Šivar a had

Šivar a had (Rozprávka)
BOL RAZ JEDEN ŠACH.

Jedného dňa sa mu prisnil čudný sen: snívalo sa mu, že ho prepadlo veľa líšok - veľkých aj malých, ryšavých aj buravých, huňatých aj vypĺznutých.

Obklopili ho zo všetkých strán, o nohy sa mu šúchajú, obskakujú ho a hryzú.

Keď sa šach ráno prebudil, dal si zvolať mudrcov z celej krajiny.

„Chcem, aby ste mi vyložili sen," hovorí. „Ak mi ho vyložíte, odmením vás, ale ak nie, prídete o hlavu."

A žil v tej krajine človek menom Šivar, čo znamená „popletený rozum".

Keď sa Šivarova žena dopočula, že šach sľúbil veľkú odmenu za vyloženie sna, domŕzala muža:

„Choď a oprobuj! Choď a oprobuj!"

Pritom si myslela: Ak sa mu podarí, veľmi dobre, budeme bohatí. A ak sa nepodarí, aj tak dobre, šach ho skráti o hlavu. Načo mi je muž s popleteným rozumom?

Dosť sa Šivar priečil, že nepôjde, napokon ho žena predsa len vypoďkala.

Vzal si palicu, prehodil si cez plece kapsu a pustil sa na cestu.

Ide on, ide a vtom zbadá, ako spod veľkej sivej skaly vyliezol had a plazí sa na cestu.

„Kde sa uberáš, Šivar?" spytuje sa had.

„Ani sám neviem," vraví Šivar. „Žena ma poslala, aby som šiel k šachovi vyložiť mu sen. Ale čože ja môžem komu vykladať, veď ja ani vlastným snom nerozumiem!"

„Vieš čo, Šivar?" vraví had. „Pomôžem ti z trápenia. Poradím ti, ako treba vyložiť šachov sen. Ale ty mi zato sľúb polovicu odmeny, ktorú dostaneš od šacha."

„Na to sa môžeš spoľahnúť," riekol Šivar. „Len mi povedz, ako treba sen vyložiť."

Had mu to povedal a Šivar sa pobral do paláca. Keď už stál pred šachom, zopakoval mu od slova do slova, čo ho naučil had:

„Šach, chceš vedieť, čo znamená sen, ktorý sa ti prisnil? Nedobrý je to sen. Líšky, ktoré ťa v sne obklopili, znamenajú klamárov a luhárov, podvodníkov a zákerných ľudí. Všetci žijú tu okolo teba. Usilujú sa o tvoju záhubu. Maj sa pred nimi na pozore, ani jednému never!"

Šach je vo všetkom šachom, aj v hneve, aj v milosti.

Všetkých svojich dvorných radcov dal ihneď zlapať a uvrhnúť do temnice. A veď aj bol najvyšší čas, lebo si tí veru vôbec nelámali hlavu nad tým, ako vyložiť šachov sen, ale iba nad tým, ako sa šacha zbaviť.

Šivara vymenoval šach za svojho ramildara, hlavného vykladača snov, a na znak milosti mu dal odmenu: štyri noše zlata.

Ide si Šivar domov, pozoruje, ako sa ťažké vrecia kníšu na ťavích chrbtoch, a myslí si: Ej, mal som ja šťastie, že som stretol toho hada! Dve vrecia zlata dám jemu, dve ostanú mne. Budeže mi sveta žiť! Ani žena už nebude vrčať.

Prešiel ešte kúsok a myslí si: Dve vrecia zlata nie je málo, ale štyri vrecia je oveľa viac. Takéto šťastie sa mi už sotva pritrafí... A načože je hadovi zlato? Iba čo bude uňho bez úžitku ležať. Čo keby som ho oklamal?

Hada oklamať iste nie je veľký podvod. Možnože sa to za podvod ani neráta.

Pohútal Šivar a odbočil z cesty. Vedľajšími cestičkami sa dostal domov.

Prešli tri roky, a tu sa šachovi znova prisnil čudný sen.

Snívalo sa mu, že všetky rieky a jazerá boli plné krvi a na poliach sa zjavila krvavá rosa.

Rozmýšľal šach od rána do večera a od večera do rána, čo by mohol ten sen znamenať, ale nič nevymyslel.

A tu si spomenul na svojho ramildara, hlavného vykladača snov, a kázal sluhom, aby ho doviedli do paláca.

Vypravili sa poslovia a čoskoro našli Šivarovu chalupu. Šivarovi sa od strachu až kolená podlomili, keď počul, načo ho šach volá.

Čo mám robiť? myslí si. Dobre by bolo poradiť sa s hadom, lenže ten mi už nepomôže. A ísť k šachovi s takouto prázdnou hlavou? Prázdna hlava je ľahká, raz-dva sa skotúľa z pliec... Nech už bude ako bude, predsa len pôjdem k hadovi. Možno sa zľutuje a poradí mi v nešťastí.

Tak uvažoval Šivar a pobral sa k hadovi.

Prišiel k veľkej sivej skale a had ho už čakal.

„Pozdravujem ťa, brat Šivar," vraví mu. „Viem, že si ma oklamal, neodovzdal si mi môj diel zlata. Ale čo už s tebou, pomôžem ti ešte raz. Šach očakáva, že mu vyložíš sen. Choď teda k nemu a povedz mu, že nenadarmo videl vo sne krvavé rieky a jazerá. Nech čo najskôr pozbiera vojsko na obranu zeme, lebo inak ju nepriatelia utopia v krvi. No tentoraz mi už, Šivar, nezabudni doniesť polovicu odmeny, ktorú dostaneš od šacha."

„Budem to mať na pamäti, ani čo by som to mal jednostaj pred očami napísané," povedal Šivar, hlboko sa hadovi poklonil a pobral sa k šachovi.

A keď mu už stál zoči-voči, hovoril:

„Ó šach, nech je dlhý a šťastlivý tvoj život! Chceš vedieť, čo znamená tvoj sen? Nedobrý je to sen. Nepriatelia chcú napadnúť tvoju zem. Rozkáž ihneď vyzbrojiť vojsko, aby sa nepreliala nadarmo krv tvojich poddaných."

„Ďakujem ti, Šivar," povedal šach a hneď kázal postaviť na baštách ostrú stráž, vytiahnuť na hradby delá. A bol veru najvyšší čas, lebo nepriateľské pluky sa už blížili k jeho krajine. Priblížili sa, ale keď zočili vojsko pripravené na boj, zvrtli sa a odišli svojou stranou.

Šach dal Šivarovi za odmenu osem noší zlata a prepustil ho domov.

Šivarovi sa od toľkého bohatstva až hlava zakrútila.

Osem vriec zlata je veru viac ako štyri, myslel si. Nech len ostanú všetky u mňa. A hada, aby nedomŕzal o svoj diel, jednoducho zabijem. Na mojom mieste by každý spravil to isté.

Naložil zlato na ťavy a pobral sa rovno k veľkej skale.

Len čo sa had vyplazil na cestu, Šivar schmatol oboma rukami kameň a z celej sily ho šmaril do hada. Ale netrafil mu do hlavy, ako mal v úmysle.

Ťažký kameň zasiahol iba koniec chvosta a had vrtko ubzikol.

Šivara veľmi mrzelo, že ho netrafil, ale kým došiel domov, zabudol na to.

A žil si potom ešte bohatšie ako predtým. Peniaze rozsýpal plnými hrsťami, a predsa mu z nich neodbúdalo.

Tak prešli ďalšie tri roky.

A tu sa šachovi poznove prisnil čudný sen.

Snívalo sa mu, že sa z oblohy sypala pšenica. Padala na zem ani dážď a bolo jej toľko, že zasýpala nielen ľudí, ale aj domy až povyše striech.

Šach sa prebudil a bez dlhého rozmýšľania poslal po Šivara.

Šivara až tak prehradilo, keď prišli k nemu šachovi poslovia.

„Zbohom, žena," hovorí, „prišiel môj koniec. Teraz sa už istotne živý nevrátim."

Rozmýšľal on, čo by mal spraviť, a povedal si: Predsa len pôjdem zasa k hadovi. Keď už zomrieť, tak nech ma zabije radšej on ako šach. Voči hadovi som sa naozaj previnil.

A pobral sa znova k veľkej skale.

Had sa mu vyplazil oproti a vraví:

„Vitaj, Šivar, hlavu máš celkom popletenú. Ako ti mohlo nezísť na um, keď si hádzal do mňa kameň, že sa šachovi zasa môže prisniť sen? Ešte šťastie, že som vtedy uvrzol pred tvojím ťažkým darom. Čo by si si teraz bezo mňa počal?"

„Ach, môj múdry brat," hovorí Šivar, „viem, že som sa voči tebe previnil, preto som aj prišiel. Urob so mnou, čo chceš. Ak chceš, pomôž mi, a ak chceš, tak ma potrestaj."

„Nebudem ťa trestať, Šivar," hovorí had. „Ešte aj tentoraz ti pomôžem. Choď k šachovi a povedz mu, aby sa ničoho neobával. Pšenica, ktorá sa sype z oblohy, znamená hojnosť a bohatstvo pre všetok ľud a pre šacha znamená šťastné panovanie až do konca jeho dní. Vládca ťa štedro odmení, Šivar. A ty mi aspoň tentoraz nezabudni prinesť polovicu darov, ktoré od neho dostaneš."

„Tvoje želanie mi ostane v pamäti, ani čo by som ho mal napísané pred očami," riekol Šivar. „Nech mi padnú na hlavu všetky nešťastia, ak nedodržím svoj sľub."

Hlboko sa hadovi poklonil a pobral sa do paláca.

Keď Šivar vyložil šachovi sen, vládca sa veľmi zaradoval.

Rozkázal sluhom, aby na všetky námestia vykotúľali súdky so šerbetom; aj sám si upíjal, aj Šivara častoval. Potom mu dal zo svojej pokladnice celú karavánu zlata a s poctami ho prepustil domov.

Ide si Šivar po ceste, veselú pesničku si pospevuje a takto si húta: Všetko toto zlato dám hadovi. Mne je cez hlavu dosť toho, čo mám doma. Aspoň sa už potom had nebude na mňa hnevať.

Pri veľkej skale karavánu zastavil, poskladal náklad z tiav a zavolal na hada. Keď had vyliezol, ukázal Šivar na vrecia so zlatom a vraví:

„Tu máš svoj diel, brat môj. Podľa spravodlivosti je všetko toto zlato tvoje."

„Nepotrebujem ja tvoje zlato," hovorí had. „Načo by mi bolo? Chcel som len vyskúšať, čo si za človeka. Pamätáš sa, ako si po prvý raz dostal od šacha veľkú odmenu a mňa si oklamal, išiel si domov inými cestami? Ten rok bol rokom líšok, časom klamstva a lží. Všetci luhali, a tak si luhal aj ty, slabý človek. Správal si sa ako ostatní, vlastne ešte horšie, lebo si si myslel, že cudzia lož môže prikryť tvoju. Keď sme sa stretli druhý raz, vtedy bol rok krvi. Preto si hodil do mňa kameň a prelial moju krv. Správal si sa ako tvoji spolubratia, ba vlastne ešte horšie, lebo si si myslel, že krv, ktorú preliali iní, prikryje tú, čo si prelial ty. Teraz nastal rok hojnosti a ľudia prekypujú dobrotou a štedrosťou. Preto si štedrý aj ty. Správaš sa ako ostatní, nie horšie, ale ani lepšie ako oni. Nepýš sa svojou dobrotou a dobre si zapamätaj moje slová: keď sa iní správajú zle, ty buď lepší ako oni, a keď sa iní správajú dobre, ty nebuď od nich horší."

Had dopovedal a odplazil sa.

Šivar stál pri skale ani obarený. Hanbil sa sám pred sebou. Nemal zo zlata nijakú radosť.

Vrátil sa domov a na veľký údiv svojej ženy porozdával šachovu odmenu susedom.

Od tých čias akoby Šivara niekto vymenil.

Slová múdreho hada si vštepil hlboko do srdca. Nezabudol na ne do konca svojich dní, ani čo by ich naozaj mal napísané pred očami.