Melónik

Melónik (Rozprávka)
KTOŽE HO VIE, ČI TO NAOZAJ BOLO, a či sa len tak vraví, no žili vraj v jednom aule starec a starena. Mali dve dievky: jedna bola dcéra starcova, druhá starenina. Starcova dcéra bola pekná a pritom skromná a milá, do každej práce súca. A starenina bola mrzká, zlá, hašterivá a ešte k tomu aj daromná. No starena ju jednostaj vychvaľovala a po hlave hladkala. A pastorkyňu ustavične hrešila, ba aj bila. O to jej išlo, aby ju vyhrýzla z domu.

Začala ona píliť starcovi hlavu:

„Vyhútaj si, čo chceš, daj si ju, kde chceš, len nech mi viac nepríde na oči! Do ďalekého poľa ju zaveď a tam nechaj, nech moje uši nezačujú viac jej hlas!"

Mal ten starec jedno ďaleké pole. Vzal churdžun, položil doň melónik, zavolal dcéru a šli.

Idú, idú, až napokon prišli na starcovo ďaleké pole a sadli si odpočinúť. Dievka bola po dlhej ceste veľmi ukonaná.

„Ľahnem si a na chvíľu si zdriemnem, otec," povedala.

„Len si zdriemni, dievka moja."

„A nenecháš ma tu samu?"

„Čo by som ťa nechal," vraví otec. „Ak sa bojíš, že by som odišiel, polož si hlavu na rukáv mojej čerkesky."

Dievka si položila hlavu na otcov rukáv a zaspala. A otec potichučky rukáv odrezal a pobral sa domov.

Zobudí sa dievka, otca nikde a ona sama v ďalekom poli.

Vôkol ani živej duše. Iba melónik, čo jej otec nechal, leží pri nej v tráve.

Začala dievka kričať i plakať, otca vyvolávať. Ale otca nikde. Namiesto neho, kde sa vzal, tam sa vzal, kŕdeľ vrán. Krúžia ponad ňu ani čierne mračno a krákajú:

„Vrav, nie si ty vták? Vrav, nie si ty vták?"

„Ba veru som, milé vrany. Som taký úbohý vták-neborák," odpovedala dievka.

Nato vrany poznove nad ňou zakrúžili a uleteli.

Sedí dievka sama v tom ďalekom poli. Clivo jej je na duši, nuž začne sa pohrávať s melónikom. Zvŕta ho v rukách, nadhadzuje a pritom si vraví:



Melónik sladký ako med,

čo robiť, daj mi odpoveď!

Ani zjesť ťa nemôžem,

ani nezjesť ťa nemôžem,

a strechy pre sirôtku niet.



A tu jej melónik povie:

„Pogúľaj ma, milá dievka, okolo miesta, na ktorom stojíš."

Dievka tak urobila a div-divúci! Na mieste, kade sa gúľal melónik, vyrástol krásny dom.

Zaradovala sa dievka a znova zvŕta melónik v rukách, nadhadzuje ho a vraví:



Melónik sladký ako med,

čo robiť, daj mi odpoveď!

Ani zjesť ťa nemôžem,

ani nezjesť ťa nemôžem,

a chleba pre sirôtku niet.



A melónik vraví:

„Zagúľaj ma, milá dievka, dolu poľom!"

Zagúľala dievka melónik dolu poľom, a už tam stála pec: vykúrená, rozhorúčená, len tak zdýma od horúčavy. Pri peci stojí starenka a vyťahuje z nej biele bochníky.

Vtom sa pec aj s bochníkmi zdvihla a priletela k novému domu.

„Nože, milá dievka," vraví melónik, „ochutnaj, či sú dobré moje bochníky."

Dievka ochutnala bochník a pochválila, že je veľmi chutný. A poznove zvŕta melónik v rukách, nadhadzuje ho a vraví:



Melónik sladký ako med,

čo robiť, daj mi odpoveď.

Ani zjesť ťa nemôžem,

ani nezjesť ťa nemôžem,

a hábok pre sirôtku niet.



Tu jej melónik povie:

„Zagúľaj ma ešte raz dolu poľom!"

Dievka zagúľala melónik dolu poľom, a div-divúci, už tam stojí arba a na nej čoho len všetkého: aj šaty, aj obrusy, aj prikrývky, aj vankúše. Celá výbava pre mladuchu.

„No, milá dievka," vraví melónik, „vezmi si svoju výbavu a zanes do domu."

Vniesla dievka všetky tie veci do domu: postele ustlala, bochníky čistým obrusom prikryla, i sama sa obliekla do krásnych šiat. Potom poznove vzala melónik, zvŕta ho v rukách, nadhadzuje a vraví:



Melónik sladký ako med,

čo robiť, daj mi odpoveď.

Ani zjesť ťa nemôžem,

ani nezjesť ťa nemôžem,

a muža pre sirôtku niet.



Tu melónik povie:

„Aj to môže byť, milá dievka. Zagúľaj ma ešte raz dolu poľom!"

Zagúľala dievka melónik dolu poľom. Ďaleko-ďaleko sa zagúľal, už ho ani nevidieť.

Zastavil sa melónik na brehu rieky a premenil sa na koberec. A práve vtedy sa brodil cez rieku mladý pastier s čuviakmi v rukách. Keď zočil koberec, veľmi sa potešil a stal si naň bosými nohami. Len čo si stal, zdvihol sa koberec vysoko až pod oblohu a zaletel rovno pred dievkin nový dom.

„Toto bude tvoj muž, milá dievka," riekol melónik.

A pastier sa spytuje:

„Kto si a odkiaľ, krásna dievčina?"

„Zlá macocha ma vyhnala z domu a rodný otec ma nechal tu na ďalekom poli," vraví dievka. „Čakala ma bieda a nešťastie, ale dobrý melónik ma zachránil pred hladom i zimou a daroval mi tento krásny dom. Nechcel by si sa stať v tomto dome hospodárom?"

„Veľmi vďačne," odpovedal mládenec.

Zobrali sa a žili si v šťastí. Melónik úctivo položili na obločnicu.

Prešlo koľkosi času. Macocha si spomenula na pastorkyňu a vraví mužovi:

„Počuj, ty naničhodník! Choď do ďalekého poľa a pozbieraj z tej svojej dievky aspoň kosti!"

Zaplakal starec a pobral sa do ďalekého poľa.

Pozerá on, vlastným očiam nevie uveriť: stojí tam krásny dom. A z toho domu práve vyšla jeho dcéra!

Pozvala ho dnu, uctila si ho, uhostila, a keď odchádzal, ešte ho aj obdarila.

Vrátil sa starec domov a celý je natešený, celý uradovaný.

„Žena," kričí už od prahu, „moja dcéra nezahynula! Vydala sa a žije si s mladým mužom v krásnom novom dome."

„Ach, ty prekliaty starigáň!" rozkričala sa starena.„Svoju dievku si vydá, a moja je dosiaľ nevydatá! Hneď a zaraz zaveď i moju na ďaleké pole!"

Napiekla starena pre svoju dievku sladkých pirôžkov a vypravila ju so starcom.

Porozmýšľal starec a vedie dievku na iné ďaleké pole. Idú, idú, cesta je dlhá a ťažká. Unavila sa dievka.

„Tak sa mi chce spať!" vraví zlostne.

„Teda si ľahni a spi, dcérka," vraví jej starec.

Dievka si ľahla a hneď zaspala. A starec sa vrátil domov.

Zobudí sa starenina dievka a vidí, že je samučičká-sama v ďalekom poli. Naľakala sa, volá na otca, plače, narieka. Vtom, kde sa vzal, tam sa vzal, kŕdeľ vrán.

Zakrúžil ponad ňu ani čierne mračno a kráka:

„Vrav, nie si ty vták? Vrav, nie si ty vták?"

Dievka začne rukami rozhadzovať, kričať a nadávať:

„Prepadnite sa kdesi, potvory prekliate! Pakujte sa preč!"

A tu sa vrany vrhli na ňu a uďobali ju.

Na druhý deň vyháňa starena muža na ďaleké pole:

„Choď pozrieť, v akom krásnom dome si tam žije moja dievka."

Príde starec na ďaleké pole a vidí, že zo stareninej dievky ostali len kosti.

Pozbieral ich do churdžuna, doniesol domov a vysypal pred ženou uprostred dvora.

Zlá starena plakala, vlasy si trhala, ale bolo už neskoro.