Ženský dôvtip

Ženský dôvtip (Rozprávka)
Kedysi, ale nebodaj i to bolo už dosť dávno, bývali dvaja na jednom dvore: chudobný a bohatý. Chudobný mal iba jedno prasiatko, aj tomu nebolo čo podhadzovať, keď na celom bydle ako na dlani. Bohatý mal tých ošípaných zo desať. Často im podhadzoval jačmeňa, aj z válova mali vždy čo logať. Pretože to bolo na jednom dvore, prasiatko aj tri razy do dňa dobehlo medzi čriedu bohatého gazdu a uchytilo si jačmeňa, nalogalo sa z válova. Raz to už boháča domrzelo, pochytil kyjanicu a puk prasa po čele! Hneď sa sprplilo v prachu a bolo po ňom.

Chudobný človek sa šiel žalovať k stoličnému sudcovi, aká škoda sa mu stala. Bohatý sa bránil, aká škoda sa i jemu robila, a nechcel za prasa zaplatiť. Pán stoličný ich nemohol rozsúdiť.

„No dobre," povie naostatok, „stala sa vám škoda obom. A náhradu dostane ten, kto z vás zajtra ráno uhádne: Čo je najtučnejšie, čo je najrýchlejšie a čo je najčistejšie."

Obaja prišli domov s oveseným nosom.

Bohatého privítala žena:

„No, čože chodíš ako oparený?"

„Ech, daj mi pokoj aspoň ty," odvrkol jej. „Veď by to ani čert nevymyslel! Hádanky ti nám zahádal! Vraj tomu dá za pravdu, kto ich uhádne."

„Akéže hádanky?"

„Vraj, čo je najtučnejšie, čo najrýchlejšie a čo najčistejšie."

„Nuž ale na tom si hlavu lámeš, ty trubiroh jeden! Veď si si to hneď mohol domyslieť: čože by bolo tučnejšie ako naša kŕmnica, ktorú už tri roky kŕmime. Čo by bolo rýchlejšie ako naše kone, čo ich každý deň obročíme. A čo by bolo čistejšie ako naša studňa, do ktorej vrhneme každý rok dva centy soli!"

„A veru máš pravdu, žena moja!" vyjasnila sa boháčovi tvár, ani čo by už aj ten súd vyhral a pán ho po pleci tľapkal, že je múdry človek.

Keď chudobný vošiel do izby, vstala mu od stola v ústrety jediná šestnásťročná dcéra. Hneď mu na očiach čítala, že je zle.

„Nuž čože vám je, otec? Bol by to hrom, nie robota, ak by ste ten súd prehrali!"

„Prehrať som ešte neprehral, ale ani neviem, či vyhrám," vraví otec. A rozpovie dcére celú vec.

„Nič sa nebojte, otec, ja si to do rána premyslím," povedala dcéra. A s tým si ľahli spať.

Ráno dcéra iba voľačo pošuškala otcovi do ucha, hneď ten šiel pred stoličného celý vytešený. Tam čakal už aj bohatý a hrdo sa postavil prvý do radu. Oj, ale by ste videli, ako sa utiahol, keď pán stoličný na jeho odpovede len to riekol, aby mu s takými pletkami ani do domu nechodil.

„Nuž a ty? Čo si vyhútal?" obrátil sa k chudobnému.

„Nuž, prosím, pán urodzený, ja len tak poviem: Najtučnejšia je naša matička zem, lebo z nej všetci žijeme. Najrýchlejší je mesiac, lebo každé štyri týždne zem i nebo obehne. A najčistejšie je slnce, lebo stále rovnako pekne svieti."

„Chlap si!" potľapkal ho pán stoličný po pleci. „Tento tvoj bohatý sused veru nemal právo pre trocha jačmeňa zabiť tvoje prasiatko. Na vynáhradu ti dá tú tučnú kŕmnicu, ktorú už tri roky kŕmia."

S tým sa súd skončil.

Bohatý hrdoš odišiel ticho, ani ho počuť nebolo. Veru sa mu nesnívalo, že ho pán stoličný tak zahanbí, a ešte mu aj od tučnej kŕmnice utrie ústa.

Ale keď sa chudobný poďakoval za rozsudok a odchádzal, tu ho pán urodzený zavolal naspäť, vraj ešte na slovíčko.

„Ty," hovorí mu pán, „ty si odpovede na tie hádanky nevyhútal sám. Na tých si už mnohí múdri ľudia lámali hlavy, a nič neuhádli. Povedz mi hneď a zaraz, kto ťa to naučil!"

Chudobný nemal čo tajiť. Povedal hneď, že jeho vlastná dcéra si to tak cez noc premyslela a ráno mu do ucha pošepkala.

„No, keď ty máš takú múdru dcéru," vraví na to pán, „na, vezmi jej túto hrsť ľanu, práve mi ju prvú z poľa doniesli. Nech mi ju do troch dní urosí, usuší, vytrie, vyčeše, spradie a z priadze plátno utká i vybieli. Z toho plátna nech mi ušije košeľu na sobáš. Ak to urobí, ju si na ten sobáš povediem. Ale ak to neurobí, budem s ňou zaobchádzať ako s takou, čo sa mi miešala do práva a porušila môj súd. A teraz sa mi už ber z očí!"

Ej, veď sa aj poberal! Radšej nemal nikdy chodiť na ten súd! Z hrsti ľanu vyhotoviť celú pánsku košeľu, a to ešte za tri dni! Či to kto slýchal?

Ale keď doma dcére všetko rozpovedal, nerobila si z toho nič. Len odlomila zo stromu jeden jediný mládniček a podala ho otcovi:

„Vezmite, otec môj, a choďte ešte raz k tomu pánovi. Že mu odkazujem, aby mi z toho prútika vyhotovil praslicu, vreteno, kolovrat, motovidlo a krosná. Ak mi to do rána spraví, tak mu ja do troch dní donesiem tú košeľu."

Milý pán iba teraz zvedel, s kým sa chytil za prsty. Už ako áno, ako nie, to my nevieme - dosť na tom, že jej vyhotovil všetko, ako mu odkázala. Potom mu už aj ona poslala na tretí deň svadobnú košeľu.

„Dobre," hovorí stoličný otcovi. „Keď je tvoja dcéra taká majsterka, nech už teraz príde na sobáš. Ale nech príde takto: ani vo dne, ani v noci; ani pešky, ani vezky, ani nie na koni; po ceste i nie po ceste; ani oblečená, ani nahá. A nech mi pritom donesie dar i nie dar!"

Ej, toto ešte len bolo treba počuť!

Otec iba krútil hlavou, ale dcéra ho upokojovala, aby aj toto nechal len na ňu.

Pán už od tej hodiny ani od obloka neodišiel, čo ju jednostaj vyzeral. Nevedel sa už dočkať, lebo počul, že sa jej v kráse naširoko-ďaleko nijaká nevyrovná.

Na tretí deň ešte všetko spalo, lebo práve len začínalo svitať. No milý pán už stál v otvorenom obloku. A čo vidí! Mladá dievčina ide k jeho kaštieľu, a to veru takto, ani vo dne, ani v noci, lebo bolo na svite. Ide si ani pešky, ani vezky, ani na koni, lebo sedela na capkovi. Aj na ňom sedela, aj ešte nohami na zem dostupovala. Šla aj po ceste, aj nie po ceste, lebo cap kráčal koľajou. Bola ani oblečená, ani neoblečená, lebo mala na sebe sieť, prepásanú iba zásterkou. A na lone mala čosi zakryté, akiste ten dar aj nie dar. Hneď jej pán poslal v ústrety komorné s krásnymi sobášnymi šatami, aby mu už len v tých priniesla dar aj nie dar.

Krásna ako ruža v puku vstúpila dievčina do izby a podávala mu dva holúbky. Ako ich chcel vziať do ruky, pustila ich. Strepotali krídlami a uleteli otvoreným oblokom do šíreho sveta. Tak mu podala dar aj nie dar, lebo ich mal, ale hneď nato ich už nemal.

„No, duša moja," hovorí pán, „od tejto chvíle sme svoji. Ale ty si veľmi múdra a ja tiež mám svoj rozum. Uznáš teda, že by mi zle išli kolesá, keby si sa aj naďalej miešala do mojej práce. Preto ti ešte pred sobášom pripomínam, aby si sa nikdy nezastarela do mojich súdnych vecí. Ak pobadám čo len najmenšie, ešte v ten deň pôjdeš z domu."

Ona na to privolila a tak šli rovno na sobáš.

Ako tie holúbky v páre, tak si žili, kým sa ona nezastarela do jeho súdov. Ale čo sa malo stať, to sa stalo.

Prišli raz pred súd dvaja pocestní. Jeden hnal z trhu stádo koni, druhý čriedu volov a nocovali jeden vedia druhého. V noci sa koniarovi ožrebila kobyla a žriebä sa zatáralo medzi voly. Voliar našiel žriebä pod volom a nechcel ho tamtomu prepustiť. Pán stoličný prisúdil žriebä voliarovi, lebo ten hádam lepšie pomastil.

„Nech čerti uchytia takúto pravdu!" dudral si popod nos namrzený koniar, práve keď ho pani stretla na dvore.

„Čože vám je, dobrý človek?" spytuje sa ho.

„Nuž hľa, vidíte, pani moja. Prišli sme sem po pravdu, a tu je pravda taká, že sa ožrebil vôl, a nie kobyla."

A všetko jej rozpovedal.

„No, netrápte sa nič, dobrý človek," vraví mu pani. „Len spravte, ako vám poviem, a všetko bude dobre. Popoludní pôjde môj muž tamto na lúku vedľa potoka na prechádzku. Vy si vezmite kosu aj rybársku sieť. Keď dôjde až k vám, vezmite kosu a koste vo vode. Potom vyskočte na breh a robte so sieťou tak, akoby ste v tráve chytali ryby. Keď to zazrie môj muž, zastarie sa do vás a vynadá vám do oslov. Vy iba toľko povedzte: Jaj, pán stoličný! Skôr sa stane to, že ja vo vode nakosím trávy a v tráve nachytám rýb, ako to, že by sa vôl ožrebil. Povedzte mu to a uvidíte, žriebä bude vaše. Aleže ma, pre všetko na svete, nevyzraďte, lebo by som v jeho dome viac neobstála. Vidíte predsa, že vám len dobre chcem a pravdu hľadám."

Povedala a bežala dnu k mužovi. A takou nevinnou sa robila, akoby o ničom nevedela.

Večierkom si pán vyšiel na prechádzku. A čo nevidí! Toho koniara, ako vo vode kosí a v tráve nadstavuje sieť na ryby.

„Čo to tu robíš naopak sveta, ty osol!"

A on mu smelo:

„Darmo vy mne, pán stoličný, do oslov nadávate. Skôr sa môže stať, že ja vo vode nakosím trávy a v tráve nachytám rýb, ako to vaše, že by sa vôl ožrebil."

Ako to povedal, hneď sa pánovi rozvidnelo. Aj mu hneď svitlo, kto mu to mohol poradiť.

„Nuž tak?" hovorí. „Ty sa opovažuješ prevracať môj súd? To nevyšlo z tvojej hlavy! Povedz zaraz, kto ťa to naučil!"

„A veď - pán stoličný - nuž - veď sa -"

„Veď sa už moceš! Nevieš hneď von s pravdou? Povedz, lebo žriebä nedostaneš! Však ti to poradila moja žena?"

Keď už nevedel, ako z konopí, priznal sa ten človek, že to veru pani urodzenká tak nasnovali.

„No vidíš," hovorí pán, „mohol si ani nešemotiť. Okrem toho som to aj tak hneď vedel. Teraz choď za tým voliarom, aby ti žriebä dal hneď naspäť, že mu to prikazujem. Či vieš?"

„Viem, prosím, pán urodzený," poskočil si koniar a bežal uradovaný po svoje žriebä.

Ale pánovi veru neveselo žilky hrali. Radšej by sa dožil neviem čoho ako práve tohto. Lebo svoju milú, hrkútavú hrdličku mal čím ďalej, tým radšej. A teraz, ak si chcel stáť v slove, inšie mu neprichodilo, len ju poslať preč. A veru jej i povedal, hneď ako sa vrátil z prechádzky:

„Vezmi si, čo ti je tu najmilšie, a choď mi z domu!"

Ona mu neodvrávala. Iba to si vyžiadala, aby mu ešte naostatok smela pripraviť večeru, aby spolu ešte raz povečerali. Pán privolil.

Večera bola chutná a dobré vínko k tomu. Sama mu ho nalievala „ešte naostatok" a milý pán sa veru pozrel džbánu až na dno - i zaspal. Mohol by z neho aj pásy drať, neprebudil by sa.

A pani mala už pohotove koč. Dala pána posadiť do koča, sadla si k nemu a kázala zatiahnuť rovno na otcov dvor. Zoskočila z koča, odostlala svoju sedliacku posteľ a muža si uložila do nej.

Ráno si urodzený pán stoličný pretiera oči: kde je, čo je? Vari sa jeho panská komnata premenila cez noc na sedliacku izbu?

Tu ona prišla k nemu a vraví:

„Však si dobre spal, môj milý? Vidíš, dobre sa spáva aj v sedliackej izbe. A veru nám tu bude dobre. Môžeme tu zostať hoci aj navždy."

„Nuž ale ako to? Čo si to so mnou porobila?"

„A či si zabudol, milý môj, že si ma včera večer odpravil z domu? Dovolil si mi vziať so sebou, čo mi je najmilšie. Vzala som si teba!"

„Teda žene nik neprejde cez rozum!" povedal pán.

A bolo zase všetko dobre. Vrátili sa, aj otca pojali so sebou. A pán ešte len teraz hrdo viezol do domu svoju ženičku!