Slepá šnúrkárka

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 247 slov
Počet zobrazení: 821
Tlačení: 144
Uložení: 145
Slepá šnúrkárka (Rozprávka)
Pätnásťročnú Dajru, šikovnú a dobrú cigánsku dievčinu, postihlo nešťastie. Oslepla.

Smutný bol pohľad na nešťastné dievča. Po celý deň len sedelo a hlavu malo obrátenú na jednu stranu. Keď sa chcelo niekde pohnúť, museli ho chytiť za ruku a odviesť, kde bolo treba. Ale ak nebolo nikoho po ruke, Dajra sa šúchala po chalupe sama, vrážala do nábytku a prevracala ho. Ba často i spadla a vtedy sa poudierala a doráňala.

Rodičia nad ňou nariekali, najviac zalamovala rukami mať:

- Čo s ňou budeme robiť? Akože bude žiť, keď nás tu nebude?

Otec o tom veľa rozmýšľal, veď ho trápilo to isté. A raz, keď žena takto lamentovala, povedal:

- Už ako chlapec som často počul, že vraj občas chodí medzi Cigánov dobrá víla Kesaji. Ej, keby prišla k nám, istotne by Dajre pomohla.

- Kesaji, Kesaji, - hnevala sa matka, - netáraj, takých čúd niet. Sú iba dobrí a zlí ľudia. A sú len zdraví a chorí. Našej dcérke pomoci niet.

Otec sa poškrabal za uchom a riekol:

- Nuž čo, spravím jej krosienka a naučím ju robiť šnúrky.

Ako povedal, tak aj spravil. Odrezal kúsok dosky, vyšúchal ho tak, aby bol hladký, vystrúhal doň pozdĺžne otvory a vedľa každej škáry vyvŕtal ešte po jednej dierke. Keď bol so všetkým hotový, povedal:

- Tak, Dajra, krosienka máš hotové. Ešte do nich navlečiem nitky a naučíme ťa tkať pekné šnúrky.

Deň čo deň sedel otec pri Dajre a učil ju tkať šnúrky. Netrvalo dlho, dievča všetkému porozumelo. Hoci nevidelo, jeho prsty tak šikovne narábali s krosienkami a drievkom na prevliekanie nitky, akoby malo oči celkom zdravé. O niekoľko mesiacov by sa už nebol našiel nikto taký, čo by sa Dajre v tkaní šnúrok vyrovnal.

Hneď jej bolo lepšie. Už nesedávala doma opustená ako predtým. Chodili za ňou ľudia a nosili jej nitky.

- Sprav nám, Dajrička, šnúrky. A urob ich také pekné, ako si spravila včera našej susedke.

- Dajrička, usúkaj mi mocný povraz, - prišiel za ňou kováč, - potrebujem si ním priviazať nové mechy.

Prišiel i tehliar:

- Vedela by si, Dajra, usúkať z motúzov poriadne lano? Staré sa mi roztrhlo, a teraz nemám čím zdvíhať tehliarsky stôl.

- Usúkam, spravím, - odpovedala všetkým, - ale na to tehliarske lano potrebujem väčšie krosienka.

Otec vystrúhal dievčine väčšie krosná a ona na nich zhotovila aj lano.

Ľudia chodili deň čo deň, nosili jej robotu. Ale aj peniažky, medenáčiky. Hneď bolo mladej šnúrkárke veselšie. Tešilo ju, že doma nezavadzia a nesedí podaromnici.

Tri roky plietla a súkala Dajra šnúrky, povrazy i laná a ľudia si ju obľúbili. A ona si privykla na večnú tmu. Okrem toho, že vedela šnúrky tkať, naučila sa aj opatrne našľapovať. Dávala dobrý pozor na zvuky okolo seba. Paličkou, čo jej vystrúhal otec z liesky, obratne ďubkala pred sebou a už nevrazila do ničoho.

Bolo jej oveľa ľahšie. Ale predsa, v myšlienkach bola zaujatá snom o bielom dni. Chcela ho vidieť a tešiť sa z neho ako predtým.

Raz prišla k Dajre akási žena a spýtala sa:

- Počuj, slepá šnúrkárka, utkáš mi z týchto nitiek šnúrku? Oprobuj, či ti vojdú do krosienok, a povedz mi, či si môžem po šnúrku prísť o deväť dní.

Dajra ohmatala nitky a cítila, že ich je veľa a že sú akési tvrdé. Podľa kôpky nití vedela odhadnúť, kedy bude s tkaním hotová. Povedala:

- Áno, príďte o deväť dní.

- Ďakujem ti, dievča. Len ti musím ešte povedať, že chcem, aby si z týchto nití spravila iba jedinú šnúrku.

Dievčina sa čudovala:

- Veď to bude veľmi dlhá šnúrka.

- Hej, hej, práve takú potrebujem. Súkaj dovtedy, kým budeš mať z čoho, a usúkaj mi ju len jedinú. Zmotávaj ju do klbka, o deväť dní si po ňu pošlem.

Keď prišiel deviaty deň, ktosi zaklopal na dvere Dajrinej chalupy.

- Poslala ma žena, - povedal ten, čo vošiel, - ktorá ti preč niekoľkými dňami priniesla nite. Si hotová s robotou?

- Som. Práve sa mi minuli aj tie posledné, najtenšie nitky.

- Dobre! Moja pani ti odkazuje, že si máš prísť sama po odmenu. Aby si potrafila, chyť koniec šnúrky a do poludnia ju nepusť. Ja pôjdem. vopred a cestou klbko odvijem. O dvanástej sa ty odtiaľto pohni a dlhú šnúrku znova zmotávaj do klbka. A dobre ho drž, lebo keby ti vypadla z rúk, stratíš cestu.

Dajra sa čudovala ešte väčšmi ako predtým. Chcela sa ešte čosi opýtať, ale zistila, že je v izbe sama. Jej mladý hosť potichu odišiel.

Bilo dvanásť a slepá šnúrkárka sa zdvihla. Ako jej prikázali, tak i spravila. Začala šnúrku namotávať do klbka. Dobrý pozor si dávala, aby sa na niečom nepotkla a nespadla. Motala, zvíjala a zrazu sa je; zdalo, akoby jej v temných očiach občas zasvietilo. Usilovne zmotávala a vtedy cítila, že jej klbko nie je len veľké, ale aj poriadne ťažké.

Dajra dlho skrúcala šnúrku, až sa zrazu dotkla rukami čohosi mäkkého.

Boli to šaty neznámej paničky, lebo len čo sa šnúrkárkine ruky dotkli jej odevu, začula, ako vraví:

- Ďakujem ti, slepá dievčina, za peknú robotu. Krásnu šnúrku si mi utkala a ešte krajšie klbko si umotala. Je celučičké celé z čistého zlata. Za to, že si mi spravila taký osoh, môžeš si vypýtať akúkoľvek odmenu. Chceš sto zlatých? Chceš dvesto vriec múky? Alebo chceš pre svojho dobrého otca desať párov koní? Vrav, po čom túžiš!

Slepá deva neverila vlastným ušiam. Dobrú chvíľu rozmýšľala, čo povedať, napokon sa nesmelo ozvala:

- Sto zlatých, dobrá pani, je celý majetok. Ale...

- Nemusíš si ich brať, - odpovedala panička, - vrecia s múkou si vezmi. Tvoji rodičia z nej budú mať veľkú radosť.

- Ďakujem ti, vzácna pani, za toľkú dobrotu. Cigáni sú neraz hladní, otec i mať by sa z takého veľkého daru dlho tešili a svojej dcére by ďakovali. Lenže...

- Viem, - vravela neznáma žena, - máš otca rada a vieš, že ho najväčšmi potešíš koňmi. On ti vystrúhal krosienka, on ťa naučil tkať šnúrky, a preto sa mu chceš zavďačiť.

- Iste, otec by sa koňom nesmierne potešil...

- Tebe sa moje dary nepáčia? Nuž teda povedz, čo by si chcela odo mňa.

A Dajra zašepkala:

- Chcela by som vidieť.

V tej chvíli zafičal vietor, zarachotil hrom a zasvietil blesk. A ten blesk bol taký mocný, že ho uvidela aj slepá šnúrkárka. Pomaly sa jej začalo v očiach rozvidnievať, až sa napokon beľmo v jej očiach celkom roztieklo. Dajra najskôr zazrela chmúrnu oblohu, potom pole a v ňom košatý strom. Pod starým gaštanom stála pekná panička.

- Tak čo, už vidíš? - spýtala sa.

- Vidím, vidím, vidím, - rozplakala sa od veľkej radosti dievčina.

- Si skromná a dobrá, preto som ti vrátila zrak. Som Kesaji, dobrá víla. Dávno som si ťa vyhliadla, lebo sa mi páči tvoja usilovnosť a vytrvalosť.

Kesaji si omočila prsty v studničke a trikrát nimi potrela šnúrkárke obidve oči. Potom sa na ňu usmiala a povedala:

- Choď domov a ži si dobre. Odprevadí ťa tento šuhaj, ktorý bol u teba po zlaté klbko. I jeho som kedysi takto vyliečila. Je dobrý a bude ťa mať rád. Vezmi si ho za muža a poslúchaj ho.

- Ďakujem ti, dobrá Kesaji.

Dajra podišla k šuhajovi a chcela s ním odísť. Ale víla ich ešte zdržala.

- Tu máte, - podávala im zlaté klbko, - to vám nechávam. Keď ho predáte, dostanete zaň vrece peňazí a bude vám dobre.

Znova sa obidvaja víle Kesaji poďakovali a navždy sa s ňou rozlúčili.

Pravdaže, z bohatstva sa dlho tešili. Ale Dajra aj potom brávala do rúk krosienka a všetci sa čudovali, aké krásne veci vie na nich spraviť.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#Klbko

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.017