Figliar Pepi

Figliar Pepi (Rozprávka)
Stáli raz vedľa seba dve chalupy, jedna bola veľká a s priestranným dvorom, stodolami, komorami a stajňami, druhá bola malá, iba taká chatrč. V prvej býval bohatý gazda, v druhej Cigán Pepi.

Ten gazda bol skupáň, nebolo mu po vôli susedstvo s Cigánom. Bál sa, že mu môže občas niečo ukradnúť. Nuž len hútal, rozmýšľal, čo urobiť, aby sa nepohodlného suseda striasol.

Pepi nebol zlodej. Naopak, bol statočným Cigánom, hľadel si len svojho. Ba často i okolitým gazdom všelijako pomáhal, lebo poznal zeliny a vyznal sa v liečení. Veru, neraz zachránil gazdinám bravca, teliatko či kravku pred uhynutím.

Istého dňa, bolo to v lete, pásol skúpy gazda kravy na lúčine pri ceste. Pepi tade práve viedol svojho chudého koníka a sused naňho volal:

- Počuj, Cigán, načo tú suchú rebrinu ťaháš so sebou? Z takého koniska nemáš osohu nijakého, iba čo mi po nociach vypásaš moje lúky. Daj peja preč, lebo, namojveru, ak to neurobíš, sám ti ho zo sveta spasím.

Pepi zastal, bránil sa:

- Ja na vašom nepásavam, tuto popri ceste medze a kríky môj koník obhrýza. Preč ho nedám, chová celú moju rodinu.

Rozišli sa, ale gazdovi Pepiho kôň ustavične vŕtal v hlave. Dával pozor, kedy odíde sused i so ženou z chalupy. Vystriehol tú chvíľu, bolo to v nedeľu, Pepi šiel na návštevu a dom nechal prázdny. Len kôň zostal v šope uviazaný. Gazda sa ku koňovi vkradol s vrecom surového hrachu a nasypal ho hladnému pejovi do putne. Každý, kto pozná kone, vie, čo spraví neuvarený hrach s bezzubým koňom. Pejo zožral mericu hrachu, nadulo ho a do večera skapal.

Keď sa Pepi vrátil a našiel koňa s otrčenými kopytami, hneď šípil, že nezdochol iba tak, sám od seba. Dobre šopu obzrel a v putni našiel za hrsť hrachu. V tej chvíli vedel, že to bola gazdova robota.

- Však sa my dvaja ešte porátame, - zahrozil sa päsťou ku gazdovmu dvoru. - Viem, že by som u richtára nepochodil. Veď ja ťa, skupánisko, i tak dobehnem.

Keď svitlo druhé ráno, zakradol sa Pepi k priekope, pri ktorej sa zvyčajne pásli gazdove kravy. Zobral so sebou smradľavú masť, a keď sa jedna krava zatúlala, chytil ju a potrel jej papuľu tou masťou. Potom ju nechal tak a pobral sa preč.

Zviera viac hlavu k paši nesklonilo. Masť mu smrdela, začalo bučať, fŕkať, kýchať, sem-tam pyskom trepať. Až do poludnia si ani len trs trávičky neodhryzlo.

- Krava ochorela, - zvestoval gazda žene, keď prihnal dobytok z paše, - čo len budeme s ňou robiť?

- Zájdi po Pepiho.

Až vtedy gazdovi prišlo na myseľ, že mu jeho sused môže byť osožný. Aj by bol šiel, ale sa ostýchal. Začalo ho škrieť, že len včera Cigánovi zahubil koňa. Čože, Cigán ľahko môže gazdovi na tvári všetko zbadať.

Nešiel. Ale keď sa krava nepásla ani popoludní, ani na druhý deň, predsa sa odhodlal a šiel.

A on ochotne:

- Dobre, gazda, zaženieme kravu do maštale.

Muž so ženou priviazali zviera k jasliam a chceli sa dívať, čo s ním bude Cigán stvárať. Ale on ich zo stajne poslal von a dvere za sebou zaprel. Keď sa dobre obzrel, či je vnútri naozaj sám, podišiel k výklenku v stene, vzal z neho vecheť a dobre ním poutieral krave papuľu. Keď skončil, krava sa začala obzerať za krmom.

Už by mohol zavolať gazdu. Ale Pepi mal iné na rozume. Preto si fígeľ s kravou vymyslel, aby sa poľahky dostal ku gazdovým koňom. Podišiel k jednému z nich, k tomu najkrajšiemu, vytiahol z vrecka hľuzu z masliaka a dal ju vrancovi schrúmať. Dvere otvoril až potom, keď kôň prestal pyskom mlieť.

- Doneste sem, gazda, ďateliny, vaša krava je už zdravá.

Gazda priniesol plný kôš čerstvej ďateliny, vysypal krave a hľa, zviera začalo žrať s takou chuťou ako ešte nikdy.

- Vyliečil si mi kravu, Pepi, dobre ti zaplatím. Povedz, čo som dlžen.

- Dáte jednu sliepku a sto korún.

Krava bola hodna tri tisícky, keby bola zdochla, bol by gazda o ne prišiel. No keď Cigán povedal, koľko chce, videlo sa to skupáňovi veľa.

- Ej, veľa si zapýtal, Pepi, či sa nehanbíš takto vydierať? Sto korún dám, ale sliepku nie.

Pepi nepovedal nič. Peniaze vzal a šiel domov. Sto korún dal žene a potom si našiel dlhý motúz.

- Načože ti bude? - spytovala sa ho.

- Idem si vziať tú druhú polovicu pláce.

Pepi prevliekol motúz cez kukuričné zrno, prikradol sa k plotu a hodil návnadu gazdovým sliepkam. Ani do päť nenarátal, prišla k zrnu jedna veľká sliepka a prehltla ho i s motúzom.

Na to Pepi čakal. Pažravú sliepku pritiahol k plotu, vykrútil jej krk a šikovne sa odtiaľ stratil.

Ešte nebola sliepka ani uvarená, už pribehol gazda. Celý vystrašený volal na Pepiho:

- S koňom je zle, ten pekný vranec dostal koliku. Ký šľak mi do gazdovstva stúpil, včera krava, dnes zasa kôň. Poď, prosím ťa, milý Pepi, pozri na neho, vylieč mi ho.

Išli ku gazdovi, Pepi zviera dosť dlho obzeral. Váľalo sa po zemi, občas slabo koplo nohou. Krútil hlavou, gazdovi dával najavo, že je to s koňom vážne. Napokon otvoril zvieraťu papuľu a ukázal gazdovi zuby, ktoré od masliakovej hľuzy celkom očerneli.

- Tomuto koňovi niet pomoci, - povedal Pepi, - sčerneli mu zuby, do rána zdochne.

Gazda len-len že sa nepustil do plaču. Ale čože mohol robiť? Len stál a bezradne sa na Cigána díval. Až keď boli dobrú chvíľu ticho, ozval sa Pepi:

- Ak chcete, gazda, kúpim koňa od vás. Škoda ho je dať zdochnúť a len tak zakopať. Zarežeme ho a my Cigáni si ho po kúsku uvaríme.

Gazdovi sa to nakoniec zazdalo, súhlasil. Bol rád, že mu Pepi dal za koňa aspoň sto korún. Ešte mu i pomohol dotiahnuť vranca až k jeho chalupe.

Asi o tri hodiny sa koňovi uľavilo. Masliakovú hľuzu strávil, bolo po nemoci. Pepi zjedol i so ženou uvarenú sliepku, pojali koňa, ktorý sa medzitým už zdvihol na nohy, a šli potme za konským handliarom. Ten im ho vymenil za druhého, ba im ešte priplatil, a ráno už stál v Pepiho šope nový pejo.

Gazda sa čudoval, kde vzal Cigán tak chytro nového koňa, ale neprišiel na nič. Šiel i on do mesta a kúpil koňa aj on.

Jedného dňa sa obidvaja stretli na ceste a Pepi sa veselo zazubil:

- Tak čo, sused, dobrí gazdovia sme, pravda? Obidvom nám kone zdochli, a hneď sme si mali za čo kúpiť nové. Ten váš bol oveľa krajší, lepší, väčšmi ste škodovali ako ja.

Vtedy začalo gazdovi svitať, že to s jeho kravou a koňom nebolo po dobrom, že ho Pepi prekabátil. Ale čo už mohol urobiť? Iba prikývnuť.

Veď aj on mal toho za ušami práve dosť.