Psychológia ako veda

Psychológia ako veda

Psychológia ako veda. Vznik psychológie. Predmet skúmania. Ontogenéza psychiky. Učenie.

– pojem psychológia vychádza z gréckeho psyché = dych, životná sila, logos = veda, rozum, slovo.

– je vedou o človeku, o psychike, o duševnom živote človeka.

– je to sústava vedeckých disciplín, ktoré sa zaoberajú štúdiom psychiky, je vedou o používaní a správaní živých bytostí.

– v minulosti bola súčasťou filozofie (Aristoteles – dielo O duši).

– avšak, ako veda sa sformovala až v 19. storočí.

– 1879 = v Lipsku založené 1. psychologické laboratórium W. Wundt.

– psychika človeka sa skladá z tzv. vedomia (naša každodenná osobnosť) a nevedomia (procesy dávno zabudnuté, potlačené spomienky, inštinkty, pudy) = Zigmund Freud.

– psychika človeka sa prejavuje na 2 úrovniach: 1. prežívanie: – dostupné človeku pri sebapoznávaní

– človek si uvedomuje myšlienky, pocity

– základnými kategóriami prežívania sú obsahy (predstavy, znaky).

– z časového hľadiska prežívame minulé, prítomné a budúce.

– zážitky, ktoré sme prežili sa delia na poznávacie a citové alebo na myšlienky a dojmy.

2. správanie: – súhrn vonkajších pozorovateľných prejavov človeka, ktoré sú prístupné aj iným ľuďom.

– nie je to len mechanická odpoveď na podnet, ale aj prispôsobenie sa okoliu.

– základné kategórie: a) konanie: – jednorazové (akt)

– dlhodobé
b) reč
c) výraz (mimicky, pantomimicky)

– prežívanie a správanie tvoria jednotu.

– psychiku tvorí = pociťovanie, snívanie, predstavy, pamäť, myslenie, reč, fantázia, emócie, motivácia a vôľa.

Význam psychológie:
-vďaka mnohým psychickým poznatkom človek porozumie vlastným citom, motivácii svojho konania, schopnostiam, vlastnostiam, môžeme sledovať iných ľudí, predchádzať konfliktom.

Ontogenéza (vývin) psychiky

– na ontogenézu psychiky pozeráme z 2 hľadísk:

1. z historického vývoja

2. z vývinu psychiky u jednotlivca

– s hotovou nemennou psychikou sa nikto nenarodí, počas života sa psychika mení, vyvíja

– ontogenéza psychiky prebieha v 2 štádiách:

1. socializácia – človek sa rodí ako biologická bytosť, postupne sa začleňuje do spoločnosti, preberá na seba spoločenské roly

2. individualizácia – hľadanie samého seba, vytváranie vlastnej osobnosti

– na vývin psychiky pôsobia tieto činitele (determinanty):

1. biologické:
a) nervová sústava – vykonáva reguláciu správania

– základom CNS je reflexný oblúk, ktorý funguje na základe spätnej väzby
b) dedičnosť – mechanizmus prostredníctvom ktorého sa prenášajú gény z rodičov na potomkov (nie vlastnosť)
genotyp – zdedených génov
fenotyp – prejavenie genotypu v konkrétnych podmienkach, vzniká tak vlastnosť

2. sociálne: - pomáhajú človeku získavať skúsenosti s prírodou, sú soc. javmi, kult. Návykmi

– ide o činitele prostredia – rodina, škola, kamaráti, záujmové útvary, výchova – dôležitá je jednotná výchova rodičov a citové vzťahy v detstve

– v minulosti existovali 2 stanoviská presadzujúce vplyv činiteľov na vývin psychiky:

1. dedičnosť jediná ovplyvňuje psychiku, výchova je nepodstatná

2. dedičnosť pri vývine psychiky nie je až tak dôležitá, podstatnejšie je výchova (masové vychovávanie talentov)

– v súčasnosti sa preferuje názor 1+2

Učenie

– je jedným z faktorov prostredia vplývajúcich na vývin psychiky

– v užšom zmysle slova je to vedomé a systematické nadobúdanie vedomostí návykov a zručností (spájame sa školou)

– v širšom slova zmysle je to obohacovanie individuálnej skúsenosti (žiaduce i nežiaduce)

Druhy učenia:

Habituácia – jednoduché učenie, prispôsobenie sa podnetu

Asociačné – vytváranie súvislostí medzi naučeným a aktuálne pôsobiacim

Intelektuálne – osvojovanie vedomostí (dôležitá pamäť)

Motorické – osvojovanie si zručnosti a návykov (tanec, šport, písanie, plávanie...)

Sociálne – osvojovanie si spôsobov spoločenského správania

Mimovoľné – bez priameho vôľového úsilia

Imitačné – cez napodobňovanie (napr. podľa vzorov rodičov)

– pri učení sa vyžaduje systematické opakovanie a nacvičovanie istých činností. V tejto súvislosti sa hovorí o tzv. krivke učenia a zabúdania jej tvar závisí: od materiálu (čo sa budem učiť), od typu pamäti učiaceho sa (zraková, sluchová...), od tempa učiaceho sa

– zabúdanie je opačným procesom, nie je len negatívnym faktorom, lebo niekedy je dobré zabudnúť na „zlé“