Čiernovlasý princ

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 084 slov
Počet zobrazení: 1 344
Tlačení: 184
Uložení: 185
Čiernovlasý princ (Rozprávka)
Bola raz jedna veľká krajina. Všetci ľudia tam mali červené vlasy, iba jeden jedinký kráľov syn mal čierne. Po otcovej smrti mal on kraľovať, ale poddanstvo ho pre tie vlasy nemohlo vystáť. Starý kráľ sa popredku obával, ako to bude s krajinou aj so synom, keď ho všetci tak nenávidia. Premýšľal, či by sa tomu nedalo dáko pomôcť. Vypytoval sa na všetky strany, ako by sa synove čierne vlasy mohli premeniť na červené. Tu prvý radil toto, druhý zas inšie, tretí tak a štvrtý inak. Pozháňali kde len akú masť, kde len aký olejček od výmyslu sveta a mastili, treli, šúchali, plákali princovu biednu hlavu, až tak z nej tieklo. Ale to všetko nič neosožilo. Vlasy ostali čierne, ako boh. Keď videli, že je všetko daromné, napokon dali biednej hlave pokoj. Ale starý kráľ bol zo dňa na deň smutnejší a mrzutejší a syn mu už nesmel ani na oči. Tak to trvalo dlhý čas.

Tu raz priletí do kráľovského zámku chýr, že tam a tam, v akomsi meste, vedia premeniť vlasy, na aké len človek chce. Ale kto si to chce dať urobiť, musí ta prísť na dlhší čas. Ako sa to kráľovi dostalo do uší, naskutku vypravil syna do toho mesta na celých päť rokov a prikázal mu, aby navlas všetko dodržiaval, čo mu tam budú radiť.

Nuž vari dobre - ale ktohovie!

Milý princ šiel do toho mesta a tam nevedno čo všetko s ním vystrájali. Po piatich rokoch poslal otec poňho sluhu. A milý princ mal vlasy ešte stále čierne, že sa veru aj hanbil ísť domov. Ale už len šiel.

Keď už prešli riadny kus cesty, princa začalo veľmi smädiť. Opýtal sa sluhu, či nevie nablízku o dákej vode.

„Ba viem," povie na to sluha, „hneď sme pri nej."

Čosi-kamsi sa dostali k studni. Ale studňa bola taká hlboká, že sa inakšie nedalo napiť, iba keď jeden druhého za nohy držal a tak dnu spustil. Tu oplan-sluha začal zmýšľať fígle.

„Počkaj trošku," vraví princovi. „Najprv pôjdem do studne ja, aby som ti vedel povedať, aká je to voda. Len ma mocne drž!"

Princ ulapil sluhu za nohy a ten sa do chuti napil.

„Ej, či je len dobrá!" hovorí.

Prišiel rad na princa. Keď už visel dolu hlavou, zavolal mu ten oplan:

„No, teraz si v mojej moci! Alebo tu zahynieš, alebo sa zaprisahaj, že odteraz budeš mojím sluhom a mňa uznáš za princa."

Čo mal neborák princ robiť? Zaprisahal sa oplanovi a potom sa celou cestou i doma správal ako jeho sluha. Keď prišli do kráľovského paláca, otec a matka sa veľmi tešili, že sa syn vrátil s červenými vlasmi. A poddanstvo falošného princa dobre na rukách nenosilo.



Ale ten oplan nemal pokoja. Obával sa, že by predsa mohli nejako poznať, kto je, čo je. I veru začal zmýšľať nové fígle: urobil sa chorým. Tu kráľ a kráľovná v strachu okolo neho, čo mu je. Dali mu zavolať lekárov a tí mu núkali všelijaké lieky, všelijaké zehnky. On, šelma, nič nechcel vziať do úst, že je to aj tak daromné. Ale aby vraj vypravili sluhu k jednej studni, nech mu z nej donesie vody. To mu vraj pomôže.

Tú studňu strážil šarkan. Oplan sa nazdal, že princ tam príde o život a nebude mu už zavadzať.

Neborák princ voľky-nevoľky musel ísť po vodu a šťastlivo aj prišiel k tej studni. Ale tu zočil šarkana a od hrôzy zalomil rukami:

„Ja nešťastný, prenešťastný človek!"

A slzy mu padali do studne. Jedna z tých sĺz kvapla šarkanovi rovno do slepého oka a to mu naskutku ozdravelo. I spýta sa šarkan princa, prečo narieka.

„Ako nemám nariekať," žaloval sa princ. „Musím nabrať vody z tejto studne, a ona je pod takou hroznou strážou."

„Nič sa neboj," ohlásil sa ten zo studne. „Spusť si dnu džbánček, ja ti naberiem."

Princ spustil dnu prázdny džbánček a šarkan mu ho podal plný vody. Tak sa princ vrátil domov. Falošný princ sa napil vody a hneď vyskočil na nohy, že mu je už nič.

Ale onedlho sa zase urobil chorým. Povedal, že ozdravie iba tak, ak mu sluha dovedie zo skleného zámku krásnu dievčinu Floriánu. Princ sa znovu musel vychystať na cestu. Prihrozili mu, aby sa ponáhľal, ako len môže, a bez Floriány aby sa domov nevracal.

Išiel on, neborák, išiel a všakovak premýšľal, čoho sa to dožil a čo s ním ešte bude. Ako tak premýšľa, zrazu vidí záľahu mravcov prechádzať cez cestu. Šli pekne rad-radom ako dáke vojsko. Princ zastal a čakal hodnú chvíľu, kým prešli, lebo mu bolo ľúto po nich šliapať. Na samom konci kráčal veľký mravec s korunkou na hlave. Ten sa mu poďakoval, že neublížil jeho poddaným. Sľúbil mu, že ak bude potrebovať pomoc, aby si len naňho pomyslel. S tým sa pobral za ostatnými mravcami a princ šiel tiež svojou cestou.

Po chvíli sa dostal do jednej brezinky. Tam videl, ako sa dva vtáčiky lapili do osídla a trepotali krídlami. Pobehol k nim, vymotal ich z osídla a pustil na slobodu. Vtáčiky veselo zaspievali a sľúbili mu, že mu budú na pomoci.

Keď sa už dostal von z brezinky, prišiel k potôčiku. Tam sa hádzala v piesku na brehu rybka, ktorá mala na hlave perlovú korunku. Princ ju zdvihol a hodil do vody. Rybka najprv bystro začľapotala, potom vystrčila hlávku s korunkou a ďakovala mu, že jej nedal zahynúť.

„Veď sa ti ja ešte odslúžim," začľapotala zase a ponorila sa.

Milý princ putoval potom ešte dlho sem a tam, až sa mu naveľa zablyšťal pred očami sklený zámok. Poponáhľal sa, aby ešte za vidna došiel doň.

Príde k bráne, tam stojí na stráži ježibaba s holým mečom. Pekne sa jej pozdravil. Ale ona ani nezaďakuje, len zle-nedobre do neho, ako sa opovážil sem prísť a že mu ona hneď zotne hlavu. Tu sa neboráčik začal vyhovárať, že by sem nikdy nebol prišiel, ale že tam a tam ochorel princ, ktorý vraj neozdravie, ak nedostane Floriánu. Nuž ho sem po ňu poslali.

„To je už inšie," povedala na to ježibaba, „tak si ty v ničom nie vinovatý!" A voviedla ho do zámku. „Teraz si len oddýchni, pozhovárame sa zajtra."

Dala mu dobrú večeru a ukázala mu, kde má spať. Princ si chutne zavečeral, uložil sa a spal ako v oleji.

Ráno prišla k nemu ježibaba s holým mečom v ruke a vraví:

„Synak, nie si prvý, čo chce odviesť Floriánu. Dosť tu už bolo takých, čo ju pýtali, a ja som ju každému prisľúbila, kto vykoná uloženú robotu. Ale vidíš tento meč?

Každý pod ním nechal hlavu. A tak vravím aj tebe: Prepustím ti Floriánu, prepustím, ak vykonáš, čo ti rozkážem. Ale dobre si to rozmysli. Lebo ak rozkaz nevykonáš, tu hlavu položíš."

Princ videl, že to nie je žart, ale čo mal robiť? Bez Floriány sa nesmel vrátiť domov. Nuž nech teda bude, ako bude, už len skúsi šťastie.

„No dobre, synak, dobre," pokývala ježibaba hlavou. „Tak sa teda chystaj do roboty!"

S tým vošla do komory a vyniesla za vrece maku a za vrece prosa a všetko dobre zmiešala.

„Tu máš," hovorí, „toto mi popreberáš do posledného zrnka! A nech si s tým do večera hotový!"

Zvrtla sa a šla s mečom pod bránu.

„No, ale si mi dala!" hovorí princ sám sebe. „Len kto to kedy slýchal takúto robotu!"

A už sa strachoval o hlavu. Ale na šťastie mu zišiel na um veľký mravec s korunkou. V tej chvíli už aj stál pred ním a za ním sa valila celá mrákava drobných mravcov.

„Nič sa neboj," ohlásil sa kráľ mravcov, „prišli sme ti na pomoc. Ty len choď a poobzeraj sa po zámku, my to už popreberáme."

Neprešla hodina a mravce boli s robotou hotové. Keď sa princ vrátil, nebolo už po nich ani znaku, len jedna kôpka maku a druhá kôpka prosa stáli pekne každá osve. Pred večerom prihrmela naježená ježibaba s holým mečom v ruke. Šla ako na isté po princovu hlavu, ale keď zazrela dve kôpky pekne osve, priam skrotla.

„Dobre," vraví, „dobre. Vidím, že si sa pousiloval. Teraz si už len zavečeraj a oddýchni! Lebo aby si vedel, toto je ešte málo, zajtra dostaneš druhú robotu."

Neborák princ sa nazdal, že si už ráno Floriánu povedie. Keď toto počul, odnechcela sa mu večera a celú noc nemohol zažmúriť oko. Iba čo sa prevracal z boka na bok.

Slnko ešte len vychádzalo, už prikvitla ježibaba a položila na stôl dve sklenice.

„Do týchto skleníc mi donesieš živej a mŕtvej vody," hovorí, „čo aj len po kvapke. Ale do večera musíš byť tu, inak ti zotnem hlavu."

S tým sa zvrtla a išla pod bránu strážiť.

Milý princ si lámal hlavu, čo je to tá živá a mŕtva voda a kde ju má hľadať. Vtom počuje zaklopať na oblok. Obzrie sa, a tam dva vtáčiky, tie isté, ktoré vyslobodil z osídla. Chytro otvoril a tu jeden z nich zašteboce:

„Nič sa netráp, prišli sme ti na pomoc. Donesieme ti živú i mŕtvu vodu. Do večera sme tu."

Vtáčiky sa schytili na krídla a leteli, leteli do ďalekej krajiny. Zastavili sa pri šibenici, na ktorej visel obesenec a pod ním plakal nejaký človek.

Princ vyšiel do záhrady a prechádzal sa tam celý deň. Keď sa vracal, vtáčiky práve vlietali dnu oblokom a pustili z pyšteka po kvapke vody, jeden do jednej, druhý do druhej sklenice. Riekli mu:

„Tu máš, čo ježibaba žiadala. Keď sa ťa opýta, kde si to vzal, povedz: mŕtva voda je slza z oka obeseného syna a živá voda je slza otca, ktorý pod ním plače."

Vtáčiky vybrnkli. Keď prišla nahnevaná ježibaba, princ jej ukázal živú a mŕtvu vodu a rozpovedal, čo od vtáčikov počul. Ježibaba vzala sklenice a pochválila princa, e sa dobre zadržal. Ale Floriánu mu ešte stále nechcela dať, iba ak vykoná ešte tretiu robotu. A tú že mu oznámi zajtra.

Princ i teraz len málo večeral a veľmi zle spal, lebo ho trápil zajtrajšok.

Ešte len slnko vychádzalo, už sa ježibaba ustanovila a chytila ho za ruku:

„Poď za mnou!"

Viedla ho až na morský breh. Tu postála a vraví:

„Hľaďže, do tohto mora mi spadol zlatý prsteň. Ten mi do večera nájdi, inak prídeš o hlavu."

S tým ho nechala tam a šla striehnuť pod bránu.

Smutný princ sa prechodil hore-dolu po morskom brehu. Nevedel, či má skočiť do vody, či čo urobiť. Vtom čosi sčľapotalo a on sa chytro obzrie. Práve vtedy vykukla z mora rybka, na hlave sa jej ligotala perlová korunka. Bola to tá istá, čo ju hodil z piesku do potoka.

„Nič sa netráp," preriekla rybka. „Prišla som ti na pomoc. Ten prsteň ti nájdem."

Hneď dala rozkaz všetkým rybám, aby hľadali po celom mori. I hľadali ho, hľadali od rána do poludnia, od poludnia do večera. Milý prsteň nemohli nikde nájsť. Princ i kráľovná rýb sa už začali strachovať. Napokon ho jedna ryba predsa len našla a priplávala s ním. Rybia kráľovná ho vyhodila na breh a zmizla. Princ s radosťou zodvihol prsteň a ponáhľal sa k ježibabe.

„No, či ho máš?" zavolala tá proti nemu a natiahla ruku s mečom.

„Tu je!" odpovedal princ a podal jej prsteň.

„Tvoje šťastie," zadudrala stará, „tvoje veľké šťastie! A čo som sľúbila, to sa aj stane. No ešte tu prenocujete."

Princ sa už teraz s chuťou navečeral a spal ako v oleji.

Ale ježibaba nespala celú noc. Zakúrila do pece a piekla im koláče na cestu. Ráno zavčasu zobudila Floriánu, aby sa pripravila. Tá sa chytro pozbierala a vzala so sebou aj skleničky so živou a mŕtvou vodou. Pred zámkom stáli už zapriahnuté štyri kone v krásnom koči. Floriána a princ nasadli a dobehli šťastlivo do kráľovského paláca.

Keď oplan falošný princ zočil krásnu Floriánu, zaraz ozdravel a žilky v ňom len tak hrali. Ale Floriána iba raz naňho pozrela a viac ho nechcela ani vidieť. Páčil sa jej iba ten, čo ju oslobodil. Nato sa falošný princ náramne rozhneval. Zavolal kráľovského syna do záhrady a tam ho zabil. Ale po chvíli šla tadiaľ Floriána. Keď zočila mŕtveho, frkla mu do očí živej vody - a on hneď ožil. Ba čo viac, v tú chvíľu sa mu čierne vlasy zmenili na červené. Tu jej princ vyrozprával všetko od začiatku, kto je a ako sa mu vodilo.

Vtom ta prišiel ten oplan a chcel sa oboriť na kráľovského syna. Ale Floriána mu frkla do očí mŕtvej vody - hneď bolo po ňom.

Teraz len nastala naozajstná radosť! Rodičia objímali svojho opravdivého syna i svoju krásnu nevestu. Bola svadba a všetko poddanstvo sa radovalo s nimi.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#Rybí kráľ #Čiernovlasý princ #Rozpravka #živa voda


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.018