Cigánsky kráľ

Cigánsky kráľ (Rozprávka)
Prišli raz do istej dediny cigánsky šuhaj a dievčina. Vyhľadali miesto na kraji dediny a postavili si tam domec. Keď sa v ňom usadili, povedal mládenec deve:

- Chalupu máme, groše ešte dáke tiež, vystrojíme si svadbu.

- Áno, môj milý, vystrojíme si sobáš, ako sa na poriadnych ľudí patrí. Choď do tejto tichej dedinky a pozvi hostí! Ja zatiaľ niečo pozháňam, navarím a napečiem.

Ženích chodil po dedine, volal gazdov, aby prišli na hostinu, ale tí ohŕňali nos. Vraj, len si tam v chatrči sami vyspevujte i tancujte. My Cigánom na hostinu nepôjdeme.

Celú dedinu prešiel, no všade ho odmietli. V malej chalupe pod lesom žil chudobný koziar. Pásal ľuďom kozy, biedy mal dosť, nuž si vážil, že ho šuhaj pozýva.

Koziar sedel na lavici u mladých Cigánov ako jediný hosť. Obzeral sa, ale nikto už neprichádzal. Aj mladá nevesta bola nespokojná.

- Čože to bude za svadba, - vravela, - len s jedným hosťom. Choď ty, muž môj, na krížne cesty a každého, kto tade pôjde, zavolaj k nám. Možnože pocestným dobre padne zaspievať si a zajesť na našom veselí.

Poslúchol ju. Stál na krížnych cestách dobrú chvíľu, keď zbadal, že z južnej strany prichádza čierny koč. Zastavil kočiša a pozýval ho k sebe.

- Ja by šiel, - povedal kočiš, - dlho cestujem, oddych by mi nezaškodil. I kone majú námahy dosť. Len neviem, či by aj môj pán šiel. Choď ku dvierkam, tichučko na ne zaklop a úctivo sa spýtaj!

Mladý Cigán spravil, ako kočiš kázal.

A naozaj, pán, čo sedel dnu v kočiari, pozvanie prijal.

- Ta choď, vravel Cigán kočišovi, - pri potoku za tie vŕby, tam je moje stavanie. Ja tu ešte počkám na ďalších.

Kočiš odišiel a ženích zostal na mieste. Ako tak vyzeral po tých štyroch stranách, videl, že sa zo severnej blíži hintov. Bol oveľa väčší, krajší, i kone v ňom boli parádnejšie ako v predošlom. Osmelil sa a zastavil aj ten. Stiahol z hlavy klobúk a úctivo zval chlapa na kozlíku do svojej chalupy.

- Čože len to, ženích, ja s radosťou pôjdem. Lenže môj pán sa kdesi ustavične ponáhľa. Je mu jedno, či mi kone od únavy padnú a či nás zdravé dovezú k cieľu. Však choď k dvierkam, zaklop a skús.

Skúsil a pán v kočiari pozvanie prijal. I tých dvoch poslal ženích za prvými hosťami.

- Choďte, usaďte sa, moja žena vás počastuje. Ja ešte počkám, možno budem mať šťastie a prídu ešte iní hostia.

Neubehla polhodinka a na krížne cesty sa prihnali ďalšie dva koče, jeden z východnej cesty a druhý zo západnej. V obidvoch sa viezli čierni páni a obidvaja šuhajovo pozvanie prijali.

Sedeli hostia v cigánskej chalupe i s koziarom a čakali, čoho sa im dostane. Mladá nevesta priniesla na stôl misku halušiek, slamienku hrušiek, košík hrozien a pekáč s kozľacinou. Mladý zať položil k jedlu veľký hlinený džbán s čistou vodou. Koziar sa s chuťou pustil do jedla, i kočiši jedli, ale z tých štyroch pánov si vzal iba jeden, ten najstarší. Traja mladší hľadeli bez slova na stôl. Zrazu jeden z nich povedal:

- Toto veru nie je kráľovské jedlo.

Ženích a nevesta na neho vyľakane pozreli a vraj, či je on kráľ a či kto.

- Tak je, - odvetil im pyšne, - som kráľom všetkých Cigánov a táto hostina je mi na hanbu. Ako to, že moji poddaní nepoznajú svojho kráľa? A prečo mu núkajú také mizerné jedlá? Častuješ ma, ženích, obyčajnou vodou a kŕmiš ma tým, čo je pre chudobných.

Vtedy druhý hosť trepol päsťou na stôl a rozkričal sa na toho kráľa:

- Ty že si kráľ? Si podvodník a klamár. Cigánskym kráľom som ja. Nemôžu dvaja králi vládnuť tým istým poddaným.

- Pozrimeže sa, - ozval sa tretí muž, - dvaja králi. Kde ste sa tu vzali, králikovia? Odkedy sa nazývate kráľmi? Zapamätajte si, v tejto chalupe sedí iba jeden kráľ, a to som ja. Áno, nevyvaľujte na mňa oči, ja som cigánskym kráľom.

Začali sa hádať, kričali, päsťami si šibrinkovali popod nosy. Tak dlho sa hašterili, kým nedojedol svoju porciu štvrtý hosť. Odtisol tanier, šatôčkou si utrel ústa a zdvihol ruku.

Akoby mávol čarovnou paličkou, tí traja zaraz stíchli a sadli si na svoje miesta. Pozreli na neho a on pokračoval:

- Ja som kráľ Cigánov a vy ste klamári a zlí, pyšní nafúkanci.

Chceli protestovať, ale on znova kývol rukou a oni stíchli. Potom sa obrátil ku koziarovi.

- No, povedz, dobrý človek, koho z nás štyroch máš za kráľa?

Koziar sa pomrvil, dojedol, už aj klobúk držal v hrsti, nuž ho žmolil v prstoch a krútil ním. Sedieť za stolom so štyrmi kráľmi bolo na neho veľa. Ale nakoniec predsa povedal:

- Ty. Ty by si ním mohol byť najskôr. Si najstarší, máš fúzy i bradu a vieš sa i správať ako sa patrí. Nepohrdol si skromným jedlom tohto dobrého človeka. A ja si myslím, že to vie len pravý kráľ.

- Počuli ste? - pozrel ten najstarší na troch falošných kráľov, - tak sa správa kráľ! Ale už aj sa priznajte, že ste klamali, lebo vám bude beda! Jediným slovom vás premením na psov a potom si štekajte.

Náramne sa zľakli, videli, že stretli naozajstného kráľa. Prosili ho a sľubovali, že sa už nikdy nebudú vydávať za kráľov.

- To je inšie, - uspokojil sa cigánsky kráľ, - beda by vám bolo bývalo, keby ste boli čo len chvíľu otáľali.

Čo sa potom robilo v tej chalúpke, to by istotne každý rád videl. Cigánsky kráľ povysýpal z nádob jedlá na zem, vyzliekol si kabát, začal ním nad stolom triasť a mrmlal akési zaklínadlo.

V tú chvíľu sa stôl prehýbal od nevídaných dobrôt.

Až potom bola naozajstná hostina. Traja falošní králi priniesli z kočov husle a hrali až do polnoci.

Keď udrela dvanásta, cigánsky kráľ vstal a povedal:

- Pôjdeme! Na pamiatku, že ste večerali s kráľom, dám vám ako svadobný dar tento čarovný kabát. Dobre si pamätajte zaklínadlo a ešte lepšie opatrujte kabát. Lebo podvodníkov chodí po krajine dosť. Aby vám ho dáky lotor neukradol.

Potom sa kráľ obrátil ku koziarovi:

- A aj ty, skromný človek, dostaneš odo mňa dar, lebo vidím, že si dobrý a statočný a Cigánov máš rád. Nerobíš medzi nimi a ostatnými rozdiel. To sa mi veľmi páči.

Kráľ zobral do ruky prázdnu slamienku, potom vyzul jednu topánku a začal ňou nad slamienkou triasť. Raz-dva bola plnučičká žltých zlatiek.

- To je tvoje, odteraz už nebudeš kozy pásť ani biedu trieť. Maj sa dobre, ale na Cigánov ani v tom najlepšom nezabúdaj.

Trom falošným kráľom nedal cigánsky kráľ nič. Ba im ešte raz pohrozil a potom vysadol do svojho hintova a odišiel do noci. Za ním sa pobrali aj ostatní.

Čoskoro sa dedinčania dozvedeli od koziara, aká bola svadba v cigánskom domčeku pri potoku. Všetci ľutovali, že aj oni tam neboli. Možno by aj ich cigánsky kráľ obdaroval. No bolo už neskoro banovať.