Solidarita a jej znaky

Spoločenské vedy » Pedagogika

Autor: Chlapec primak (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 08.08.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 869 slov
Počet zobrazení: 3 884
Tlačení: 350
Uložení: 373
Solidarita a jej znaky

Solidarita je ďalší dôležitý princíp, čo riadi spoločenský život. Na základe princípu solidarity sa každá osoba spája s osudom spoločnosti ako jej člen a vo svetle evanjelia je každý človek spolu so všetkými luďmi účastný na vykúpení. V encyklike Sollicitudo rei socialis pápež Ján Pavol II. osobitným spôsobom podčiarkol princíp solidarity, nazvúc ho ľudskou a kresťanskou čnosťou. Opis princípu solidarity je veľmi výstižný: „Skutočnosť vzájomnej závislosti sa dnes chápe ako rozhodujúci systém vzťahov hospodárstva, kultúry, politiky a náboženstva a prijíma sa ako morálna kategória. Ak sa teda vzájomná závislosť prijme v tomto zmysle, potom sa patričná odpoveď na ňu, t. j. solidarita stáva morálnym a sociálnym postojom, ,čnosťou'... Praktizovanie solidarity vo vnútri spoločnosti je vtedy účinné, ak sa jej jednotliví členovia navzájom rešpektujú ako osoby... Biskupské heslo pápeža Pia XII. znelo: Opus iustitiae pax, t. j. Pokoj je ovocím spravodlivosti. Dnes by sa mohlo presne to isté a rovnakou silou biblickej inšpirácie povedať: - Opus solidarietatis pax, t. j. pokoj je ovocím solidarity... Solidarita je nepochybne kresťanská čnosť “ (Sollicitudo rei socialis, č. 38-40)
Mravné postuláty tohto princípu zdôrazňujú, že všetci ľuďia, skupiny, spolky, organizácie, národy a kontinenty majú mať aktívnu účasť na výstavbe hospodárskeho, politického a kultúrneho života.
Princíp solidarity sa dá vyjadriť touto jednoduchou formulou: Ľudia sú nevyhnutne odkázaní jedni na druhých a rozličným spôsobom závisia jedni od druhých. Ľudia však musia správne uskutočňovať túto závislosť pre dobro jednotlivcov, ako aj celku a niesť zodpovednosť za druhých a za celé spoločenstvo, a naopak, i spoločenstvo musí zase zobrať na seba starosť o jednotlivých členov.
Inými slovami: jeden za všetkých a za spoločnú vec, a naopak, všetci za jednotlivca a za spoločnú vec. Ide tu o sociálne cítenie a vedomie zodpovednosti.

Solidarita – sociálne cítenie.
Solidarita má ten istý cieľ, ako budovanie spoločného dobra. Vytvára akýsi potenciál dobier, ktoré slúžia iným. Ale táto povinnosť stojí na inom základe, na inom princípe. Stojí na láske k blížnemu. Teda tu už nejde o princíp povinnosti z dôvodu, že sme všetci Božie deti, že nám boli zverené hodnoty ktorých sme správcami a preto ich máme užívať podľa úmyslu vlastníka, podľa Božieho plánu. Tu ide o princíp, lásky k blížnemu. Na základe toho, že milujeme ľudí sa im snažíme pomáhať k ich osobnému dobru. Tento princíp stojí na úcte a láske k blížnemu. Dokonca môžeme povedať, že solidarita s iným človekom, so skupinou ľudí s iným národom je iné meno, iný názov lásky k blížnemu. Solidarita, je konkrétny prejav lásky k blížnemu.
Solidarita nás teda vyzýva, aby sme videli potreby ľudí, ktorí sú okolo nás a z dôvodu, že ich máme radi ako bratov a sestry im chceme pomôcť v ich osobnej núdzi, v ich ťažkostiach, v ich problémoch. 
Táto zásada vyrastá zo skutočnosti spoločnej zodpovednosti a spoločnej previazanosti ľudí ako takých. Ľudové príslovie hovorí, že všetci sme na jednej lodi. Spoločenský celok a všetci jeho členovia sme veľmi úzko, až osudovo spätí. Ak sa má príslušníkom spoločnosti dobre dariť, musí byť v dobrom stave celá spoločnosť a naopak. Ak sa má dariť spoločnosti, musia byť dobre zabezpečení jednotliví ľudia. Jednotliví členovia spoločnosti tak musia myslieť na dobro celého celku a nesú za neho zodpovednosť a naopak celok musí niesť zodpovednosť za dobro svojich členov. A bez solidarity by sa spoločnosť rozložila na malé skupiny a súkromné záujmy. Spravodlivosť, súdržnosť a sociálny zmier sa zakladajú na solidarite členov spoločnosti.
Lepšie postavení členovia spoločnosti majú potrebu zmenšovať význam solidarity, lebo sa im dobre darí. Z dlhodobého hľadiska však ani ich blahobyt nie je zaistený bez blahobytu celku. (Hospodárska a politická nespokojnosť ľudí vyústi do politickej nestability, čo zhoršuje podmienky hospodárskeho rastu, zneisťuje investorov a negatívne vplýva na výkonnosť ekonomiky...)
Môže sa zdať, že na zabezpečenie prosperity tých, ktorým sa darí postačuje zákonný poriadok, je to omyl. Ak okrem toho čo je predpísané zákonom neexistuje hlbší zmysel pre úctu a službu blížnemu, potom i občianska rovnosť bude slúžiť ako výhovorka pre nespravodlivú diskrimináciu, pre vykorisťovanie a pohŕdanie potrebami druhých. Ľudia ktorým sa dobre darí sa musia cítiť ochrancami druhých a musia byť ochotní deliť sa s nimi o to čo majú.
Tí ktorí sú v sociálnej núdzi sa potom nemajú správať pasívne ani deštruktívne k spoločenskému poriadku, ale i oni majú konať pre dobro všetkých úmerne ich možnostiam a povinnostiam. (Ten kto je v sociálnej núdzi neznamená, že on nemá čím prispieť k spoločnému dobru. Spoločné dobro je aj súhrn hodnôt a duchovných dobier ktoré sa aktualizujú a prejavujú v spoločnosti. Preto aj ten má prispievať k spoločnému dobru svojím postojom k problémom ktoré prežíva. Vytvára okolo seba prostredie, ktoré ho vníma ako sa vie postaviť k osobným či rodinným problémom. Ukazuje a tvorí pre spoločnosť pre spoločné dobro príklad húževnatosti, odhodlania, aktívneho prístupu a pod.) 

Medzinárodná solidarita.
Podobné pravidlo solidarity ktoré platí v rámci jednej spoločnosti, platí aj pre medzinárodné vzťahy. Vzájomná závislosť sa musí premeniť v solidaritu. Bohatšie národy musia „cítiť mravnú zodpovednosť za iné národy...(SRS.39).“
„Nijaký národ si nemôže nárokovať právo na výlučné užívanie svojich bohatstiev. Kaž­dý národ má zvyšovať a zdokonaľovať svoju produkciu, aby za­bezpečil všetkým svojim príslušníkom naozaj ľudskú životnú úroveň a aby zároveň prispel k solidárnemu rozvoju ľudstva. Vzhľadom na rastúcu núdzu rozvojových krajín treba pokladať za samozrejmé, že pokročilá krajina venuje čiastku svojej produkcie ich potrebám; a takisto je len prirodzené, že pripravuje vychovávateľov, inžinierov, technikov a vedcov, ktorí dajú svoju vedu a skúsenosť do ich služieb.(PP.48.).“
Solidarita vyžaduje od bohatších krajín konkrétne kroky pomoci, ktoré sú v prípade veľkej chudoby tak dôležité, že ich bohatšie krajiny majú považovať za istú formu morálneho imperatívu, teda ako povinnosť[3] ktorá sa prejavuje v troch aspektoch, alebo v troch dimenziách pomoci:
„Povinnosť sú­držnosti čiže pomoc, ktorú majú poskytovať bohaté krajiny rozvojovým krajinám. 
Povinnosť sociálnej spravodlivosti čiže náprava nesprávnych obchodných vzťahov medzi silnými a sla­bými národmi.
Povinnosť univerzálnej lásky čiže práca za ľudskejší svet pre všetkých, v ktorom všetci budú dávať a prijímať bez toho, že by pokrok jedných bol na prekážku rozvoja druhých. Ide o vážnu vec, pretože od nej závisí bu­dúcnosť svetovej civilizácie.(PP.44.)“ „Spolupráca v duchu solidarity je základom pre trvalý mier v medzinárodnej sfére.“
Cirkev pre projektovanie, koordináciu a realizáciu takýchto projektov pomoci odporúča, aby sa na medzinárodnej báze založili fondy a organizácie, ktoré by sa venovali takejto pomocnej činnosti na báze solidárnej pomoci.[4]
Znaky prejavovanej pomoci. Solidarita sa vždy prejavuje v súvislosti a súčinnosti s ďalšími princípmi sociálneho učenia.
Subsidiárnosť pomoci. Je to prvý zo znakov ktorý by mala konkrétna solidárna pomoc obsahovať. Pomoc má byť vždy úmerná tomu, koľko jej potrebuje ten komu sa pomáha, aby sa neobmedzili jeho práva a jeho ciele a má prestať vždy vtedy keď sa dotyčný človek, alebo sociálny útvar ujme svojich práv, alebo začne realizovať svoje úlohy a ciele.
Má umožňovať aby ten, komu sa pomáha si mohol zachovať svoje osobné a špecifické vlastnosti a ciele, ktoré chce dosiahnuť.
Toto pravidlo je najviac vnímateľné v oblasti medzinárodnej solidarity. Tak hovorí encyklika Solicitudo rei socialis, ktorá pripomína, že jednou z foriem medzinárodnej formy pomoci je aj to, keď bohatšie krajiny umožnia chudobnejším krajinám aby mohli prispievať k spoločnému dobru svojím duchovným a kultúrnym dedičstvom, lebo ináč neodvratne zanikne. Čo by bolo na všeobecnú škodu, keďže v týchto národoch a ich kultúre je nahromadená znalosť podmienok života a množstvo „umeleckých, kultúrnych a intelektuálnych prejavov“ ich ducha. To teda znamená tak pomáhať iným národom, etnickým skupinám a či štátom, aby sa mohli aj naďalej osobne aj spoločensky rozvíjať a chrániť si vlastné kultúrne a spoločenské dedičstvo.
Posila osobnej dôstojnosti. Solidaritu máme prejavovať tiež v jednote s princípom osobnej dôstojnosti človeka, aby pomáhala nie urážala. Teda s dôstojnosťou darujúceho aj obdarovaného. Ak je naša pomoc síce priliehavá, ale prejavovaná nedôstojne, alebo dokonca s odporom a nevôľou spôsobuje, že ten kto ju potrebuje ju nevie prijať, lebo ho osobne ponižuje, alebo sa to prieči jeho dôstojnosti, ktorá stojí na skutočnosti že je Božie dieťa a je určený pre večný život a nebeskú slávu.
V prípade medzinárodnej solidarity je to podobné. Pomoc musí brať do úvahy dôstojnosť toho, komu sa má pomôcť. Totiž mnohé národy hoci sú ekonomicky nesamostatné majú dlhú národnú a kultúrnu históriu a tradície na ktorých si zakladajú a toto ich duchovné a historické bohatstvo sa musí rešpektovať. Podobne národy, ktoré len nedávno nadobudli samostatnosť, alebo politickú nezávislosť sú príliš citliví na vtieravé, alebo nástojčivé prejavy pomoci, či požadovačné podmienky a tak aj dobre mienená solidárna pomoc je pre nich ťažko prijateľná. Solidarita má pomáhať tak aby napomáhala aj zachovať vlastné kultúrne a národne korene človeka, národa či spoločnosti.
Nadprirodzená pomoc. Solidaritu máme prejavovať tak, aby sme danému človeku pomohli aj k spáse. Pomoc má byť taká, aby človeku pomohla nie len aby sa nakŕmil, ale aby si uvedomil svoju dôstojnosť, aby si uvedomil svoju zodpovednosť za zverené hodnoty, dary a „talenty“ a aby si uvedomil, že má žiť tak, aby dosiahol aj večný život a túžil po ňom. Teda alkoholikovi, ktorý prosí o peniaze na chleba, je vhodnejšie dať rovno chleba a nie peniaze, lebo tie hneď minie na alkohol a v konečnom dôsledku sme mu nepomohli. Na základe toho sa už ukazuje aj ďalší zo znakov solidarity.
Systémovosť. Solidarita ako pomoc sa má prejavovať tak, aby sa konkrétna pomoc nebola iba jednorázová, ale aby sa stala systémovou. Hoci solidaritu môžeme chápať aj prejavovať ako výnimočný a jednorazový prejav pomoci konkrétnemu človeku, ktorého už možno neuvidíme, prejavy solidarity by v skutočnosti mali byť systematickou pomocou človeku a preto sa v rámci jej organizácie a prejavov majú hľadať systémové riešenia.
Tak hovorí encyklika Populorum progressio. „Aby tieto úsilia o pomoc dosiahli plnú účinnosť, nesmú zostať rozptýlené a osamotené, tobôž nie postavené proti sebe z prestížnych alebo mocenských dôvodov. Situácia si vyžaduje zjednotené programy. Veď program je čosi viac a čosi lepšie než príležitostná pomoc ponechaná na dobrú vôľu každého. Program totiž predpokladá dôkladný výskum, ur­čenie prostriedkov a organizáciu úsilia, aby zodpovedal sú­časným potrebám a predvídateľným požiadavkám. Je dokonca ešte čímsi viac. Program presahuje perspektívu obyčajného hospodár­skeho rastu a sociálneho rozvoja a dáva zmysel a hodnotu dielu, ktoré sa má uskutočniť. Tým, že usporiadava svet, koná aj to, že „zhodnocuje“ samotného človeka s čím rastie jeho sila a dôstojnosť. (PP.50.).“
Ak sa teda v rámci solidarity podporujú programy, ktoré systematickým spôsobom riešia otázky solidárnej pomoci, efektivita konkrétnej solidárnej pomoci je spoločenský aj osobne pre konkrétneho jedinca mnohoraký. Preto je vhodnejšie podporiť organizácie (cirkevné, nevládne, spoločenské, štátne, obecné), ktoré konajú systémové opatrenia na konkrétnu pomoc (vývarovne, nocľahárne, charitné domy a pod.), ako občas, hoci častejšie dávať nejakú drobnosť žobrajúcim.

Kontrolovateľnosť.
Solidarita by sa mala prejavovať takým spôsobom, aby sa prostriedky nezneužívali či už samotnými organizáciami, ktoré ich zbierajú, alebo vládami a organizáciami pre ktorých sú určené, alebo pri individuálnej pomoci ľuďmi, ktorí pomoc prijali. Pomoc má spĺňať už spomenuté kritériá, alebo má napomáhať efektom, ktoré sme spomenuli. Pri zneužití pomoci sa nedosahuje nijaký efekt pomoci skôr naopak, ešte viac sa prehlbuje bieda a závislosť kohosi na prejavovanej pomoci. Preto Cirkev navrhuje kontrolovať konkrétne formy solidárnej pomoci tak, aby tým ktorým sa pomáha ostali dosť samostatní na potrebný rozvoj, ale aj zaviazaní správne použiť ponúkanú pomoc.[5] 

Realizovať pravé spoločenstvo národov. „Integrálny rozvoj človeka nemôže ísť bez solidárneho rozvoja ľudstva. Človek sa musí stretnúť s človekom, národy sa musia stretnúť ako bratia a sestry, ako Božie deti. V tomto vzájomnom porozumení a priateľstve, v tomto posvätnom spoločenstve musíme sa zá­roveň pustiť do spoločnej práce, aby sme budovali spoločnú budúcnosť ľudstva. Preto sme navrhli hľadať konkrétne a praktické prostriedky organizácie a spolupráce, za účelom dať vedno disponovateľné zdroje, a tak uskutočniť opravdivé spoločenstvo medzi všetkými národmi.“ (PP.43.) Svet potrebuje stále častejšie prejavy jednoty, ktorá je znakom vzájomnej lásky. Lebo problémom sveta v jeho ďalšom rozvoji nebude „neproduktív­nosť zdrojov alebo ich uchvátenie zo strany niekoľkých, ale skôr nedostatok bratstva medzi ľuďmi a medzi národmi.“ (PP.66.).
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 8)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Pedagogika

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.032