Poľovník Manuk

Poľovník Manuk (Rozprávka)

ŽIL NA SVETE CHUDOBNÝ POĽOVNÍK, volal sa Manuk. Raz išiel do hory na poľovačku a zočil vlka. Zacielil puškou, už-už vystrelí, keď vtom vlk prerečie ľudským hlasom:

„Nezabíjaj ma, poľovník!"

Manuka to prekvapilo, zložil pušku.

„Ďakujem ti, poľovník Manuk," vraví vlk. „Za tvoje dobro i ja sa ti dobrom odplatím. Príď zajtra na toto isté miesto, nájdeš tu vzácny dar."

Ako to povedal, stratil sa v húštine.

A Manuk sa vrátil domov s prázdnymi rukami.

„Tak čo si dnes ulovil?" spytuje sa ho mať.

„Nič, mamka," vraví Manuk. „Síce som videl v hore vlka, ale prišlo mi ho ľúto, tak som ho nezastrelil."

„Ach, syn môj, aj tak sme viac lační ako sýti. Ako vyžijeme, ak ti každého zvera príde ľúto?"

„Nehnevaj sa na mňa, mamka. Kto nikoho nepoľutuje, ani jeho nik nepoľutuje.

A vlk mi sľúbil za to vzácny dar."

Na druhý deň išiel Manuk na to miesto, kde sa stretol s vlkom. Hľadí, akéže dary mu to doniesol vlk? A tam leží starý turban, obnosená kapsa a pastierska píšťalka.

Nuž to veru nie sú vzácnosti ani pre takého bedára, ako som ja, pomyslel si

Manuk. Ale darovanému koňovi nehľaď na zuby, len ho ber. Napokon, všetky tri veci sa mi zídu. Turban si založím, aby mi slnce neopekalo hlavu. V kapse si môžem nosiť chlieb a syr, ba zmestí sa do nej aj krčah s vínom. No a keby som sa najal k niekomu za čabana, zíde sa mi aj píšťalka, potom pôjde stádo pekne za mnou.

Vzal si svoje dary a spokojný sa vracal domov.

Aby mu cesta chytrejšie ubiehala, zbieral a hádzal do kapsy rozbité sklo.

Spravím mamke novú soľničku, myslí si, bude mať radosť.

Prichádza domov a mamka mu beží v ústrety:

„Tak aký to bol dar?" spytuje sa.

„Dokonca nie jeden, ale tri," odpovedá Manuk a ukazuje jej turban, kapsu i píšťalku. „A pre teba ešte aj za priehrštie rozbitého skla, urobím ti z neho novú soľničku."

Mať sa zarmútila, že sú dary také chatrné. Vošla do domu a začala vytriasať z kapsy skielka.

Ale Čo je to za div? Veď to nie sú skielka, ale drahokamy!

„Pozri, syn môj!" zvolala. „Veď tie majú velikánsku cenu!"

Manuk sa čuduje.

Kde sa tam vzali drahokamy? Kapsa bola predsa prázdna. A skielka, čo zbieral po ceste, boli celkom obyčajné.

„Vieš čo, mamka?" rečie napokon. „Nazbieraj na dvore kamienky, položíme ich do kapsy a uvidíme."

Tak aj urobili.

Mať nazbierala za zásteru kamienkov, čriepkov a štrku. Manuk to dal do kapsy, dva razy potriasol a vysypal na stôl.

Hľadia oni, hľadia, vlastným očiam neveria: namiesto kamienkov a štrku sa tam ligoce, iskrí a jagá celý kopec drahokamov.

„Riadnu kapsičku si veru dostal do daru," vraví mať. „A teraz si obzrime turban. Nože si ho založ na hlavu."

Založil si Manuk turban, a v tej chvíli akoby sa bol rozplynul v priestore.

„Manuk, syn môj, kde si? Moje oči ťa nevidia!" zvolala mať.

„Tu som, mamka. Stojím pred tebou, ako som aj stál, vari ma nevidíš?" čudoval sa Manuk a zložil si turban.

V tej chvíli sa poznove zjavil materinmu zraku.

„Áno, už ťa zasa vidím."

„Tak tento turban je ešte lepší ako kapsa," hovorí Manuk.

„S jeho pomocou ľahko ujdem nepriateľovi, schovám sa pred zlými očami."

„Vyskúšaj ešte píšťalku," vraví mať. „Možno ani tá nie je obyčajná.

Manuk vzal píšťalku, zapískal – v tej chvíli vyskočilo zo zeme štyridsať velikánov. Zastali si do radu a vykríkli ako jedným hlasom:

„Čo rozkážeš, poľovník Manuk? Zbúrať, alebo postaviť? Vyhnať, alebo zlapať?"

„Ani zbúrať, ani postaviť, ani vyhnať, ani zlapať. Vráťte sa, odkiaľ ste prišli," povedal Manuk.

Štyridsiati velikáni hneď zmizli, akoby ich nikdy nebolo bývalo.

„No, táto píšťalka je asi najlepšia zo všetkých darov," vraví Manuk a schováva si ju hlbšie pod pazuchu.

Na druhý deň vraví mať synovi:

„Pôjdem predať jeden z tých drahých kameňov a kúpim chleba a syra. Tak dávno sme sa už dosýta nenajedli."

Vybrala kameň, jeden z tých väčších a jagavejších, a pobrala sa k zlatníkovi. Zlatník si ho prezrel a vraví:

„Nemôžem ho kúpiť, nemám toľko peňazí. Choď k môjmu susedovi, ten je bohatší."

Išla starena k druhému majstrovi a ukázala mu kameň.

Zlatník si ho poobzeral a hovorí:

„Nemôžem ho kúpiť. Nemal by som naň, ani keby som predal celý svoj obchod."

Starenu to veľmi mrzelo.

„Tak daj, koľko môžeš," vraví mu. „Radšej predám pod cenu, ako zháňať ďalšieho kupca."

A tak zlatník napokon kameň kúpil: dal jej všetky peniaze, čo mal, a ešte jej ostal aj dlžný.

Starena potom išla na bazár a od veľkej radosti nakúpila toľko chleba, syra a mäsa, že ho ledva uniesla v zástere.

Od tých čias sa mať so synom mali ako na ustavičnej hostine. Postavili si aj nový dom, nakúpili všelijakého náradia, na biedu a psotu celkom zabudli.

Ale trápenie ich aj tak neobišlo.

Dopočul sa Manuk, že šach tej krajiny má náramne krásnu dcéru.

Veľa mládencov sa o ňu uchádzalo, ale šachovi a šachovej dcére sa ani jeden nepozdával.

Čo keby som skúsil šťastie ja? pomyslel si Manuk. Azda som princeznej nie roveň? Toľko bohatstva čo ja nemá nijaký šach.

Ako si pomyslel, tak aj spravil. Obliekol sa za cudzozemského kupca a pobral sa do paláca. Nie s prázdnymi rukami, ale s bohatým darom. Vybral zo svojich drahokamov tri najvzácnejšie, položil ich na strieborný tanierik a prikryl drahým brokátom.

Stráž ho zaviedla do šachových izieb.

Hlboko sa poklonil Manuk šachovi a mlčky mu položil k nohám dary. Šach nadvihol tkaninu a až tak oči prižmúril: drahokamy žiarili ani tri slncia.

V celej jeho klenotnici by sa také nenašli. Ba čo v klenotnici! O takýchto

kameňoch sa šachovi ani len neprisnilo!

Dlho sa v nich kochal. Potom zavolal svojho vezíra a vraví:

„Povedz, vezír, čo dať kupcovi, ako sa po vladársky odvďačiť za takýto dar?"

„Ó, môj veliteľ," hovorí vezír, „ničím sa mu za tento neoceniteľný dar primerane neodplatíš, iba ak mu dáš za ženu svoju dcéru."

„Dobre," vraví šach. „Nech je tak. Príď sem zajtra, cudzinec, uvidíš moju dcéru. Veľa ženíchov sa o ňu uchádzalo, ale iba ty si jej hoden."

Šťastlivý a veselý sa vracal Manuk domov. Ráno poznove vybral tri kamene, ešte krajšie a veľkolepejšie ako tie včerajšie, a pobral sa do paláca.

Teraz ho zaviedli rovno k princeznej.

Keď ju Manuk zočil, srdce sa mu rozbúchalo. Všetko na svete zabudol: aj skade prišiel, aj načo prišiel, aj kde je. Len stojí a díva sa na tú nevídanú krásu.

Napokon sa však predsa spamätal, hlboko sa poklonil a položil jej k nohám svoje dary.

Šachova dcéra ledva okom hodila na drahé kamene.

Urážalo ju, že ju, princeznú, idú vydať za akéhosi kupca bez rodu. Chcela sa ho striasť.

„Počuj," spytuje sa, „kde si vzal tie kamene? Čo ak si ich ukradol?"

Tu Manuk vytiahol spod pazuchy kapsu a vraví:

„Z tejto kapsy som ich vytiahol, princezná, aj ešte ďalšie vytiahnem, len rozkáž doniesť niekoľko obyčajných kameňov, čriepkov a úlomkov."

Doniesli otrokyne rozbitého skla a štrku. Manuk položil všetko do kapsy, dva razy potriasol a vysypal princeznej k nohám celý kopec jagavých drahokamov.

Tá kapsa musí byť moja! pomyslela si šachova dcéra.

„Ó, môj ženích," riekla ľúbezne, „si ku mne taký láskavý a štedrý, že ešte dnes oslávime naše zasnúbenie."

Zaťapkala rukami, a hneď sa zjavilo dvadsať otrokýň. Každá niesla krčah s vínom a rad-radom ponúkali z neho Manukovi. Napil sa Manuk vína zo všetkých dvadsiatich krčahov a riadne sa opil. Prefíkaná princezná mu vraví:

„Ak ma máš naozaj rád, Manuk, dovoľ mi poobzerať si tú čarodejnú kapsu.

Nemáš sa čo báť, veď sme už ženích a nevesta."

Manuk uveril jej slovám a podal jej kapsu. A princeznej nebolo viac treba.

Schytila kapsu, schovala ju a prikazuje svojim otrokyniam:

„Vyvlečte toho mládenca z mesta!"

Otrokyne chmatli Manuka a ťahajú ho po ulici, päsťami ho poháňajú, štuchancami dvíhajú. Odvliekli ho ďaleko za mesto a nechali tam.

Preležal tam Manuk celú noc, na nič sa nepamätal. Iba nad ránom sa prebral a dovliekol domov: v dotrhanom odeve, s rozbitou hlavou – a bez kapsy.

„Poľovník Manuk, syn môj!" vykríkla mať, ,,čo sa ti stalo? Aké nešťastie ťa postihlo?"

Manuk jej všetko rozpovedal a dodal:

„Prišiel som, mamka, po turban. Azda s jeho pomocou získam naspäť kapsu."

„Manuk, syn môj," vraví mu mať, „počúvni starenu, nechoď viac do paláca.

Ani kapsu späť nezískaš, a ešte aj o turban prídeš."

„Nie, mamka, druhý raz sa už nedám oklamať. A veď sa ani nepatrí, aby chlap ustúpil pred ženou."

S tými slovami vzal turban a šiel do paláca.

Pred bránou si turban založil a neviditeľný sa dostal do princezniných izieb.

Princezná si práve sadala k obedu.

Sadol si za stôl i Manuk.

Otrokyne položili na stôl tanier s polievkou. Nestihla si princezná chlipnúť za lyžicu, už bol tanier prázdny.

Doniesli jej otrokyne druhý tanier polievky. Ledva ho položili na stôl, hneď bol aj ten prázdny.

Šachova dcéra sa dovtípila, že to budú fígle jej ženícha, a vraví:

„Viem, že si tu, mládenec. Ukáž sa mi, moje oči ťa nevidia."

„Netreba, aby si ma videla," hovorí Manuk. „Prišiel som si po kapsu. Vráť mi ju."

„Ako ti ju mám vrátiť, keď nevidím, kde si," hovorí princezná.

„Dobre, teda sa ti ukážem," vraví Manuk a zložil si turban. „Vráť mi moju kapsu!"

„Hneď ju dám priniesť," povedala šachova dcéra. „A ty sa vari na mňa hneváš?"

A Manuk len svoje:

„Vráť mi moju kapsu!"

„Pravdaže ti ju vrátim," vraví princezná. „Veď som ju schovala len pre istotu, aby ti ju voľakto neukradol. Ale povedz mi, môj milý, ako si mohol sem vojsť, keď ťa nikto ani nevidel ani nepočul?"

„Veľmi jednoducho," vraví Manuk. „Každý, kto si založí tento turban, stane sa neviditeľným."

„Bolo by to možné?" vykríkla princezná. „Prosím ťa, dovoľ mi, aby som si ho jeden-jedinký raz založila."

A tak nežne sa naňho usmievala, že jej to Manuk dovolil.

Šachova dcéra si založila turban, odbehla od Manuka a prikazuje otrokyniam:

„Chyťte toho mládenca, vyvlečte ho z mesta a poriadne zbite!"

Vrhli sa naňho otrokyne, zviazali ho a vliekli po uliciach. Keď už boli von z mesta, zbili ho až do nepamäti. Potom ho hodili do hlbokej jamy a odišli.

Až na druhý deň podvečer sa Manuk prebral. Horko-ťažko sa vyslobodil z povrazov, ktorými bol zviazaný, vyškriabal sa z jamy a vliekol domov.

Keď ho mať videla takého zbitého, vykríkla v úžase:

„Poľovník Manuk, si to naozaj ty?"

„Ja, mamka," vraví smutne Manuk. „Tak sa so mnou porátala princezná."

„A kde je tvoj turban?"

„Turban je tam, kde i kapsa. Ale nebuď preto smutná, veď mám ešte píšťalku.

Daj mi vody, nech sa umyjem, a znova pôjdem do paláca. Možno sa mi podarí

získať naspäť turban i kapsu."

„Manuk, syn môj, nechoď viac do paláca," prosí ho mať. „Princezná ťa pripraví aj o píšťalku a napokon ťa zahubí."

„Nie, mamka, teraz sa už nedám oklamať."

Poumýval si rany, vzal píšťalku a šiel.

Pred palácom zastal, vytiahol píšťalku a zapískal. Ihneď vyrástlo pred ním štyridsať velikánov.

„Čo rozkážeš, poľovník Manuk? Zbúrať, alebo postaviť? Vyhnať, alebo zlapať?"

„Rozkazujem vám zbúrať tento palác," povedal Manuk.

Vykročili velikáni a rúcajú všetko, čo im príde do cesty. Kamennú ohradu na prach obrátili, kovanú bránu z pántov vytrhli.

V paláci nastal krik a zhon. Šachova dcéra vykukla z oblôčika, kýva

Manukovi a kričí:

„Manuk, čo to s nami robíš? Manuk, rozkáž tým strašným velikánom, aby zastali!"

„Vráť mi kapsu a turban, potom im rozkážem."

„Veď sú ti tu!" kričí princezná a dvíha nad hlavu kapsu i turban.

„Ja som s tebou iba žartovala! Chcela som vyskúšať tvoju lásku, Manuk. A ty sa hneď pajedíš."

Uveril jej Manuk, zapískal na píšťalke a štyridsať velikánov hneď zmizlo.
Princezná k nemu vybehla, objala ho a viedla do svojich izieb.

„Tu si máš svoju kapsu i turban," podala Manukovi jeho poklady. „Ale si ma vyľakal! Tí tvoji velikáni sú hrozní! Bojím sa, aby zasa neprišli! Povedz, kde sú teraz?"

„Teraz sa ich nemusíš báť," vraví Manuk a usmieva sa. „Všetci sú v tejto píšťalke."

„Bolo by to možné?" čuduje sa princezná. „Ty iba žartuješ, Manuk!"

„Nežartujem, hneď to uvidíš na vlastné oči," povedal Manuk a zapískal na píšťalke. Ihneď stálo pred ním štyridsať velikánov.

„Čo rozkážeš, poľovník Manuk?" zakričali jedným hlasom, až sa stĺpy paláca zachveli. „Zbúrať, alebo postaviť? Vyhnať, alebo zlapať?"

Šachova dcéra strpia od strachu.

„Manuk, nech zas chytro odídu!" hovorila takmer v plači.

„Dobre, dobre, neboj sa," upokojoval ju Manuk. „A vy si zasa odíďte na svoje miesto."

Strašní velikáni sa hneď stratili.

Princezná sa rozveselila.

„Teda, Manuk, akú ty máš zázračnú píšťalku! Len čo na nej zapískaš, už je tu štyridsať velikánov a spravia ti, čo len chceš."

Obdivne a láskyplne sa naňho usmievala.

„A nedovolil by si mi, Manuk, zapískať raz na tej píšťalke? Pekne ťa prosím."

Prosila a modlikala tak dlho, kým jej len Manuk nepodal píšťalku.
Zapískala na nej šachova dcéra, a už sa, ani čo by spod zeme, zjavilo pred ňou štyridsať velikánov.

„Čo rozkážeš, princezná?" skríkli jedným hlasom, až sa steny paláca zaknísali. „Zbúrať, alebo postaviť? Vyhnať, alebo ziapali?"

„Ani zbúrať, ani postaviť, ani vyhnať, ani zlapať," hovorí princezná.

„Rozkazujem vám, aby ste tomuto tulákovi vzali kapsu i turban a aby ste ho zaniesli do najhustejšej horskej húšťavy, nech ho tam zožerú divé zvery!"

Nestihol sa Manuk spamätať, a už ležal v horskej húšťave. V takej
hustej prehustej, že sa do nej ani had nedoplazí, ani vták nevletí.

Dva dni sa plazil Manuk po tej hore, a konca-kraja jej nebolo. Už sa iba tak vliekol od hladu a únavy.

A vtom zočí jabloň a na nej jablká, lenže akési neobyčajné! Podlhovasté ani uhorky.

Zajem si aspoň týchto divých jabĺk, pomyslel si, odtrhol si jablko a zahryzol doň. Ledva prehltol prvý kúsok, už ho akási sila podkosila a prevrátila dolu hlavou, hore nohami. Darmo-predarmo sa on usiloval prevrátiť.

Tri dni a tri noci prestál Manuk na hlave a potom sa horko-ťažko priučil chodiť na rukách.

Ide on, ide na tých rukách, dolu hlavou, hore nohami, a zrazu zočí na zemi veľké guľaté jablko. Tri dni už Manuk nejedol, ale bojí sa zjesť jablko, ktožehovie, aké je.

Lenže hlad bol ešte mocnejší ako strach. Manuk nevydržal a odhryzol si z jablka. Taký malý kúštiček si odhryzol, že ani nestihol zbadať, či je jablko kyslé alebo sladké, a predsa v ňom bolo toľko sily, že sa hneď zasa prevrátil z hlavy na nohy.

Teda také sú to jablká! potešil sa Manuk.

Nabral si z nich za plné vrecko, potom sa vrátil k jabloni s podlhovastými jablkami a tiež si z nich nabral za vrecko. Teraz sa už len dajako vymotať z tej húšťavy!

Vtom zočí Manuk vlka. Čo spraviť, keď nemá pri sebe ani pušku, ani nôž?

Zdvihol zo zeme aspoň palicu a čakal, čo už teraz bude.
Zastal aj vlk a hovorí Manukovi ľudským hlasom:

„Neboj sa ma, Manuk. Nezabudol som, ako si mi pred časom daroval život. Kým mi nohy a oči slúžia, som ustavične tvojím dlžníkom. Moje dary ti priniesli málo šťastia, nuž ti azda lepšie poslúžim, keď ťa vynesiem z tejto húšťavy."

„Ďakujem ti, sivý vlk," riekol Manuk. „Nech ti padnem za korisť, ak

voľakedy zabudnem na tvoju dobrotu."

Sadol si Manuk vlkovi na chrbát a vlk ho niesol cez husté hory, cez vysoké vrchy, cez divé rieky – rovno k múrom rodného mesta.

„Teraz už zíď," hovorí mu vlk, „aleže sa maj na pozore, nedaj sa viac oklamať!"

Rozlúčil sa Manuk s vlkom a taký, ako bol, neumytý a roztrhaný, šiel rovno do paláca.

Rozložil Manuk svoje jablká pred palácovou ohradou, rovno pod oblokmi šachovej dcéry, a začal vyvolávať:

„Jablká na predaj, jablká! Červené ani líca krásavíc! Svieže ako raňajšie zore! Sladké ani cukor! Dlhé ani uhorky!"

Začula princezná, ako predavač vychvaľuje jablká, a prišla jej na ne náramná chuť. Poslala otrokyne, aby jablká kúpili.
Ledva do jablka zahryzla, už sa to stalo! Prevrátila sa dolu hlavou, hore nohami.

Otrokyne sa všelijako usilovali postaviť ju na nohy, ale márne.

„To je iste výčin môjho ženícha," narieka princezná. „Choďte, k nemu a priveďte ho! Urobím, čokoľvek bude chcieť, len nech sníme zo mňa tieto čary!"

Otrokyne sa rozbehli k Manukovi.

„Dobrý mládenec," prosia ho, „pomôž našej panej, vysloboď ju z nešťastia. Len čo zjedla tvoje jablko, prevrátila sa dolu hlavou a nemôže si stať na nohy. Pre šachovu dcéru je to čosi naskrze nepatričné."

„Neprídem do paláca, kým mi vaša pani nevráti kapsu, turban a píšťalku."

Utekajú otrokyne do paláca.

„Pani," hovoria princeznej, „mládenec povedal, že nepríde do paláca, kým mu nevrátiš jeho kapsu, turban a píšťalku."

„Ach, nech mi spadne hoci strecha na hlavu, vlastne na nohy! Zaneste mu chytro kapsu, turban aj píšťalku. A nech ihneď príde a zbaví ma tejto pliagy!"

Otrokyne odniesli Manukovi kapsu, turban i píšťalku. On si vopchal píšťalku pod pazuchu, kapsu prevesil cez plece, turban si založil na hlavu a už ho nebolo.

„Povedzte svojej panej," kričal odkiaľsi zďaleka, „že prídem k nej zajtra."

A pobral sa domov.

Vo dverách si zložil turban a zaklopal:

„Otváraj, mamka, privítaj si syna!"

A jeho mať si už takmer oči vyplakala, čo sa ho nevedela dočkať. Keď si ho teraz zazrela, znova jej vyhŕkli slzy, ale to už boli slzy radosti.

„No, mamka," hovorí Manuk, „dosť už sĺz! Tu máš kapsu, turban i píšťalku a na prídavok syna, živého a zdravého. Teraz mi už len nájdi nevestu, ibaže nie z kráľovského rodu. A mne daj chytro dačo jesť a piť a priprav mi posteľ."

Vyspal sa Manuk do chuti a ráno sa pobral do paláca.

Priviedli ho k šachovej dcére. Stála na hlave prostred komnaty a vrtela sa ani vreteno.

Manuk sa rozosmial:

„Tak čo, krásavica? Mám azda zavolať velikánov, aby ťa prevrátili z hlavy na nohy?"

„Buď taký dobrý, mládenec, a zbav ma tohto nešťastia," vraví princezná a zalieva sa slzami. „Urobím všetko, čo len chceš."

„Vidím, že si už riadne potrestaná," vraví Manuk, „viac si nežiadam. Zjedz toto jablko, vylieči ťa."

Dal jej guľaté jablko a pobral sa domov.

Po čase si Manuk našiel nevestu. Nebola dcéra šachova, ani kniežacia, ale lepšia od hocijakej kňažnej i princeznej. Vystrojili takú svadbu, že im ju i sám šach mohol závidieť.

Sedem dní a sedem nocí sa lialo víno, sto muzikantov vyhrávalo a štyridsať velikánov okolo stolov obsluhovalo.

Taká to bola svadba.

Nech ani vám nikdy nechýba veselosť.