Príhovory na výročie

Pomôcky » Príhovory

Autor: babuska
Typ práce: Ostatné
Dátum: 29.04.2024
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 961 slov
Počet zobrazení: 174
Tlačení: 10
Uložení: 10

Príhovory na výročie

„Nemôžeme všetky deti všetko naučiť, ale všetky deti môžeme urobiť šťastnými“.

(Z. Matejíček)

Azda každý človek túži osláviť svoje významné životné jubileum v spoločnosti svojej rodiny, blízkych ľudí, priateľov. Prítomnosť týchto ľudí dodáva oslávencom chuť do života, zvyšuje ich sebadôveru i dôveru v iných ľudí. V tej chvíli sú šťastní, že tí najbližší im venujú svoj čas, svoju pozornosť, svoje nadšenie a snáď aj kúsok srdca. Stisk ruky, úsmev, milé a úprimné slovo urobia zázraky.

K tejto typicky ľudskej situácii si dovolím prirovnať aj 20. výročie založenia našej školy. Jej dvadsiate narodeniny si snáď zaslúžia takú pozornosť, aby si tiež pozvala najbližšiu učiteľskú rodinu a blízkych ľudí a aby spolu oslávili symbolický vstup do sveta dospelých.

Do sveta vysokých ambícií, profesionality, aktivity, rozvážnosti, ale aj do sveta starostí, rizika a problémových situácií. Tento svet dospelých, mladých ľudí vždy lákal, priťahoval, fascinoval, preto je zrejme logické, že aj naša škola pozerá do budúcnosti s nádejou.

Milé dámy, vážení páni, kolegyne, kolegovia,

teší ma, že ste si pre našu „oslávenkyňu“ našli čas a verím, že ten čas využijete tak, aby ste spolu s nami zabudli chvíľu na hektické tempo všedného života a aby ste si odniesli pekné zážitky a pocit príjemnej relaxácie.

Dovoľte v krátkosti ponúknuť Vám aspoň za hrsť našich spomienok...

Prichádza na svet s krikom. Akoby sa mu nechcelo.

DIEŤA! To ešte netuší, čo ho v živote čaká. Prvé kroky a prvé slová prídu nečakane, rýchlo. Nečakane rýchlo príde aj vek, keď vystrašené dieťa prekročí prah školy. Bezstarostné detstvo hračiek ustúpi hračkám iným. Zošit. Pero. Učebnica. A veľa cudzích tvárí. Pani učiteľky a noví kamaráti. Začína sa nový rytmus života. Na jeho začiatku je plaché neskúsené dieťa. Na jeho konci mladý suverénny človek stojaci na prahu dospelosti.

Cieľom školy, cieľom nás pedagógov je, aby aj vstup do školy aj v stup do života bol pre dieťa úspešný a aby primerane zvládlo aj nároky školy aj nároky života vôbec. Zdá sa to byť celkom jednoduché, ale pre mentálne postihnuté deti to predsa len znamená určité obmedzenia. Napriek tomu aj tieto deti majú rovnaké právo na vzdelanie, rovnaké právo byť úspešným, šťastným a nielen akceptovaným v spoločnosti, ale aj pre spoločnosť prospešným.

Zrejme aj toto bol jeden z dôvodov, prečo sa pred dvadsiatimi rokmi začala písať tradícia Osobitnej školy v Dobšinej. Zriadenie tohto typu školy, v ktorej sa vzdelávajú mentálne postihnutí žiaci si v tom období vyžadovala celková situácia v školstve v našom regióne.

Prvou riaditeľkou školy sa stala pani ..... . Postupne s pribúdajúcimi ročníkmi sa zvyšoval aj počet žiakov a pribúdali ďalší pedagógovia. Situácia si vyžadovala venovať sa žiakom aj mimo vyučovania, preto ako súčasť školy bol zriadený Školský klub detí. Mentálne postihnutie žiakov umocňovalo aj málo podnetné rodinné prostredie, z ktorého väčšina žiakov pochádzala, tiež zanedbaná osobná hygiena a odlišná mentalita, ktorá si vyžadovala veľa trpezlivosti a pedagogického taktu.

Najťažšie obdobie pre školu bolo počas rekonštrukcie budovy, ktorá sa účelovo prerábala na nové podmienky. Celá prestavba trvala niekoľko rokov a nedalo sa zabrániť aj občasnému narušovaniu výchovno-vzdelávacieho procesu. Žiaci aj zamestnanci si vydýchli, keď sa konečne práce ukončili a začal sa plynulý školský rytmus. Estetická úprava interiéru školy bola z roka na rok funkčnejšia a zaujímavejšia. Od 1.2.1990 došlo k zmene vo vedení školy. Funkciu riaditeľky školy začala vykonávať pani ..., v ktorej zotrvala až do odchodu do dôchodku. Pod jej vedením sa v škole urobilo kus práce.

Krok za krokom sa postupne budoval IMIDŽ školy a to vďaka vytrvalej, tvorivej a obetavej práci celého kolektívu zamestnancov a novej pani riaditeľky.

Pokroky v celkovom prístupe žiakov k učeniu, vzťahu k práci, k prostrediu, zlepšovanie školskej dochádzky a stále lepšia komunikácia s rodičmi začala prinášať prvé ovocie. Čoraz väčší bol záujem o krúžkovú činnosť, súťaže. Tak sa postupne dostavili prvé úspechy žiakov, ktoré často prerástli rámec školy, regiónu, ba aj Slovenska. Väčšie i menšie úspechy našich žiakov sú vždy akýmsi morálnym ocenením namáhavej a mravenčej práce celého pedagogického kolektívu. Okrem spokojnosti samotných žiakov a rodičov je pre školu nesporne dôležitá aj podpora verejnosti.

Predsudky, slabá informovanosť a neznalosť problematiky špeciálneho školstva vo verejnosti často sťažovalo budovanie nášho IMIDŽU školy. Napriek tomu, pedagogickému kolektívu nikdy nechýbala chuť a odvaha do práce, čoho dôkazom je dnes rušný a tvorivý život školy, plný zaujímavých, pútavých a originálnych aktivít pre žiakov aj pre zamestnancov, ktoré nie sú náhodné a nárazové, ale ktoré už majú svoju tradíciu a sú cielené za účelom maximálneho rozvoja osobnosti žiaka a jeho následnej integrácie do spoločnosti.

Každé dieťa je iné, jedinečné. Nemožno ho porovnávať s inými. Má svoje prednosti i nedostatky. Preto v našich žiakoch hľadáme predovšetkým ich prednosti, ktoré rozvíjame a podporujeme. Naším profesionálnym zadosťučinením je radosť z ich každodenných malých úspechov, ktoré snáď budú dobrým základom ich očakávanej šťastnej budúcnosti.

Dnes škola žije bohatým a zmysluplným životom. Vždy sa niečo deje, vždy sa niečo hýbe. Navzdory všetkým problémom v školstve prevláda v našom kolektíve pozitívne myslenie, ktoré sa zákonite prenáša aj na žiakov. Veď aby sa žiak cítil v pohode, musí byť v pohode predovšetkým jeho učiteľ, a to je v našom kolektíve samozrejmosťou.

Naše bilancovanie celoročnej práce je vždy plné originálnych, motivačných a tvorivých aktivít, ktoré umocňujú výchovno-vzdelávací proces, za čo vďačím kreativite celého pedagogického kolektívu. V škole vládne príjemná atmosféra a žiaci cítia, že tu nachádzajú svoj druhý domov. Snahou nás všetkých je, aby po ukončení školskej dochádzky odchádzali žiaci primerane ich mentálnej úrovni vzdelaní, čestní, slušní a šťastní. Aby sa podľa možnosti ďalej vzdelávali a v záujme ich lepšej budúcnosti a uplatnenia sa na trhu práce, prispeli sami svojím zodpovedným prístupom k zvyšovaniu ich životného štandardu a sebarealizácie.

Nech teda optimizmus a láskavosť pedagógov ovplyvňuje a motivuje žiakov tejto školy ešte veľa rokov, pretože: všetci sme žiaci, všetci sme učitelia, všetci chceme niečo v živote dokázať.

A nemusia to byť práve „Veľké veci“, ale „Malé“, jednoduché, ktoré robíme z celého srdca!

Na záver mi ešte dovoľte poďakovať sa:

  • tým, ktorí stáli pri zrode tejto školy
  • tým, ktorí venovali našej škole aspoň časť svojej pracovnej kariéry, ale z rôznych príčin odišli neskôr za iným zamestnaním
  • tým, ktorí od nás odchádzali do zaslúženého dôchodku, na ktorých stále spomíname
  • ale aj tým, ku ktorým sa osud zachoval kruto a dnes tu nemôžu byť s nami
  • a predovšetkým tým skalným, ktorí dodnes kráčajú po tých istých chodbách a vstupujú do tých istých tried, ale prihovárajú sa vždy iným žiakom
  • a tiež všetkým tým ľuďom so šľachetným srdcom, ktorí nám fandia a nezištne pomáhajú
  • a samozrejme Vám všetkým prítomným, ktorí ste mi venovali pozornosť!

„Niektorí ľudia vchádzajú do našich životov a potichu sa vytratia, iní chvíľu zostanú, zanechajú v našich srdciach stopy a my už nie sme tí, čo sme boli“.

Vážené dámy, vážení páni, milí hostia!

Dvadsať rokov – v dejinách ľudstva často zabudnutá chvíľa, v živote človeka vek dospelosti, často už jedinec schopný samostatnej existencie, v živote školy sa vystriedali desiatky učiteľov, stovky žiakov a absolventov, tisícky strán rôznych dokumentov.

Taká je stručná bilancia aj našej školy, našej jubilantky. Ale predsa je to o niečo viac, ako pár týchto strohých slov. Keď pán Mgr. Jozef Gajdoš v roku 1977, vtedy riaditeľ Osobitnej školy internátnej v Ždani, dostal pod svoje „krídla“ prvú elokovanú triedu v Moldave nad Bodvou, asi netušil, že z jednej triedy raz bude škola dnešných rozmerov. Pán Mgr. Jozef XXX, ako priekopník špeciálneho školstva v okrese Košice-okolie, ale aj Košice-mesto, postupne otváral ďalšie elokované triedy v Moldave a jej okolí. Aj keď jeho riaditeľňa bola v Ždani, často prichádzal do týchto končín, aby pomohol učiteľom riešiť počiatočné problémy, ba zásoboval ich aj učebnicami a školskými potrebami. Tak sa mu podarilo položiť základy tretej osobitnej školy v okrese Košice-vidiek a od školského roku 1984/85 Osobitná škola Moldava nad Bodvou začala fungovať ako samostatná jednotka.

Štafetu vo vedení školy prevzala pani Mgr….Škola existovala, ale vlastné priestory nemala. Po dvoch rokoch sa ujal funkcie riaditeľa pán…, ktorému šťastie prialo viac a po dokončení novej ZŠ na Severnej ulici v Moldave nad Bodvou, mohol sa v novembri 1988 presťahovať s celým kolektívom do dnešnej budovy. A tak na základoch už bola aj budova, ktorá však potrebovala menšie či väčšie stavebné úpravy.

Keď 1. septembra 1989 nastúpil do funkcie skúsený riaditeľ pán ..., pustil sa do potrebných stavebných úprav. Jemu vďačí škola za dnešnú podobu. Popri riešení priestorových problémov nezabúdal ani na budovanie kolektívu, ktorý sa z roka na rok rozrastal, nakoľko pribúdali ďalšie elokované triedy. Pod vedením …. dosiahla škola najväčší rozmach, veď v júni 1995 mala spolu 34 tried v 10 mestách a obciach. Počet žiakov sa blížil k číslu 400.

Prechodom na právnu subjektivitu od 1. januára 1997 sa počet tried znížil a zúžil sa aj kolektív učiteľov, ktorý s minimálnymi zmenami funguje už niekoľko rokov až dodnes.

A čo tvorilo obsah dvadsaťročnej práce školy? Stručne povedané – výchova a vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím. Ale nebolo a ani nie je to až také jednoduché.

V začiatkoch bolo treba presviedčať rodičov, ktorí sa ťažko vyrovnávali s postihnutím svojho dieťaťa a často aj na jeho úkor, na úkor jeho duševného zdravia ho odmietali dať do osobitnej školy. My, ktorí dlhšie pracujeme v oblasti špeciálneho školstva, sme sami toto pomenovanie školy cítili ako diskriminujúce. Postupom času a mravenčou prácou pedagógov, ale aj psychológov, menili sa názory rodičov a našťastie sa zmenil aj názov školy.

Škole veľmi prospelo, keď v roku 1988 dvaja chlapci boli prijatí do odborného učilišťa, ktoré aj úspešne skončili. V ich šľapajach pokračovali aj ďalší, niektorí úspešne , iní menej úspešne. Žiaci, ktorí navštevovali učilištia prichádzali k nám občas na návštevu a chválili sa svojimi úspechmi. Boli to príjemné pocity nielen pre nich, ale aj pre nás. Spolu s nimi sme sa tešili, keď často ich prvá cesta zo záverečných skúšok viedla k nám do školy. Čo môže byť krajšie pre učiteľa, ako keď vidí, že jeho niekoľkoročná námaha priniesla ovocie?

Prežívame s nimi ich radosti, ale občas aj starosti, dôsledky rodinných problémov, ba neraz sa nám zveria aj so svojimi láskami. Prichádzajú aj ich rodičia, či už s prosbou o pomoc pri riešení výchovných problémov detí, ale nezriedka aj so svojimi osobnými, rodinnými a zdravotnými problémami. Možno niekedy si ani neuvedomujú, že nielen učiteľ môže im pomôcť, ale aj oni pomáhajú učiteľovi pri formovaní jeho prístupu k dieťaťu, ako aj pri formovaní samotného dieťaťa. O tom, že väčšina žiakov sa v škole nielen niečo naučila, ale že sa tu aj dobre cítili, svedčí aj to, že v dobrom na ňu spomínajú, prihovárajú sa učiteľom, či už na ulici, v obchodoch alebo pri rôznych príležitostiach.

Mnohí naši bývalí žiaci pochopili význam a podstatu špeciálnej školy – aj keď spôsobom primeraným ich postihnutiu – a v prípade, že u ich detí aj pričinením genetických zákonov sa vyskytnú ťažkosti v učení, s dôverou prichádzajú za nami. Už sa nesnažia nerešpektovať odporúčania psychológa a nezdráhajú sa súhlasiť so zaradením, resp. preradením ich dieťaťa. Akoby chápali už Komenským hlásanú zásadu primeranosti – aj keď ich deti sa nestanú vysokopostavenými, duševne pracujúcimi jedincami, ale získajú aspoň základné vedomosti a zručnosti primerané ich schopnostiam.

Žiaľ, často sociálna situácia rodín nedovoľuje, aby naši žiaci pokračovali v ďalšom vzdelávaní, aby sa vyučili remeslu. Aj z toho dôvodu sme sa v tomto školskom roku podujali spolu s pani riaditeľkou odborného učilišťa na ťažkú úlohu. V priestoroch našej školy bola otvorená elokovaná trieda odboru obchodná prevádzka. Záujem bol veľký a nám ostáva veriť, že naša spoločná námaha nevyjde nazmar a o necelé tri roky títo žiaci dostanú zaslúžené záverečné vysvedčenia.

Niekoľko rokov nás trápil aj osud žiakov, ktorí ukončili B-variant. Ostávali doma, rodičia, hlavne mamičky, sa nemohli zamestnať. Po skončení povinnej školskej dochádzky ostalo v živote týchto detí prázdno, čosi im chýbalo. Chýbala im škola, kolektív, zážitok úspechu pri rôznych činnostiach.

Praktická škola v Košiciach – to bol sen mnohých rodičov, ale z dôvodu dochádzky nesplniteľný. Od septembra tohto roku je už aj v Moldave trieda praktickej školy, ktorá patrí pod riaditeľstvo košického učilišťa.

To by bol veľmi stručný prierez minulosťou našej školy, o ktorej sa viac dočítate v bulletine vydanom pri tejto príležitosti.

A čo si zaželať na záver? V prvom rade určite všetci by sme si želali, aby sa nášmu slovenskému školstvu darilo stále lepšie a lepšie. Čo zaželať našej mladej jubilantke, našej škole?

Bolo by to neetické, keby sme si želali stále viac žiakov, lebo to by znamenalo stále viac postihnutých. Ale na druhej strane vieme, že voči prírode je človek často aj vďaka vysoko rozvinutej vede a technike bezmocný a asi ťažko raz všetci ľudia budú zdraví.

A tak si zaželajme aspoň, aby starostlivosť o postihnutých bola čím ďalej na vyššej úrovni, aby ich integrácia do spoločnosti nebola iba fráza, ale skutočnosť. K splneniu týchto cieľov je dôležité, aby všetci, ktorí sa podieľajú na výchove a vzdelávaní našich žiakov prekypovali pevným zdravím a veľkým nadšením do ďalšej tvorivej práce.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Pomôcky » Príhovory

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.015 s.
Zavrieť reklamu