Červeňkráľ a Žltovláska

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 155 slov
Počet zobrazení: 1 410
Tlačení: 164
Uložení: 178
Červeňkráľ a Žltovláska (Rozprávka)
No ale toto, čo vám idem rozprávať, už naozaj bolo! Bolo to ešte za tých dobrých čias, keď, hľaďteže - ale sa nezľaknite!

„No čože? Kedyže?"

Nuž keď svine črievičky nosili a žaby v čepcoch chodili. Keď somáre po uliciach ostrôžkami štrngali a zajace na psov trúbili. Hej, bolože vtedy dobre dievčatám! Psi im riad umývali a mačky im ho utierali. Husi izbu vymetali. Ryby-podustvy im handry na Hrone prali a raky ich plákali. Vtedy každá dievka iba pri teplej peci vysedúvala, a predsa sa nebála, že sa nedostane pod čepiec! - Nebojte sa, dievčatá! Svine už zase začínajú črievičky nosiť a žaby v čepcoch chodiť. Aj somáre už po uliciach ostrôžkami štrngajú. Príde ešte aj to, že nebudete musieť riad umývať, izby vymetať, šaty prať. Budete si len sedkať, posedkávať, a predsa si toho svojho nájdete - tak ako si ho našla Žltovláska.

„A akože to bolo s tou Žltovláskou?"

No, veď práve to vám chcem rozpovedať. Keby ste boli čušali, mohlo byť už skôr. Tak počúvajte!

V sedemdesiatej siedmej krajine, za skleným vrchom, za drevenou skalou a za slameným stĺpom býval bohatý kráľ. Jeho dcéra Žltovláska mala vlasy ako zlaté slnce a oči ako modré nebo, mohol si sa v nich vidieť ako v zrkadle. Pytačov mala na každý prst desať, lež ona nechcela ani jedného. Páčil sa jej iba Červeňkráľ a otec by ju najradšej dal práve za neho. Ale čože? Červeň kráľ sa preto volal Červeňkráľ, že mal bradu červenú ako plameň. Kedykoľvek Žltovláska pozrela na jeho bradu, vždy jej odpadla všetka chuť vydať sa zaňho.

Darmo Červeňkráľ hrkútal okolo nej ako holúbok. Darmo jej otec dohováral, že Červeňkráľ je ten najbohatší kráľ a k tomu naj švárnejší mládenec - pravda, okrem tej brady. Žltovláska nechcela a nechcela ísť ani za neho, ani za nikoho iného. Napokon jej otec povedal:

„Dcéra moja, už mi len v dome neostaneš, bola by mi hanba. Za voľakoho ísť musíš. Dám ti na vôľu: vydaj sa, za koho sama chceš. Máš ich na každý prst desať, čo aj mňa, aj teba deň čo deň unúvajú."

Tu Žltovláska poprosila, aby si mohla ešte aspoň do roka podievčiť. A za ten čas že si premyslí, za koho by šla.

Raz si zavolá komornú:

„Prečeš ma," hovorí, „dáko ma svrbí hlava."

Komorná češe tie lesklé vlasy, prečesáva, a vtom čo vidí? Nuž veru len to, čo niekedy vo vlasoch býva. Pekná Žltovláska to nikdy predtým ani potom pri sebe nepobadala, ale tentoraz to bola naozaj poriadna voš. Inokedy by sa Žltovláska nad takým dačím po uši zapálila, ale teraz jej zišlo na um čosi celkom inšie. Povedala:

„Vieš ty čo, komorná? O tomto nesmieš pred nikým ani ceknúť, lebo by ti bolo jaj beda! Keď je už tu toto zvieratko, ktoré napokon nič nezavinilo, budeme ho chovať."

I veru ho potajomky chovali v jednej škatuli, až aj narástlo - ale na aké veľké! Potom dali kožku z neho stiahnuť, vyrobiť a ušiť z nej črievičku. Žltovláska ešte len teraz prihrozila komornej, aby bola na všetko i hluchá, i nemá, čokoľvek sa bude robiť.

Rok sa minul, akoby dlaňou plesol. Otec vzal dcéru za slovo, aby už teraz povedala, za koho pôjde.

„Pôjdem, otec môj, za toho, kto uhádne, z čoho je táto črievička. Najsamprv nech hádajú kráľoviči a potom, ak neuhádnu, hoc aj žobráci."

Ako povedala, tak i bolo. Hádali najprv samí králi, medzi nimi aj Červeňkráľ, ale nikto neuhádol. Otec vyhlásil, že teraz už dá dcéru hoci aj za žobráka, len nech uhádne tú hádanku. Hádali teda všelijakí zo sveta pozbieraní, ale tiež neuhádli. Tu sa Červeňkráľ dovtípil, čo má robiť. Zašiel za komornou, nasľuboval jej hory-doly - a ona mu vyzradila, z čoho je tá črievička.

Raz ti potom vtiahne do kráľovského dvora akýsi žobrák na tragači, s jedným chudým koníkom. Čeľaď ho chcela vyhnať, že kde sa rediká s takým záprahom do kráľovského dvora. Ale on sa im smelo postavil, že si prišiel vyhádať nevestu a hneď si ju aj odvezie.

Aj tak bolo. Len čo žobrák pozrel na črievičku, hneď uhádol. Riekol iba toľko, že keď to dakedy bolo na hlave, prečo by to nemohlo byť aj na nohe. Nato sa milá Žltovláska začervenala až po uši a prosila ho, aby ďalej nevravel, že ona teda pôjde s ním. A otec iba doložil:

„Koho si si vyvolila, ten s tebou!"

Musela sa obliecť len tak obyčajne, aby bola roveň svojmu ženíchovi. Hneď po sobáši si ju žobrák posadil na tragač a „hijo, končo, kým si živý, a keď zdochneš, bude druhý!" Vliekli sa z nohy na nohu a kolembali sa preč. Ľudia sa zbiehali na diváky a Žltovláska si len oči zakrývala.



Vlečú sa, vlečú, až sa dovliekli na šíre pole. Tam sa pásol kŕdeľ bielych oviec. Žltovláska sa spytuje:

„Hej, pastier, čie sú to ovce?"

„Čieže by boli? Červeňkráľove! To je najbohatší pán a aký len dobrý! Nieto mu páru pod slnkom!" rečie pastier.

Ach, ja prenešťastná, kde som rozum podela, že som zaňho ísť nechcela! vzdychá v duchu Žltovláska. Mohlo ma toto všetko paňou volať - a teraz sa veziem s biednym žobrákom!

Vlečú sa, vlečú, dovlečú sa na široké nivy. Tam sa pásla črieda kráv a volov.

Žltovláska sa spytuje:

„Hej, pastier, čí je to dobytok?"

„Číže by bol? Červeňkráľov! To je najbohatší pán a aký len dobrý! Nieto mu páru pod slnkom!"

Ach, ja prenešťastná, kde som rozum podela, že som zaňho ísť nechcela! Toto všetko ma mohlo volať paňou - a teraz sa veziem s biednym žobrákom! myslí si Žltovláska.

Vlečú sa, vlečú, dovlečú sa do ďalekých hôr. Tam vyháňajú na hole stádo žrebcov.

Žltovláska sa spytuje:

„Hej, pastieri, čie sú to žrebce?"

„Čieže by boli? Červeňkráľove! To je najbohatší pán a aký len dobrý! Nieto mu páru pod slnkom!"

Ach, ja prenešťastná, kde som rozum podela, keď som zaňho ísť nechcela! Toto všetko ma mohlo volať paňou - a teraz sa veziem s biednym žobrákom! nariekala v duchu Žltovláska.

Ako prešli cez hory, ukázalo sa im veľké mesto.

„Čie je to mesto?" spýtala sa Žltovláska.

„To je mesto Červeňkráľovo!" odpovedal žobrák.

„Ale vari ma len nevezieš ta?"

„Ba veru, ženička moja. Mám chalupu pod Červeňkráľovým zámkom. Tam my budeme prebývať a pekne si nažívať. Ja budem chodiť po svojom remesle - po pýtaní, a teba pošlem cez deň dakde do roboty. Ja donesiem, čo mi nadelia dobrí ľudia, ty niečo zarobíš, a z toho si vždy pripravíme chutnú večeru. Tak nám bude ako dvom holúbkom na zelenej ratolesti. Či nie, dušička moja?"

Žltovlásku iba slzy zaliali a nemohla preriecť ani slova. Ale on si z toho nič nerobil. Doviezol ju a zložil v chalupe.

Ráno ju zobudil ešte na svitaní a prikazoval jej:

„Ako som ti už hovoril, idem po pýtaní a ty pôjdeš do zámku. Robotu som ti obstaral ešte večer. Budeš plieť ľan v záhrade, to je robotička ľahká. Ale to ti vravím, aby si mi doniesla aspoň zo dve mrkvičky a trocha petržlenu! Len si to tak pichni do vrecka. Neošívaj sa! I to patrí tak trocha k nášmu remeslu. No, tak už choď. A večer, budeže to polievka s mrkvičkou a petržlenom! Však bude hotová, kým ja prídem?"

S tým ju vyštuchol von a šiel akože po pýtaní do mesta.

Čo mala Žltovláska robiť? Nevoľná nevoľnica, už sa len pobrala do toho zámku. Tam pri vrátach čakali už na ňu iné robotnice a hneď ju vzali medzi seba do záhrady čistiť a plieť. A zhovárali sa, že sa mladý Červeňkráľ ide nebodaj ženiť, lebo vraj dáva všetko upratovať a riadiť, či už na dvore, či v záhradách, aj dnu vo svetliciach. Žltovláske sa iba zhlboka zavzdychlo, ale nepovedala nič. Plela a plela - a popri tom, že sa bála nesplniť mužov príkaz, potiahla veru niekoľko tých mrkvičiek a trocha petržlenu. Ale večer, keď išli z roboty, stál pri bránke záhradník a každá robotnica musela vyvrátiť vrecká, či v nich dačo nemá. Nenašli nič ani u jednej, iba u Žltovlásky mrkvičku a petržlen. Záhradník hneď zle-nedobre na ňu, že za robotu nič nedostane. A že ak nechce rovno do chládku, musí to prísť zajtra odrobiť. Voľky-nevoľky sa sľúbila zase do roboty.

Ale doma! Tam jej muž vynadal, že je daromnica, čo sa do ničoho nerozumie. Ako vraj majú vyžiť, keď ona nevie potiahnuť ani len trocha zeleného. A doložil:

„Zajtra že mi budeš prvá v robote, aby som pre teba neprišiel i sám do temnice! Červeňkráľ nežartuje! Čo si previnila, to si sama odčiň!"

Ráno, keď sa Žltovláska postavila vo dvore, prišiel k nej záhradník a ako na žart ju chytil za ruku:

„Ty, čo máš tie dlhé prsty, ukáž, či sú také súce aj do roboty, ako do inšieho!"

A keď sa jej prizrel na pršteky, zasmial sa:

„Pozrite len, táto sa dáva do roboty! Nuž veď tieto ruky nie sú ani mak zrobené! Nuž veď sú to rúčky iba za sklo!"

Išla tadiaľ komorná, tej povedal, aby si ju vzali dnu do zámku. Aby jej dali páperie do perín nasýpať, ale jemu aby také robotnice neposielali.

Komorná vzala Žltovlásku do zámku a tam jej dali upratovať čosi po svetliciach. Ešte len teraz si vzdychla Žltovláska, keď videla tú krásu, akú ani doma nevídala.

O chvíľu ju však zavolali, že idú strihať šaty pre mladuchu a že ich budú merať na tú, ktorá je medzi nimi naj švárnejšia a naj štíhlejšia. Musela sa postaviť do radu a hľa! Žltovlásku uznali všetky komorné za najšvárnejšiu a najštíhlejšiu. Nuž na ňu merali a strihali všetky šaty. Potom ich zlatom vyšívali a náhlili sa o dušu, lebo že už zajtra má v nich tancovať kráľova mladucha. Neskoro večer prepustili Žltovlásku domov.

Doma muž: „Kdeže si tak dlho? Čo si tam robila? Čo si mi doniesla?"

„Kdeže som, keď ma skôr nepustili! Čože som doniesla, keď mi nič nedali!" rozplakala sa Žltovláska.

„No, dobre sme!" hundral žobrák. „Mám ja ženu zárobnicu! Nuž či takto vyžijeme, keď si ty už druhý deň nič nedoniesla?"

Ale keď videl, že je od žiaľu celá preč, hľadel ju udobriť a vravel:

„Netráp sa už toľko! Vidíš, nie je najhoršie ani po pýtaní chodiť. Bol som dnes i ja v zámku, v kuchyni, piekli tam koláče na svadbu. Nadelili mi z nich, tak si pekne zavečeriame."

A naozaj vyložil z kapseľky plný tanier koláčov. Žltovláske chutili, lebo boli také, ako jedávala doma. Aj sa teraz lepšie vyspala, keď videla, že sa muž udobril.

Lenže ráno počne on zase:

„Inde nemáš kde, musíš znova len do zámku do roboty. Dnes pôjdeš do kuchyne. Povedal som im, aká si šikovná, za to mi hneď nadelili viac a lepšieho. Veď vieš, ako ti večer chutilo. A tam sa ti ujde ešte viac, lebo stroja svadbu. Večer tam bude Červeňkráľ so svojou mladuchou. Ale nepojedz všetko sama! Tu máš tento hrnček! Aby ti ho nik nevidel, priviaž si ho hneď teraz pod zásterku. A keď ti dajú polievky, odleješ do hrnčeka aj pre mňa. Dávno som nič teplé nejedol."

S tým ju zas vyštuchol von a sám šiel do mesta akože po pýtaní.

Žltovláske bolo v zámockej kuchyni dobre. Mali ju radi, lebo vedela poradiť, ako a čo majú na večeru variť a strojiť. Deň sa jej minul ako nič a podvečer mala už aj trochu polievky v hrnčeku pod zásterkou. Aj sa už poberala domov. Ale oni, vraj ako by to bolo, že by sa nepozrela ani na prvý tanec. Nepustili ju preč, vnutkali ju dnu do svetlice, aspoň k dverám na to podívanie.

Vo svetlici už bolo plno panstva a práve sa začínal prvý tanec. Tu ako sa páni a panie pochytajú do párov, každý má po boku tanečnicu, iba mladý zať ostal akosi bez páru. Ani tam medzi panstvom nebola nijaká, ktorú by pozval. A tu mladý zať, šuhaj vrtký, pochytí od dverí milú Žltovlásku a zvŕta sa s ňou o milých päť! Vtom sa jej polievka vychrstne z hrnčeka a obleje jej šaty. Zahanbila sa prenáramne. A hneď sa aj porobil krik:

„Jaj, jaj, kráľova tanečnica si obliala šaty!"

Všetko prestalo tancovať, nastala trma-vrma a behanie na všetky strany!

V tej trme-vrme Žltovláska ani nezbadala, ako ju komorné obkolesili a zaviedli do bočnej izby. Tam z nej zobliekli obyčajné šaty a obliekli ju do tých zlatých, čo včera na ňu pristrihli a ušili. Dosť sa ona vyzvedala, čo to s ňou robia. Ony na to nič nedbali, len ju obliekali a cifrovali, že vyzerala ako hviezda.

Iba keď už bola oblečená, otvorili sa dvere a vošiel sám Červeňkráľ. Smeje sa jej v ústrety, ale tak srdečne a vraví:

„No, duša moja, či si ešte poznáš svojho muža z chalupy? Ja si teba dobre poznám ako v obyčajných, tak aj v týchto kráľovských šatách."

Až teraz zvedela, koľko bilo! Iba mu pohrozila tým prštekom, čo jej ním kázal plieť, usmiala sa a chytila mu ruku. Červeňkráľ predstavil takto všetkým hosťom svoju milú žienku a ich kráľovnú - a bola svadba až do bieleho rána.

Ešte len potom bolo dobre. Keď ich prišiel navštíviť Žltovláskin otec, ona už celkom navykla na svojho muža aj na jeho červenú briadku. Bála sa vraj len toho, aby mu nezačala priskoro obelievať.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.014