Mulla Nasreddin

Mulla Nasreddin (Rozprávka)
JEDNÉHO DŇA SI MULLA NASREDDIN uvaril plov a upiekol tučnú sliepku. Položil si jedlo na stôl a myslí si:

Teraz nie som ešte veľmi hladný, takže by som svoj plov i sliepku zjedol iba s malým pôžitkom. Radšej sa pôjdem prejsť, popozerám, čo sa robí na bazári, a keď riadne vyhladnem, zjem plov i sliepku s veľkou chuťou.

Nechal tácňu na stole, zamkol dvere, kľúč položil pod kameň a šiel sa prejsť.

Ide Mulla Nasreddin po ceste, a tu mu oproti dvaja mládenci. Mulla Nasreddin pozrel na nich podozrievavo a spytuje sa:

„Kde idete, podvodníci?"

Mládenci hľadia naňho s údivom.

„Aha! Čušíte!" vykríkol Mulla Nasreddin. „Ale ja aj tak viem, kde. Zmysleli ste si zhltnúť môj plov, vy galgani! Však som uhádol? Tamto je môj dom a v izbe na stole mám plov aj upečenú sliepku. Dom je zamknutý a kľúč pod kameňom, čo leží predo dvermi. Ale to vám vravím: Ak mi ten plov a sliepku pohlcete, zažalujem vás! Počujete? Pôjdete k sudcovi!"

Pohrozil im päsťou a potom sa zvrtol a šiel si svojou cestou.

Mladí ľudia si najsamprv mysleli, že je to dajaký blázon, a vôbec jeho slovám neverili. Ale ako prechádzali popri Nasreddinovom dome, zbadali predo dvermi veľký kameň. Zo zvedavosti ho nadvihli - a čo nevidia? Kľúč!

Odomkli dvere a zočili na stole tácňu s plovom a pečenou sliepkou. Oboje vyzeralo tak chutne, že veru mládenci neodolali a nechali na podnose iba obhryzené kosti. Keď odchádzali, dom zasa zamkli a kľúč položili na staré miesto.

Po dlhej prechádzke sa Mulla Nasreddin vracal domov hladný a blažene si predstavoval, ako chutne rozváňajú plov a pečená sliepka. Vybral spod kameňa kľúč, nenáhlivo vošiel do domu, otvoril izbu - zočil však na tácni len obhryzené kosti...

Mulla Nasreddin zavyl divým hlasom a od zlosti sa hodil na zem. Potom vstal, sadol si k podnosu a rozmýšľa: Kto mohol zjesť môj plov? Keby kľúč nebol pod kameňom, povedal by som, že to spravili tí galgani. Lenže kľúč bol tam, tak ich nemôžem obviniť...

Vtom vidí, že priletela mucha a sadla si na obhryzené kosti. Mulla Nasreddin zatajil dych, prikradol sa k podnosu a šikovne muchu lapil. Ako sa len zmietala, ako vrndžala! Mulla Nasreddin sa napajedil.

„Teda tak!" vykríkol, „plov a sliepku si mi zožrala, a ešte na mňa aj vrndžíš!"

„Bzzzzz!"

„Do pavučiny s tebou, pľuha prekliata! Ja aby som tu teraz hladom zomieral, a ty si ešte vrndžíš! No veď počkaj, nájdem si ja svoju pravdu! Odvlečiem ťa k sudcovi!"

Mulla Nasreddin sa s muchou v ruke pobral k sudcovi.

„Sudca, prišiel som si k tebe po spravodlivosť," hovorí. „Nechal som si v izbe plov aj pečenú sliepku a šiel som sa prejsť. Dom som zamkol a kľúč som položil pod kameň. Keď som sa vrátil, kľúč bol síce na mieste, aj dom bol zamknutý, ale miesto plova a pečenej sliepky ležali na podnose len obhryzené kosti. Túto muchu som chytil na mieste činu. Nie dosť na tom, že mi zožrala plov i sliepku, ale ešte na mňa aj vrndží! Pozri do koránu, sudca, čo sa tam píše o takomto prípade?"

Sudcovi bola dlhá chvíľa, zachcelo sa mu zasmiať na hlupákovi. Vzal korán a zalistoval v ňom. Potom rečie:

„V Alahovej knihe sa vraví, že v takomto prípade treba muchu pustiť a bachnúť po nej palicou. Ak muchu trafíš, to znamená, že bola vinná. Ak netrafíš, je bez viny."

A sudca podal Mullovi Nasreddinovi hrubú palicu. „Tak sa píše v koráne?"

„Tak," prikývol sudca.

Mulla Nasreddin otvoril dlaň. Mucha zavrndžala, zabzučala a sadla si sudcovi na čelo. Mulla Nasreddin sa zahnal a bác! Mucha prefrngla na povalu, ale sudca padol na zem. Na čele mu začala navierať hrča.

„Ako vidieť, mucha je nevinná," povedal Mulla Nasreddin a pobral sa domov.

Sudca si šúcha hrču na čele a myslí si:

Ó, Alah, naozaj je tak, že hlupáka treba učiť, a nie sa mu vysmievať.