Šach-deva

Šach-deva (Rozprávka)
ŽIL ZA DÁVNYCH ČIAS JEDEN ČLOVEK a ten mal troch synov. Keď ostarel, doľahli naňho všelijaké choroby, a ešte k tomu aj oslepol. Poradili sa jeho synovia medzi sebou a prišli k otcovi.

„Otec náš," hovoria, „vari niet lieku na tvoje oči? Nenájde sa prostriedok na tvoje choroby? Povedz nám, čo by to malo byť. Vlastný život nebudeme ľutovať a liek ti donesieme."

„Moje oči by znova prehliadli a všetky choroby odo mňa odišli, keby mi niekto doniesol zázračného ovocia zo sadu Šach-devy," odpovedal otec.

Vybral sa na cestu najstarší brat. Na dobrého koňa vysadol, dobrú zbraň si opásal a pustil sa do sveta. Naše hory už ostali za ním, aj cudzie hory ostali za ním, aj snežné hory za ním ostali a prešiel už aj cez ľadový vrch.

Za ľadovým vrchom zočil starca, ako zošíva cestu dopukanú od horúčavy.

„Pozdravujem ťa, starec! Čože to robíš?" zvolal posmešne najstarší brat. „Zaželal by som ti šťastia, ale akéže šťastie k takej hlúpej robote!"

„Nuž i ja želám tebe práve toľko šťastia," odpovedal starec.

Mládenec popohnal koňa a šiel ďalej. Prišlo mu prejsť cez krajinu, kde tiekli mliečne rieky a kde uprostred zimy dozrievalo hrozno. Utešené sady boli v tej krajine a v tých sadoch ovocia od výmyslu sveta. Naplnil si mládenec churdžuny tým ovocím, obrátil koňa a pobral sa domov.

„Doniesol som ti ovocie, aké si si žiadal, otec," povedal a otvoril plné churdžuny.

Ďakujem ti, syn môj. Ale ako to, že si sa tak chytro vrátil?"

„Videl som, otec, mliečne rieky, pobudol som v krajine, kde prostred zimy dozrieva hrozno. Utešené sady som tam našiel. Akže má Šach-deva sady, pomyslel som si, tak len toto sú ony. Naoberal som pre teba najkrajšieho ovocia a vrátil som sa domov."

„Ech, synku," hovorí otec, „na to miesto som ja za mladi zabehol, kým sa mladý baranec na ohni upiekol. Sady Šach-devy tak ľahko nenájdeš."

Vybral sa na cestu prostredný brat. Na dobrého koňa vysadol, dobrú zbraň si opásal a pustil sa svetom. Ostali už za ním naše hory, aj cudzie hory za ním ostali, aj snežné hory už ostali za ním.

Prešiel ešte cez ľadový vrch a tam zočil starca, ako zošíva cestu dopukanú od horúčavy.

„Pozdravujem ťa!" zavolal naňho mládenec a posmešne sa uškrnul. „Zaželal by som ti šťastia, ale načože šťastie k takej hlúpej robote!"

„Nuž i ja tebe želám práve toľko šťastia, syn môj," odpovedal mu starec.

Prešiel prostredný brat cez mliečne rieky, nechal za sebou krajinu, kde prostred zimy dozrievalo hrozno, a prišiel do zeme, ktorou pretekala olejová rieka. Boli tam také utešené sady, o akých nikdy nechyroval. Naplnil si mládenec churdžuny najlepším ovocím a pobral sa domov.

„Tu je tvoj liek, otec," povedal a otvoril plné churdžuny.

„Ďakujem ti, syn môj," vraví otec. „Ako to, že si sa tak chytro vrátil?"

„Preplával som mliečne rieky, nechal som za sebou zeme, kde prostred zimy dozrieva hrozno, a dostal som sa do krajiny, ktorou preteká olejová rieka. Tam som našiel utešené sady. Hneď som sa domyslel, že to môžu byť iba sady Šach-devy. Naoberal som najkrajšieho ovocia a ponáhľal som sa domov."

„Ech, syn môj," vraví otec, „ďaleká a ťažká je cesta k sadom Šach-devy. Ta, kde si ty zašiel, zabehol som ja za mladi skôr, než by si vyfajčil fajku tabaku."

Napokon sa vybral na cestu najmladší brat. Ostali už za ním naše hory, ostali za ním cudzie hory a ostali už za ním aj snežné hory. A keď napokon prešiel cez ľadový vrch, zočil starca, ako usilovne zošíva cestu dopukanú od horúčavy.

„Pozdravujem ťa, vážený starec! Ako vidím, máš starosť o pocestných a opravuješ im cestu. Nuž nech sa ti darí tvoja práca!" povedal zdvorilo mládenec.

„Ďakujem ti, synak," potešil sa starec. „Nech sa i tebe podarí tvoja práca! Kde sa uberáš?"

„Hľadám sady Šach-devy, aby som z nich doniesol slepému otcovi zázračného ovocia.

Neporadil by si mi, nevedomému, kade ísť?"

„Poradím ti, synak. Dám ti až tri dobré rady," hovorí starec. „Prejdeš cez tri mliečne rieky, dostaneš sa cez olejovú rieku, prepravíš sa cez medovú rieku a potom pôjdeš ešte toľký kus cesty, ako je od vás k medovej rieke. Tam zočíš krištáľové, strieborné a zlaté veže, ktoré siahajú až po samé nebo. To už bude palác Šach-devy.

Nájdeš tam železnú bránu. Daj pozor, lebo brána nie je obyčajná, ale začarovaná.

Ktokoľvek sa jej dotkne, padne mŕtvy. Nech ti ani na um nezíde otvárať ju rukou!

Zatlč do palice železný klinec a tým ju otvor. A keď budeš vchádzať do sadu, nevkroč ani bosou, ani obutou nohou, aby hrozná stráž nezbadala tvoje stopy. Oviň si nohy mäkkou trávou, tak prejdeš nepozorovane. A zázračné ovocie netrhaj rukou.

Len čo by si sa dotkol stromu, zadusil by ťa svojimi konármi. Rozštiep koniec palice a tou palicou oberaj ovocie."

„Ďakujem ti, vážený starec," poďakoval sa mládenec a popohnal koňa.

Minul mliečne rieky, prešiel cez olejovú rieku, prepravil sa cez medovú rieku a na súmraku sa dostal k palácu Šach-devy. Priviazal koňa o stĺp, zatĺkol do palice klinec a ním otvoril železnú bránu."

„Železo ma premohlo! Železo ma premohlo!" zarinčala brána.

Šach-deva sa nazdala, že to azda jedno krídlo brány kleplo o druhé.

„Čože je na tom, keď železo premôže železo!" okríkla zlostne bránu. „Nerinč a neruš mi spánok!"

A mládenec si za ten čas ovinul nohy trávou a vošiel do sadu. „Joj, tráva ma premohla! Joj, tráva ma premohla!" zašuchotala
na poplach tráva v sade.

„Čože je na tom, keď tráva premôže trávu! Nešuchoc a neruš mi spánok!" vykríkla

Šach-deva. Nazdala sa, že to vietor kníše trávu a nakláňa steblo k steblu.

A mládenec za ten čas rozštiepil koniec palice a rázštepom oberal zo stromov zázračné ovocie.

„Drevo nás premohlo! Drevo nás premohlo!" zašušťali stromy v sade.

„Čože je na tom, keď drevo premôže drevo! Nešuštite, lebo chcem spať!" nahnevala sa

Šach-deva. Nazdala sa, že to vietor búcha konárom o konár.

Mládenec naoberal zázračného ovocia, pokládol do churdžunov a už sa chcel dať na spiatočnú cestu. Ibaže odrazu veľmi zatúžil uvidieť Šach-devu. Nech tu bárs aj zahyniem, pomyslel si, ale musím ju zočiť!

Vošiel do paláca a vidí: Šach-deva spí na zlatej posteli, na čele jej svieti hviezda. Pri hlave aj pri nohách stoja strieborné svietniky, stôl je prestretý, čaša plná vína. Mládenec sa napil vína, odjedol po troške z každého jedla a spiacej krásavici nastokol na prst svoj diamantový prsteň.

Vrátil sa už potom najmladší syn domov a otvoril pred otcom churdžuny plné zázračného ovocia.

„Pozdravujem ťa, otec!" poklonil sa mu.

„Aj ja pozdravujem teba, syn môj!" zaradoval sa starec. „Čože si sa tak dlho nevracal?"

„Bol som v sade Šach-devy a doniesol som ti žiadaný liek."

Dotkol sa otec zázračného ovocia a vraví:

„Ďakujem ti, syn môj. Teraz moje oči znova prehliadnu a choroby uniknú z môjho tela."

Tak sa i stalo. Otec si zajedol zázračného ovocia a hneď prehliadol na oči a bol zdravý a mocný ako za mladi.

Ale čo sa zatiaľ robilo v paláci Šach-devy?

Keď Šach-deva ráno vstala, zbadala si na prste diamantový prsteň. Pozrela na stôl a vidí, že je zo všetkých jedál odjedené a z vína odpité.

„Povedz mi, kto bol v mojom paláci?" spýtala sa nahnevaná svojho čarovného zrkadla.
To zrkadlo vedelo odhaliť akékoľvek tajomstvo. Aj teraz hneď rozpovedalo Šach-deve o smelom mládencovi.

Nad siedmimi cárstvami vládla Šach-deva. Zobrala ona všetky svoje vojská a pobrala sa v tú stranu, kde žil otec so svojimi troma synmi. Postavila si stan pred ich mestom a poslala posla, aby sa k nej ustanovil mládenec, ktorý bol v jej sade.

„Ja som tam bol!" zvolal najstarší brat a ponáhľal sa k Šach-deve.

„Tak si to ty bol v mojom sade?" spýtala sa ho.

"Ja"

„A ako si trhal ovocie?"

„Rukami!"

„No dobre, ber sa preč!" Vyhnala ho zo stanu.

S hanbou sa vrátil domov najstarší brat. Do tábora Šach-devy pribehol prostredný brat, ale pochodil takisto ako najstarší.

A potom vošiel do stanu najmladší brat.

„Počuj, mládenec, či si to ty oberal ovocie v mojom sade?" spytuje sa Šach-deva.

„Ja," hovorí najmladší.

„A ako si ho oberal?"

Mládenec jej všetko rozpovedal. Tu Šach-deva vstala, vyšla zo stanu a pred celým vojskom sa mládencovi trikrát poklonila.

A bola svadba. Najmladší brat a Šach-deva nažívali spolu dlho a šťastne. Mali smelých synov, podobných na otca, a krásne dcéry, podobné na matku.

A to je už koniec rozprávky.