Psoty

Psoty (Rozprávka)
ŽIL RAZ JEDEN SEDLIAK a ten bol taký chudobný, že nielen on sám, ale ani jeho drobné deti nemali vše čo do úst. Ten bedár mal bohatého brata. Sám mal detí ako smetí, a bohatý ani jedno. Raz stretol boháč bedára a vraví mu:

„Pomodli sa za mňa, brat môj, aby mi boh požehnal syna. Pozvem ťa potom za kmotra."

„Dobre," vraví bedár.

Prešiel rok a tu sa bedár dopočuje, že sa bratovi narodil syn. Pribehol k žene a vraví:

„Vieš, že má môj brat syna?"

„Naozaj?"

„Hej-hej. Už aj k nemu idem. Vravel mi, že ak sa mu narodí syn, pozve ma za kmotra."

Žena ho odhovára:

„Nechoď, muž môj! Keby ťa brat chcel volať za kmotra, už by ti bol odkázal."

„A ja veru idem. Aspoň bratovho synčeka uvidím."

Prišiel k bratovi, sadol si za stôl, besedujú. Vtom vojde bohatý sused, treba ho za vrchstola usadiť. I povie bohatý brat bedárovi:

„Nože sa podaj, brat, nech si sused za stôl sadne!"

Bedár sa podal. Prišiel druhý boháč a brat mu zasa:

„Nože sa podaj, brat!"

Naschodilo sa hostí za plný dom a chudobný brat je čoraz ďalej, čoraz ďalej od stola, až sa ocitol pri samom prahu.

Bohatý brat častuje hostí, a chudobného ani raz neponúkne. Boháči sú už podnapití, a bedár nemal ešte v ústach ani kvapky. Pomacal si on vo vreckách a našiel tam slnečnicové semiačka. Nuž tie začal vyhrýzať, ani čo by si nimi dobré vypitie zajedal. Zbadali boháči semiačko a vravia:

„Daj aj nám!"

„Vezmite si," vraví bedár.

Vzal si prvý, potom aj druhý natiahol ruku, aj tretí... Všetko semiačko mu rozchytali.

Posedel si bedár ešte chvíľu a potom sa lačný a smädný pobral preč.

Príde domov a žena sa ho spytuje:

„No, ako ťa privítali?"

„Tak, ako si vravela. Ani za kmotra ma nepozvali, ani ma nepočastovali. A ešte mi aj všetko semiačko rozchytali..."

Bola práve nedeľa. Bedár, ktorý býval aj muzikantom, si zvesil z klinca husle a od žiaľu-horkosti začal hrať. Keď deti začuli muziku, pustili sa do tanca. A tu, hľaďžeho, medzi deťmi poskakuje akési drobné stvoreniatko! A tamto druhé a tretie, je ich celý kŕdeľ! Začudoval sa bedár, prestal hrať a tie drobuliatka hneď pod pec bežia, pchajú sa a strkajú, tak ich je veľa. Bedár sa spytuje:

„Kto ste?"

A ten drobizg zatiahne tenučkými hláskami:

„My sme psoty."

Zamyslel sa bedár a vraví sám sebe:

„Nuž preto som ja taký biedny, že sa mi v dome psoty zahniezdili."

Spytuje sa ich:

„A či vám je dobre tam pod pecou?"

A ony mu naspäť:

„Akáže tam dobrota! Tesno je tu čo strach! Veď predsa vidíš, koľko sa nás naplienilo!"

„Keď je tak," vraví bedár, „pohľadám vám lepšie hniezdo."

Vybehol von, vzal súdok, teperí ho do izby a vraví psotám:

„Vojdite sem, tu vám bude priestornejšie."

Psoty povliezali všetky do súdka.

Nato bedár vzal dienko, sud riadne zadebnil, odviezol ďaleko do poľa a tam zahodil. Príde domov a chváli sa žene, ako sa zbavil psôt.

„Teraz sa už hádam budeme mať trochu lepšie."

Prešiel dajaký polrok alebo azda i viac, a bedár sa vo všetkom vzmáha. Čohokoľvek sa chytí, všetko sa mu podarí, čokoľvek kúpi, na všetkom zarobí. Ak zaseje raž alebo pšenicu, urodí sa s takými klasmi, že sa až k zemi klonia. Ľudia sa čudujú: bedár, ktorý nemal predtým čo do úst položiť, si teraz žije tak dobre.

Začala boháča zhrýzať závisť. Prišiel k bratovi a spytuje sa:

„Ako sa to stalo, že sa ti odrazu všetko darí?"

„Pretože som sa zbavil psôt."

„A kde si ich podel?"

„Vohnal som ich do suda, odviezol do poľa a zahodil."

„A kde?"

„Tam pod úžľabinou."

Utekal boháč na to miesto a naozaj tam našiel sud.

Vyrazil dno a iba keď sa odtiaľ vysypú psoty! Celého ho ob-sadli.

On im vraví:

„Choďte si zasa k môjmu bratovi. Kým ste boli preč, poriadne zbohatol."

A psoty mu na to:

„Nepôjdeme my k nemu! Veď vidíš, aký bol zlý, kde nás zavliekol. My už len u teba zostaneme, lebo ty si dobrý."

Boháč sa pustil pred nimi do behu, ale ony sa ho držali a prišli s ním až domov. A tak sa mu v dome zahniezdili, že sa časom stal ešte úbohejším bedárom, než býval kedysi jeho brat. Dosť on ľutoval, čo spravil, lenže bolo už neskoro.