Vydatá za draka

Vydatá za draka (Rozprávka)
Bol raz jeden pán a nemal viac detí, iba jednu krásnu dcéru. Prichodili veľkí páni zo všetkých strán sveta a chceli peknú dievčinu za ženu. Ale ona povedala:

„Pôjdem iba za takého, čo príde oblečený v čistom zlate!"

Len tu raz prihrčí do dvora hintov na šiestich sivkoch. A vykročí z neho krásny pán oblečený od päty až po hlavu v samučičkom zlate. Vyplnil vôličku mladej dievčiny a ona mu s radosťou podala rúčku, len už aby sobáš mohol čím skôr byť.

Hneď robili prípravy na svadbu. Dvanásť krajčírok šilo dňom i nocou pre mladuchu zlaté sobášne šaty a pre mladého zaťa svadobnú košeľu, ozdobenú zlatými čipkami.

V deň svadby sa hrnuli do dvora hintovy jeden krajší ako druhý. Schádzali z nich čoraz hrdší svadobčania a zo všetkých najhrdší mladý zať. Nevestu viedli na sobáš a potom ju zvŕtali v tanci, že sa jej pot cícerkom lial z čela.

Dokýval sa na tú svadbu žobráčik o barlách. V kuchyni ho chceli len tak čímsi odbaviť, ale on si sadol na prah a prizeral sa na svadobčanov. Odrazu tleskne milý žobrák rukami a povie:

„Ľudkovia moji, mne sa veru títo svadobčania ani zamak nepáčia. Veď len pozrite: každý chodí alebo na konských kopytách, alebo na husacích labkách!"

Začul to mladý zať, pritisol si mladuchu k sebe a hybaj! Hneď boli aj všetci svadobčania v hintovoch, biče praskali, strhol sa strašný hrmot - nik by ich už nedobehol. Na okamih zastali za dedinou a tu, kde sa vzal, tam sa vzal, zakikiríkal nad nimi čierny kohút. V tej chvíli sa svadobčania prepadli a nad nimi sa rozlialo jazero. Iba mladý zať letel v povetrí aj s mladuchou ktohovie kde. Lebo to nebol nijaký pán v zlate, ale to bol drak s dvanástimi hlavami a dvanástimi chvostami. Obkrútil sa slamenými povrieslami a tak zaslepil ľuďom oči. Všetci by prisahali, že je to ten naj driečnejší šuhaj oblečený do číreho zlata.

Nevedeli rodičia, kde sa im podela jediná dcéra. Nedozvedeli sa o nej nič, hoci sa vypytovali na všetky strany. Nuž sa len zalievali-slzami a stenali vo dne v noci, bledí, užialení ako tône.

Raz prišla k nim akási ženička. Videla, akí sú utrápení, a spýtala sa, prečo sa sužujú.

„Nuž a či ty nevieš? Či si ty nepočula, ako nám zmizla dcéra? Keby sme aspoň vedeli, kde je, ako je s ňou, či jej je dobre, a či zle!" rozplakala sa matka.

„Neplačte, pani moja," povie žena. „Nie je ťažké dozvedieť sa, kde vám je a či jej je dobre, alebo zle. Veď ja mám syna, ktorý všetko na svete vidí. Ten ju vyzrie, čo by kde bola, a všetko vám povie. Pošlem vám ho ešte dnes."

„Ach, prosím ťa, len ho pošli, ale hneď!" povedala pani a obdarovala ženu.

Čosi-kamsi už tam bol ženin syn a postavil sa pred rodičov.

„No, či si to ty ten ostrovid, čo všetko vidí?" spýtal sa ho pán.
„Ja som to, pane. Len povedzte, čo mám vidieť a o čom vám povedať!"

„Povedz nám, kde je naša dcéra a čo tam robí."

Poobzerá sa ostrovid po svete a vraví:

„Hej, pane, nedobre sa má vaša dcéra! Veď ju to drak uchytil! Tam ju drží v pustých horách v tmavej jaskyni. Dvanástimi chvostami ju objal a ona mu musí deň i noc v dvanástich hlavách ískať, aby sa mu dobre driemalo."

„A či by sme ju nemohli odtiaľ vyslobodiť?"

„Prečo nie, ak sa ja a moji bratia dáme na to. Lebo aby ste vedeli: kde môj prostredný brat zatne čakanom, tam vôkol neho vyrastie trojitý neprelomný múr. A môj najmladší brat zase zostrelí všetko, aj keby to bolo menšie ako muška a na sto míľ ďaleko."

„Nuž tak sa teda na to dajte! Dám vám všetko, čo mám, všetko, čo si len zažiadate."

„No, ruku na to!" povedal ostrovid.

Uzavreli dohodu.

Mať nakládla synom do cedidiel bryndze a chleba a vypravila ich na cestu.

Ostrovid dobre vedel, kadiaľ majú ísť, aj čo sa v jaskyni robí. Nuž išli rovno ta. Keď ta prišli, on sám sa pobral dnu. Dievčina sedela i teraz drakovi v lone a ískala mu. A on ju držal ovinutú dvanástimi chvostami a driemal.

Keď mládenec vstúpil, náramne sa preľakla a zašeptala:

„Človeče, preboha, ako si sa sem dostal? Veď sem nedoletí ani muška!"

„Nie je čas na vypytovanie," vraví on. „Len mu ískaj, aby sa neprebudil. Ja už viem, čo robiť."

Dievčina drakovi ískala a mládenec odkrúcal z nej chvosty. Čo jeden odkrútil, to sa drak ohlásil:

„Žena, žena, človečina smrdí!"

Ale ona ho vždy uchlácholila:

„To sa ti len sníva. Veď vieš, že sem nesmie priletieť ani muška."

Šťastne poodkrúcal ostrovid všetkých dvanásť chvostov a obaja vyšli na prstoch von.

Pred jaskyňou vzali bratia milú dievčinu medzi seba, aby ju zo všetkých strán chránili, a utekali s ňou, ako len vládali. Lebo aj drak sa už prebudil a pustil sa za nimi. Ona v strachu jednostaj kričala:

„Jaj, nedajte ma! Jaj, nedajte ma!"

Tu povie ostrovid tomu s čakanom:

„No zatni už, nedaj jej toľko jajkať!"

„Ešte nie, až keď bude bližšie."

Najajkala sa tá, že ju drak zase chytí a odvlečie. Len keď už chcel po nej chmatnúť, zaťal prostredný brat do zeme svojím čakanom. Hneď sa spravil okolo nich trojitý neprelomný múr.

Milý drak behá okolo múru a volá:

„Daj mi moje, čo nie je tvoje! Daj mi moje, čo nie je tvoje!"

A ona tam dnu jednostaj to isté:

„Jaj, nedajte ma! Jaj, nedajte ma!"

Taká to bola muzika!

Mládencov to už aj domŕzalo. Zavolali drakovi:

„Nemáš ty tu nič. Hľadaj si, kde si si stratil!"

A drak im na to:

„A čo aj naveky takto budeme, ja neodídem. Iba ak mi dáte z nej čo len vlások, aby som ho ešte raz videl."

„Kadiaľže ti ho dáme?"

„Máte čakan, spravte v múre dieročku!" volal drak.

„Nerobte, nedávajte, nič mu neukazujte!" volal ostrovid, lebo vedel, že bude zle.

No tamtých dvoch už naozaj do mrzeli toľké daromné kriky a riekli:

„Nechže mu bude po vôli, ak už len to!"

Milý drak si naozaj urobil po vôli. Vlas si okrútil okolo prsta a cez tú dieročku, čo aká márna bola, vymykol von celú dievčinu. Mala sa tá už teraz nabedákať:

„Jaj, nedajte ma!"

A tí len hľadia, ako ju drak unáša po šírom poli do ďalekých hôr. Iba strelec sa usmieva, že predsa príde i naňho rad preukázať sa a dievčinu si zaslúžiť.

Veď ho ja dostanem, myslí si, nech len príde čas. A čakal.

Drak im už bol pred očami malý ako muška.

„Kde si s tou strelou? Strieľaj!" volajú bratia.

„Len ešte počkajte!" volá im strelec.

„Niet času!" kričí ostrovid. „Už i ja ho vidím len ako pol mušky!"

Tu strelec namieril a prask! Odstrelil drakovi dvanásť hláv i dvanásť chvostov. Oslobodená dievčina im bežala v ústrety a oni jej. Pekne ju už potom zaviedli k otcovi a k materi. A bola radosť veliká. Ako by aj nie, ked ju mali iba jednu jedinkú.

Nečakala tá už potom na zlatého ženícha. Dobrý jej bol aj ten strelec, najmladší z bratov. Akoby aj nie, veď bez neho by zase len drakových dvanásť ohavných hláv musela ískať!

Dvaja starší boli tiež spokojní, lebo každý dostal svoj diel z panstva. Vyhľadali si aj oni pekné dievčiny a boli už potom odrazu tri svadby. Ale také, na aké sa ľudia ani predtým, ani potom nemohli viac rozpamätať.