učivom. Sem patria:
-  didaktické zásady
-  metódy
-  manažérske prostriedky práce (princípy, metódy a nástroje riadenia)
-  technické formy vyučovania
-  učiteľ
 
Učenie
-  je to cieľavedomý proces, ktorý spočíva v aktívnom a samostatnom osvojovaní si vedomostí, zručností a návykov, ako aj foriem správania a osobných vlastností.
 
Učenie sa uskutočnňuje:
-  ako súčasť inej činnosti, do ktorej je proces učenia zahrnutý (napr. učenie sa materinskej reči)
-  ako činnosť, ktorá je špecificky zameraná na naučenie sa niečoho (zámerné učenie v škole riadi učiteľ)
 
Exituje viacero teórii učenia, uvádzame iba tie, ktoré majú vzťah k pedagogike a sú najznámejšie:
 
Teória interiorizácie – 5 etáp:
1)  etapa – ide o orientačnú fázu (predstava o budúcej činnosti, získanie prehľadu o úspešnej činnosti)
2)  etapa – materializačná činnosť(žiak samostatne narába s materiálom, ktorý súvisí s riešením úlohy)
3)  etapa – činnosť rečovej podoby (formulovanie pojmov, žiak hovorí o manipulácií s predmetmi ale bez ich prítomnosti)
4)  etapa – ide o tzv. vonkajšiu reč pre seba (vyjadrovanie sa navonok, formulovanie prejavu o manipulácii s predmtom bez predmetov, bez motoriky)
5)  etapa – vonkajšia reč sa mení na vnútornú reč (činnosť sa uskutočňuje v duchu, nastupuje rozumová činnosť)
 
Teória programovania – riadené učenie, ktoré má istú postupnosť:
-  vymedzenie cieľa, zámeru
-  rešpektovanie východiskovej bázy (úroveň, na ktorej sa žiak momentálne nachádza)
-  zistenie možností poznávacej činnosti
-  poznanie štruktúry vedomostí a zručností
-  zabezpečenie primeraných prostriedkov
-  algoritmizácia činnosti žiakov (krokovosť činnosti)
-  spätnoväzbová činnosť
-  korekcia (regulovanie činnosti, ktorá neviedla k danému cieľu)
 
Teória riešenia problému – žiak rieši navodenú komplikovú situáciu (problém).
 
Druhy učenia :
a)  učenie podmieňovaním – vychádza z mechanizmu podmienených reflexov
b) sentomotorické učenie – uskutočňuje sa pri osvojovaní si pohybových operácií, rozličných manuálnych činností a návykov rozmanitých druhov spoločenskej činnosti
c)  verbálne učenie – pri tomto učení sa osvojujú slovné odpovede určitého systému
d) pojmové učenie – súvisí s verbálnym učením, ale nejde len o vytvýranie mechanických asociácií, ale aj o logické operácie
e)  učenie riešením problému – uplatňuje osvojenie foriem správania, ktoré sa prejavujú v komunikačných vzťahoch danej spoločnosti
 
Typy učenia:
a)  pamäťové učenie – typ učenia, pri ktorom si má žiak na základe memorovania osvojiť nejaké dáta, poučky, definície
b)  učenie riešením úlohy – žiak sa dostáva do novej situácie, ktorú musí vyriešiť
c) učenie použitím vedomostí v praktickom živote – uplatňuje sa pri praktických činnostiach
 
C) Vzdelávanie (edukácia)
V pedagogike sa chápe ako proces zámerného a organizovaného osvojovania poznatkov, postojov.... Je realizované prostredníctvom školského vyučovania.
Môžeme vzdelávanie chápať ako proces, počas ktorého jedinci získavajú aj vedomosti, zručnosti, návyky. Nerealizuje sa iba v pedagogickej činnosti ale i v iných oblastiach. Používa sa v komunikácii o politických, ekonomických a sociálnych záležitostiach spločnosti, v školskej legislatíve, masových médiách a inde.
  Pod pojmom edukácia ide väčšinou o špecifickú edukáciu, ktorá je:
-  dlhodobá a inštitucionalizovaná (prebieha v nejakom vzdelávacom zariadení)
-  realizujú ju profesionálni edukátori (učitelia, lektori...)
-  je obvykle legislatívne vymedzená (dĺžka vzdelania, požadované skúšky, diplom....)
 
Z histórie vzdelanie (eruditio) predstavovalo intelektuálnu kultúru vnútra človeka a jeho duše. Vzdelanie sa najčastejšie spája s rozvojom pamäti, rozumovými operáciami a myslením. Môžeme ho chápať ako súbor osvojených vedomostí, zručností a návykov.
 
Vzdelanie je súhrn poznatkov, ktoré si jedinec osvojuje na vyučovaní a vo výchove mimo vyučovania. 
Druhy vzdelania:
-  všeobecné
-  vyššie všeobecné
-  odborné
-  polytechnické
-  materiálne (veľké množstvo vedomostí)
-  formálne (poznávanie)
-  humanitné
-  reálne vzdelanie
 
Správa UNESCO – pod názvom Učenie je skryté bohatstvo –formuluje 4 nevynutné piliere výchovy a vzdelávania:

- učiť sa poznávať – ovládať nástroje, ktorými možno bádať, skúmať, chápať nové
- učiť sa konať – byť aktívnym riešiteľom životných situácií a nie pasínym manipulovaným objektom, byť schopným slobodne sa rozhodovať
- učiť sa spoločne – vážiť si, rešpektovať, tolerovať odlišnosti iných, nechcieť ich ovládať ale konať voči nim zodpovedne a mravne
- učiť sa byť – byť autentickou osobnosťou, ktorá vie čo chce.

 
D) Vedomosti
- sú to osvojené, čiže pochopené a zapamätané fakty a vzťahy medzi nimi (v podobe pojmov, pravidiel, definícií, poučiek...), v ktorých sa odráža poznanie objektívnej skutočnosti vo vedomí žiakov.
  Vedomosti predstavujú poznávaciu stránku vzdelávacieho procesu a zručnosti a návyky praktickú stránku. Osvojenie vedomostí musí byť úzko spojené s osvojením zručností a návykov.
 
E) Zručnosť
- je to nadobudnutá pohotovosť správne, čo najrychlejšie a s čo najmenšou námahou vykonávať určitú činnosť na základe osvojených vedomostí a predchádzajúcej praktickej činnosti.
Zručnosťou označujeme aj úspešnú aplikáciu vedomostí v praxi.
 
F) Návyk
- mechanické vykonávanie niektorých zložiek činnosti alebo celej spoločnosti, dosiahnuté mnohonásobným opakovaním príslušných úkonov.
Návyk uľahčuje, urýchľuje a skvalitnňuje vykonávať činnosť jedinca. Vo výchove a vzdelávaní sa zameriavame na upevňovanie vhodných návykov a odstraňovanie nevhodných návykov.
 
3. Utváranie osobnosti
 
Osobnosťou sa človek nerodí, ale sa ňou stáva v priebehu individuálneho živoata. Prostredníctvom procesu sociálizácie sa uskutočňuje aj postupná ,,personalizácia,, ľudskej bytosti, rozvoj integrácie a identity, vlastného ,,JA,, človeka.
Pojem osobnosť je predmetom skúmania psychologických (psychológie osobnosti, sociálnej psychológie), pedagogických, ale i filozofických a sociologických disciplín, pričom ho každá veda definuje špecificky. Útvaranie osobnosti môžeme chápať ako proces pôsobenia a interakcie biologických, sociálnych a psychologických faktorov, výsledkom ktorých je utváranie človeka ako indivídua a jeho osobnosti. Formovanie osobnosti chápeme ako proces vonkajšieho pôsobenia prostredia na človeka, ktoré má tendencie vyvolať zmeny v správaní a konaní človeka. Výchova je súčasťou procesu formovania, ako špecifický proces cieľavedomého pôsobenia na osobnosť. Na tomto procese sa podieľajú biologické, sociokultúrne a prírodné, psychické činitele.
Rodina kao primárna socializačná skupina je významným socializačným a výchovným činiteľom. Najideálnejší je partnerská vzťah rodičov k deťom, kde prevláda láska, toleranica, prirodzená autorita rodičov, rešpektovanie práva a potrieb dieťaťa.

Činitele formovania osobnosti
Ako sme uviedli na rozvoj osobnosti vplývajú vonkajšie a vnútorné činitele. K vnútorným patria biologicképsychické činitele a k vonkajším patria sociálne činitele.
 
1) Vnútorné činitele
Jeden z najdôležitejších vnútorných činiteľov je dedičnosť. Pod týmto termínom rozumieme tendenciu organizmu zachovať a odovzdávať znaky a vlastnosti z rodičovského pokolenia na potomstvo. Ďaľším dôležitým činiteľom je základné biologické determinanty, ktoré ovplyvňujú vývin osobnosti:
-  činnosť a vlastnosti nervovej sústavy a zmyslových orgánov
-  činnosť žliaz s vnútorným vyučovaním
-  rast organizmu
-  celkový a mentálny rast
-  biologické potreby a pudy
-  dedičnosť, vrodenosť, niektoré defekty a choroby
 
2. Vonkajšie činitele
  Patria sem vplyvy prostredia a výchovy ako zámernej a cieľavedomej činnosti. Výchovné prostredie je prostredie, v ktorom prebieha výchovný proces (škola, rodina...)
 
Prostredie delíme podľa
-  povahy činnosti na - pracovné, obytné a rekreačné
charakteru podnetov na – prírodnné (živá a neživá príroda), spoločenské (prejavuje sa tu vplyv ekonomických vzťahov)
 
Charakteristika štruktúry osobnosti
 
Štruktúru osobnosti tvoria 4 oblasti:
1)  schopnosti
2)  charakter
3)  temperament
4)  rysy – povahové vlastnosti
 
Schopnosti
  Vznikajú a vyvíjajú sa v činnosti na základe vrodených vlôh (dispozícií) Schopnosti sa bez činností nerozvíjajú. Znamená to, že ak dvaja jedinci majú rovnaké tie isté vlohy, nemusia mať tie isté schopnosti.
  Stupeň rozvoja schopností môže byť rôzny. Pre rôznu úroveň rozvoja schopností používame pojmy:
-  vlohy – sú vrodené predpokady na rozvíjanie jednotlivých činností
-  nadanie – predstavuje úroveň rozvoja  schopností, ktorá umožňuje danej osobe podávať nadpriemerné výkony v istej oblasti
-  talent – predstavuje rozvinuté nadanie
-  genialita – označuje mimoriadne rozvinutá talent, ktorý umožňuje vytvoriť vrcholné diela historického významu, ktoré obohacuje ľudstvo
Delenie:
-  špeciálne – ktoré sa prejavujú iba v istých odvetviach činností
-  všeobecné – ktoré môže človek uplatniť v mnohých činnostiach.
Všeobecné rozumové schopnosti nazývame inteligenciou.
 
Najznámejšie typy inteligencie:
Teoretická – abstraktná
Praktická –konkrétna
Sociálna- schopnosť porozumieť ľuďom a vediať s nimi vychádzať
 
Emocionálna inteligencia –vysoko inteligentní ľudia, môžu mať problémy vo vzdelávaní, uplatňovaní svojich zručností a poznania v medziľudských vzťahoch, ak u nich chýba schopnosť medziľudskej komunikácie.
Pozostáva z dvoch častí:

- porozumieť druhým ľuďom – na základe toho múdro konať v medziľudských vzťahoch
- schopnosť porozumieť sebe – poznať sám seba a na základe toho konať vo vonkajšom živote.
 
Temperament
  Sú to tie stránky osobnosti, ktoré sa prejavujú istým tempom psychických činností, dynamikou ich priebehu a prežívania.
4 typológie osobnosti
- sangvinik – silný, vyrovnaný a pohyblivý
- flegmatik – silný, vyrovnaný a málo pohyblivý
- melancholik – slybý, rýchlo sa vyčerpáva
 
Charakter
  Predstavuje súhrn psychických vlastností osobnosti, ktoré sú pre človeka príznačné a vyjadrujú jeho vzťah ku skutočnosti a prejavujú sa v jeho správaní a skutkoch. Charakterom nazývame všetky vlastnosti, ktoré sú pre človeka typické, najmä z hľadiska medziľudských vzťahov.
  Vlastnosti charakteu:
-  mravné, etické vlastnosti
-  pracovné v.
-  spoločenské, sociálne v.
-  individuálne vlastnosti, ktoré vyjadrujú vzťah jednotlivca k sebe samému
 
Činitele formovania osobnosti
Rozvoj osobnosti prebieha pod vplyvom vnútorných a vonkajších činiteľov. K vnútorným činiteľom patria biologicképsychické a k vonkajšim sociálne činitele.
1.  Vnútorné činitele – jedným z dôležitých vnútorných činiteľov je dedičnosť. Druhým dôležitým činiteľom sú základné biologické determinanty ovplyvňujúce vývin osobnosti.
2.  Vonkajšie činitele – patria sem najmä vplyv prostredia a výchovy ako zámernej a cieľavedomej činnosti.
Prostredia delíme podľa:
a)  povahy činnosti  – pracovné, obytné, rekreačné
b)  charakteru podnetov – prírodné (živá a neživá príroda), spoločenské (prejavuje sa tu výrazný vplyv ekonomických vzťahov)
 
Osobnosť žiaka
Každá osobnosť je určovaná charakterom doby, spoločensko-politickým usporiadaním a množstvomm konkrétnych podmienok prostredia.
Osobnosť žiaka je súhrn vzájomne spätých, kvalitatývne rôznorodých vlastností a čŕt, ktoré vytvárajú individuálnu charakteristiku, týkajúcu sa jeho prežívania, správania a sebaregulácie.
  Vyučujúci má dosť prostriedkov a možností, aby pri dlhšom kontakte so žiakom alebo študentom mohol preniknúť do jeho vnútra, aby postrehol tie vlastnosti, ktoré sú z hľadiska výchovného pôsobenia charakteristické, a ktoré dominujú v jeho osobnostnom profile.
  Pri skúmaní vnútra jedinca ide o:
1. problematiku motivácie, záujmov a sklonov
motivácia:
-  aktivizuje jednotlivca do školskej činnosti a aj mimoškolskej činnosti
-  sa podieľa na dosahovaní dobrých vzdelávacích výsledkov spolu so schopnosťami
-  formuje charakterové vlastnosti osobnosti z hľadiska individuálnej a sociálnej motivácie
2. problematiku schopností a vlôh 
- rozumové schopnosti – zabzpečujú pomerne ľahkú a rýchlu riešiteľnosť intelektuálnych činností
- kreatívne schopnosti – tvorivosť a originalita riešenia problémov
- vlohy (nadanie) – na niektorú oblasť spoločenskej činnosti
3. problematiku charakteru
- odráža poznanie faktov, zásad, požiadaviek, osobný emocionálny vzťah k tomu, s čím sa stretáva
4. problematiku temperamentu a typológie
- žiakova povaha, ako reaguje na podnety
 
Osobnosť učiteľa
Podľa typológie učiteľovej osobnosti delíme typy učiteľov :
a)  bezprostredne reproduktívny typ – koná bez premyslenia, ale inštinktívne, pohotovo a správne
b)  bezprostredne produktívny typ – je pohotový, istejší
c)  reflexívne reproduktívny typ – nevie tvorivo využívať svoje vedomosti, v nových situáciách je neistý
d) reflexívne produktívny typ – nevie v pedagogických situáciách  správne reagovať, pretože nerozumie žiakom
 
Podľa štýlu výchovnej práce učiteľa rozdeľujeme typy učiteľov :
a)  autokratický typ – málo rešpektuje potreby detí, poskytuje im málo samostatnosti
b) liberálny typ – riadi deti málo alebo vôbec
c)  sociálno-integračný typ – podpruje iniciatívudetí, pôsobí príkladom
 
Osobnostné charakteristiky učiteľa:
-  mal by byť osobnostne zrelý a musí byť psychicky zdraví
-  citllivo reagovať v konfliktných situáciách byť spravodlivý a objektívny
-  pri hodnotení žiaka má byť objktívny
-  sebareflexia a sebapoznanie zlepšuje jeho empatie, zvyšuje sociálnu senzitívnosť, uľahčuje komunikáciu
-  má byť schopný ovládať svoje konanie (agresivita, irónia, hostilita-hnev, agresia, netrpezlivosť)
-  tvorivosť a iniciatíva sú hlavnými predpokladmi uplatňovať humanistickú koncepciu výchovy a vzdelávania
-  má mať schopnosť vytvárať pozitívne emocionálne väzby disponovať s emocionálnou inteligenciou (má mať rád ľudí, zvládať vlastné emócie)
-  vyžadujú sa morálne nároky na osobnosť učiteľa (čestnosť, spravodlivosť, pedagóg má mať prirodzenú úctu k ľuďom, k národom...)
-  mal by byť odolný voči záťaži, aby nenastali situácie ako – učiteľský stres, únava, vyčerpanie, celková apatia, syndróm vyhorenia-rezignácia, prejavuje sa pri pomáhajúcich profesiách)
-  je lepšie ak má zmysel pre humor  a je optimistický typ
-  komunikácie – pedagóg verbálne komunikuje počas vyučovania pri odovzdávaní informácii, neverbálne komunikuje – prejavuje v jeho nálade, vzťahu k deťom, pedagóg komunikuje aj paralingvistickou formou – prejavuje jeho hlasovým prejavom – krik, zvýšený hlas, ticho...
 
Sociálna pedagogika jej pojatie a charakteristika

  Sociálna pedagogika vznikla na prelome 19. a 20. storočia ako reakcia na starú tradičnú školu a prevládajúce psychologické koncepcie, ktoré považovali človeka za biologickú a psychologickú bytosť, pre vývoj ktorej splečenské prostredie nemá zásadný  význam. Význam úlohu zohral F. L. Play a jeho škola, lebo do stredu spoločnosti pedagógov postavila spoleočenskú skupinu, ktorej dominantným znakom sú výchovné funkcie, výchova detí a mládeže. (Wroczynski, 1968, s. 96-97).
  Baláž, O. (1991) zastáva názor, že sociálna pedagogika je pedagogická disciplína, ktorá na základe exaktných poznatkov rieši vzťahy výchovy a spoločnosti (sociálneho prostredia), podieľa sa na vytyčovaní cieľov výchovy, skúma výchovné aspekty socializačných procesov a prispieva k utváraniu a rozvoju osobnosti vo výchovno-vzdelávacom procese v rodine, škole a vo voľnom čase, ďalej k záujmovej a pracovnej činnosti.
  Bakošová, Z. (1994, s.10) charakterizuje sociálnu pedagogiku nasledovne: ,,Sociálnu pedagogiku  považujeme za hraničnú vednú disciplínu medzi pedagogikou a sociológiou, ktorá patrí do sústavy pedagogických vied. Skúma vzťahy medzi sociálnym prostredím a výchovou, formy sicálnej pomoci a staroslivosti o deti, mládež a dospelých, teda človeka v sociálnom prostredí. Sociálna pedagogika vychádza zo sociológie v tom, že  sociálne problémy, ktoré sociológia popisuje, identifikuje, charakterizuje, má riešiť sociálna pedagogika v súvislosti s osobnosťou jej poznaním.,,
 
Súčasné prístupy v soc. pedagogike (Bakošová):

- pedagogika prostredia – objasňuje vzťah výchovy a prostredia. Predstavitelia R. Wroczynski, O. Baláž, M. Přadka.
- pedagogika skúmajúca otázky výchovy človeka – jeho právneho nároku na výchovu, analýzu výchovy a vzdelávania. J. Lukas, L.J.Mees, I. Jaccobi-Schmitz, E.G. Skiba
- pedagogika, ktorá chápe výchovu ako pomoc všetkým vekovým kategóriám – má sa orientovať antropologicky. J. Schilling
- pedagogika, ktorá sa zaoberá odchálkami sociálneho správania – H. Huppertz, E. Schnitzler, P. Gabura, V. Labáth.

Funkcie soc. pedagogiky smerujú na odchýlky sociálneho správania, ale sledujú i normatívnu konformitu a sociálno-integračnú pomoc. Jej úlohy sú profylakticko-kompenzačné, opatrovnícke, ochranné, zamerané na prácu s mládežou, ale  i na predškolskú výchovu.
  Ako hlavné metódy soc. pedagogiky sa uvádzajú tieto:
-  pomoc jednotlivcom,
-  skupinová práca,
-  pracovné spoločenstvo.
 
Úlohy sociálnej pedagogiky:
-  starosltivosť o mládež
-  rodičovské poradenstvo
-  komplex úloh na zaradenie sa do spoločnosti
-  odstránenie ľudskej biedy
-  zaistenie opatrení na presadenie pozitívneho vzťahu jednotlivca k spoločnosti
-  vytvorenie rovnováhy medzi požiadavkami a motívmi jednotlivca a štruktúrou nárokov daných spoločnosťou
 
Vymedzenie predmetu soc. pedagogiky
 
J. Pilný (1991, s.4) používa pojem životné prostredie. Je to zložitý systém, v ktorom sa realizuje a vyvíja ľudská spoločnosť. ,,Životné prostredie je súhrn prírodných, umelých a sociálnych zložiek sveta, ktoré vytvrárajú základné predpoklady pre život človeka, t.j. pre jeho prácu bývanie, kultúru a rekreáciu.,, Jednotlivé zložky životného prostredia ovplyvňujú nielen fyzický, ale aj psychický stav človeka.
Životné prostredie sa člení na:
-  prírodné,
-  obytné,
-  pracovné.
 
Prírodné prostredie – ráz krajiny, stav pôdy, priestorov, množstvo, stav celkových klimatických podmienok.
Obytné prostredie – charakterizuje úroveň bývania, vybavenie sídlisk....
Pracovné prostredie – tvorí pracovná mikroklíma (teplota, vlhkosť, prašnosť vzduchu, svetelné podmienky), medziľudské vzťahy na pracovisku a rekreačné prostredie vyjadrujúce stav prvkov prírodného prostredia a predovšetkým vplyv prostredia krajiny a ich vplyv na udržanie a zlepšenie kondície človeka..
  Z pedagogického hľadiska je dôležité poznať sociálne (spoločenské) prostredie. Toto prostredie zahŕňa ľudí, spoločenské vzťahy. V súvislosti so sociálnym prostredím sa v pedagogickej literatúre hovorí o sociálnom makroprostredí, do ktorého zaraďujeme celospoločenské činitele, o sociálnom mezoprostredí (reginálne, lokálne prostredie, masovokomunikačné prostriedky) a o mikroprostredí (rodina, kolektív, formálne, neformálne skupiny, interpersonálne vzťahy).
 
Za predmet sociálnej pedagogiky (Bakošová, 1994, s.11) možno považovať prostredie, jeho organizovanie v zmysle utvárania výchovne hodnotných podnetov podľa individuálnych

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Pedagogika

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.030 s.
Zavrieť reklamu