O chudobnom mlynárovi

O chudobnom mlynárovi (Rozprávka)
Jeden mlynár mal toľko detí ako na riečici dierok. Kým prvému chleba krájal, zatiaľ mu druhé vylačnelo. A tretie až tak drankalo:

„Otec, dajte mi chleba, hoci aj z toho prihoreného!"

Neborák mlynár by sa radšej pod zemou videl ako v takejto biede.

Vzal on sekeru a hybaj! Nezastal, iba pri pekelnej bráne. A tam začal búchať sekerou, že všetko až tak hučalo.

„Čo búchaš?" vybehol k nemu čert.

„Chcem vám tu postaviť kostol."

„Nestavaj, dám ti za vrece peňazí."

Čert mu doniesol plnučičké vrece peňazí. Ale mlynár len ďalej búcha.

Vybehol k nemu druhý čert:

„Čo tu robíš?"

„Chcem vám postaviť kostol."

„Nestavaj, dám ti za vrece peňazí."

Mal už teda mlynár dve vrecia peňazí. Ale aj tak len ďalej búchal a dosky stĺkal.

Vybehol k nemu tretí čert:

„Čo tu chceš?"

„Chcem vám postaviť kostol."

„Nestavaj, dám ti za vrece peňazí."

„No ak dáš, vezmem si a už odídem."

Dostal mlynár aj tretie vrece peňazí a pobral všetko na plecia. Čoskoro dobehol prázdneho furmana. Položil vrecia na voz, i sám si sadol. A už sa videl doma, ako ráta peniažky.

No ešte len teraz to malo prísť!

Čerti v pekle sa škrabali poza uši, že im mlynár odvliekol takú hrúzu peňazí. A tu jeden hybaj za ním. Raz-dva ho dobehol.

„Stoj, mlynár, peniaze nie sú tvoje!"

„A čieže by boli?"

„Nuž toho, kto si ich vybehá."

„A to sa ako budeme?"

„Veď ti vravím, na úbehy. Kto dobehne skôr k tamtomu vrchu, toho budú všetky tri vrecia."

„Starý som ja na úbehy," vraví mlynár. „Ale tamto pod kríkom spí môj mladší brat, s tým sa pretekaj!"

A tam pod kríkom spal zajac.

„Vstávaj, braček, ideme sa pretekať!" zvolal čert.

Zajac vyskočil. Kým si čert pretrel oči, bol už kdesi za vrchom.

„Toho naozaj ani čert nepredbehne," povedal čert, keď sa vrátil k ostatným do pekla.



Rozbehol sa za mlynárom druhý čert.

„Stoj, mlynár, peniaze nie sú tvoje!"

„A čieže by boh?"

„A veru toho, kto ich vyhrá v zápase!"

„Slabý som ja, vyhladovaný, nechce sa mi za pasy chytať. Ale tamto leží môj dedo, tučný, vypasený, s tým sa chyť!"

A tam pod kladou vyplazoval jazyk medveď s naježenou srsťou, s nadurenou hrivou.

„Vstávaj, starý otec, ideme zápasiť!" vraví čert.

Tu medveď čapne čerta po hlave, zdrapí ho cez poly a trepne o zem, že sa len tak sprplil.

Vrátil sa čert do pekla celý dorantaný.

„No, či si vyhral?" spytujú sa ho.

„Vyhral odratú tvár! Choďte si vy, či viacej zmôžete!"

Poponáhľal sa za mlynárom tretí čert.

„Stoj, mlynár, peniaze nie sú tvoje!"

„A čieže by boh?"

„Nuž toho, kto ich vyhrá."

„A ako?"

„Na hvízdačky!"

A čert hneď zahvizdol, že mlynár dobre z nôh nespadol.

Teraz sa len začala mlynárovi kečka pariť. Nevedel ten, ani kade, ani čo, ani ako. Nuž len akoby nič začal odbíjať obruč z kolesa.

„Načo ti je tá obruč?" spytuje sa čert.

„Treba mi je, bratku."

„Ale na kýho paroma?"

„Musím ti najprv touto železnou obručou hlavu zaobručiť, aby sa ti neroztrieskala, keď zahvizdnem."

Naľakal sa čert, ušiel kade ľahšie.



Tu sa pustil za mlynárom ten najväčší čert, krivý z pekla, zo samého dna, zo sitna. A len-len že ho dobehol, lebo už boli pri dedine, pri samých záhradách. Ale ho predsa zastavil a vraví:

„Ideme sa pretekať v prehadzovaní. Kto prehodí do záhrady viacej svíň, čo sa tu pasú, toho budú peniaze."

Mlynár si ledva-ledva poradil s jednou chudou sviňou. A čert za ten čas poprehadzoval cez plot všetky veľké a tučné svine.

„No, kto sme viac?" spytuje sa čert.

„Neviem, koľko si ich prehodil ty," vraví mlynár, „ale ja som každej zakrútil chvostík. Rátajme, koľko je ktorých."

A tam mala každá chvostík zakrútený, iba tá jediná nie, čo ju mlynár prehodil. Lebo tá bola chudá ani trlo. Ale čert sa dal pomýliť a peniaze ostali mlynárovi.

Teraz si už doma deti riadne zaopatril. Psota sa sama odpratala z domu, nikdy viac už o nej nechyrovali.

Ten mlynár mal aj dievku na vydaj. Keď mala peniaze, hneď boli aj pytači. Len čo jedného odpravili, už prišiel druhý. A za ním tretí. Preberala si. Napokon si predsa vybrala a otec jej vystrojil hrdú svadbu. Keď sme sa na tej svadbe zberali po mladuchu, vysadol som na jednu kobylu. Vtom moja kobyla vyhodila zadkom a šmarila ma až sem k vám. Tak som teda tu. A tam sa istotne aj bezo mňa zaobišli, po mladuchu išli a pekne-krásne svadbu zvŕšili.