Bystroumná nevesta

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 949 slov
Počet zobrazení: 960
Tlačení: 164
Uložení: 179
Bystroumná nevesta (Rozprávka)
MOCNÝ KNIEŽA PANOVAL nad veľkou ríšou. Jeho jediný syn sa volal Achmat.

Časom Achmat vyrástol a knieža ostarel. A tu si zaumienil vyskúšať dôvtip svojho nástupcu.

Zavolal si ho a vraví mu:

„Syn môj, zajtra na úsvite sa vypravíme do hôr. Postaraj sa, aby bolo všetko pripravené na dlhú cestu.

„Dobre, otec," riekol Achmat.

Ešte večer prikázal sluhom nachystať chleba, vína a syra. Pred brieždením sám osedlal dva najlepšie kone a na úsvite ich priviedol k schodom.

Otec si prezrel kone a spokojne prikývol hlavou. Potom pozrel na vak s jedivom a vraví:

„Poživeň nám netreba, tú nechaj doma, syn môj."

Achmat sa neopovážil škriepiť s otcom a pokorne odviazal vak od sedla.

Potom obaja vysadli na kone a vydali sa na cestu.

Dlho išli. Slnce sa vygúľalo spoza hôr, a oni len idú. Slnce im bije do očí, a oni len idú. Slnce ich páli na temeno, a oni len idú a idú. Ale kde vlastne idú a načo, to Achmat nevie. Ani tieto hory nikdy nevidel a o týchto dolinách nikdy nepočul.

Napokon prišli na miesto, kde sa cesta rozdvojovala. Tu knieža zastavil koňa a vraví:

„Achmat, syn môj, koľké hodiny sme už na ceste, a konca jej nevidíme.

Vylačnel som a únava ma premáha. Nemáš niečo, čím by som si zahnal hlad, a nevedel by si skrátiť našu dlhú cestu?"
Syn sa začudoval:

„Čím ti môžem zahnať hlad, keď si mi kázal nechať doma vak s jedivom! A táto cesta mi je načisto neznáma, ako by som ju vedel skrátiť! Neuvaľ, otec, svoj hnev na moju hlavu, ale to, čo odo mňa žiadaš, je nemožné."

Knieža smutne pokýval hlavou:

„Aká škoda, syn môj, že nie si dôvtipnejší."

Obrátil koňa a jachali domov.

Doma sa obidvaja najedli a ľahli si spať. Ale kniežaťu sa sen vyhýba.

Som už starý, myslí si, čoskoro mi príde čas odchodu. Ako obstojí na vladárskom stolci môj syn so svojím chabým umom? Ako bude vládnuť ľudu?

Treba ho čo najskôr oženiť. Ak dostane múdru ženu, možno sa od nej niečomu priučí.

Rozhodol sa knieža, že sám pôjde hľadať ženu pre svojho syna. Obliekol sa do prostého odevu, vysadol na dobrého koňa a šiel.

Uháňal od včasného rána, a keď sa už slnce schovalo za hory a večerný tieň pokrýval zem, rozhodol sa poobzerať za nocľahom.

Práve vtedy dohonil na ceste mladého pastiera s kŕdľom oviec.

„Pozdravujem ťa, čaban!" prihovoril sa mu knieža. „Povedz, ďaleko je do najbližšej dediny?"

„Aj ja ťa pozdravujem, počestný starec!" odvetil pastier. „Dedina je celkom blízko, hneď za týmto kopcom. Vidíš, tam, čo je tých veľa ľudí."

„Vidím," hovorí knieža. „Prečo sa toľkí zišli v tento podvečerný čas?"

„V našej dedine zomrel človek a práve ho pochovávajú."

„A ako zomrel ten človek, celkom, či nie celkom?" znova sa spýtal knieža.

Mládenček sa začudoval. V prvej chvíli ani nevedel, čo na to povedať. Potom riekol:

„Pravdaže celkom, akože inak?"

„Nuž ak celkom," hovorí knieža, „tak ho nemá ani kto oplakať."

Ešte väčšmi sa začudoval mládenček, ale už nič nepovedal, iba si pomyslel:

Starkému sa iste rozum múti.

Prišiel do dediny a knieža sa spytuje:

„Nevedel by si mi poradiť, kde tu môžem prenocovať a oddýchnuť si po dlhej ceste?"

„Prenocovať môžeš u nás," vraví pastier. „V našom dome nájdeš aj strechu, aj odpočinok, aj vľúdne privítanie. Stojí hneď na samom kraji."

Vohnal pastier ovce do dvora, pomohol kniežaťu zložiť sa a viedol ho do domu.

V ústrety mu vyšiel sám hospodár a jeho dcéra Salymchan mu vzala z rúk bič a z pliec huňu.

Usadili ho na najčestnejšom mieste, pri ohnisku. Salymchan položila pred neho jedlo i sladký nápoj a hospodár sa s ním pekne zhováral.

Potom mu z kobercov a vankúšov pripravili lôžko, a keď si ľahol, Salymchan vzala jeho čuviaky aj nohavice, že ich očistí.

Leží si knieža v mäkkej posteli a počuje všetko, čo sa robí za stenou.

Zhovára sa tam brat so sestrou.

„Prepáč mi tie slová," vraví brat, „ale mne sa všetko vidí, že sa nášmu hosťovi v hlave múti. Vieš, čo sa opýtal, keď videl pohreb nášho suseda? Či vraj umrel celkom, alebo nie celkom. Len-len že som sa nerozosmial. Veď si ten nebodaj myslí, že u nás pochovávajú ľudí za živa!"

„Vidieť, že si ešte malý a nenazbieral si dosť rozumu," vraví mu Salymchan.

„Náš hosť je človek múdry rokmi a spýtal sa dobre, lenže ty si jeho slová nepochopil."

„A čo tie slová znamenajú?"

„Znamenajú to, že náš hosť chcel vedieť, či po nebohom ostali deti. Lebo čia krv prúdi v žilách potomkov, ten celkom nezomrel."

Keď to knieža počul, pomyslel si: Vďaka Alahovi, že ma priviedol do tohto domu. Túto dievčinu vydám za svojho syna. Je hodna kniežacieho stolca.

Ako sa rozhodol, tak aj urobil.

Na druhý deň sa vrátil domov a čoskoro nato poslal k Salymchan pytačov.

Vystrojili bohatú svadbu. Víno tieklo potokmi, stoly sa až tak prelamovali pod množstvom jedál a hostia sa neúnavne veselili.

Prešlo koľkosi času a tu povie knieža svojmu synovi:

„Zajtra sa vypravíme do hôr. Postaraj sa, aby bolo všetko pripravené na dlhú cestu, ale jedlo so sebou nevezmeme."

Achmat dozrel na prípravu a potom si zamyslený sadol k ohnisku.

„Trápi ťa niečo, muž môj?" prihovára sa mu Salymchan.

„Aj keby ma trápilo, ty mi v tom nepomôžeš."

„Ba mi to len povedz, muž môj, dve hlavy si skôr poradia ako jedna."

Achmat vraví:

„Tak dobre, poviem ti. Vyberáme sa na dlhú cestu, a otec zasa nekáže vziať so sebou jedlo, tak ako predošlý raz. Ale do poludnia vyhladne a potom mi povie, aby som mu zahnal hlad a skrátil cestu. A keď to neviem urobiť, vyhreší ma, že som nedôvtipný."

Salymchan ho vypočula a zasmiala sa:

„Žiadosť tvojho otca nie je ťažké splniť." A povedala mu, čo treba spraviť.

Na úsvite osedlal Achmat dva kone a priviedol ich ku schodom. Potom on i knieža vysadli do sedla a uberali sa tou istou cestou ako minulý raz. Keď prišli na miesto, kde sa cesta rozdvojovala, povie knieža synovi:

„Veľmi som už vylačnel. Prosím ťa, zažeň niečím môj hlad."

Nato Achmat vytiahol fajku, naplnil ju tabakom a podal otcovi.

Zafajčil si knieža, pozabudol na hlad.

„Ďakujem ti, syn môj," hovorí. „Aj na vojne často tak býva: jedlo nemá vojak vždy pri sebe, ale fajku a tabak má vždy. A teraz keby si nejako skrátil našu dlhú cestu!"

„Pokúsim sa," hovorí Achmat.

A začal otcovi rozprávať povesť o slávnom bohatierovi a jeho hrdinských činoch. Keď ju skončil, pustil sa do inej. Pri rozprávaní a počúvaní im cesta ubehla tak rýchlo, že ani nezbadali, ako prišli večierkom do mesta.

„Ďakujem ti, syn môj, že si tak dobre splnil moju žiadosť," hovorí knieža.

„Teraz mi už len povedz, či si na to prišiel sám, alebo ti niekto poradil.

„Neopovážim sa zamlčať to pred tebou, otec," hovorí Achmat.

„Neprišiel som na to sám, ale mi to poradila moja žena Salymchan."

„Bystroumná je tvoja žena, Achmat, váž si ju." A sám v sebe si myslí:

Nezmýlil som sa v svojej neveste. Teraz, nech by sa už čokoľvek so mnou stalo, nemusím sa báť o našu krajinu.

Nažívali si už potom pokojne a šťastne. Lenže to netrvalo dlho.

Vtrhli do krajiny cudzí nájazdníci, knieža zajali a uväznili, dediny vykradli a spustošili, statok odohnali.

Trápil sa starý knieža vo väzení, rozmýšľal, aká by tu bola pomoc. Potom povedal strážcom, aby oznámili svojmu vládcovi Džiatkiarovi, že sa chce s ním zhovárať.

Džiatkiar si ho dal priviesť.

„Čo mi chceš povedať?" spytuje sa ho.

„Mám k tebe prosbu."

„Tak hovor!"

„Si mohutný vládca a udatný bojovník," začal hovoriť knieža. „Vládneš slávnemu ľudu a bohatým dedinám. Ale si ešte mladý, vypočuj si teda starého človeka. Nič nepribudne k tvojmu bohatstvu a sláve, ak ja budem sedieť v tvojej temnici. Ale ak mi dáš slobodu, pošlem ti za seba bohaté výkupné."

„Čím sa chceš vykúpiť, ty nešťastník? Čo takého máš, čo by som nemal?" spytuje sa Džiatkiar.

„Ak mi dáš slobodu," hovorí knieža, „pošlem ti päťsto baranov s rohmi krivými a päťsto s rovnými a pošlem ti päťsto býkov s rohmi rovnými a päťsto býkov bezrohých."

„Kto by ti veril!" smeje sa Džiatkiar. „Veď nik na svete ani len nechyroval o baranoch s rovnými rohmi a o bezrohých býkoch. Nie som taký hlúpy, hoci som aj mladý."

„Ak mi neveríš," hovorí knieža pokojne, „spravme to takto: ja ostanem tu a ty pošli poslov k môjmu synovi, nech mu povedia, aké výkupné má za mňa poslať."

„Dobre," hovorí Džiatkiar, „pošlem svojich poslov."

„Len im nezabudni povedať," spomenul si vtom knieža, „že prvé, čo majú spraviť, keď prídu do môjho domu, je toto: nech vezmú sekeru, ktorá leží pri vchode, nech ju dobre nabrúsia a nech zotnú prostredný stĺp, čo podopiera strechu. Lebo tak sme sa so synom dohovorili: ak sa dostanem do nešťastia a pošlem po výkupné, on iba tomu uverí, kto zotne v dome prostredný stĺp."

„Nech je po tvojom," zasmial sa Džiatkiar. ,,A ak ani potom nepošlú za teba výkupné, dám ti zoťať hlavu."

Nato prikázal svojim poslom, aby sa vydali na cestu.

Prídu poslovia do kniežacieho domu, nepovedia ani slovo, len vezmú sekeru, nabrúsia ju a začnú stínať prostredný stĺp.

Keď to Achmat videl, len-len že na nich neskočil. Ale Salymchan ho zadržala. Trpezlivo vyčkala, kým príchodzí nespravia svoju prácu, a potom ich pozvala ďalej a usadila za stôl.

Najedli sa poslovia, vypili si a iba potom povedali, po čo prišli.

Celú noc si lámal Achmat hlavu, ako zachrániť otca. Hádam sa to ani nedá, lebo to, čo poslovia žiadajú, je nesplniteľné.

Ráno si dal zvolať mužov a starcov z celej krajiny.

„Ak nenájdete," hovorí im, „päťsto baranov s rohmi rovnými a päťsto s krivými, päťsto býkov s rohmi rovnými a päťsto bezrohých, neuvidíte viac svoje knieža."

Ľudia nevedia, čo robiť.

Býky s rovnými rohmi a barany s krivými rohmi nie je ťažké nájsť. Ale kde vziať barany s rovnými rohmi a kde bezrohé býky? Takých na svete niet. Azda by Džiatkiar prijal miesto nich kravy, tie bývajú bezrohé, alebo kozy, tie zasa majú rovné rohy.

Išiel sa Achmat opýtať poslov, ale tí nechcú o tom ani počuť.

„Sám váš knieža prisľúbil takéto výkupné. A ten už vari len vie, čo vraví."

Tu povie Salymchan mužovi:

„Dovoľ mi prehovoriť s ľuďmi, azda si s tým predsa len poradíme."

Achmat jej dovolil a Salymchan prehovorila k ľuďom takto:

„Nech nepadne váš hnev na moju hlavu a nech sa mi, slabej žene, odpustia slová, s ktorými sa obraciam k vám mužom. Azda to, čo sa nám zdá nemožné, bude predsa len možné. Vidím, že si veľmi želáte vyslobodiť staré knieža, ibaže neviete nájsť barany s rovnými rohmi a bezrohé býky. Vďaka Alahovi, nebude to ani treba, knieža to nežiada. On prosí o inšie. Prosí, aby ste zozbierali udatné vojsko, z ktorého by päťsto vojakov malo byť vyzbrojených puškami, to sú tie barany s rovnými rohmi, päťsto šabľami, to sú barany s krivými rohmi, a päťsto kopijami, to sú tie býky s rovnými rohmi. Vojsko nech prepadne Džiatkiara a vyslobodí naše knieža. A keď už bude nepriateľ porazený, potom nech ďalších päťsto ľudí vtrhne do ich dedín a poberie naspäť všetko, čo ukradli v našich domoch. Tí nebudú potrebovať zbraň, preto ich knieža nazýva bezrohými býkmi. Aby ste nepriateľa mohli prepadnúť nečakane a prekvapiť ho, prikazuje nám knieža zlapať jeho poslov. Nebudú ho môcť vystríhať a budú teda bez úžitku, ako je bez úžitku stĺp, ktorý zoťali."

Chlapi vypočuli Salymchan a veľmi sa jej výkladu potešili.

Neprešla ani hodina a už sa vojsko dalo na pochod.

A o dva dni sa vrátilo s víťazstvom.

Na čele vojska šiel starý knieža a za ním zajatí nepriatelia spolu so svojím veliteľom a vládcom Džiatkiarom.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.010