Na šťukino prikázanie

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 542 slov
Počet zobrazení: 1 438
Tlačení: 172
Uložení: 182
Na šťukino prikázanie (Rozprávka)
BOL RAZ JEDEN STAREC a ten mal troch synov. Dvaja starší sa udali múdri, ale najmladší bol hlupák; volal sa Jemelia.

Starší bratia pracujú a Jemelia celý deň na peci leží, o nič sa nestará.

Raz odišli bratia na jarmok a švagriné vravia Jemeliovi:

„Nože nám dones vody!"

A on im z pece:

„Keď mne sa nechce..."

„Len ty choď, Jemelia, inak nedostaneš od bratov nijaké jarmočné."

„No tak dobre."

Zišiel Jemelia z pece, obul sa, obliekol, vzal vedrá i sekeru a pobral sa na potok.

Prerúbal ľad, načrel vody do vedier, postavil ich pri prielube a hľadí do vody. Vtom zočí šťuku. Zaobrátil sa Jemelia a chmat! Chytil ju do ruky.

„Budeže to polievka!"

A tu šťuka prehovorí k nemu ľudským hlasom:

„Pusť ma do vody, Jemelia, dobre sa ti odslúžim."

Jemelia sa smeje:

„Akože sa mi ty môžeš odslúžiť? Nie, nie, vezmem ťa pekne domov a ženy uvaria z teba polievku. Ej, tá bude!"

Ale šťuka znova prosí:

„Jemelia, Jemelia, pusť ma naspäť do vody. Splním ti všetko, čo si len zaželáš."

„No tak dobre. Ale najprv ukáž, či neklameš."

Šťuka vraví: „No povedz, čo by si teraz chcel."

„Chcel by som, aby vedrá samy šli domov a voda aby sa z nich nevyčrpkala."

„Tak si dobre zapamätaj, čo ti teraz poviem," vraví šťuka.

„Keď si budeš niečo želať, len povedz:



Na moje želanie

a šťukino prikázanie.



Jemelia to hneď aj sproboval:



Na moje želanie

a šťukino prikázanie -

choďte, vedrá, samy domov!



Ledva to vyslovil, už sa vedrá pobrali domov. Jemelia pustil šťuku do vody a kráča si za nimi.

Idú vedrá cez dedinu, ľudia vyvaľujú oči a Jemelia si kráča s ľahkými rukami a uškŕňa sa pod fúz... Vošli vedrá do chalupy, samy vyskočili na lavičku a Jemelia sa vyškriabal na svoju pec.

Prešlo koľkosi času, nevedno, či veľa či málo, a švagriné zasa vravia Jemeliovi:

„Čo jednostaj ležíš! Mal by si dreva nakálať."

„Keď mne sa nechce..."

„Ak nenakálaš, bratia ti nedonesú nijaké jarmočné."

Ale Jemeliovi sa nechce zísť z pece. Spomenul si na šťuku a potichučky vraví:



Na moje želanie

a šťukino prikázanie -

choď, sekera, narúbať dreva a polienka nech

samy vojdú do izby a priložia sa do pece...



Sekera hneď vyskočila spod lavice, bežala na dvor a začala kálať drevo, polienka samy cupkali do izby a pchali sa do pece.

Poznove prešlo koľkosi času, nevedno, či veľa či málo, a švagriné zas len vravia:

„Jemelia, nemáme už dreva, choď do hory a narúb!"

A on im z pece:

„A vy ste tu na čo?"

„My? A vari je to ženská robota ísť do hory po drevo?"

„Ale keď mne sa nechce..."

„Keď sa ti nechce, tak nebude ani jarmočné."

Nič sa nedalo robiť, Jemelia zliezol z pece, obul sa a obliekol, vzal povraz i sekeru, vyšiel na dvor a sadol si do saní:

„Ženy, otvárajte vráta!"

Ženy mu vravia:

„A čože si sa, ty hlupák, usadil do saní, keď si si koňa ešte nezapriahol?"

„Netreba mi kôň!"

Ženy otvorili vráta a Jemelia vraví potichučky:



Na moje želanie

a šťukino prikázanie -

bežte, sane, do hory!



Sane sa pohli a prefrkli cez vráta tak rýchlo, že by ich ani kone nedohonili.

Do hory sa muselo ísť cez mesto a tam sane mnohých ľudí zrazili a poranili. Ľudia kričali: „Chyťte ho! Držte ho!" Lenže kto by tie dohonil!

Dobehli sane do hory a Jemelia vraví:



Na moje želanie

a šťukino prikázanie -

narúb, sekera, dreva čo posuchšieho a vy,

polená, samy sa na sane ukladajte!



Sekera začala stínať a rúbať suché stromy a polená samy vyskakovali do saní a pekne sa na seba ukladali. Potom ešte Jemelia prikázal sekere, aby mu odťala palicu, ale poriadne ťažkú, sadol si na drevo a vraví:



Na moje želanie

a šťukino prikázanie -

bežte, sane, domov!



Sane sa rozbehli. Jemelia poznove musel ísť cez mesto, kde predtým veľa ľudí zrazil a poranil. Teraz ho tam už čakali.

Zdrapili ho a ťahajú zo saní, mlátia ho a nadávajú.

Jemelia vidí, že je zle, tak len povie potichučky:



Na moje želanie

a šťukino prikázanie -

palica, vymaľuj im chrbát!



Palica vyskočila a iba keď ich začne mlátiť hlava-nehlava! Všetci sa hneď rozutekali a Jemelia sa pokojne mohol vrátiť domov.

Chýr o jeho výčinoch sa doniesol až k cárovi. Cár hneď poslal svojho dôstojníka, aby Jemeliu našiel a priviedol do paláca.

Príde dôstojník do tej dediny, vojde do chalupy, kde Jemelia býva, a spytuje sa:

„Či si to ty ten hlupák Jemelia?"

A on mu z pece:

„Čo chceš odo mňa?"

„Chytro sa obliekaj, pôjdeš so mnou k cárovi."

„Ale keď mne sa nechce..."

Najedoval sa dôstojník a vpálil mu zaucho.

A tu povie Jemelia potichu:



Na moje želanie

a šťukino prikázanie -

palica, vymaľuj mu chrbát!



Palica vyskočila a iba keď začne dôstojníka mastiť! Ledva-ledva stihol odtiaľ uvrznúť.

Cár sa veľmi začudoval, keď počul, že si dôstojník nevedel s Jemeliom poradiť. Poslal teraz poňho svojho najhlavnejšieho veľmoža.

„Privez mi do paláca hlupáka Jemeliu, lebo ak nie, prídeš o hlavu!"

Nakúpil veľmož hrozienok a sušených sliviek a medovníkov, prišiel do tej dediny a do tej chalupy a vypytuje sa švagrín, čo má Jemelia rád.

„Náš Jemelia má rád, keď ho pekne poprosia a keď mu sľúbia červený kaftan. Vtedy vám spraví všetko, čo budete chcieť."

Najväčší veľmož počastoval Jemeliu hrozienkami, sušenými slivkami a medovníkom a vraví mu:

„Jemelia, Jemelia, prečo jednostaj len na peci ležíš? Hybaj, pôjdeme k cárovi!"

„Mne je aj tu dobre."

„Jemelia, Jemelia, u cára ti dajú dobre najesť, dobre si vypiť a podarujú ti červený kaftan, čiapku a čižmy."

Jemelia húta, rozmýšľa a napokon povie:

„No tak dobre, ty choď popredku a ja prídem za tebou."

Veľmož odišiel. Jemelia si ešte trošku poležal a potom vraví:



Na moje želanie

a šťukino prikázanie

hybaj, pec, k cárovi!



Nato v chalupe zaprašťali uhly, strecha sa zaknísala, stena vyletela a pec sa pustila dolu ulicou, rovno do mesta k cárovi.

Cár sa díva von oblokom, spytuje sa:

„Čo to sem ide za čudo?"

Najväčší veľmož mu odpovedá:

„Hlupák Jemelia ide k tebe na peci."

Cár vyšiel na pavlač:

„Prišlo na teba veľa žalôb, Jemelia. Mnoho ľudí si poranil."

„A prečože sa mi oni pod sane pchali!"

V tej chvíli vykukla cez oblok cárova dcéra Marja. Jemelia ju zbadal a vraví si potichu:



Na moje želanie

a šťukino prikázanie -

nech sa čarovná do mňa zaľúbi!



A ešte doložil:

„A ty, pec, hybaj domov!"

Pec sa pobrala domov, vošla do chalupy a stala si na svoje prvšie miesto. Jemelia si na nej zasa leží-vylihuje.

A v cárskom paláci je plno kriku-plaču. Cárovná Marja neslýchane túži za Jemeliom, nemôže bez neho žiť, prosí otca, aby ju zaňho vydal. Cár zabedákal, zahorekoval, potom sa ho zmocnil hnev. Vraví svojmu najväčšiemu veľmožovi:

„Choď za Jemeliom a doveď mi ho živého alebo mŕtveho, inak prídeš o hlavu!"

Nakúpil najväčší veľmož sladkého vína a všelijakých cukroviniek, vybral sa do tej dediny, vošiel do chalupy a začal Jemeliu častovať.

Jemelia sa najedol, napil, až sa i celkom opil a ľahol si spať. Vtedy ho veľmož položil do koča a zaviezol k cárovi.

Cár kázal prikotúľať veľký sud so železnými obručami. Do toho suda hodili Jemeliu i cárovnú Marju, sud zasmolili a vrhli do mora.

Prešlo koľkosi času a Jemelia sa zobudil.

„Kde som?" čuduje sa. „A prečo je tu taká tma a tak tesno?"

A na odpoveď počuje:

„Smutno a tesno je tu preto, Jemeliuška, lebo nás dali do suda, zasmolili a na šíre more pustili."

„A ty si kto?"

„Ja som cárovná Marja."

Jemelia vraví:



Na moje želanie

a šťukino prikázanie -

vetry bujné, vyhoďte sud na suchý breh,

na žltý piesok!



Zaduli bujné vetry. More sa rozvlnilo, vyhodilo sud na suchý breh, na žltý piesok. Jemelia a cárovná Marja vyšli z neho von.

„Kde budeme bývať, Jemeliuška? Postav aspoň akú-takú chalúpku!"

„Ale keď mne sa nechce..."

Tu ho ona začala ešte krajšie prosiť, takže nakoniec predsa len povedal:



Na moje želanie

a šťukino prikázanie -

postav sa kamenný palác so zlatou strechou!



Len čo to povedal, zjavil sa na brehu kamenný palác so zlatou strechou a okolo neho zelený sad: kvety prekvitajú, vtáci vyspevujú. Cárovná Marja s Jemeliom vošli do paláca a sadli si k obloku.

„Jemeliuška, a nemohol by sa z teba stať krásny smelý junák?"

Jemelia dlho nerozmýšľal:



Na moje želanie

a šťukino prikázanie -

nech je zo mňa krásny smelý junák!



Hneď sa stal takým krásnym, že sa to nedá ani perom opísať, ani v rozprávke vyrozprávať.

Práve v tom čase sa cár vybral na poľovačku, a tu vidí pri mori palác, na mieste, kde predtým nič nebolo.

„Ktorý chumaj si tu postavil palác bez môjho dovolenia?"

A poslal poslov, aby sa prezvedeli, kto je to.

Pošli bežali, zastali pod oblokom a spytujú sa, čo im kázal cár.

Jemelia im vraví:

„Povedzte cárovi, aby ma prišiel navštíviť, ja sám mu všetko rozpoviem."

Prišiel cár k nemu na návštevu. Jemelia ho víta, do paláca vedie, za stôl usádza a častuje. Cár si zajedá i popíja a nevie sa prenačudovať.

„Ktože si ty, smelý junák?"

„Či sa ešte pamätáš na hlupáka Jemeliu, ako prišiel k tebe na peci a ty si ho kázal spolu so svojou dcérou do suda zasmoliť a do mora hodiť? Nuž ja som ten Jemelia. Ak sa mi zachce, všetko tvoje cárstvo spálim a z koreňa vyvrátim."

Cár sa veľmi naľakal, začal prosiť:

„Ožeň sa s mojou dcérou, Jemeliuška, a vezmi si aj moje cárstvo, len ma nezahub!"

Vystrojili potom hostinu pre celú krajinu. Jemelia sa oženil s cárovnou Marjou a stal sa cárom.

Na vŕbe zazvonil zvonec, už je tej rozprávke koniec.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#obsah matej kral a baca #rozpravka #matej kral a baca


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.017