Šukar Roza

Šukar Roza (Rozprávka)
Žili raz cigánski rodičia, synovia sa im poženili, dcéry povydávali, iba najmladšia a najkrajšia Šukar Roza bola slobodná. Ej, ale nekrútili sa okolo nej len cigánski mládenci. Zaľúbil sa do nej aj jeden kupecký syn. Tak mu Rozina krása učarovala, že len ju chcel. Deň čo deň k nej chodil, nahováral ju na sobáš.

I dievčine sa mládenec páčil, veď bol mladý, vytrvalý a bohatý. Byť gazdinou v kupcovom dome, ona chudobná cigánska dievčina, to by bolo voľačo.

Netrvalo dlho, prišla Šukar Roza za rodičmi a povedala im, že sa vydá. Bránili jej, prehovárali ju, ale darmo. Keď videli, že si nedá povedať, privolili.

- Dobre, dcéra naša milá, choď a vydaj sa za boháča. Len na nás popri tom bohatstve nezabudni. A nikdy nezabudni, že si vyšla z cigánskeho kmeňa.

Šukar Roza sa najskôr rozlúčila s rodičmi, potom zašla aj za starou matkou.

- Vnučka moja, Šukar Roza, - šepkala jej starká, aby ženích nepočul, - zbohom sa maj. Dám ti na pamiatku tri holúbky. Už dávno ich opatrujem v klietke. Tak ma majú rady, že keď ich vypustím, len ku mne priletia, čo by boli hneď na kraji sveta. Ak ťa v kupcovom dome zájde bieda, pusť ich. Potrafia sem a ja budem vedieť, že si v tvŕdzi.

- To nebude treba, babka, nebojte sa. Raz si vás do svojho domu priveziem na parádnom koči.

Jednako si však holúbky vzala a chcela ísť. Ale starenka ju ešte zadržala:

- Ešte ti čosi dám, - siahla za košeľu a vytiahla stade usušený biely kvietok, - ak by vtáčiky zahynuli. Poznám kupcov dom, viem, že pod oknami tečie bystrý potok. Ak by ti bolo veľmi zle, vhod kvietok do neho.

Ženích si peknú nevestu odviedol domov a hneď na druhý deň vystrojili svadbu. No darmo sa Šukar Roza obzerala, kedy prídu jej rodičia, sestry, bratia. Neprišli celý deň, neprišli celú noc. Netušila, že aj boli pri bráne, ale ich dnu nepustili.

Zo Šukar Rozy sa stala naozajstná pani domu. Čeľaď ju musela počúvať, hovoriť jej pani. Roze sa to veľmi zapáčilo, v tej chvíli zabudla na Cigánov. Z bohatstva sa tešila, šperkmi, čo jej muž kúpil, sa venčila, a radovala sa zo šťastia, čo ju postretlo.

Dobre sa tam Šukar Roza mala. No neprešli ani dva mesiace a na bohatstvo a prepych si privykla. Zrazu sa jej zacnelo za rodičmi.

- Poďme k našim, - poprosila muža, - dávno som ich nevidela. Chcela by som pozrieť, ako žijú, či sa starej matke dych nekráti.

- Nikam' nepôjdeme, žena moja. Si bohatá pani kupcová, nemáš medzi Cigánmi čo hľadať.

Musela poslúchnuť. Ale clivota ju neprešla, ba bola ešte väčšia.

Raz prišli pod okná kupcovho domu muzikanti. Boli to Cigáni a začali vyhrávať. Keď ich Šukar Roza začula, hneď bežala za mužom a prosila ho:

- Vpusť do dvora mojich čiernych bratov. Dávno som nepočula husle, chcela by som sa pri ohnivej piesni trochu potešiť.

- Ešteže čo, - skoro na ňu skríkol, - do našej chalupy zavoláme iných hudobníkov. Týchto pošle môj sluha preč.

Sluha zahnal Cigánov od brány a večer priviedol bielych muzikantov. Sedeli pri notách a hrali také melódie, ktorým Šukar Roza ani zamak nerozumela. Už o chvíľu od nich odišla a skryla sa v izbe.

Smútila ešte väčšmi.

Mladý kupec bránil žene stretnúť sa s Cigánmi, tak sa dni míňali a Šukar Roza nevidela svojich bratov celý rok. Keď sa neukazovala doma, rodičia sa sami vybrali dcéru navštíviť. Keď ich Roza uvidela z obloka, bežala im oproti. Ale aké bolo jej zdesenie, keď pri bráne nenašla nikoho. Len ďaleko na ceste zazrela kúdol prachu. To sluha odvážal na príkaz mladého kupca jej rodičov preč.

- Ani rodičov si dnu nepustil? - začala mu vyčítať. - Prečo nemohli vojsť?

- Ty nemáš rodičov, Rozka. Stratila si ich vtedy, keď si sa vydala za mňa. Pamätaj si raz naveky, odišla si od Cigánov, viac sa s nimi nesmieš stretať. Stala si sa bohatou pani kupcovou, rozprávať sa môžeš iba s bohatými.

Až vtedy Šukar Roze svitlo, že je vtákom v zlatej klietke. Dobre jej doma radili, pravdu mala starká. Nepočúvla, a teraz musí trpieť.

Sedela v parádnej izbe a ronila slzy. Vtom jej v klietke zahrkútal holub. Hneď utrela oči, podišla k trom vtákom a dala im zrno.

- Holúbkovia moji, hádam by som vás mala vypustiť.

Už-už to chcela urobiť. Potom si však predsa povedala, že ešte raz skúsi muža obmäkčiť. Išla za ním a takto mu rovno vraví:

- Keď si nechcel pustiť rodičov ku mne, pustíš teda mňa k nim. Daj zapriahnuť do koča a ja pôjdem.

- Darmo sa namáhaš, Rozka, nikde ťa nepustím. To sú Cigáni, a ty si bohatá pani kupcová.

- Ak nepustíš, sama pôjdem!

Buchla dvermi mužovi pred nosom, zbehla na dvor a už aj bola za vrátami.

Rozbehla sa cestou k poľu, za ktorým stála chalupa jej rodičov. Tešila sa, že si o chvíľu bude objímať matku, otca i starú mať.

Darmo sa radovala. V poli ju dobehli dvaja jazdci. Jeden bol jej muž a druhý sluha. Chytili ju, a čo ako sa trepala, škriabala a kopala, privliekli ju domov. Zatvorili ju v izbe a muž spoza dverí zakričal:

- Chcela si ujsť, istotne ťa to tak skoro neprejde, a keby som ťa nezamkol, ušla by si znova. Budeš v izbe dovtedy, kým sa neumúdriš.

Ako v snách chodila sem-tam po mäkkom koberci, odhŕňala ľahučkú záclonu, mrvila sa v drahých šperkoch, ale nevedela o tom. Myseľ i cigánske srdce jej boli tam, za poľom, kde sa dymilo z malej rodnej chalúpky.

Od tej chvíle už na iné nemyslela, len ako sa dostať na slobodu. Tá chvíľa, keď treba pustiť holuby, nadišla.

Vzala klietku a položila ju na oblok. Otvorila na nej dvierka, holúbky vyšli von a vzniesli sa do povetria. Hľadela za nimi a tešila sa ako malé dieťa. O nejakú chvíľu sa doma dozvedia, že je s ňou zle, a prídu jej pomôcť.

Pozerala s vlhkými očami a kývala malým poslom na rozlúčku. No práve vtedy zahučal výstrel. Jeden, druhý, tretí a Šukar Roza s hrôzou videla, že jej tri holúbky spadli na zem mŕtve. Spoza starého gaštana vystúpil muž s puškou v ruke.

- Darmo púšťaš vtáky, žena. Dobre som ja vtedy počul, čo ti stará mať šuškala. Vedel som, že holuby pustíš. Vidíš, strážim ťa statočne, dávam pozor. Si krásna, Šukar Roza, v otcovej chatrči by si sa mi len ušpinila.

Nesmierne sa zľakla, musela si sadnúť. Dlho rozmýšľala, trápila sa, vtom si spomenula na biely kvietok. S trasúcimi rukami ho vzala spod blúzky, a keď svitlo nové ráno, hodila ho z okna do potoka.

A veru ten kvietok stará matka pri vode vystriehla. Sedávala na briežku bystriny každučký deň. Babka Šukar Rozy bola múdra, vedela, že vnučka v zlatej klietke nevydrží.

Vylovila kvietok z vody, priniesla ho domov a bez slova ukázala Roziným rodičom. Potom ho na piecke vysušila, vzala košík a šla do poľa k jednej starej jabloni. Natrhala zrelých jabĺk, suchý kvet podrvila na prach a posypala ním ovocie. Potom sa doma pekne obliekla a šla do kupcovho domu.

Čakala pri vrátach, a keď šla slúžka z trhu, ponúkla jej pekné jablká za lacný groš. Tá ich s radosťou zobrala a zaniesla do siene na stôl.

U kupca mali taký zvyk, že pri jednom stole jedli všetci. Pán i služobníctvo. I vtedy tak obedovali. Keď sa dosýta najedli, vzali aj z tých jabĺk. No len čo každý zhltol posledný kúsok zo svojho jablka, v tej chvíli hneď zaspal tvrdým spánkom.

Iba na to čakala stará mať. Keď už bolo všade ticho, vošla do kupcovej siene a mladému gazdovi zobrala kľúče. Odomkla vnučkinu izbu a tá sa jej s plačom hodila okolo krku.

Ale starká ju súrila:

- Poďme, Šukar Roza, lebo muž sa ti zo spánku čoskoro preberie.

Bežali von, utekali poľom, o tri hodiny boli už doma. Rodičia si Šukar Rozu tak vítali, ako keby bola vstala z mŕtvych. No starká ju pobádala:

- A teraz poď, musíš sa skryť, lebo tvoj muž ťa príde hľadať.

Skryla vnučku do dutej jablone, do tej, čo z nej trhala jablká. Len čo sa stihla vrátiť domov, už ta prihrmel kupec.

- Kde je moja žena, kde, há? Kde ste ju skryli, vravte!

Ani na odpoveď nečakal, skočil do chalúpky a prevrátil v nej všetko. Potom hľadal aj v iných domčekoch, jeho ľudia mu v tom pomáhali. Napokon, keď nenašiel nikoho, zažal fakľu a zapálil strechu na chalupe Šukar Rozy. Darmo rodičia plakali, darmo ho prosili. Nedovolil im ju uhasiť.

- Však sa ona vráti, keď nebude mať kde bývať. Ide zima, pod holým nebom zamrzne. Uvidíme, či radšej zahynie, a či príde nazad.

Kupec odišiel a na ženu vyčkával. Ale Šukar Roza sa už k nemu nevrátila. Pomohla rodičom postaviť novú chalupu a zostala u nich. A netrvalo dlho, našiel sa i rúči ženích.