Okhamoro

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 027 slov
Počet zobrazení: 1 896
Tlačení: 225
Uložení: 309
Okhamoro (Rozprávka)
Cigána Kála už niet medzi živými. Ale keď chodil po svete od dediny k mestu, vždy mal pod pazuchou husle a na hlave pekný klobúk. Občas sa pristavil pri pastierskych vatrách. Ak si nechal klobúčik na hlave, bolo isté, že sa zdrží iba krátko. Ak ho z hlavy zložil, značilo to, že tí pri vatre sa mu zapáčili a že pri nich zostane do rána.

A na to sa práve každý tešil, lebo Kálo prekrásne hral na husliach a ešte krajšie spieval všelijaké utešené, smutné i hrôzostrašné príbehy

Raz sa Kálo zastavil pri Cigánoch z Olasu. Bola ich celá karavána, odpočívali v poli za jedným mestom. Ženy varili v kotlíkoch fazuľu, chlapi kosili trávu pre kone a mladé dievčence ju za nimi zbierali. Deti čupeli okolo vatry a hriali si dlane, lebo podvečer bol chladný. Keď zbadali Kála, rozbehli sa mu oproti a volali z plných hrdiel:

- Kálo je tu, Kálo, náš rozprávkar!

- Vitaj, Kálo, vitaj!

Už aj ho všetci pozývali, aby si sadol k ohňu, ak chce.

Kálo chvíľu postál, stiahol si z hlavy klobúk, položil ho na zem a sadol si na pník pri vatre.

- Kálo zostane u nás do rána! - vykríkol ktosi radostne.

- Kálo nám bude rozprávať.

- Kálo, Kálo!

Všetci sa nahlas tešili, ženy sa ponáhľali s varením, chlapi s kŕmením koní, aby si mohli čo najskôr prisadnúť k obľúbenému Kálovi.

Keď sa najedli, i Kálo zjedol pol misky fazule so smidkou ražného chleba, vzal vzácny hosť do rúk husle. Zasekol ich pod bradu, potiahol slákom a zahral niekoľko tichých tónov. Potom začal spievať:



Poviem vám rozprávku

starú tisíc rokov,

o krásnom dievčatku,

čo nemalo matku.

Sirotou sa stalo skoro,

volalo sa Okhamoro.



Kúpil ju jeden kráľ,

sto kont za ňu dal.

Zlej macoche na odplatu

zohnal kdesi mrzkú škratu

a tú peknú, jajže bože,

odviezol na veľkom voze.



Deva krásna ako slnko,

keď sa smiala, bol to žblnkot,

bol to žblnkot vĺn potôčka.

A aké tá mala očká!

Mala svieže vonné líčka,

bola ako žežulička.



Kálo zmĺkol, vôkol sa rozliehala iba hra husieľ. Potom pokračoval:



Mladá Okhamoro

šla od kráľa skoro.

Ten skupáň ju predal.

Stokrát viac mu dali,

ako on za ňu dal.

Krásne slnko kúpil cisár,

všetkých kráľov mocný vladár.



Okhamoro bola krásna,

ako tie hviezdičky jasná.

Zaľúbil sa do nej Mesiac,

každú noc sa chodil tešiac

pozerať sa, ako spieva

a tancuje krásna deva.



To však ešte nebolo nič,

vedela sa krútiť jak bič.

Išlo jej to pekne, ľahučko,

až si ju raz všimlo Slniečko.

Všimlo si ju zavčas rána,

uriekla mu krásna panna.



Ako veľa - ako málo,

cisárovi ju hneď vzalo.

Od tých čias ju Slnko väzní,

kým nepríde šuhaj čestný,

smelý junák, čo to zmení,

nie však bojko vystrašený.



I jeden statný mládenec sedel a počúval Kálov spev. Volali ho Muro Gažo. Ako tak počúval, zazdalo sa mu, že už kedysi o krásnej Okhamoro počul. Keď sa o nejakú chvíľu poberali všetci spať, opýtal sa Kála:

- Povedz, Kálo, tú príhodu o krásnej Okhamoro si nespieval iba tak. Prišiel si ju zaspievať pre mňa, však?

- Ty si Muro Gažo, syn tej dobrej ženy Thaves?

- Áno, som.

- Pravdu máš, príhodu som ti spieval ešte ako nemluvňaťu a teraz som ťa po dlhom hľadaní konečne našiel.

- Povedz, - spytoval sa Muro Gažo, - je rozprávka o Okhamoro pravdivá?

- To nie je rozprávka, Muro Gažo, ale čistá pravda.

- A ty hľadáš odvážneho mládenca, čo by išiel Okhamoro vyslobodiť z moci Slnka.

- Uhádol si. Za mlada som sám chcel krásne dievča vyslobodiť. Ej, veľa ráz som to skúsil, ale nikdy sa mi to nepodarilo. Ostarel som pri tom, no, chvalabohu, dnes už viem, ako prekonať všetky prekážky.

- Ako, Kálo?

- Naposledy som sa dostal až k Slncovmu palácu, no skoro som umrel. Ohnivá guľa ma chcela spáliť, ale vtedy sa za mňa prihovorila krásna Okhamoro. Na odchode mi Slnko takto povedalo: „Iba jediný človek mi môže vziať Okhamoro, jej bratanec Muro Gažo z Olasu. Je to syn Thaves, naj statočnejšej ženy pod oblohou."

Muro Gažo sa čudoval, ničomu nerozumel, no Kálo pokračoval ďalej:

- Už som sa poberal preč, keď som zbadal, že mi Okhamoro dáva akési znamenie očami. Porozumel som. Mal som počkať poniže paláca, kým Slnko zaspí. Čakám, asi o hodinu pribehla dievčina a vraví; „Choď, dobrý človek, do Olasu a vyhľadaj tetu Thaves. Práve sa jej narodilo chlapča, dala mu meno Muro Gažo. Nič od teba nechcem, len mu po celý rok vyhrávaj na husliach pri kolíske a spievaj mu o mojom živote. Keď vyrastie, nauč ho všetkému, čo si sa musel naučiť ty, a nezáviď mu, Kálo, len on ma môže vyslobodiť, lebo v srdci mu vyrástla čarovná perla a tá ho ochráni pred nebezpečenstvom.

Muro Gažo počúval, ani nešuchol, potom sa spýtal:

- A kde je Slncov palác?

- V skalnatej a mŕtvej krajine Lokarimňa. Stojí tam nevídaný, vysoký zlatý hrad a v ňom žije Slnko s Okhamoro. Tam mu deva každú noc, keď zaspí, ovieva hlavu. Ale niekedy nespí, prizerá sa zajatkyni a ona musí spievať a tancovať. To sa Slnku páči.

- Kálo, poberme sa do tej krajiny.

Rozprávkar sa usmial a povedal:

- Som rád, že chceš oslobodiť čarokrásnu devu. No vopred ti musím povedať, že to je náramne ťažká vec. Na ceste treba prekonať veľa prekážok a nebezpečenstiev. Zdolá ich len mocný, vytrvalý a odvážny človek.

- My dvaja to dokážeme, Kálo.

- Verím, že hej. Preto pôjdeme už o rok.

Murovi Gažovi sa to videlo pridlho, najradšej by bol šiel hneď. Ale Kálo ho zavrátil:

- Aby sme sa mohli pustiť na cestu, musíš preťať železným palošom železnú vozovú os. Do učenia pôjdeš ku kováčskemu majstrovi Zolbovi. Potom ťa majster Tido naučí plávať tak vrtko a bystro, ako pláva najrýchlejšia ryba. A to tretie sa naučíš sám. Zavrieš sa v prázdnej chalupe a budeš hladovať. Sto dvadsať dní nevložíš do úst ani za hlt jedla. Keď to vydržíš a nezomrieš, až potom sa nám hádam voľačo podarí. A o ostatnom až na ceste k Slnku.

Rozlúčili sa a šuhaj hneď na druhý deň poprosil kováča, aby ho vzal do služby. Štyri mesiace deň čo deň udieral Muro Gažo do nákovy a sekal ťažkým mečom do železnej osi. Keď nadišiel posledný deň služby, rozťal strašnou zbraňou hocijakú vozovú os.

Poďakoval sa majstrovi Zolbovi a vyhľadal rybára Tida. Ten ho naučil loviť ryby. Najskôr iba tak, na udicu, do košíka, ale neskôr len holou rukou. A napokon musel Muro Gažo skočiť do rieky a ryby naháňať sám. Tak sa vycvičil, že ku koncu služby plával ako blesk a neušla mu ani tá naj bystrejšia ryba.

Majster Murovi Gažovi na rozlúčku povedal:

- No a teraz, mládenec, dobre sa u mňa naposledy najedz, lebo od dnešného dňa celú tretinu roka nevložíš do úst ani smidky. Tam, aha, v tej pustej pláni stojí kamenná chalupa, v nej sa zatvor a hladuj. Alebo ťa hlad umorí, alebo zvíťazíš nad ním.

Rybár Mura Gažu nakŕmil a šuhaj sa potom zavrel v kamennej chalupe.

O rok Kálo zastal pri pustom dome, otvoril ho a našiel v ňom Mura Gažu tenkého ako žltá slamka, ale živého.

- Zvíťazil si, - skríkol radostne husliar, - s takýmto hrdinom sa nebojím.


Mládenec by bol istotne zahynul, ale čarovná perla v jeho srdci mu dodávala silu. Konečne sa najedol a potom odišiel s Kálom do jednej dediny. Tam mal jeho priateľ privreté kone. Vysadli na ne a vyrazili.

Neboli to obyčajné kone, Kálo kdesi vypriadol také tátoše, čo sa niesli cez krajiny ako vtáky. O tri dni už boli v Lokarimne. Bola to horúca pustatina, ohradená tromi radmi mreží až po oblohu. Prvé boli zo železa, druhé zo striebra a tretie zo zlata.

Zosadli z koní a Kálo povedal:

- Vytiahni meč z pošvy a rúb, mocný Muro Gažo!

Junák tasil ťažký paloš a zaťal do prvej mreže, silnej ako vozová os. Tri prúty prerúbal, ale ďalej nevládal. Vtedy mu Kálo potrel ruky masťou, ktorú mu pre čas núdze podaroval kováč, a hneď sa Murovi Gažovi vrátili sily.

- Rúb ďalej a vysekaj takú dieru, aby cez ňu prešli aj kone.

Cez železnú mrežu sa dostali a cválali k druhej. O pol dňa zastali pri striebornej mreži. I cez tú sa Muro Gažo prerúbal. Previedli kone na druhú stranu a ponáhľali sa k tretej - zlatej mreži. Tú junák rozrúbal tiež, ale beda! Len čo prešli cez ňu, ocitli sa pred širokánskym morom.

- Darmo sme sa trápili, - vzdychol Muro Gažo.

- A načo si sa toľký čas učil plávať? Ukáž, čo vieš, - povedal Kálo, - more ťa vyskúša, či sa ho nebojíš.

Kálo sa chytil junákovho opaska a vrhli sa do mora. Muro Gažo mocne zaberal ramenami, čo rozmach, to pol míle. Plával rýchlo, ale ustával. O nejakú chvíľu povedal Kálovi, že nevládze. Vtedy mu on podal sušenú mrenu.

- Chytro ju prehltni, dal mi ju tvoj majster rybár. Dodá ti sily. Preplávali, ale na súši sa na nich vrhli dva šarkany. Muro Gažo len raz šibol mečom a bolo po nich. Až potom si utreli obidvaja pot z čiel a oddychovali.

Pred nimi sa rozprestierala mŕtva krajina, v preveľkej diaľke svietil ako malinká hviezdička slnečný hrad.

- Mesiac nám potrvá cesta po tejto púšti, kde nechyrovať vtáčika-letáčika, ba ani červíčka. Preto si sa učil, Muro Gažo, hladovať, lebo na tejto ceste vydržia len tí, ktorí nepotrebujú jesť.

Vykročili a šli celý mesiac. Kálo bol takisto na všeličo zvyknutý, veď on už túto cestu meral po druhý raz. S Murom Gažom si povedali, že bude najlepšie prísť k palácu vtedy, keď Slnko nebude doma. Z oblohy sa mohlo vrátiť iba večer a s tým odvážlivci rátali. Už-už vchádzali do paláca, keď začuli, ako Slnko na nich volá:

- Vidím vás, červíci, a beda vám, keď sa vrátim!

- Kým sa vrátiš, - odpovedal Kálo, - budeme už dávno za horami za dolami.

- Ešte mi zostane tridsať nocí, aby som vás poľahky dobehlo.

Vedeli, že je to pravda. Ale otáľať nesmeli. Tak či tak ich Slnko chytí, ale o záchranu Okhamoro sa pokúsia. Vbehli do zlatého hradu a v najkrajšej komnate našli Okhamoro. Muro Gažo od údivu onemel takej krásy ešte v živote nevidel. I deva zvýskla od radosti a začala ho objímať a bozkávať.

- Vitaj, junák, vitaj, čakám ťa už dávno. Naše matky boli sestry, moju zaklialo Slnko do tisícročného spánku.

Deva by bola rada šuhajovi všetko vyrozprávala, ale Kálo súril:

- Nestrácajme ani chvíľočku a ponáhľajme sa z tohto miesta, Slnko sa čochvíľa vráti.

Okhamoro nebolo ani trochu ľúto za toľkým zlatom. Chytila sa šuhajovej pravice a vykročila s ním na cestu domov bez toho, aby sa obzrela za seba.

Išli, ale dobre vedeli, že musia ešte veľa vystáť. Kálo stúpal vpredu a hľadal jaskyňu, kde by sa mohli skryť. Keď ju našli, nadchádzala noc a vtedy si všimli, že Slnko zoskočilo z oblohy a utekalo k nim. Chytro sa šuchli do skrýše a Muro Gažo zavalil otvor ťažkým balvanom. Utiahli sa čo najhlbšie pod zem a čakali, čo sa bude robiť. Slnko skúšalo kameň odvaliť, ale nemalo sily - Slnko vie iba hriať, no silu nemá. Kričalo:

- Však keď nie dnes, zajtra vás dostanem.

Druhý večer zasa vyhľadali jaskyňu a tretí tiež. Tak sa Slnku schovávali dvadsaťdeväť nocí. Tridsiatu noc dobehli k moru a tam sa už nebolo kde skryť, lebo jaskýň pri mori niet. Pribehlo Slnko a pustilo na nich svoj strašný žiar.

Boli by zahynuli. No Kálo zasekol husle pod bradu a začal hrať. Div-divúci, Slnko zastalo a sadlo si na zem. Chvíľu počúvalo hru huslí a potom zaspalo ako malé dieťa. Kálo vyhrával až do rána, a keď sa Slnko zobudilo, muselo vyskočiť na oblohu.

Všetci traja sa objali, to najhoršie mali za sebou. Ešte ich čakalo more. Mocný Muro Gažo ho však preplával s obidvoma. Držali sa ho za opasok a on mával ramenami. Čo rozmach, to pol míle. Pri zlatej mreži ich čakali kone.

Muro Gažo posadil Okhamoro pred seba na bieleho tátoša a zastavil až v Olase. Bolože to radosti v dome matky Thaves. Junák si vzal Okhamoro za ženu a Kálo sa pobral s husľami pod pazuchou ďalej.

Chodil od dediny k mestu, zastavoval sa pri pastierskych vatrách, kde si dal klobúk z hlavy dolu, tam zostal celú noc a spieval o dievčine Okhamoro.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#jar spev vtákov, žblnkot riek


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.026 s.
Zavrieť reklamu