Agnes

Agnes (Rozprávka)
Žilo raz cigánske dievča a jeden cigánsky mládenec. Dievča bolo dobré, pracovité, on zase viťúz. Jednostaj sa iba vyťahoval, česal, krútil sa pred kúskom zrkadla. Všetko možné stváral, iba statočná robota mu nevoňala. Nerozumný otec a pridobrá mať mali napriek tomu syna radi. Robili za neho, lepší kúsok jedla dali jemu, každý halier premenili naňho. Keď sa mal oženiť, povedali:

- Syn náš, je načase, aby si si našiel nevestu a začal nás spolu s ňou opatrovať, lebo sme ostareli. Pekný si, ľahko si ženu nájdeš. Mohol by si ísť popýtať k tehliarovcom Agnes.

On však krútil hlavou.

- Oj nie, moja žena musí byť bohatá.

Šiel a len pri bohatých dvoroch sa zastavoval a žiadal o ruku gazdovskej dcéry. No bieli gazdovia sa mu smiali:

- Cigán, Cigánku si hľadaj. Si holý ako prst a za takého dievku nikto nedá. Kým neprídeš pekne oblečený a na peknom koni, ani sa tu viacej nezastavuj.

Prišiel domov s dlhým nosom. Ale hlúpa mať mu poradila:

- Pozri, synak. Agnes ťa má rada. Rob sa, že si ju zoberieš, a ona ti všetko, čo budeš potrebovať, vyslúži.

Agnes bola rada, lebo šuhaj sa jej páčil.

- Rada pôjdem ku gazdovi, - vravela mu, - dovtedy budem slúžiť, kým ti na peknú košeľu nezarobím.

Išla, slúžila mesiac. Keď bol gazda spokojný s jej robotou, podaroval jej pre milého novučičkú novú vyšívanú košeľu.

- Dobre, Agnes, dobre, - vravel jej namyslený mládenec, - košeľu už mám. Ale čo by som to bol za ženícha bez klobúka. Ani pierko by som si nemal kde zastoknúť.

Vybrala sa k inému gazdovi a o mesiac priniesla šuhajovi celkom nový klobúk.

Beda, ten nevďačník chcel ešte opasok, čižmy a naostatok parádneho koňa.

- Ach, bože, prebože, kde ja, hriešna, koňa vyslúžim. Veď by som i desať rokov musela drieť, aby som ti paripu kúpila. Ba možno ani to by nestačilo, kôň je pre Cigána pridrahý.

- Len choď, Agnes, lebo veru bez koňa sa s tebou neožením. Veď ti nehovorím, že ho musíš kúpiť. Zájdi voľakde ďalej, dákeho boháča vystriehni a koňa mu vezmi.

Dievčina sa preľakla, ukradnúť koňa sa bála, bola to ťažká a nebezpečná vec. Dlho rozmýšľala, ale že mala mládenca rada, nuž sa odhodlala aj túto jeho poslednú žiadosť splniť.

- Akože to vykonáš, - lamentovala mať, keď jej Agnes všetko povedala. - Koňa kradnúť, dievča, to je chlapská robota.

No keď Agnes stála na svojom a zberala sa z domu preč, matke sa dievčiny uľútilo a poradila jej:

- Dobre teda, keď inakšie nechceš. Choď ešte raz službu hľadať. Takú nájdi, aby si za odmenu dostala novú putňu. S putňou zájdi k hlbokej studni a ta ju spusť, len čo zazrieš, že sa k tebe blíži jazdec, začni odušu plakať a pros a pros ho, aby ti tú putňu zo studne vyniesol. Keď inak nie, aspoň zo zvedavosti sa nahne nad studňu. Ty ho vtedy do nej posoť a na jeho paripe ujdi.

Agnes išla do služby k debnárovi. Slúžila mu mesiac, a keď mala odísť, majster sa jej spýtal, čo chce za službu. Poobzerala sa, očami zastala na drevenej stene, kde viseli putne.

- Túto novú putňu mi daj, debnár, iba pre tú som sa celý mesiac v tvojom dome unúvala.

Čudoval sa:

- Načože ti bude putňa? Veď v nej nebudeš mať čo nosiť. Len si ty radšej zober za robotu groše.

- Nechcem, vezmem putňu. Môj milý chodí k nám na koni, - klamala, - chcem mu ho napájať z novej putne.

Dal jej, čo si žiadala.

Poďakovala sa a šla. Zamierila do pustého poľa k hlbokej studni.

Chvíľu tam čakala, a keď zazrela prichádzať jazdca, pustila putňu z rúk, len tak čľupla v studni. Potom začala nariekať:

- Beda mi, prebeda, čože budem robiť! Putňa mi spadla do studne a ja po ňu nemôžem ísť, lebo by som sa vo vode utopila.

Až keď jazdec prišiel k Agnes, videla, že je to žandár. Pekný, mladý, koňa mal krásneho.

- Čože ti je, dievča, čože tu nariekaš?

- Celkom nová putňa mi do studne spadla.

- Ej, keď len toľko, ľahko ti ju stamodtiaľ vytiahnem.

Zoskočil z koňa, uzdu jej podal a nahol sa nad studňu. Vtedy ho ona mala posotiť, ale ľúto jej bolo mladého pekného žandára. Len stála, dala ho do studne zísť a potom hop, vysadla na koňa a ušla.

Mladý jazdec horko-ťažko vytiahol putňu z hlbočiznej studne. Chcel ju podať uplakanej Cigánke, ale veľké bolo jeho prekvapenie, keď pri studni nebolo nikoho. V tú chvíľu vedel, že ho oklamala.

- To nič, - vravel si pre seba, - však ťa ja podľa tej putne nájdem.

Šiel do mesta, chodil od debnára k debnárovi. Veľa ich pochodil, až siedmy povedal, že tú putňu pred niekoľkými dňami dal švárnej Cigánke, tehliarovej dcére Agnes.

Ľahko potrafil k tehliarovi a raz-dva sa dozvedel, že jeho tátoša má mladý viťúz. I to mu povedali, že sa Agnes darmo namáhala, nevydala sa za toho nevďačníka.

Žandár rozmýšľal, čo spraviť. Rozmýšľal a potom putňu podal deve. Čiapku potiahol do čela a šiel k záletníkovi.

- Mám ťa, zbojník! Ukradol si žandárskeho koňa. Budeš za to pykať!

Nafúkanec videl, že je v pasci. Darmo sa vykrúcal, že mu koňa dala Agnes. Žandár akoby nepočul.

- Neverím ti, zbojník, svojho koňa som našiel u teba, teda si ho ty vzal.

Darmo Cigánovi rodičia i mladý Cigán nariekali, darmo si vlasy trhali, bolo neskoro. Nielenže utŕžili hanbu, lebo bohaté nevesty sa z pytača na koni iba smiali; vraj si vtedy iba žarty robili, ale na dôvažok ho ešte aj ostrihali a vsotili do žalára.

A mladý žandár? Ten vysadol na koňa a šiel do služby. Vtedy mu prišla do cesty Agnes.

- Tu máš, pekný žandár, novú putňu. Ty z nej koňa napájaj a mne odpusť, že som kradla.

- Dobrá dievčina si, Agnes. Daj, vezmem si putňu. A poď, i teba odnesiem na koníčku.

Vysadla si zaňho a šli. Šli a stratili sa v meste. Žandár odniesol dievčinu až do svojej chalupy a o niekoľko dní sa s ňou oženil.