Ražný klas

Ražný klas (Rozprávka)
BOLA RAZ JEDNA CHUDOBNÁ VDOVA a mala deväťročnú dcéru.

Raz sa dievčičke snívalo, že našla na ceste ražný klas. Zodvihla ho zo zeme a on jej začal v ruke rásť. Narástol taký veľký a vetvistý, že vyzeral ani snop. Díva sa ona na ten klas, nevie sa prenačudovať. A tu jej ide oproti starec o palici. Zastane pri nej a vraví:

„Ten klas ti donesie šťastie."

A ťapol ju po pleci.

Dievča sa zľaklo a prebudilo sa. Aký neobyčajný sen! myslí si.

Jedného dňa prišla do vdovinho domu bohatá gazdiná: hľadá varovkyňu k dieťatku. Vdovina dcérka je rozumná i prívetivá, nik by jej nehádal deväť, ale veru aj trinásť-štrnásť rokov.

„Či by si ju nedala k nám za varovkyňu?" spytuje sa boháčka chudobnej vdovy.

Pustila mať svoju dcérku do služby, nechže si zarába na chlieb.

Slúži dievča u boháčov rok, slúži dva i tri. Dobrá je z nej varovkyňa i slúžka, gazdovia sú s ňou spokojní.

Raz v nedeľu ju poslali do hory na jahody. Dievča nazbieralo za plný košík a už sa vracia domov. A tu zočí na ceste veľký ražný klas. Zodvihla ho a hľadí naň, zišiel jej na um dávny sen. Ten klas ti donesie šťastie, povedal jej starček v tom sne.

Príde dievča domov a vraví:

„Aj jahôd som nazbierala, aj ražný klas som našla."

Rozmrvila klas a vedno s gazdom porátali, koľko je v ňom zŕn. Bolo ich osemdesiatdva.

„V živote som nevidel taký veľký klas," vraví gazda.
Dievča zaviazalo zrno do handričky a prosí gazdu, či by jej nedal taký kúsok zeme, čo by doň zasiala to zrno.

Boháč sa smeje:

„Taký kúsok ti naozaj dám!"

„Ale keby som to, čo sa urodí, znova zasiala," hovorí dievča, „a potom znova a ešte znova, tak by som ním o dvadsať rokov obsiala všetko tvoje pole."

„Nože netáraj! Veď vari vieš, koľko ja mám poľa?"

„Viem, že si najbohatší gazda v dedine a máš veľmi veľa poľa. A predsa by som ho o dvadsať rokov všetko obsiala zrnom z tohto jediného klasu," vraví dievča.

Boháč sa smeje, až sa tak za brucho chytá.

„No tak sa stavme, ty dievčatisko škriepne!"

„Dobre," vraví dievča, „uzavrime stávku. Ak sa za dvadsať rokov urodí z tohto klasu toľko obilia, že ním obsejem všetko tvoje pole, tak nech to pole bude moje."

„Nedbám," vraví boháč. „Ale ak o dvadsať rokov nebude z klasu toľko, tak budeš u mňa dvadsať rokov slúžiť zadarmo."

„Nech je tak!" vraví dievča. „Dajme to na papier."

Spísali to i podpísali a dievča si papier dobre schovalo. Prvý rok zasialo dievča osemdesiatdva zŕn. Z každého zrna vyrástlo steblo a na tom steble bolo niekoľko klasov. Keď ich dievča v jeseni vymlátilo, malo takmer za vrece zrna. Zasievalo ono to zrno z roka na rok, z roka na rok, a za osemnásť rokov malo už toľko zrna, že ním mohlo obsiať všetko boháčovo pole.

A tak podľa napísanej zmluvy musel jej boháč všetko pole odovzdať.

Vdovina dcéra sa stala bohatou gazdinou, dala si postaviť nový dom a vzala k sebe i svoju mať. Žili si už potom v hojnosti, o akej predtým nechyrovali.

Tak doniesol ražný klas chudobnej dievke šťastie.