Múdry Maťko a hlupáci

Múdry Maťko a hlupáci (Rozprávka)
Vybral sa Maťko na vohľady. Pekne ho uvítali, ešte aj prach poutierali z miesta, kde si mal sadnúť. Keď si už domáci s ním pobesedovali, povie pán domu:

„Mati, zabehniže do komory. Veď vieš, po čo!"

A mať iba na to čakala. Odbehla hneď do komory doniesť trocha toho občerstvenia. Ale sa jej nevedeli dočkať, kdesi tam zavrzla. Otec povie:

„Choď pozrieť, dievka moja, kde tá mater toľké časy mešká."

Dievka odbehla. Ale neprichádzala ani ona.

„Ej, kýho paroma tie tam toľko trčia! No počkaj, veď vás ja dovediem!" nasrdil sa otec a vybehol za nimi.

Milý vohľač Maťko ak vyčkáva, tak vyčkáva, nemôže sa dočkať. Už sa mu niekoľko ráz aj zívlo, aj zhasínajúci oheň na kozube ponaprával, aj všelijak inak si preberal driemoty. A tí sa len nevracajú a nevracajú.

Už či sa svedčí, či nie, pomyslel si, idem ja pozrieť, čo tí toľko robia v tej komore. Vari tam primrzli, a či ich dakto klincami popribíjal?

Ide - a tam v komore už takmer celá svieca dohorela, čo mať so sebou vzala. A tí traja tam ak nariekajú, tak nariekajú, že sa ozýva až do tretích susedov.

„Čože vy tu nariekate?" spytuje sa Maťko. Ale z tých nevyvábi ani slova. Všetci traja len nariekajú a nariekajú.

Naveľa, naveľa spustí mater ešte na hrubšie struny a začne mu vykladať:

„Či vidíš, Maťko môj drahý, tadiaľto je rebrík z komory na povalu. A tu, hľa, visí na ňom sekera. Keď sa už zoberiete s toutu mojou Dorkou a budete mať potom aj dieťa a to sa dostane sem do komory a potrasie rebrík, sekera padne nebožiatku na hlavu a zabije ho! Ach, to bude zármutok! Nuž preto my tu teraz nariekame. Ach, nebožiatko, chúďatko s rozvalenou hlavou!" bedákala mati ďalej a s ňou i dievka a otec.

Maťkovi bolo všelijako, aj do smiechu, aj nie. Ledva ich utíšil. Napokon vraví:

„Ak nájdem na svete ešte piatich takýchto hlupákov, ako ste vy, tak si vašu dievku vezmem. Majte sa zbohom!"
S tým sa pobral v šíry svet.



Ide, ide na tie skusy, a dlho nemôže nič skúsiť. Až raz príde do akejsi dediny. Tu vidí veľké gazdovské staviská.

Idem ja pozrieť, ako tu ľudia gazdujú, myslí si.

A tam vidí, ako gazdiná bije a trepe o zem kvočku.

„Čože tú kvočku tak nemilosrdne trepete?" spytuje sa Maťko.

„Ech, psia mať!" jeduje sa gazdiná. „Má dvanásť kureniec, a nechce im dať cicať!"

Naučil Maťko gazdinú, ako má kurence chovať: vajíčko im uvariť, obieliť a nadrobno s pažítkou posekať, alebo upariť žltej kaše. Až vtedy ju presvedčil, že kurence svoju mať necicajú, keď už pred ňou pekne zobkali. Zaplatila mu dobre. A Maťko našiel prvého hlupáka: ak nie väčšieho, tak aspoň takého, ako boli tamtí.

Dobre, toto už bol prvý hlupák.

Ako dochodil do druhej dediny, počul vyzváňať na všetkých zvonoch. Oproti nemu sa uberal z dediny pohrebný sprievod. Chlapi niesli truhlu. Ženy nariekali za truhlou a zalamovali rukami. Mládež, stárež okolo nich. Truhla bola odkrytá, vrchnák z nej niesli len tak, lebo krásne mladé dievča ležalo v nej živé.

„Čože to robíte, dobrí ľudia?" spytuje sa Maťko.

„Nuž čože by sme robili!" vravia mu. „Chúďa richtárovo dievča išlo po vodu a dajako si vopchalo ruku do krčaha, nie a nie ju dostať von. Dosť si už celá dedina lámala na tom hlavu, dosť sa i dievča natrápilo, všetko márne. Vari má chúďa ten bachratý krčah vždy takto na ruke nosiť? Nech sa radšej odrazu zbaví trápenia! Nuž ideme ju za živa pochovať!"

„No ale ste vy hlupáci!"

Bol by za to slovo od celej dediny utŕžil! Ale Maťko nelenivý, kým to vravel, bachol po krčahu a milé dievča oslobodil.

Hneď ho celá dedina odprevádzala rovno do richtárskeho príbytku. Tam už bolo všetko hotové na kar, nuž urobili z toho veselú hostinu. A napokon zbierku. Naskladali milému mudrcovi plnú misu dvadsiatnikov.

Dobre teda, toto už boli druhí hlupáci, čo dobre platili.



V tretej dedine chceli mať kostol zvonka-zdnuka pekný bielušký. Len z čoho ho vystavať? Ktosi im poradil, že najbelší bude z tvarohu. Hneď a zaraz zo všetkého mlieka, aké len mali, robili tvaroh. A postavili z tvarohu kostol - lenže bez oblokov. Zvonku bol pekný biely, ale zdnuka horší ako temnica. Začali nosiť doň svetlo vo vreciach. Všetko darmo.

Ale onedlho prileteli z hory vtáčiky, vyďubali diery do tvarohu, a v kostole hneď bolo svetlejšie.

„Pozrite, ľudia, pozrite, vtáčiky robia svetlo! Nachytajme si ich do kostola, budú nám v ňom svietiť!"

Nebolo im treba dva razy povedať. Ten, čo to vyriekol, vedel, kde vtáčiky hniezdia; v hore na vysokom strome.

Pochytili dlhočizný rebrík a niesli ho na pleciach do hory. Na cestičke ešte ako-tak, ale vo väčšej húšťave nemohli ani sem, ani ta. A tak odtínali z rebríka zakaždým, keď sa im o dačo zachytil. Tak sa šťastne dostali až k vysokému stromu. Ale čože, keď z rebríka mali už len tri šteblíky, všetok ho poutínali.

Lenže chlapi sú chlapi! Postávali si jeden druhému na plecia, chlap na chlapa. Ten najvyšší dočiahol až k hniezdu a mal ho už v hrsti aj s vtáčikmi. Od radosti zvolal: „Tu sú!"

Vtom sa ten najspodnejší pozrel hore, aby tiež videl. Tu sa mu noha pošmykla, spadol. A za ním popadali všetci do jedného a vtáčiky uleteli. Daromná všetka robota, iba čo si kto ruku, kto nohu, kto i hlavu dodrúzgal.

No a k týmto ľuďom došiel náš Maťko. Naučil ich stavať kostol z kameňa, nechať, kde treba, obloky, a steny vybieliť vápnom. Ej, bol to za kostol, pekný, bielušký! Dali mu viac peňazí, ako ten kostol stál.

No a popri peniazoch našiel si Maťko aj tretích hlupákov.

Vo štvrtej dedine bývali ľudia už trocha súcejší. Mali už riadny murovaný kostol. Ale počujte len! Ťahali hore na kostol býka obviazaného povrazmi. Maťko nechcel veriť vlastným očiam, ale bolo to tak. I pýta sa ich:

„Nuž ale, dobrí ľudkovia, čo vy to robíte?"

„Čo by sme robili? Umrel u nás bohatý mäsiar a pred smrťou povedal, že tohto býka darúva na kostol. Nuž ho ta chceme dať."

Maťko im vysvetlil, ako to treba spraviť: býka predať a peniaze vynaložiť na kostol. Odmena za rozumnú radu ho ani tu neminula.

Dobre, Maťko našiel svojich štvrtých hlupákov.

Len či ozaj skoro naďabím na piatych? hútal si. Hoci, ak to ide takto na svete, ktovie, či aj tí budú už poslední?

A veru zas nemusel ďaleko chodiť. V piatej dedine, ako dali na stôl jedlo, ľudia sa odstúpili. Tu pribehli zo všetkých kútov myši a nažrali sa dosýta. Ľudia jedli iba to, čo ostalo po myšiach.

„Ľudia, ľudia, čože je to u vás?" hovorí Maťko. „Veď by som ja radšej hladom pošiel, ako by som mal jesť to, čo nechali myši."

„Spočiatku aj s nami tak bolo," vravia mu. „Ale človek navykne aj na najhoršie. Navykli sme aj my. Dosť aj pasce staviame, celú vojnu proti myšiam vedieme, a ubrániť sa nemôžeme. Ani čo by sa myši z celého sveta zbehli sem k nám."

„A ešte sa len zbehnú, ak si nepomôžete," povie im Maťko.

„Ach, človiečik dobrý, poraď nám, ak vieš!" prosia ho.

Maťko - rozumie sa, za dobrú plácu - obstaral im také zvieratko, čo inšie nerobilo, iba myši chytalo a žralo. Riadneho kocúra.

Ale tu milých dedinčanov nadišiel náramný strach. Čo bude žrať to divotvorné zviera, keď vykántri všetky myši? O tom sa s Maťkom zabudli poradiť. Zišlo im to na um, len keď ho už, obdarovaného, vyprevadili za dedinu a on bol už dosť ďaleko. Zakričali to za ním.

A on im naspäť spoza vŕška:

„Čo vás po tom!"

Oni však rozumeli: „Čo? Vás potom!"

A tak sa stalo:

Keď už myší nebolo a oni nevedeli kocúra nijako dolapiť, vypratali, čo mohli, a podpálili dedinu zo všetkých strán, aby tam kocúr zhorel. Ale keď všetko pohorelo, zazreli ho sedieť v cintoríne na najvyššom náhrobnom kameni. Neoškvrkol mu ani vlások. A kde sa vzala, tam sa vzala, sedela už pri ňom aj mačka. Potom sa im naplienilo mačiek. A mali pokoj aj od nich, aj od myší. Lenže, ako praví hlupáci, museli zmúdrieť iba na vlastnej škode.



Maťkovi už nebolo treba hľadať viac hlupákov. Ktovie, koľko by ich ešte bol našiel! Nemal už starosť ani o peniažky do gazdovstva. Vrátil sa domov a vraví:

„Na svete je veľa hlupákov. Pätoro som ich vyhľadal, šiesta bude moja žena a siedma ostatná perepúť."

Ale mu vraj bolo s ňou dobre, lebo tak sa vraví: „Múdry muž nepotrebuje ženu múdrejšiu, ako je sám" a „Iba jeden múdry, a veľa hlupákov popri ňom vyžije."