Muž Hazika

Muž Hazika (Rozprávka)
V malej a zadymenej osade žila jedna vdova so synom. Otec chlapčekovi dávno zomrel, nuž sa matka o dieťa starala sama. Chodila s ním skoro každý deň po žobraní a tak akosi seba i jeho prechovala.

Kým bol chlapec malý, nerozumel ničomu. Len čo však dorástol, videl, ako sa matka trápi. Neminulo mu ani štrnásť rokov, keď je povedal:

- Mamka moja dobrá, žijeme tu iba z ruky do úst a potom zasa tri dni ani omrvinky. Zaumienil som si, že sa zajtra s vami rozlúčim. Pôjdem do sveta hľadať šťastie.

- Keby si bol väčší, - odpovedala matka s plačom, - nedbala by som nič. Ale čože ty, také chlapča, zmôžeš vo svete! Nikde nechoď, iba čo voľakde zahynieš a ja sa utrápim.

Šuhajček pokrútil hlavou:

- Nie, mamka, slzami ma neudržíte, idem! Viem, že raz nájdem šťastie, zbohom.

Chtiac-nechtiac vyprevadila matka synčeka až po rázcestie a tam mu ešte na rozlúčku povedala:

- Len teba mám, syn môj, nezabudni! Vráť sa ku mne, ak tam kdesi za horami, za riekami nezložíš kosti.

Utreli si slzy, usmiali sa posledný raz na seba a chlapec sa o chvíľočku stratil matke z očí.

Ako tak išiel, občas sa pozrel i pod nohy. Zrazu zbadal, že sa v mláčke čosi zablyšťalo. Zohol sa a vylovil zlatý peniaz. Chlapec nevedel, že to žlté koliesko je dobrý dukát. Otrel si ho o košeľu a chcel ho skryť. Ale vtedy sa k nemu priplichtil akýsi pocestný:

- Čo si našiel, rúči mládenček?

Pozrel sa na cudzinca. Keď videl, že sa usmieva, odpovedal:

- Taký okrúhly pliešok, aha, pozrite sa, ujko.

Tulák očami zažmurkal, ústami zahmkal:

- Hm, hm, pekné, ale ak chceš, dám ti za tú pletku moju vestu.

- Pravdaže chcem, - usmial sa chlapec, ani tušenia nemal, že by za zlatý dukát dostal celé šaty. - Vesta sa mi zíde, v košieľke mi býva zima.

Vymenil si tie veci a štrnásťročný vandrovník kráčal ďalej. Tešil sa zo svojej vesty. Ani si ju neobliekol, len aby ju čo najväčšmi zašanoval.

O nejaký čas prišiel do mesta. Už pri prvých stavaniach postretol ďalšieho neznámeho.

- Čože to nesieš pod pazuchou, šuhaj? Vari máš vestu na predaj?

- Je to vesta, pane, ale na predaj nie je.

- Tak mi ju aspoň ukáž, páči sa mi, dám si takú ušiť.

Dlho si neznámy prezeral vestu, všelijako ju obracal v rukách, napokon vytiahol z vrecka nôž a rypol do jedného z gombíkov. Bol zlatý. Zasvietili mu oči a povedal medovým hlasom:

- Vieš ty čo, ak chceš, kúpim ti celkom nové čižmy, a ty mi dáš túto ošúchanú vestu. Veď aj tak si bosý, čižmy sa ti zídu väčšmi ako stará vesta.

Mládenček privolil. Nohy mal už celé doráňané, ak si obuje čižmy, hneď sa mu lepšie pôjde.

Zašli do kupeckého krámu a o chvíľu si už šuhaj vykračoval s čižmami prevesenými cez plece.

Už bol prostred mesta, keď stretol tretieho neznámeho. Mal končistú bradu, oči prižmúrené, na pleciach sa mu opálalo prázdne vrece. Obzeral si malého chlapca, najväčšmi poškuľoval po jeho nemých čižmách. Oslovil ho:

- Kdeže, kde, šuhajko? Nože postoj, vidím, že si ustatý a iste aj hladný.

- To veru som, ale hľadám službu, keď ju nájdem, hádam sa mi dajú najesť.

- Nno, vieš ty čo, zájdi so mnou do krčmy. Kým si nájdeš službu, to ešte potrvá. Tuto mi ostali tri groše, poď, kúpime si za ne obed.

Chlapec bol rád, išiel celý natešený.

Vošli do hostinca, chlap zavesil vrece na klinec a svojmu malému spoločníkovi povedal, aby si ta odložil čižmy. Vypýtal od krčmára dva taniere cesnakovej polievky.

Chlapec sa pustil do jedla, ale starý potmehúd nie. Odtiahol sa od stola a v príhodnej chvíli sa prikradol k čižmám. Ticho ich vzal a ušiel z hostinca preč.

Mladý pútnik sa najedol a chcel sa dobrému človeku poďakovať. Ale darmo sa obracal a hľadal ho. A keď zbadal, že z klinca zmizli aj jeho novučičké čižmy, pustil sa do plaču.

- Zobrali mi čižmy, kde sú moje čižmičky!

- Ja ti dám, ty tulák, - kričal krčmár, - ešte mi tu hraj komédiu. To ste iste spískali s tulákom otcom. Kto mi zaplatí za polievku! Už aj zavolám strážnika a ten ťa vsotí do chládku.

Krčmár už-už otváral dvere, že zavolá strážnika, keď sa zdvihol z kúta chudý, nízky starec, v kabáte až po zem. Položil hostinskému na plece dlaň.

- Počkaj, nikoho nevolaj, polievky zaplatím ja.

Starký dal krčmárovi pol groša a chlapcovi povedal:

- Poď, viem, že hľadáš službu, u mňa sa ti bude dobre vodiť.

Starec býval v malej chalúpke na kraji mesta. Chlapca posadil k obloku na lavicu a takto vravel:

- Mladý si, neskúsený, ten figliar v tom hostinci ťa oklamal. Povedz, čí si, kde ti bývajú rodičia a prečo si sa vybral do služby.

Šuhaj starčekovi všetko porozprával i o žltom pliešku i o veste.

- Teda takto si pochodil. Vidíš, namiesto s dobrými ľuďmi stretol si sa so zlodejmi. No, nevešaj hlavu, ak mi budeš štyri roky statočne slúžiť, dobrá odmena ťa neminie.

Chlapec zostal. Štyri roky slúžil v chalúpke. Z chlapca vyrástol na súceho mládenca a vtedy si ho starec zavolal.

- Počuj, milý môj šuhajko, - oslovil ho, - dnes ti vypršala služba a i ja som na konci svojej tristoročnej púte.

Mládenec začudovane hľadel na svojho staručkého gazdu.

- Dobre si počul. Rovných tristo rokov chodím po svete a ochraňujem chudobných, hladných, uzimených a biednych. Pomáham ľuďom v nešťastí. Ale môj čas už prišiel, ostáva mi iba jedno - nájsť súceho nástupcu. Lebo ja nie som obyčajný človek - som muž Hazika. Áno, deň čo deň chodím vo svojom dlhom kabáte medzi chorých a ubiedených a pomáham im. Tento kabát má veľkú moc. Ak sa podeň skryje chorý, zaraz vyzdravie a zmocnie. Ak chudobný, hladný alebo uzimený - pod kabátom vždy nájde tri dukáty a tie sa mu o pár dní rozmnožia tak, že už nikdy nepocíti biedu. Ty si sa mi zapáčil už vtedy v krčme, vzal som si ťa k sebe, aby som ťa vyskúšal. V skúške si obstál dobre, nuž som si zaumienil, že budeš mojím nástupcom.

Mládenec sa zaradoval, len v zázračnú moc kabáta veľmi neveril. Chcel kabát vyskúšať. Starec mu ho pomohol obliecť a nový muž Hazika vyšiel predo dvere práve vo chvíli, keď šiel okolo starý žobrák.

- Poďže sem, - zavolal naň šuhaj, - poď a vopchaj ruku pod môj kabát. Neobanuješ!

Chudák sa začudoval, ale ruku predsa len vopchal pod kabát Div-divúci! Keď ju vytiahol, v dlani mu svietili tri krásne zlatky.

Ani čo by dlaňou plesol, už kríval po ulici druhý chudák. Mládenec aj jeho ukryl pod svoj plášť a hľa, úbožiakovi sa krivá noha narovnala Smial sa, začal si spievať a celý šťastný sa poberal preč.

- Teda už veríš? - spýtal sa starec šuhaja, keď sa vrátil.

- Verím. Je to naozaj zázračný plášť, ďakujem vám, otec, že ste ho dali mne.

Starec zomrel a mládenec ho pochoval, ako sa patrí, a potom sa vybral domov.

Jeho matka bola chorá, hladná a uzimená práve tak, ako pred štyrmi rokmi. Zvítal sa s ňou a pritúlil ju pod kabát. Hneď jej bolo teplo, bolesti prestali, dukáty ju potešili. Ale najväčšiu radosť mala zo syna. o ktorom si už dávno myslela, že je mŕtvy. Rozpovedal jej všetko a nakoniec i to, že doma nemôže zostať, ale musí ísť do sveta pomáhať takým, ako je ona.

Šuhaj chodil z chalupy do chalupy, veď v rodnej dedine boli všetci chudobní. Boli bosí, otrhaní, hladní. Po jednom ich poukrýval pod kabátom, aby ozdraveli a rozveselili sa. Za zlatky si nakúpili šaty a iné potrebné veci.

Keď muž Hazika vyliečil a obdaroval celú dedinu, šiel ďalej. I tam zohrial, nasýtil a zaopatril tých, ktorí to potrebovali.

Putoval od dediny k dedine, no zastavoval sa len pri tých najbiednejších. Poznali ho všetci a tešili sa na chvíľu, keď sa v ich chalupe zjaví muž Hazika.

No našli sa i takí, čo ho chceli oklamať. Raz ho stretol kupec a takto
začal:

- Dobrý deň, pocestný! Ako sa tak pozerám na teba, vidí sa mi. že si muž Hazika.

- Som, kupec, a čo by si rád?

- Prihodilo sa mi velikánske nešťastie. Bol som na trhu, tovar som predal všetok, ale čože z toho, keď ma v lese okradli zbojníci. Nechali mi len to, čo som mal na sebe. Tri dni som nemal nič v ústach, ako soľ by sa mi zišli tri zlatky spod tvojho kabáta.

- Dobre, vopchaj ruku pod kabát. Ale to ti vravím: ak si klamal namiesto dukátov ti do dlane spadnú tri drievka a ruka ti až po lakeť zdrevenie.

Keď to kupec začul, náramne sa zľakol. Zbledol, čosi zašomral a pobral sa s hanbou ďalej.

Muž Hazika si ho viac nevšímal. Išiel ďalej a hneď za prvou zákrutou ho stretol človek v kniežacom.

- Ty si muž Hazika? - spýtal sa namiesto pozdravu.

- Tak je. A čo by si rád?

- Stihlo ma nešťastie. Zhorelo mi panstvo - kaštieľ, stodoly i stajne. Nieto už ničoho, z čoho by som mohol žiť ako predtým. Ak je pravda, že ľuďom pomáhaš, podaruj aj mne tri zlatky, dáko si s nimi pomôžem.

- Dobre, vopchaj sem ruku, - odhrnul náš mládenec okraj plášťa.

- Ale ak si klamal, spadnú ti do dlane tri kamienky a ruka ti skamenie až po lakeť.

Kniežatko sa tak preľaklo, že sa ihneď zvrtlo a poďho, ušlo do hory.

Ani veľa času neprešlo, stretol muž Hazika - kráľa. A veru i ten ho zastavil a začal od neho drankať tri zlaté, vraj práve prehral v bitke celé svoje kráľovstvo a vyšiel na žobrácku palicu.

- Nno, čo, - vraví mu muž Hazika, - čiahni mi pod kabát a nastav dlaň. Ale ak si klamal, spadnú ti ta nie dukáty, ale tri uhlíky a ruka ti zhorí až po lakeť.

Vtedy sa kráľ zahanbil, obrátil sa a už ho nebolo. Tak rýchlo utekal z toho miesta.

Haziku nemohol nik oklamať. Dobre videl, kto je naozajstný bedár a kto skupáň. Naďalej pomáhal iba tým najúbohejším a oni sa na jeho príchod tešili.

Až raz, keď už bol celkom starý a pomohol mnohým chudákom z nešťastia, uvidel v pustom poli po chodníku kráčať chudobného chlapčeka. Šuhajček bol chudý, bledý, gatky roztrhané, červené kolená holé. Pozdravil Haziku a chcel ho minúť, ale tomu sa ho uľútilo.

- Kdeže, kde, chlapče? Kde ideš tak sám, bez brata alebo mamy?

- Doma ležia chorí.

- A prečo nesedíš pri nich?

- Čože by som si tam počal? Idem radšej do sveta hľadať šťastie. Keď ho nájdem, zanesiem ho mamičke.

- Vojdi pod môj kabát a naber si zdravia i zlatiek, koľko len chceš,
- vraví Hazika dojato. Veď kedysi aj on takto šiel vo svet za šťastím.

- Oj nie, - odvetilo chlapča, - idem ďalej. Pohľadám si službu a peniaze si zarobím. Viem ja dobre, že zadarmo, len tak pre nič za nič nikto nikomu nič nedá. Aj ty sa mi len smeješ.

Vtedy si muž Hazika pomyslel, že nadišla tá pravá chvíľa. Jemu minie čoskoro tristo rokov, čochvíľa zomrie, mal by si nájsť súceho nástupcu. Ponúkol teda chlapcovi službu. A chlapček s ním išiel rád.

Keď o štyri roky svojho učiteľa pochovával, zostal mu po ňom plášť, a novým Hazikom sa stal on.

A vraj dodnes chodí po zemi a pomáha biednym.