Medvedík

Medvedík (Rozprávka)
ČI UŽ BOLO, ČI NEBOLO, no vraví sa, že žil kedysi jeden vdovec, ktorý mal krásnu dcéru.

Ťažko bolo vdovcovi bez ženy, oženil sa druhý raz.

Lenže macocha od prvého dňa nemohla vystáť svoju pastorkyňu. Od rána do noci nedávala mužovi pokoj, jednostaj mu húdla okolo uší:

„Odprac ju, kde chceš, len nech sa už sem nikdy nevráti!"

Darmo muž prosil a prehováral, planá žena neustúpila, až kým napokon nedosiahla svoje. Dcéra sama raz poprosila otca:

„Odveď ma niekde, otec. Svet je veľký, azda sa v ňom nájde pre mňa miesto."

Vybral sa otec s dcérou na bazár. Tam kúpil od poľovníka medvediu kožu,

obliekol dievča do nej a pobrali sa do hlavného mesta.

Ako išli popred šachov palác, otec nahlas vykrikoval:

„Predám medvedíka! Predám medvedíka!"

Počul to šachov syn, vykukol z obloka a spytuje sa:

„A čo vie robiť ten tvoj medvedík?"

„Všetko, čo mu rozkážeš," hovorí otec.

Princ sa potešil, že bude mať zábavku. Zaplatil tri zlaté a medvedíka si vzal.

Žije si medvedík u šachovho syna: izby mu upratuje, zbrane čistí, jedlá na stôl nosí. Princ si ho nevie vynachváliť.

A dievčinka, keď si porobí robotu, vtiahne sa do kútika a šije si odev z odstrižkov, ktoré si vypýtala od šachových krajčírov. Troje šiat si ušila: jedny strieborné, druhé zlaté a tretie s drahými kameňmi.

Utešené šaty, a také jemnučké, že si ich mohla schovať v orechovej
škrupine.

Raz vystrojili v paláci veľkú hostinu, na ktorej bol šach, šachov syn aj všetko dvoranstvo. Dievčina si potajomky zobliekla medvediu kožu, obliekla sa do strieborných šiat a pobrala sa aj ona medzi hostí. Veľmi sa jej žiadalo zatancovať si.

Keď hodovníci zočili takú krásavicu, úctivo ju uvítali a posadili rovno k šachovmu synovi. Zahrala hudba, čo mladší sa pustili do tanca. Pustil sa do tanca aj šachov syn s krásnou dievčinou. Pritom nespúšťal z nej oči, tak veľmi sa mu páčila. Ale nestihol sa dosť vynadívať, lebo keď sa tanec skončil, tanečnica odrazu zmizla. Kde sa podela? Odkiaľ prišla? Kto je to?

Vypytoval sa šachov syn rad-radom hostí aj služobníctva, ale všetci len hlavou krútili, nikdy o tej dievčine nepočuli.

Zaumienil si šachov synov, že vystrojí ešte jednu hostinu. Možnože krásna dievčina zasa príde.

Poznove zaznela hudba, poschádzali sa hostia, začal sa tanec. A práve vtedy vošla: nie v strieborných šatách, ale v zlatých, ešte krajšia ako prvý raz.

Všetko iba na ňu hľadelo. Zatancovala si krásna dievčina so šachovým synom a potom zasa nečakane zmizla, tak ako predtým.

Čo sa jej len nahľadali! Celý palác hore nohami prevrátili! Aj medvedík pomáhal hľadať, no všetko márne.

Vystrojil šachov syn aj tretiu hostinu. Zišli sa hostia, zaznela muzika, začal sa tanec.

V tej chvíli krásavica znova prišla, tentoraz v šatách s drahými kameňmi.

Všetkých svojou krásou oslepila.

Šachov syn ju pozval do tanca. Pri tanci jej nastokol na prst drahocenný prsteň a požiadal ju, aby sa stala jeho ženou. Krásna dievčina povedala, že pristáva. No len čo sa šachov syn na chvíľočku odvrátil, zasa bez stopy zmizla.

Šachov syn rozkázal prezrieť celé mesto, vojsť do každého domu - všetko nadarmo. Krásna dievčina akoby sa do zeme prepadla.

Tu riekol šachov syn:

„Nahotujte na cestu potraviny, aby boli chuťou dobré, ale na váhu nie priťažké. Pôjdem hľadať svoju nevestu po celej krajine."

Začali pripravovať poživeň. Kuchárka práve miesila cesto na chlieb, keď vtom prišiel medvedík a vystiera labu: Daj mi kúsok!

Kuchárka sa nazlostila:

„Nezavadzaj! Ber sa preč! Nevidíš, že je tu aj bez teba roboty vyše hlavy?"

Začul to šachov syn, prišlo mu ľúto milého medvedíka.

„Daj mu kúsok cesta, nech má radosť."

Dali dievčine-medvedíkovi kus cesta a ona bežala do svojho kútika, vložila do cesta prsteň, čo dostala od princa, umiesila bochník a zaniesla ho pekárovi, aby ho posadil do pece.

Pekár upiekol bochník a medvedík ho položil do churdžuna, kde už boli nachystané veci na cestu. Ľudia to videli a smejú sa: Aha, vraj, akú hostinu pripravil medvedík pre svojho pána!

Ale princ sa ho aj teraz zastal:

„Len ho nechajte," vraví, „kto vie, či nám jeho bochník neprinesie šťastie!"

Vypravil sa šachov syn na cestu. Prešiel celú ríšu od kraja do kraja, ale svoju krásavicu nikde nenašiel. A už sa im minulo aj všetko jedlo.

„Nemáme tam ešte niečo?" spytuje sa princ.

„Nemáme," vravia sluhovia, „je tu už iba ten medvedíkov bochník."

„Tak dajte hoci aj ten."

Rozlomil princ bochník, a tu vypadne z neho prsteň! Ten istý, ktorý dal pri tanci svojej neveste.

„Už viem, kto je moja nevesta!" vykríkol. „Ponáhľajme sa domov!"

„Čože si ty taký veselý?" spytuje sa ho šach, keď sa už vrátili do paláca.

„Azda si našiel svoju vyvolenú?"

„Našiel!" vraví princ. „Ale teraz som veľmi hladný, tak nech mi medvedík chytro donesie obed."

Prikázali medvedíkovi, aby zaniesol pánovi obed, ale medvedík sa prieči.

Len hlavou krúti a kroka nespraví.

Išli oznámiť princovi, že medvedík nechce poslúchnuť.

Šachov syn sa rozosmial:

„No dobre, sám si ho privediem."

Priviedol medvedíka do svojej izby a vraví:

„Dosť bolo schovávania, nevesta moja. Vyjdi už z tej kože!"

Dievčina zhodila zo seba medvediu kožu a vyšla z nej krásna ani hviezda jasná.

Ej, bolaže potom v paláci veľká slávnosť! Siedmich zurnačov pozvali a jedného bubeníka, svadbu vystrojili a krásnu dievčinu vydali za šachovho syna.

Taký vám to bol medvedík!