Myškin chvostík

Myškin chvostík (Rozprávka)
Žil raz jeden chudobný šuhaj, rodičov nemal, ani chalúpka mu po nich nezostala. Túlal sa sem-tam iba tak a žil z ruky do úst. Pre jeho chudobu ho všetci volali Čoro-Čoro.

Čoro-čoro zakúsil veľa biedy, už sa mu pre samé trápenie ani žiť nechcelo. Sadol si raz pod kamenný plot a povedal si, že sa odtiaľ viac nepohne. Nech príde mráz a nech ho zahubí, jemu, Čoro-Čorovi, to bude jedno.

Ako tam tak sedel a pomaly začínal tuhnúť, pohol sa mu pred očami sneh. Malá myška vystrčila z bieleho páperia hlávku, poobzerala sa, a keď si šuhaja nevšimla, začala tam pobehúvať, čosi usilovne hľadať.

Mládenec sa zvieratku lepšie prizrel a videl, že nemá chvostík. Čudná myš, myslel si, ešte takej v živote nevidel. Nedalo mu to, spýtal sa jej:

- Kde si si ho, myška, chudáčika podela?

Myška zastala, až teraz zbadala človeka. Bola by šibla do diery nazad a skryla sa, ale keď videla, že ten tvor je už skoro zmrznutý, zastala a pohla pyštekom.

- Čo tým myslíš, koho som mala podieť?

- No predsa ten chvostík.

Čoro-Čoro bol taký skrehnutý od mrazu, že mu vôbec nebolo čudné, keď sa maličké zvieratko ozvalo ľudským hlasom.

Začali sa rozprávať. Divotvorná myška chudobnému mládencovi povedala, že jej chvostík zobral istý človek. Vraj jej ho odrezal preto, lebo mu zlá striga povedala, že ho spraví dobrým muzikantom, ak jej prinesie chvost z myšky, čo žije v kamennom múre.

- Čože, myšička, bez chvosta vyžiješ. Ale ja bez jedla, šatstva a chalúpky zmrznem.

- Mýliš sa, šuhaj, ja mám bez chvosta na svete oveľa väčšie trápenie ako ty. Rada by som čo i mesiac hladovala, ba i zimou sa triasla hoci po celý rok, len keby som vedela, že mi ho ten nešťastný husliar vráti. Môj chvost nebol obyčajný, bol čarovný.

Mládenec bol zvedavý, chcel, aby mu myška ešte viacej povedala, ale ona odvetila:

- To, čo som mohla povedať, už vieš, o ostatnom musím mlčať.

Prišlo mu malého zvieratka ľúto.

- Rád by som ti pomohol. Hoci aj hneď by som šiel tvoj chvost hľadať. Ale či môžem taký hladný, slabý, omrznutý? Čoskoro bude po mne.

Myške zažiarili očká:

- Išiel by si, vravíš? Chcel by si mi doniesť môj chvost?

- A čože by nie. Keby si mi poradila, ako sa najesť, kabát zohnať. psotu a zimu odplašiť.

- Ľahká pomoc, dám ti všetko, po čom túžiš, ak mi sľúbiš, že pôjdeš do sveta a vyhľadáš huslistu, čo mi môj chvost zobral.

Hneď jej všetko sľúbil a ona mu povedala, aby ju nasledoval.

Vstal, rozhýbal sa, strepal zo seba snehové chumáče. Vykročil za myškou, ktorá pred ním cupitala po snehu. Zastali na konci kamenného plota. Tam zvieratko labkou ukázalo na veľký kameň.

- Vytiahni ho, - vravela mu, - a vopchaj ruku do diery a všetko. čo tam nájdeš, vyber.

Prikľakol k múru, kameň z neho vybral a vopchal ruku do čierneho otvoru. O chvíľu z neho vytiahol klobúk, tašku, čižmy a palicu.

- Polož si klobúk na hlavu, - prikázala myška.

Urobil to a v tej chvíli mu bolo tak teplo, ako keby sedel pri horúcej peci.

- Otvor kapsu a čiahni do nej!

Poslúchol. V kapse bol chlieb, kus slaniny a plná fľaša ohnivého vína. Hneď sa dal do jedenia, upíjania, o chvíľu bol sýty a cítil sa dobre ako ešte nikdy predtým.

- Uch, myška-myšička, ďakujem ti. Veľké šťastie ma postretlo, keď som ťa našiel. Povedz, v ktorom kúte sveta mám hľadať toho chlapa, a ja idem.

- Choď stále za slnkom. Prídeš do krajiny, ktorú nazývajú Thesa romni. Tam žije ten muzikant, chodí od chalupy k chalupe a vyhráva. Prinúť ho, nech ti povie, kde tá striga býva, a potom choď a vezmi jej môj chvostík.

- Thesa romni, - zhíkol šuhaj, - veď je to tak ďaleko, že by som musel ísť celý život, a ešte by som ta nedošiel.

- Obuj si čižmy, čo si našiel v skrýši! Sú čarovné. Jeden tvoj krok v tých čižmách bude dlhý jednu míľu. Ponesú ťa nielen po suchej zemi, ale môžeš v nich kráčať i po mori. A tá palica, čo držíš v ruke, nie je len na opieranie. Ak sa ňou niekoho dotkneš, naskutku stuhne, bude ako socha z dreva alebo z kameňa. Zasa ožije, keď palicou buchneš o zem. Vidíš, moje veci sa ti na dlhej ceste zídu.

Čoro-Čoro zahodil rozodraté topánky a natiahol si čarovné čižmy. Vzal palicu, kapsu, klobúk, rozlúčil sa a šiel.

- Tu, pri tomto plote ma hľadaj, keď sa vrátiš, - volala za ním malá myška, - každé popoludnie tu behávam.

Zázračné čižmy niesli mládenca vpred. Čo krok, to míľu popošiel. Ľudia sa len pozerali, kto to ide okolo nich, aký čarodejník to skáče ponad krajinu. Krútili hlavami, aj sa báli. Ale Čoro-Čoro si z toho nič nerobil. Náhlil sa, chcel byť v cieli čo najskôr.

Jedného dňa došiel do Thesa romni. Začal sa tam vypytovať na huslistu. Ľahko sa dozvedel, kde práve je. Ľudia Munda, tak sa huslista volal, dobre poznali. Ukázali Čoro-Čorovi na jeden panský kaštieľ.

- Ta choď, cudzí šuhaj, tam ho nájdeš. Počuješ, ako vyhráva?

Krása! Už pol roka je v kaštieli, pán sa nevie nabažiť jeho hry.
Čoro-Čoro vošiel bez váhania do kaštieľa a zastal pred Mundom.

- Počuj, husliar, - povedal mu, - prestaň na chvíľu hrať, musíme sa porozprávať.

Huslista si ho však nevšímal.

- Ak zaraz neposlúchneš, - vravel mu znova Čoro-Čoro, - zle pochodíš.

Mundo sa ledabolo pozrel na cudzieho mládenca, ale hrať neprestal. Vtedy šuhaj šuchol o jeho košeľu čarovnou palicou, hneď stuhol na kameň, akoby sa premenil na sochu. Keď to pán videl, začal kričať, vyskakovať, brať do ruky bič.

- Čože to tu, ty pobehaj, stváraš! Čo si za bosorák, keď mi chceš kaziť zábavu.

Skočil a chcel Čora-Čora vyšľahať bičom. Lenže mládenec sa dotkol pána palicou, hneď aj z neho bola socha.

Keď ich o nejakú chvíľu odčaroval, bol huslista Mundo povoľnejší:

- Myšací chvostík hľadáš? To si mal povedať hneď. U mňa nie je, dávno som ho predal.

- Kde býva tá striga? - udrel šuhaj rovno.

Mundo sa okúňal, ale keď mládenec pohol palicou, zľakol sa:

- Tamto je to, hľaďže! Vidíš domec, čo sa belie za tou treťou horou? V ňom žije starena, čo opatruje myškin chvostík. Od nej si ho môžeš pýtať. Ale ak ti môžem dobre poradiť, nechoď ďalej, vráť sa domov.

Šuhaj nedbal huslistovej rady, hľadel k domcu. Rozväzoval, či ho muzikant neklame. Potom mu povedal:

- Ak si ma podviedol, vrátim sa sem a bude ti beda. Touto palicou ťa vyobšívam a nechám ťa tu naveky skamenieť.

Keď Mundo ešte raz povedal, že je tak, ako vravel, Čoro-Čoro vykročil k svojmu cieľu. Ej, ale len čo vošiel do tej prvej hory, stúpil na veľkého hada. Už-už by bol hadisko šuhaja uštipol, ale on to zavčasu zbadal. Dotkol sa ho palicou a had ihneď stuhol, takže sa podobal kusisku dreva.

Postál nad ním, obzrel si ho a vykročil ďalej. Keď prišiel do druhej hory a šiel okolo dier v príkrom brehu, vyvalili sa z nich štyria vlci a chceli ho roztrhať. No smelý šuhaj klop, klop, každému z nich trafil palicou po chrbte, hneď sa premenili na nehybné mrciny.

Už si myslel, že na ďalšej ceste nebude prekážok. Ale keď prechádzal treťou horou a míňal veľké skalisko, vyrútil sa z tmavého brloha medveď. Bola to ozruta, ktorá by aj desať takých Čorov roztrhala za chvíľočku na márne kúsky. Lenže smelý šuhaj i toho udrel čarovnou palicou a premenil ho na nehybný balvan.

Strigin domec nebol domcom, ale veľkým kaštieľom. Brána bola zamknutá, ťažko by sa dalo dovnútra dostať. No Čoro-Čoro si vedel pomôcť. V čarovných čižmách poľahky skočil rovno do babinej izby. Striga práve sedela pred otvorenou zlatou škatuľkou, pozerala do nej a prosíkala:

- Myšací chvostík, zahoj mi moju starobu!

Siahla do škatuľky, vybrala odtiaľ myšací chvostík a začala si ním ruky, tvár i celé telo pohládzať. A hľa, zvráskavená koža omladla, zo starej babizne sa stalo mladé dievča. Šuhaj neveril vlastným očiam. Stál, počúval, díval sa. Baba bola taká zaujatá, že si ho nevšimla. Dupol nohou a skríkol:

- Sem daj, ježibaba, myšací chvostík!

Najskôr sa preľakla, ale potom sa zarehlila:

- Ty červík mizerný, opovážiš sa vojsť do môjho kaštieľa a tu ma vyrušovať! Počúvaj, myšací chvostík, premeň tohto skaderuka-skadenoha na starú...

Starena chcela povedať ešte jedno slovo: kosť. Ale vtedy Čoro-Čoro priskočil. Len čo sa jej dotkol palicou, stuhla. Zobral jej z kľavých rúk zlatú škatuľku i s myšacím chvostíkom a pobral sa stamodtiaľ preč.

Míľové čižmy ho niesli domov. Ale akosi nešikovne stúpil, na vysokom vŕšku sa potkol, a keď nechcel spadnúť, musel sa podoprieť palicou. Palica klopla o zem a v tej chvíli sa ježibaba zo stuhnutia prebrala. Zaraz naskočila na oblak a letela za Čoro-Čorom.

Striga by bola mládenca poľahky zahubila, ale keď už bola blízko, zišlo mu na um otvoriť zlatú škatuľku. Len čo to urobil, ozval sa myšací chvostík:

- Hoď svoj klobúk na zem, striga sa pri ňom zastaví.

Poslúchol a bežal ďalej. Striga doletela ku klobúku, dala si ho na hlavu, a pretože to bolo v horúcej krajine, začala sa potiť, pražiť, slabnúť. Aj by hádam bolo po nej, keby sa nedovtípila, že je v klobúku príčina. Šmarila ho o zem a letela na oblaku ďalej.

- Zahoď tašku, - radil myšací chvostík, keď ich ježibaba doháňali znova.

Poslúchol i teraz. Keď sa obzrel, videl, že sa ježibaba spustila ku kapse a že v nej loví fľaše vína. Začala ohnivý nápoj piť a o chvíľu sa tak opila, že ubehlo niekoľko dní, kým sa prebrala. Potom začala šuhaja naháňať zas.

- Zapichni palicu do mačiny, - radil posledný raz myšací chvostík. - ak sa ježibaba pri nej zastaví, sme zachránení. Ale ak palicu obíde, bude po tebe a myška svoj chvost nikdy neuvidí.

Pichol čarovnú palicu do zeme a s úzkosťou hľadel spoza kríkov, čo sa bude robiť.

Ježibaba zastala i pri palici. Schmatla ju a istotne sa potešila, ako premení Čora-Čora na kameň. No v tej chvíli stuhla a naveky sa stala kameňom, lebo čarovnou palicou už nemal kto buchnúť o zem. Striga ju držala, opierala sa o ňu a dozaista sa dodnes o ňu tam v tej krajine opiera.

Ľahko sa potom dostal Čoro-Čoro ku kamennej stene. Bolo popoludní, keď ta došiel. Myška ho už čakala. Priložil jej chvostík, hneď je; zrástol s telom.

Ďakujem ti, Čoro-Čoro, že si mi pomohol. Tak sa ti odmením, že na to nikdy nezabudneš.

Pribehla ku kamennej stene, šibla po nej chvostom. V tej chvíli sa z hŕby skália stal krásny kaštieľ.

- Poď za mnou, - vyzvala ho.

Vošli do kaštieľa, šuhaj celý zmätený si všimol, že tam majú práve svadbu. Hostí bolo ako maku, i nevesta bola krásna, no za vrchstolom sedela len sama.

- No, poď, Čoro-Čoro, ženích tejto peknej kňažnej. Sadni si po je; boku, aby sa tá svadba mohla skončiť.

Tak ho ponúkala myška, ale skromný šuhaj ničomu nerozumel. Až ho nasilu museli usadiť za vrchstola vedľa mladej krásnej ženy. I myška vyliezla na stôl a nevesta ju hladkala po kožúšku.

Bolože to za veselie. Mladý zať Čoro-Čoro musel všetkým vyrozprávať, čo a ako sa mu vodilo v boji so zlou strigou. A keď skončil, začala rozprávať zasa nevesta.

- Ten husliar, čo vzal mojej myške chvostík, mal byť pred nejakým časom mojím mužom. To on zapríčinil všetko zlo. Vo chvíli, keď bola naša svadba najveselšia, odťal mojej zázračnej myške chvostík. Utekal preč, a keď sme mu v tom chceli zabrániť, premenil nás všetkých na kamene zaklínadlom, čo ho striga naučila. Iba myška zostala nažive.

Čoro-Čoro nikdy viac nevedel, čo je hlad a zima. Ba i mladú krásnu ženu získal. Bohatú odmenu dostal za myšací chvost.