Sandelo, kráľ kráľov

Sandelo, kráľ kráľov (Rozprávka)
Raz si poddaní zvolili za kráľa Sandela, syna udatného kováča. Spočiatku bolo dobre, ale potom sa všetko začalo akosi na zlé obracať. Múdry Sandelo to videl, a preto jedného dňa zavolal na všetkých smutným hlasom:

- Počúvajte, spáči, hráči a opilci! Pozerajte, ako nad potomkami udatných otcov plače nový kráľ. Odkedy sa vám dobre vodí, sú z vás iba tiene, a nie muži. Silu ste si z ramien spustili do brúch, srdcia ste predali ženám a rozum ste si utopili v sladkom víne. Ak to takto potrvá ešte rok, stanete sa sluhami iných národov, ktoré čakajú iba na to, aby nás mohli prepadnúť.

Pretreli si oči, natrčili uši a zvedavo počúvali dlhú kráľovu reč. Keď im mnohé povyčitoval, vstal spomedzi chlapov akýsi človek a povedal:

- Kráľ Sandelo hovorí pravdu. Spohodlneli sme, stučneli, spíme a hnijeme v krčmách. Veru, ľahko by nás nepriatelia premohli, keby si poriadne všimli, ako tu gazdujeme.

Aj iní sa prebrali a vraveli tak, ako ich sused. Uvedomili si, že naveky hlivieť nemôžu.

Keď Sandelo videl, že do nich vstúpil srd a túžba po smelých činoch, znova prehovoril:

- Teda, vidíte už, veď aj slepý cíti, čo treba. Ak chce naše kráľovstvo pretrvať, nesmie slabnúť, ale mocnieť. Preto si musíme postaviť mocné vojsko. Aspoň také mocné, ako mávali naši predkovia.

Všetci súhlasili. Hneď na druhý deň vybral Sandelov otec, udatný kováč, do svojej vyhne tridsať mužov. Začal ich podúčať a o sedem dní ich aj naučil mechy dúchať, železo roztápať a kovať. Potom si každý kováč znova vybral po tridsiatich učňoch a tiež ich naučil, ako treba držať v hrsti kladivo a ako ním treba udierať do nákovy a ako má zvŕtať žeravým železom poriadny kováčsky majster. Deväťsto tridsať kováčov, dobrých majstrov, sa chopilo svojho remesla. Zhotovovali meče, kopije a štíty, podkúvali kone, okúvali vojenské káry. Na všetko dozeral starý kováč i jeho syn, kráľ Sandelo. Netrvalo dlho a kováči obkuli celé kráľovstvo novým a ostrým železom.

Keď už bolo všetko, ako si Sandelo želal, znova zvolal ľudí.

- Prezrel som si kováčsku robotu, - začal, - a všímal som si aj ostatných. Z mojich poddaných sa stali chlapi, lebo vyliali víno na zem a vo svojich chalupách spravili poriadok. V našom kráľovstve zasa zvoní železo. Nadišla chvíľa, keď sa môžeme so susednými kráľmi po chlapsky rozprávať.

- Nech žije Sandelo, - volali všetci radostne.

- Nech Dél žehná Sandelovi, - rozostierali pred seba ruky kňazi a klaňali sa raz kráľovi a raz vysokej hore, kde vraj sídlil boh Cigánov.

Sandelo chvíľu počúval, potom pokračoval:

- Každý vieme, akých máme susedov. Sú to traja králi, a tým sme už dávno tŕňom v oku. Správajú sa nepriateľsky, zabiehajú do našej krajiny, lovia v nej zver, odvláčajú ľudí, kradnú nám zem.

- Tak je, tak, beda im! - zakričali a zahrozili päsťami.

- Ukážeme im, kto sme! - pridali sa ďalší.

- Porátajme sa so všetkými ako sa patrí! Kráľ mávol rukou a bolo ticho.

- Ja, Sandelo, syn svojho statočného otca, takto rozhodujem: K tým trom kráľom pošleme poslov. Povedia im, že keď tridsať ráz zapadne slnko a oni dovtedy nenapravia krivdy, ktoré spáchali na mojom kráľovstve, tvrdo sa s nimi porátame.

Stalo sa tak. Sandelovi poslovia osedlali kone a šli. Celé kráľovstvo ich vyčkávalo, s čím prídu. Ubehlo tridsať dní, vrátil sa prvý a vravel:

- Kráľ môj, bol som u prvého vládcu, ale neprinášam dobrú odpoveď. Vysmial sa mi a vraj, je zvedavý na to tvrdé rátanie, čo mu sľubuješ. Nedbá, bude bojovať hoci aj zajtra. Je si istý, že víťazstvo bude jeho.

Hneď potom sa vrátil ďalší posol.

- Sandelo, kráľ Cigánov, vraciam sa od druhého vladára a prinášam nedobré zvesti. Spupný kráľ sa mojim rečiam smial celý deň. Až potom, keď sa utíšil a vládal prevravieť, posmešne vykrikoval: „Len poďte, kováči, čakáme vás. Pocvičíme si vojská na strašiakoch."

Pred Sandela predstúpil tretí, posledný posol. Lenže ako, úbožiak, vyzeral! Hlavu mal dohola ostrihanú, jedno ucho mal ako otrok poznačené, okolo bedier hrubé plátno a na nohe mu rinčalo puto. Nikto by ho nebol spoznal, keby sa neprihlásil sám.

- Ja som bol u tretieho, najhoršieho a najmocnejšieho kráľa. A vidíš, Sandelo, takto ma dal poznačiť a takto ma dal obliecť. Povedal, že sa čuduje svojim predkom, prečo toľké roky trpeli pri svojej mocnej ríši takú chamraď, ako sú pastieri a začadení kováči. Takto, ako ja, vyzerajú v jeho kráľovstve otroci a čochvíľa k nim vraj pribudne i Sandelo s poddanými.

Všetci mlčali. Ticho bol i kráľ Sandelo, ale očami bodal do diaľky. Potom mu zrak stemnel a povedal:

- Druhý raz vysadnite na kone, poslovia, a ta iďte k tým kráľom ešte raz. Tu máte tri meče, zastaňte si s nimi pred kráľov a bez jediného slova ich vpichnite ostrým koncom do zeme. Však oni už budú vedieť, čo to značí. A keby predsa nerozumeli, tak im len toľko povedzte: Sandelo vás premôže a vašu zem pripojí k svojej.

Pošli uháňali nazad, ani nezastali, pokým neboli v cieli. Keď prvý kráľ videl, že sa cigánsky posol vracia, náramne sa zľakol. Už predtým vychystal do Sandelovej krajiny zvedov a tí mu povedali, aké mocné je jeho vojsko. Keď sa posol chystal vbodnúť meč do zeme, zdvihol pravicu a zvolal:

- Počkaj, posol, všetko sme si rozvážili. Premýšľali sme o tom, čo si nám prvý raz povedal. Rozhodli sme sa, že sa Sandelovi podriadime.

A kráľ hneď prikázal radcom, aby pripravili pre Sandela ohromný dar. Posol si odvážal so sebou sto truhiel drahokamov, sto zlatých vtákov a sto prekrásnych koní.

I u druhého kráľa sa Sandelovmu poslovi vodilo dobre. Lebo keď zabodol Sandelov meč pred kráľom do zeme a zvrtol sa, že pôjde preč, ten ho zadržal:

- Nože, no, kráľovský posol, či sa takto rozídeme? Pochybili sme, keď sme sa po prvý raz zo Sandela smiali. Povedz mu, že ho pokorne prosíme o odpustenie a uznávame ho za kráľa kráľov. Áno, Sandelo je náš pán.

I tento kráľ poslal dary. Posol odvážal domov sto debien zlata, sto sokolov a sto krásavíc.

Ale tretí posol pochodil ako predtým. Tretí, najspupnejší kráľ, mu povedal:

- Kráľom kráľov som ja. Nie Sandelo, kováč, ktorý nevie ani písať ani čítať. Pôjdeš domov, otrok, a takto mu povieš: Keď tridsať ráz zapadne slnko, nie ja, ale on bude mojím otrokom a jeho poddaní budú otrokmi mojich poddaných.

Tým prvým dvom poslom sa Sandelo potešil. Ale keď vypočul tretieho, zvrelo to v ňom. Dal privolať trubačov a tí zatrúbili vojnový povel. Ohromná mrákava jazdcov sa vyšvihla do sediel a strašná záľaha bojovníkov nasadla na vojnové káry. I Sandelo vysadol na bujnú, mocnú paripu, postavil sa do čela armády a pohol sa s bojovníkmi v tie strany, kde sa rozprestierala ríša jeho nepriateľa.

Boli v polovici cesty, keď zazreli, že sa vpredu, veľmi ďaleko čosi hýbe.

- To sú naši nepriatelia, - povedal kráľovi otec, udatný kováč, - tiahnu na našu zem.

- Dobre aj tak, - odvetil Sandelo, - s pyšným vládcom sa stretneme v poli. Tam ťa, spupný kráľ, pokorím a spravím svojím rabom.

Vojská zastali od seba na dve míle. Prefíkaní nepriatelia sa začali radiť. Generáli tretieho kráľa dali hlavy dokopy a sklonili sa nad čudnými čiarami. Boli to vojenské karty, podľa nich vždy pred bojom rozostavili svoje vojská do všelijakých štvorcov, kruhov, oblúkov, klinov a posúvali po oddieloch dopredu i dozadu. I teraz akiste chceli tak bojovať, ako s figúrkami na šachovnici.

No Sandelovi bolo jedno, čo kujú. Nadvihol sa v strmeňoch, popľul do dlaní a stisol široký meč. Za ním vytrhli z pošiev meče i ostatní bojovníci. Jazdci potiahli uzdami, pohoniči strelili bičmi a nad Sandelovou armádou sa rozľahol výkrik:

- Stoj pri nás, Dél!

- Dél, Dél, Dél!

Jazdci i vojnové káry sa pohli vpred. Najskôr pomaly a potom rýchlejšie. O chvíľu sa už hnali ako uragán, ktorý nezastavia ani stromy, ani skaly, ani more.

Skôr ako stihol nepriateľský kráľ pripraviť vojsko do boja, prihnala sa nevídaná sila vojska a s treskotom búšila doňho. Ani sa nenazdal, ocitol sa pod kopytami zdivených koní. Jeho zlatá kára bola hore kolesami a jeho kone mŕtve. Aj keby bol chcel, nemal na čom z bojiska ujsť. Začal sem-tam v trme-vrme pobehovať, až ho ktorýsi bojovník pristavil a na mieste zahubil.

To bol koniec boja, lebo po vládcovej smrti sa jeho generáli vzdali. Sandelo vtiahol do hlavného mesta, odhodlaný, že ho zrovná so zemou. Ale uvidel v ňom toľko krásy, bohatstva, ako ešte nikdy, veľmi sa mu tam zapáčilo. Usmial sa a povedal otcovi:

- Otče, doteraz sme bývali v obyčajných domoch, v šiatroch, ba i pod holou oblohou. Prečo by odo dneška nebývali Sandelovi poddaní v prekrásnych palácoch.

Udatný kováč najskôr zmraštil čelo, ale potom sa pousmial:

- Áno, kráľ kráľov má bývať v peknom meste, a nie v poli, ako dáky pastier. Zostaň tu, Sandelo, a vládni z tohto miesta múdro, tak múdro ako doteraz.