Danilo Nešťastný

Danilo Nešťastný (Rozprávka)
BOL RAZ JEDEN DANILO NEŠŤASTNÝ. Nech vstúpil do akejkoľvek služby a nech v nej čokoľvek vyslúžil, zakaždým o všetko prišiel.

Najal sa za paholka k sedliakovi. Vraví mu:

„Zasejte mi desatinu pšenice a ja vám budem za to celý rok slúžiť."

Slúži Danilo a pšenica krásne vzchodí. Gazdova pšenica je ešte malá, a jeho sa už vyklasuje. Gazdova pšenica sa vyklasuje, a tá jeho už dozrieva.

„Zajtra ju skosím a bude pokoj," hovorí si Danilo.

Lenže v noci sa prihnali mračná, spustil sa ľadovec, zbilo Danilovu pšenicu, všetko zrno z nej vymlátilo. Ide on a plače:

„Pôjdem do služby niekde inde, azda sa mi predsa len pošťastí."

Príde k druhému gazdovi a vraví mu:

„Vezmite ma do služby a po roku mi dajte tamtoho slabého žrebčeka."

Gazda pristal.

Slúži Danilo u gazdu a žrebček rastie, už vidieť, že bude z neho riadny kôň. No, myslí si Danilo, aspoň dačo. Ale keď sa mu už služba ku koncu chýlila, v noci napadli stádo vlci a žrebca roztrhali.

„Sprobujem ešte dakde inde," vraví si Danilo.

Príde k sedliackemu domu a zbadá pri ňom na kopčeku kameň. Ktovie, kde sa tam vzal, možno ním jakživ nikto ani nepohol.

„Vezmite ma do služby," vraví Danilo sedliakovi, „a po roku si namiesto výplaty vezmem tamtoten kameň."

Sedliak pristal.

Slúži Danilo, slúži, a ten kameň sa napodiv mení, všelijaké farby sa na ňom ukazujú. Jednu stranu má červenú, druhú striebornú a tretiu zlatú.

„No," vraví si Danilo, „aspoň budem mať pekný kameň."

Lenže deň pred skončením služby ktosi prišiel a kameň ukradol.

Zažalostil Danilo nad svojím nešťastným osudom. Ponosuje sa ľuďom:

„Aha, tri roky som slúžil, a ani len dva hrachy som si nevyslúžil."

Ľudia mu radia:

„Keď si taký nešťastlivý, Danilo, choď sa požalovať cárovi."

Príde Danilo k cárovi: „Tak a tak, cár-otec, nešťastie mi kráča v pätách."

Cár mu vraví:

„Ostaň na cárskom dvore a rob, čo ti prikážu. Budem si všímať, či si naozaj nešťastlivý."

Všíma si cár Danila a vidí, že je to mládenec usilovný a súci, robotu si riadne robí. Hovorí mu:

„Vravíš, že si nešťastný, ale všetko, čo vezmeš do ruky, spravíš jedna radosť.

Preto ťa chcem odmeniť."

Dal cár naplniť tri súdky: prvý zlatom, druhý uhlím a tretí pieskom.

„Ak uhádneš, v ktorom je zlato," hovorí Danilovi, „staneš sa cárom. Ak uhádneš, v ktorom je uhlie, staneš sa kováčom. Ale ak ukážeš na súdok s pieskom, potom si naozaj nešťastlivý, dám ti koňa i zbraň a pošlem ťa preč."

Chodí Danilo okolo tých troch súdkov, chodí a napokon ukáže prstom:

„Toto je zlato."

Otvoria súdok - a tam piesok.

„No," vraví cár, „naozaj si nešťastlivý. Odíď z môjho cárstva, ja tu takých nechcem."

Dostal Danilo koňa, kozácke brnenie i kopiju a pobral sa z paláca.

Ide deň, ide druhý, nemá čo jesť ani on, ani kôň. Na tretí deň zočí nablízku stoh sena.

„No," hovorí si, „keď ja i nie, aspoň kôň sa naje."

Zamieri k stohu, lenže ten v tej samej chvíli vzbĺkne plameňom. Zastane Danilo, slzy mu vyhŕknu. A vtom začuje z plameňa:

„Zachráň ma, horím!"

„Akože ťa zachránim," vraví Danilo, „keď sa k ohňu nedá priblížiť!"

„Načiahni sa svojou kopijou a ja sa jej chytím."

Otrčil Danilo kopiju do ohňa, a keď ju vytiahol, bol okolo nej ovinutý velikánsky had.

Už len to mi chýbalo, myslí si.

A had mu vraví:

„Keď si ma už vytiahol, zanes ma aj domov."

Vzal Danilo hada, položil ho na koňa a idú, kade had cestu ukazuje.

Naveľa-naveľa sa dostali k veľkému palácu. Had zliezol z koňa a vraví:

„Počkaj ma tu, ja sa čoskoro vrátim."

A vliezol popod bránu.

Stojí tam Danilo, stojí a čaká. Dlho nik nechodil. Už-už chcel koňa zvrtnúť a odísť, keď sa vtom brána otvorila a v nej stála krásna dievčina v utešených šatách.

„Ja som ten had, ktorého si z ohňa zachránil," hovorí dievčina. „Vojdi do paláca, aj ty aj kôň si potrebujete zajesť a oddýchnuť."

Vošiel Danilo do dvora a zočil uprostred dve studničky.

Dievčina načrela z jednej do misôčky, položila na zem a hodila k nej za hrsť ovsa.

„To je pre tvojho koňa."

Čo to má byť? myslí si Danilo. Tri dni sme nejedli-nepili, a ona tu ako na posmech hodí za hrsť ovsa!

Vošli do svetlice. Hadia dievčina podala Danilovi kúsok bieleho chleba a za pohárik vody.

Ej, ale sa najem! myslí si trpko Danilo. Pozrie oblokom, čo robí kôň, a ten už stojí sýty a napojený, hoci ani z ovsa ani z vody nič neubudlo. Odhryzol si Danilo kúsok chleba, napil sa vody - a div-divúci: je celkom sýty, hoci ani z chleba ani z vody neubudlo.

„Či si sa už najedol?" spytuje sa dievčina.

„Áno, ďakujem, už som sýty."

„No tak si ľahni spať."

Zobudí sa ráno Danilo a dievčina mu vraví:

„Svojho koňa, zbraň, brnenie i odev necháš tu, ja ti dám iné."

Podáva mu košeľu a kopiju.

„Táto kopija má takú moc, že keď sa ňou zaženieš, všetko vojsko na dosah padne mŕtve. A košeľa je taká, že kto si ju oblečie, bude nezraniteľný. Teraz choď po tejto ceste, prídeš k jednému hostincu. Tam sa dozvieš, že cár hľadá bohatiera. Ty sa prihlásiš, urobíš, čo treba, a potom sa aj oženíš. Lenže si dobre zachovaj: za sedem rokov nesmieš svojej žene prezradiť, v čom spočíva tvoja sila."

S tými slovami sa hadia dievčina rozlúčila s Danilom a on sa pustil svojou cestou.

Príde on k tomu hostincu a spytuje sa, čo tu nového.

„Iste prichádzaš zďaleka," vravia mu, „keď ešte nevieš o tom, že náš cár dal vyhlásiť po celej krajine: ak sa nájde bohatier, ktorý by obránil cárstvo pred nepriateľským vojskom, dostane za ženu cársku dcéru a celé cárstvo s ňou."

„Chcem sa na ten boj prihlásiť," vraví Danilo, „len mi ukážte, kade ísť."

Ukázali mu cestu a on sa ustanovil pred cára.

„Najjasnejší cár," hovorí, „trúfam si poraziť nepriateľské vojsko."

„Koľko vojska na to potrebuješ?" spytuje sa cár.

„Daj mi dvoch kozákov, aby ti mohli rozpovedať, ako prebiehal boj."

Dostal dvoch kozákov a vybral sa s nimi do stepi.

„Ostaňte tu za týmto kríkom," vraví im. A kráča celkom sám oproti cudzozemskému vojsku.

„Zvrtni koňa a upaľuj!" kričia naňho cudzozemci.

„Nie," vraví on, „vy upaľujte!"

Začnú tí strieľať. No jeho sa nijaká guľa nechytí, všetky od neho naspäť do nepriateľa bijú. A tu on zakrúži kopijou! Všetko vojsko, čo bolo na dosah, padlo mŕtve. Nažive ostali iba tí, na ktorých svojou kopijou nedosiahol.

Porazil on cudzozemcov, rozutekali sa pred ním ani myši pred mačkou.

S veľkým víťazstvom sa vrátil Danilo do cárskeho paláca. A dvaja kozáci, Čo boli s ním, do úmoru všetkým rozprávajú, aký to bol veľký a slávny boj.

Vystrojili svadbu a Danilo sa stal cárom.

Nažíval si on za čas pekne so svojou mladou ženou.

Lenže cudzozemský cárovič sa v preoblečení dostal do cárskeho paláca a získal si náklonnosť cárovnej. Začal ju on proti Danilovi podpichovať:

„Za koho si sa to vydala, jasná cárovná! Za takého, čo sa o ňom ani nevie, skade pochádza! Len pozri na mňa! Na mne hneď každý vidí, že som vznešeného rodu! Zahubme cára Danila a za ženu si ťa vezmem ja. Len pozri, ako by nám spolu pristalo!"

„Veď pristalo," prikyvuje cárovná. „Ale Danilo je veľmi mocný, ktože by toho zahubil! To sa nikomu nepodarí!"

„Ba veru sa môže podariť," podpichuje cudzozemský cárovič, „ak od neho vyzvieš, kde je skrytá jeho sila."

Vystihla cárovná chvíľu a spytuje sa muža:

„Povedz mi, cár-hosudar, kde je skrytá tvoja sila?"

On sa zasmial a vraví:

„V týchto rukaviciach."

Cárovná vzala potajomky rukavice a dala ich cudzozemskému cárovičovi. A on ich poslal svojim priateľom.

Išiel cár Danilo na poľovačku, a tu ho obkolesí oddiel cudzozemcov, rukavicami proti nemu mávajú. Ale Danilo sa iba raz zahnal svojou kopijou, hneď ich všetkých mal. Jedných pobil a druhých do temnice zavrel.

„Nepovedal ti pravdu tvoj muž, jasná cárovná," vraví na druhý deň cudzozemský cárovič. „Nože sa ho spýtaj ešte raz."

Vystihla cárovná chvíľu a znova sa spytuje:

„Povedz mi, cár-hosudar, muž môj milý, kde je skrytá tvoja sila?"

„Moja sila je v týchto čižmách," vraví Danilo.

Cárovná vzala potajomky čižmy, odovzdala cárovičovi a on ich poslal svojim priateľom.

Vybral sa cár Danilo na poľovačku, a tu ho obkolesí oddiel cudzozemcov, čižmy proti nemu otŕčajú. Ale on sa iba kopijou zahnal, hneď ich všetkých mal: jedných pobil a druhých do temnice zatvoril.

„Zasa ťa oklamal, jasná cárovná," vraví cudzozemský cárovič. „Vari naozaj nevymámiš od neho pravdu?"

A tu ona pozve muža do svojich izieb, častuje ho chutnými jedlami i nápojmi, tuľká sa k nemu a ľútostivo vraví:

„Škoda, že ma neľúbiš tak ako ja teba. Koľko sa ja preto naplačem!"

„Ja že ťa neľúbim?" čuduje sa Danilo.

„Keď si muž ženu ľúbi, nemá pred ňou tajnosti. Ale ty! Už dva razy som sa ťa spytovala, kde je skrytá tvoja sila, a zakaždým si ma oklamal, na posmech obrátil. Vari som si to zaslúžila?" A zakrýva si tvár a roní slzy.

„Akže len to!" vraví Danilo, „tak ti už len poviem: Moja sila je v tejto kopiji a košeľa ma zas chráni pred zranením."

„Teraz ti už naozaj verím, že ma máš rád," láska sa s ním cárovná. „Choď sa teraz popariť do kúpeľa a ja ti za ten čas operiem tvoju zázračnú košeľu."

Danilo nezatušil zradu, odišiel do kúpeľa a ona mu za ten čas vymenila aj košeľu, aj kopiju.

Keď zasa išiel cár Danilo na poľovačku, vrhol sa naňho oddiel cudzozemcov. Mečmi ho rúbali, šabľami sekali, kým ho na márne kúsky nedorúbali. Potom tie kúsky do vreca pozbierali, na jeho vlastného koňa priviazali a koňa vyhnali, nech si ide, kde chce.

Cudzozemský cárovič sa potom oženil s cárovnou a stal sa cárom tej krajiny.

Danilovu zázračnú košeľu si hneď obliekol a nosil jednostaj na sebe.

Neborák kôň s dorúbaným Danilom chodil a blúdil kade-tade, až sa napokon dostal k svojmu dvoru, kde žila hadia dievčina, jeho pani a dobroditeľka.

Len čo hadia deva zočila koňa s vrecom, vykríkla:

„Och, Danila postihlo nešťastie!"

Hneď vrece rozviazala, kúsky tela poumývala, pekne jedno k druhému poprikladala a pokropila vodou z prvej studničky. Telo sa hneď zrástlo. Potom ho pokropila vodou z druhej studničky - a Danilo ožil.

„Vidíš, vidíš," hovorí mu dievčina. „Či som ti nevravela, že za sedem rokov nesmieš svojej žene prezradiť, v čom spočíva tvoja sila? Ale ty si nepočúvol!"

On len stojí a mlčí.

„No oddýchni si trošku, ešte čosi sprobujeme."

Na druhý deň mu dala opraty a hovorí:

„Zájdi poznove do toho istého hostinca, kde si bol predtým, a popros hostinského, aby ťa ráno pri umývaní švihol týmito opratami poniže chrbta. Tak sa znova dostaneš k svojej žene."

Odišiel Danilo do toho hostinca, prenocoval tam a ráno vraví hostinskému:

„Keď pri umývaní sčľapocem prvý raz vodou, švihni ma týmito opratami poniže chrbta."

Len čo ho hostinský švihol opratami, premenil sa Danilo na koňa, a to takého krásneho, radosť pozrieť! Hostinský je celý natešený:

„Na jednom koni sa hosť doniesol, na druhého sa sám premenil! Ešte dnes ich predám oba na jarmoku!"

Predáva on tie kone, a tu príde k nemu cár:

„Čo stoja tie kone?"

„Päťtisíc."

Cár vytiahol peniaze a kone kúpil. Príde do paláca celý uradovaný:

„Poď sa pozrieť, dušička-cárovná, aké kone som kúpil!"

Cárovná pozrie - hneď ona vedela, aký je to kôň.

„Cár-hosudar, ten kôň je naša záhuba! Hneď ho daj zabiť!"

„Ale, dušička, či nevidíš, aký je krásny!"

„Hneď a zaraz ho daj zabiť! Hneď a zaraz!"

Začali sluhovia nože a sekery brúsiť. Tu pribehne ku koňovi slúžtička, hladká ho a objíma:

„Ach, koník milučký, koník peknučký, vraj ťa idú zabiť!"

A tu jej kôň povie ľudským hlasom:

„Ak mi chceš pomôcť, dievčička, daj pozor, kde kvapne prvá kvapka mojej krvi. Ty tú kvapku vezmi a zakop v sade."

Zabili sluhovia koňa a slúžtička vzala prvú kvapku jeho krvi a zasadila v sade.

Vyrástla z tej krvi utešená višňa. Jeden list má medený, druhý strieborný, tretí zlatý, každý inakší.

Vyjde cár do sadu, zbadá tu višňu a beží povedať cárovnej: „Pozri, dušička-cárovná, aká utešená višňa nám vyrástla v sade!"

Cárovná pozrie - hneď spoznala, čo je to za višňa.

„Ten strom je naša záhuba!" vykríkla. „Hneď a zaraz ho daj zoťať!'

„Prečo zoťať? Veď je najkrajší v celom sade!"

Ale cárovná si stojí na svojom. Zoťať a zoťať!

Sluhovia už ostria sekery. A slúžtička pribehla k višni a vraví:

„Višnička moja z koňa narodená, aká si len krásna, a predsa ťa idú zoťať!"

A višňa jej povie ľudským hlasom:

„Ak mi chceš pomôcť, dievčička, daj pozor, kde odfrkne zo mňa prvá trieska. Ty ju zdvihni a pusť dolu vodou."

Zoťali sluhovia višňu. A slúžtička prvú triesočku pustila dolu vodou.

Premenila sa triesočka na káčera, takého utešeného, až dych vyrážalo. Vyšiel si cár-cudzozemec na poľovačku, a tu zazrie na vode káčera. Krásneho a krotkého, ani pred ním veľmi neutekal.

Zobliekol si cár odev, skočil do vody a pláva za káčerom. Ale ten ho vábi čoraz ďalej. Ďaleko od brehu ho odvábil a potom sám chytro k brehu priplával, o zem sa hodil, na Danila sa premenil a cársky odev si obliekol. A to bol jeho vlastný odev, s jeho vlastnou zázračnou košeľou.

Cár-cudzozemec vybehol z vody a pustil sa s Danilom zápasiť, ale veru márne, keď ten už mal na sebe svoju zázračnú košeľu. Padol cudzozemec jeho rukou.

Nad cárovnou, ktorá zradila svojho muža, cára Danila, vyriekol súd takýto ortieľ: priviazať ju o chvost koňa a rozvláčiť po poli.

Potom si Danilo doviedol do paláca hadiu dievčinu, svoju dobroditeľku. Povedal jej:

„Ty si ma druhý raz na svet priviedla, ty si zrušila moje nešťastie. Nuž ži teraz so mnou v cárskom paláci ako moja žena."