Žltý kvet

Žltý kvet (Rozprávka)
Keď vládol mladý kráľ Tutesmar svojmu ľudu na piaty rok, začali sa poddaní búriť. Pre čosi boli nespokojní, zohnali stáda do ohrád, a keď ich privreli, ľahli si do trávy a len tak sa vypekali na teplom slniečku. Aj hrnčiari a tehliari odložili zástery, sadli si na prahy chalúp a zanovito mlčali. Takto dávali všetci najavo, že sa im vladárenie nepáči.

Kráľa sa zmocnil nepokoj. Po prvý raz videl, že jeho ľud mlčí, mračí sa a zazerá. Išiel za matkou a spýtal sa skúsenej ženy, čo to všetko značí.

- Neviem, syn môj, toto sa za môjho života prihodilo po prvý raz. Vieš čo, sadni na dobrého koňa a žeň do temných hôr. Aha, vypínajú sa až po oblaky, za nimi už hučí more. Na pomedzí zeme a mŕtvej vody stoja tri vysoké bralá. Pod tými skalami nájdeš malú chyžku, žije v nej Chorda Ári, starý veštec. On vie všetko, povie ti, čo sa robí.

Kráľ vysadol na koňa a hnal sa k veštcovi. Bol to veľmi starý človek, ale jeho múdre oči ešte živo pozerali na svet.

- Vitaj, Tutesmar, - oslovil ho z čista-jasna veštec. - Vedel som, že prídeš. Poddaní sa ti buntujú, pravda?

Mladý vladár sa začudoval, že ho starec pozná po mene. Bude to naozaj múdry človek.

- Prečo, prečo sa búria? Či im nevládnem dosť láskavo?

- Láskavosť nestačí.

Tutesmar sa zamyslel. Za tých skoro päť rokov panovania bol k poddaným dobrý ako brat a otec. Dal im zeme, dovolil im chovať väčšie stáda, a jednako nie sú spokojní. V čom to je?

- Hja, syn môj, - prerušil ticho Chorda Ári, - vládnuť je vec veľmi ťažká a zložitá. Zavše si myslíme, že robíme dobre, a ono je to naopak.

- Akože má dobrý kráľ vedieť, kedy je miera dobra či zla plná?

- To nevie spoľahlivo ani jeden vladár. Preto robia králi chyby a preto sa im ľudia búria. Iba taký kráľ je neomylný, ktorý má pri sebe žltý kvet, kvet múdrosti.

Tutesmar sa pozrel na starca spýtavo. Kvet múdrosti?

- Áno, kvet múdrosti, kráľ môj. Vidieť ti na tvári, že neveríš. No len kvet múdrosti môže pomôcť kráľom, ktorí chcú svojim poddaným naozaj spravodlivo vládnuť.

Mladý vladár krútil hlavou, čudoval sa. No potom mu Chorda Ári vysvetlil, že žltý kvet je prečudesná vec. Vyrástol zo sĺz prekrásnej Monilly, dcéry jedného z cigánskych kráľov, Tutesmarových predchodcov. Je len jediný, môže ho mať teda len jediný kráľ. Kvitne po celý rok a je krásny žltý. Jeho byľ je stále rovná, štíhla. Ale beda, ak sa vladárovmu národu deje dáka krivda, zvädne.

Tutesmar počúval starého veštca, potom sa nadlho zamyslel. Nakoniec sa ozval:

- Počuj, Chorda Ári, ten kvet by som chcel mať.

- Mnohí chceli. Boli u mňa pred tebou dvadsiati vládcovia z mnohých krajín. Ale ani jeden sa z cesty za ním nevrátil živý.

A Chorda Ári rozprával kráľovi, že ten zázračný kvet rastie v ďalekých horách Tha. Sú tam samé skaly, ale uprostred nich je prekrásna záhrada ohradená kamenným plotom. V tej záhrade väzní tamojší panovník spanilú Monillu, ktorú pred mnohými rokmi ukradol z kráľovstva Cigánov. Dievča pri kvete vôbec nestarne, dozerá naň a kráľ sa občas príde pozrieť, či nezvädol. Každého, kto by chcel kvet ukradnúť, dá bez milosti sťať.

- Veru, - skončil veštec, - preto vie kráľ krajiny Tha tak múdro panovať, lebo má žltý kvet.

- Povedz, drahý Chorda Ári, ako by som mohol ten kvet dostať. Si múdry, o všetkom vieš, vyjav mi to tajomstvo.

- Chorda Ári vie naozaj všetko, len toto nie. Kvet nedostaneš nijakým fígľom, len bojom. Ale to je daromné, lebo ríša Tha je najmocnejšia na svete. Ešte sa nenašiel taký národ, čo by ju porazil.

Vtedy sa Tutesmar zamračil, na mladom čele mu navrela žila hnevu. Pozrel zachmúrene pred seba a povedal:

- Kráľ z Tha ukradol cigánsku princeznú, lebo sa dozvedel, akú moc majú jej slzy. Teraz tento nešťastný vládca spozná Tutesmarovu silu. Ak bude treba, celý svoj život obetujem, len aby som devu i s kvetom vyslobodil a priviedol domov.

Mladý kráľ prišiel domov a dlho dumal, čo urobí. Nakoniec sa radil so všetkými radcami celých sedem mesiacov. Potom zvolal zasa všetkých svojich generálov a rozkázal im naverbovať mocné vojsko. Onedlho postavil najväčšiu armádu sveta. Boli to samí jazdci a bolo ich toľko, že sa nedali spočítať.

Nevídaná armáda vyrazila jedného dňa na poludňajšiu stranu a viedol ju sám Tutesmar. Dlho putovali. Prechádzali mnohými krajinami a preveľký strach zachvátil tamojšie národy, keď videli takú mrákavu vojska.

Ale Tutesmarovi vojaci sa nikoho a ničoho ani nedotkli. Išli za jediným cieľom: za žltým kvetom a prekrásnou Monillou.

O niekoľko týždňov bolo vojsko na mieste. Tha bola veľká krajina, rozprestierala sa od mora až po nebotyčné hory Sopun. No Tutesmarovi vojaci ju obkolesili tak mocne, že by z nej alebo do nej neprekĺzla ani myška bez toho, aby o tom mladý kráľ nevedel.

Ťažko bolo obyvateľom krajiny Tha. Boli zvyknutí obchodovať so susednými kráľovstvami. Lenže cudzí vojaci každého vrátili nazad s odkazom kráľovi, že ho Tutesmar čaká.

Vladár Tha sa bál vyjsť zo svojho paláca. Bál sa, že ho divý Tutesmar dá zabiť. Preto aj on zvolal svojich radcov. Zošikovali mocnú armádu a poslali ju proti Tutesmarovi.

Strhol sa tuhý boj. No o niekoľko dní vojsko z Tha porazili. Mladý kráľ stiahol živú obruč okolo krajiny nepriateľského vládcu ešte tuhšie.

Tutesmar dlho takto trápil svojho protivníka. Po kúštičku odhrýzal zo zeme, kde väznili krásnu Monillu.

Keď to už trvalo niekoľko rokov, kráľ Tha sa šiel raz pozrieť do záhrady v horách na žltý kvet. A tu videl, že zázračná rastlina mu zvädla. Vedel už, že nerobí dobre, keď otáľa s cestou k dobyvačnému kráľovi. Zavolal si radcov a tí mu prisvedčili.

- Tak sprav! Vyjdi z paláca, kráľ náš. Pôjdeme s tebou k tomu Tutesmarovi. Cudný človek, nevtrhol do našej krajiny, ale ju sužuje obliehaním. Spýtame sa ho, čo chce. Možno sú to celkom bezvýznamné veci.

Malú dušu mali, ale šli. Čím väčšmi sa blížili k Tutesmarovmu stanu, tým boli neistejší. Ale vrátiť sa nemohli. Preto vládli, aby ľudu pomohli z biedy.

Mýlili sa však, keď si mysleli, že cudzí kráľ bude s nimi vyjednávať. Tutesmar ich všetkých zajal a dal strážiť. Potom polovica jeho vojska vyrazila ku kamenným horám, uprostred ktorých kvitla záhrada a kde žila čarokrásna deva s kvetom. Rozváľali kamenný plot a Monillu i kvet oslobodili.

Tutesmar bol mladý a tá deva krásna, naskutku sa obidvaja do seba zaľúbili.

- Môžeš ísť domov, krásna Monilla. Zberaj sa a sadaj na môjho tátoša. A nezabudni zobrať žltý kvet.

- Aká som len šťastná, udatný Tutesmar! Idem domov, idem! Kvet si nemusíme brať so sebou, pristane mu v tejto peknej záhrade. Iba čo by nám po ceste uschol. Však ti doma slzami iný zasejem a spevom vypestujem.

- Oj nie, kvietok musíš zobrať, lebo ty už odo dneška ani slzu nevyroníš. Mojou ženou budeš a budeš taká šťastná, že už nikdy nezaplačeš.

Vzali kvet, pojali Monillu a vyrazili nazad. Tutesmar sa pred odchodom takto rozlúčil s kráľom z Tha:

- Môžeš si tu vládnuť ďalej, ale bez nášho žltého kvietka a bez Monilly. Oboje patrí Cigánom, nuž si berú, čo je už dávno ich. Zbohom!

Potom išlo vojsko domov, nikoho a nič si nevšímalo. Dlhá, predlhá to bola cesta a všetci na nej veľmi ustali. A keď kráľ napokon dorazil do svojho sídla, hneď sa oženil s Monillou.

Veľkému národu vládli spolu tak dobre, že žltý kvet sa nikdy nezohol. Veď im Dél aj požehnával, kráľovná trikrát porodila a vždy syna. A keď nadišiel čas odchodu, zavolal kráľ svojho najstaršieho syna a odovzdal mu žltý kvet.

- Tu máš, prvorodený, budeš kráľom, nech ti je žltý kvet na dobrej pomoci.

Ale vraj ten syn málo o kvet dbal a nevšímal si ho. Preto mu zvädol a preto sa neskôr jeho potomkom nevodilo dobre.