Na šťukino prikázanie
Typ práce: Ostatné
Jazyk:
Počet zobrazení: 3 166
Uložení: 311
Na šťukino prikázanie (Rozprávka)
BOL RAZ JEDEN STAREC a ten mal troch synov. Dvaja starší sa udali múdri, ale najmladší bol hlupák; volal sa Jemelia.
Starší bratia pracujú a Jemelia celý deň na peci leží, o nič sa nestará.
Raz odišli bratia na jarmok a švagriné vravia Jemeliovi:
„Nože nám dones vody!"
A on im z pece:
„Keď mne sa nechce..."
„Len ty choď, Jemelia, inak nedostaneš od bratov nijaké jarmočné."
„No tak dobre."
Zišiel Jemelia z pece, obul sa, obliekol, vzal vedrá i sekeru a pobral sa na potok.
Prerúbal ľad, načrel vody do vedier, postavil ich pri prielube a hľadí do vody. Vtom zočí šťuku. Zaobrátil sa Jemelia a chmat! Chytil ju do ruky.
„Budeže to polievka!"
A tu šťuka prehovorí k nemu ľudským hlasom:
„Pusť ma do vody, Jemelia, dobre sa ti odslúžim."
Jemelia sa smeje:
„Akože sa mi ty môžeš odslúžiť? Nie, nie, vezmem ťa pekne domov a ženy uvaria z teba polievku. Ej, tá bude!"
Ale šťuka znova prosí:
„Jemelia, Jemelia, pusť ma naspäť do vody. Splním ti všetko, čo si len zaželáš."
„No tak dobre. Ale najprv ukáž, či neklameš."
Šťuka vraví: „No povedz, čo by si teraz chcel."
„Chcel by som, aby vedrá samy šli domov a voda aby sa z nich nevyčrpkala."
„Tak si dobre zapamätaj, čo ti teraz poviem," vraví šťuka.
„Keď si budeš niečo želať, len povedz:
Na moje želanie
a šťukino prikázanie.
Jemelia to hneď aj sproboval:
Na moje želanie
a šťukino prikázanie -
choďte, vedrá, samy domov!
Ledva to vyslovil, už sa vedrá pobrali domov. Jemelia pustil šťuku do vody a kráča si za nimi.
Idú vedrá cez dedinu, ľudia vyvaľujú oči a Jemelia si kráča s ľahkými rukami a uškŕňa sa pod fúz... Vošli vedrá do chalupy, samy vyskočili na lavičku a Jemelia sa vyškriabal na svoju pec.
Prešlo koľkosi času, nevedno, či veľa či málo, a švagriné zasa vravia Jemeliovi:
„Čo jednostaj ležíš! Mal by si dreva nakálať."
„Keď mne sa nechce..."
„Ak nenakálaš, bratia ti nedonesú nijaké jarmočné."
Ale Jemeliovi sa nechce zísť z pece. Spomenul si na šťuku a potichučky vraví:
Na moje želanie
a šťukino prikázanie -
choď, sekera, narúbať dreva a polienka nech
samy vojdú do izby a priložia sa do pece...
Sekera hneď vyskočila spod lavice, bežala na dvor a začala kálať drevo, polienka samy cupkali do izby a pchali sa do pece.
Poznove prešlo koľkosi času, nevedno, či veľa či málo, a švagriné zas len vravia:
„Jemelia, nemáme už dreva, choď do hory a narúb!"
A on im z pece:
„A vy ste tu na čo?"
„My? A vari je to ženská robota ísť do hory po drevo?"
„Ale keď mne sa nechce..."
„Keď sa ti nechce, tak nebude ani jarmočné."
Nič sa nedalo robiť, Jemelia zliezol z pece, obul sa a obliekol, vzal povraz i sekeru, vyšiel na dvor a sadol si do saní:
„Ženy, otvárajte vráta!"
Ženy mu vravia:
„A čože si sa, ty hlupák, usadil do saní, keď si si koňa ešte nezapriahol?"
„Netreba mi kôň!"
Ženy otvorili vráta a Jemelia vraví potichučky:
Na moje želanie
a šťukino prikázanie -
bežte, sane, do hory!
Sane sa pohli a prefrkli cez vráta tak rýchlo, že by ich ani kone nedohonili.
Do hory sa muselo ísť cez mesto a tam sane mnohých ľudí zrazili a poranili. Ľudia kričali: „Chyťte ho! Držte ho!" Lenže kto by tie dohonil!
Dobehli sane do hory a Jemelia vraví:
Na moje želanie
a šťukino prikázanie -
narúb, sekera, dreva čo posuchšieho a vy,
polená, samy sa na sane ukladajte!
Sekera začala stínať a rúbať suché stromy a polená samy vyskakovali do saní a pekne sa na seba ukladali. Potom ešte Jemelia prikázal sekere, aby mu odťala palicu, ale poriadne ťažkú, sadol si na drevo a vraví:
Na moje želanie
a šťukino prikázanie -
bežte, sane, domov!
Sane sa rozbehli. Jemelia poznove musel ísť cez mesto, kde predtým veľa ľudí zrazil a poranil. Teraz ho tam už čakali.
Zdrapili ho a ťahajú zo saní, mlátia ho a nadávajú.
Jemelia vidí, že je zle, tak len povie potichučky:
Na moje želanie
a šťukino prikázanie -
palica, vymaľuj im chrbát!
Palica vyskočila a iba keď ich začne mlátiť hlava-nehlava! Všetci sa hneď rozutekali a Jemelia sa pokojne mohol vrátiť domov.
Chýr o jeho výčinoch sa doniesol až k cárovi. Cár hneď poslal svojho dôstojníka, aby Jemeliu našiel a priviedol do paláca.
Príde dôstojník do tej dediny, vojde do chalupy, kde Jemelia býva, a spytuje sa:
„Či si to ty ten hlupák Jemelia?"
A on mu z pece:
„Čo chceš odo mňa?"
„Chytro sa obliekaj, pôjdeš so mnou k cárovi."
„Ale keď mne sa nechce..."
Najedoval sa dôstojník a vpálil mu zaucho.
A tu povie Jemelia potichu:
Na moje želanie
a šťukino prikázanie -
palica, vymaľuj mu chrbát!
Palica vyskočila a iba keď začne dôstojníka mastiť! Ledva-ledva stihol odtiaľ uvrznúť.
Cár sa veľmi začudoval, keď počul, že si dôstojník nevedel s Jemeliom poradiť. Poslal teraz poňho svojho najhlavnejšieho veľmoža.
„Privez mi do paláca hlupáka Jemeliu, lebo ak nie, prídeš o hlavu!"
Nakúpil veľmož hrozienok a sušených sliviek a medovníkov, prišiel do tej dediny a do tej chalupy a vypytuje sa švagrín, čo má Jemelia rád.
„Náš Jemelia má rád, keď ho pekne poprosia a keď mu sľúbia červený kaftan. Vtedy vám spraví všetko, čo budete chcieť."
Najväčší veľmož počastoval Jemeliu hrozienkami, sušenými slivkami a medovníkom a vraví mu:
„Jemelia, Jemelia, prečo jednostaj len na peci ležíš? Hybaj, pôjdeme k cárovi!"
„Mne je aj tu dobre."
„Jemelia, Jemelia, u cára ti dajú dobre najesť, dobre si vypiť a podarujú ti červený kaftan, čiapku a čižmy."
Jemelia húta, rozmýšľa a napokon povie:
„No tak dobre, ty choď popredku a ja prídem za tebou."
Veľmož odišiel. Jemelia si ešte trošku poležal a potom vraví:
Na moje želanie
a šťukino prikázanie
hybaj, pec, k cárovi!
Nato v chalupe zaprašťali uhly, strecha sa zaknísala, stena vyletela a pec sa pustila dolu ulicou, rovno do mesta k cárovi.
Cár sa díva von oblokom, spytuje sa:
„Čo to sem ide za čudo?"
Najväčší veľmož mu odpovedá:
„Hlupák Jemelia ide k tebe na peci."
Cár vyšiel na pavlač:
„Prišlo na teba veľa žalôb, Jemelia. Mnoho ľudí si poranil."
„A prečože sa mi oni pod sane pchali!"
V tej chvíli vykukla cez oblok cárova dcéra Marja. Jemelia ju zbadal a vraví si potichu:
Na moje želanie
a šťukino prikázanie -
nech sa čarovná do mňa zaľúbi!
A ešte doložil:
„A ty, pec, hybaj domov!"
Pec sa pobrala domov, vošla do chalupy a stala si na svoje prvšie miesto. Jemelia si na nej zasa leží-vylihuje.
A v cárskom paláci je plno kriku-plaču. Cárovná Marja neslýchane túži za Jemeliom, nemôže bez neho žiť, prosí otca, aby ju zaňho vydal. Cár zabedákal, zahorekoval, potom sa ho zmocnil hnev. Vraví svojmu najväčšiemu veľmožovi:
„Choď za Jemeliom a doveď mi ho živého alebo mŕtveho, inak prídeš o hlavu!"
Nakúpil najväčší veľmož sladkého vína a všelijakých cukroviniek, vybral sa do tej dediny, vošiel do chalupy a začal Jemeliu častovať.
Jemelia sa najedol, napil, až sa i celkom opil a ľahol si spať. Vtedy ho veľmož položil do koča a zaviezol k cárovi.
Cár kázal prikotúľať veľký sud so železnými obručami. Do toho suda hodili Jemeliu i cárovnú Marju, sud zasmolili a vrhli do mora.
Prešlo koľkosi času a Jemelia sa zobudil.
„Kde som?" čuduje sa. „A prečo je tu taká tma a tak tesno?"
A na odpoveď počuje:
„Smutno a tesno je tu preto, Jemeliuška, lebo nás dali do suda, zasmolili a na šíre more pustili."
„A ty si kto?"
„Ja som cárovná Marja."
Jemelia vraví:
Na moje želanie
a šťukino prikázanie -
vetry bujné, vyhoďte sud na suchý breh,
na žltý piesok!
Zaduli bujné vetry. More sa rozvlnilo, vyhodilo sud na suchý breh, na žltý piesok. Jemelia a cárovná Marja vyšli z neho von.
„Kde budeme bývať, Jemeliuška? Postav aspoň akú-takú chalúpku!"
„Ale keď mne sa nechce..."
Tu ho ona začala ešte krajšie prosiť, takže nakoniec predsa len povedal:
Na moje želanie
a šťukino prikázanie -
postav sa kamenný palác so zlatou strechou!
Len čo to povedal, zjavil sa na brehu kamenný palác so zlatou strechou a okolo neho zelený sad: kvety prekvitajú, vtáci vyspevujú. Cárovná Marja s Jemeliom vošli do paláca a sadli si k obloku.
„Jemeliuška, a nemohol by sa z teba stať krásny smelý junák?"
Jemelia dlho nerozmýšľal:
Na moje želanie
a šťukino prikázanie -
nech je zo mňa krásny smelý junák!
Hneď sa stal takým krásnym, že sa to nedá ani perom opísať, ani v rozprávke vyrozprávať.
Práve v tom čase sa cár vybral na poľovačku, a tu vidí pri mori palác, na mieste, kde predtým nič nebolo.
„Ktorý chumaj si tu postavil palác bez môjho dovolenia?"
A poslal poslov, aby sa prezvedeli, kto je to.
Pošli bežali, zastali pod oblokom a spytujú sa, čo im kázal cár.
Jemelia im vraví:
„Povedzte cárovi, aby ma prišiel navštíviť, ja sám mu všetko rozpoviem."
Prišiel cár k nemu na návštevu. Jemelia ho víta, do paláca vedie, za stôl usádza a častuje. Cár si zajedá i popíja a nevie sa prenačudovať.
„Ktože si ty, smelý junák?"
„Či sa ešte pamätáš na hlupáka Jemeliu, ako prišiel k tebe na peci a ty si ho kázal spolu so svojou dcérou do suda zasmoliť a do mora hodiť? Nuž ja som ten Jemelia. Ak sa mi zachce, všetko tvoje cárstvo spálim a z koreňa vyvrátim."
Cár sa veľmi naľakal, začal prosiť:
„Ožeň sa s mojou dcérou, Jemeliuška, a vezmi si aj moje cárstvo, len ma nezahub!"
Vystrojili potom hostinu pre celú krajinu. Jemelia sa oženil s cárovnou Marjou a stal sa cárom.
Na vŕbe zazvonil zvonec, už je tej rozprávke koniec.
Kľúčové slová
Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:
#obsah matej kral a baca #rozpravka #matej kral a baca