Beda a Rata

Beda a Rata (Rozprávka)
ŽIL KEDYSI NA SVETE CHUDOBNÝ starec menom Zair. Mal už sedemdesiat rokov a nedávno pochoval ženu, ktorá bola len máločo mladšia. Detí nikdy nemali. Starec zbieral po stepi kuraj a predával ho na bazári, tak si zarábal okolo dvoch chušarov denne.

Smutno bolo starcovi Zairovi, život ho už načisto prestal tešiť.

Raz prišla k nemu suseda a vraví mu:

„Čo budeš takto sám, Zair? Nájdi si ženu opustenú ako ty, a hneď ti bude veselšie."

„Nepoznám nikoho takého," krúti hlavou starec.

„Na kraji mesta býva jedna, volá sa Richan. Pred rokom ovdovela. Je ešte mladá, ale deti nemá. Žije v biede a samote. Dosť ľahko, že by pristala vydať sa za teba."

Starcovi sa myšlienka zapáčila a hneď poprosil susedu, či by sa s vdovou nepozhovárala.

Na druhé ráno sa suseda vypravila k vdove Richan a starec išiel, ako vždy, zbierať kuraj. Tentoraz napodiv nazbieral viac a utŕžil zaň tri chušare.

To je šťastné znamenie, myslel si, keď sa už vracal domov.

A naozaj. Suseda doniesla od vdovy dobrú odpoveď a o dva dni sa už Richan presťahovala do Zairovho domu.

Hneď nasledujúceho dňa nazbieral Zair toľko kuraja, že utŕžil zaň štyri chušare.

Hádam to znamená, že sa mi rodina rozrastie? pomyslel si natešený.

Od tých čias zarábal každý deň po štyri chušare. Z dvoch žili a dva si odkladali.

Po pol roku si už Zair mohol za usporené peniaze kúpiť osla, aby nemusel nosiť kuraj na chrbte.

Jedného dňa si povedal, že namiesto štyroch viazaníc kuraj a narúbe päť. Štyri už mal hotové, a keď začal rúbať na piatu, narazil ketmeňom o akýsi kameň. Starec kameň nadvihol a našiel pod ním krčah. Otvoril ho - no toto! Krčah bol plný zlata.

„Šťastie sa obrátilo ku mne tvárou," povedal si natešený. „Teraz keby som už aj hneď zomrel, rodina neostane v biede."

Už-už sa chcel pobrať s pokladom domov, keď mu vtom zišlo na um, čo hovorievali starí ľudia: Ak nájdeš poklad a podelíš sa s niekým, prinesie ti šťastie. Ale ak si ho prisvojíš sám, nebude ti na úžitok.

Obzerá sa starec dookola, či by dakoho nevidel. Zo srdca rád by teraz zočil bedára, ako je on. Ale naširoko-ďaleko nebolo ani živej duše.

Práve vtedy sa približovala k mestu veľká karavána, ktorá patrila kupcovi Mullovi-emirovi.

Mulla-emir cválal na koni pred karavánou, aby popredku dal pripraviť doma nocľah.

Keď starec Zair zočil jazdca, privolával ho kývaním aj krikom.

Mulla-emir sa zvedavo priblížil. Pozdravil starca a spýtal sa ho, čo potrebuje.

„Vyčkávam tu človeka, s ktorým by som si rozdelil nájdený poklad," odpovedal starec a ukázal na krčah.

Pri pohľade na zlato Mullove-emirove oči dychtivo zasvietili. A Zair mu už podáva krčah a hovorí:

„Dobrý človek, rozdeľ zlato na dva rovnaké diely, jeden bude tebe a druhý mne. Podľa všetkého si bohatý človek, a tak by si mi mohol za môj diel zlata dať radšej peniaze. Bedárovi aj tak nik neuverí, že prišiel k zlatu statočnou cestou. A mám rodinu, čoskoro mi pribudne v dome potomok."

Mulla-emir rozdelil zlato na dva nerovnaké diely, väčší si vzal sám a menší dal starcovi. Zair pristal i na takú deľbu:

„Mne aj to stačí," povedal.

Mulla-emir vysadol na koňa a pobral sa ďalej. Ide, ide a rozmýšľa: Starec má pravdu, naozaj by preňho boli lepšie peniaze ako zlato. Mal by sa vrátiť a odkúpiť jeho diel zlata.

Prešiel ešte na kúsku a vraví si: Ale načo mám to zlato kupovať, keď môžem starca jednoducho zabiť? Nikdy sa o tom nik nedozvie.

A zvrtol koňa.

Zair videl, že sa kupec vracia, a potešil sa:

„Iste si sa rozhodol kúpiť odo mňa moje zlato," hovorí mu. „Budem ti za to vďačný."

Ale Mulla-emir vraví:

„Nič nebudem kupovať. Rozhodol som sa, že ťa zabijem, a všetko zlato si vezmem."

Starec sa zhrozil, začal úpenlivo prosiť:

„Nedonesie ti šťastie poklad skropený krvou! Ja ti to zlato dám, všetko si ho vezmi, len ma nechaj nažive! Veď iba teraz, keď už mám sedemdesiat, mám poznať, aké je to šťastie byť otcom."

Ale Mulla-emir nedbá na jeho prosby a vyťahuje nôž.

Zair videl, že kupca neobmäkčí, preto povedal:

„Tak teda dobre, zabi ma, ale splň mi poslednú prosbu: odovzdaj mojej žene dva zlaté a povedz jej, že ak sa jej narodí syn, aby ho nazvala Beda, a ak dcéra, aby jej dala meno Rata." A vysvetlil kupcovi, kde stojí v meste jeho dom.

Mulla-emir mu to sľúbil a potom starca neľútostne zabil. Všetko zlato si prisvojil a spokojný sa pobral domov do mesta. Ukradnutý poklad veľmi rozmnoží jeho bohatstvo, teraz už bude patriť k najzámožnejším ľuďom mesta.

O tri dni si kupec spomenul na starcovu poslednú prosbu a vybral sa k jeho domu.

Našiel ho a zaklopal na dvere.

Vyšla Richan a Mulla-emir jej vraví:

„Váš muž odišiel s karavánou do Mysyr-šachara a vráti sa až o pol roka. Prosil ma, aby som vám odovzdal tento uzlíček a aby som vám povedal: ak sa vám v jeho neprítomnosti narodí syn, dajte mu meno Beda, a ak dcéra, pomenujte ju Rata."

Povedal to, vysadol na koňa a odcválal.

Znepokojená Richan rozviazala uzlíček a našla v ňom dva zlaté. To ju troška upokojilo.

Už na druhý deň nastala mladej žene ťažká hodina a narodili sa jej dvojčence, chlapček a dievčatko. Verná mužovmu odkazu nazvala chlapčeka Beda a dievčatko Rata.

Odvtedy uplynulo sedem rokov. Richan už dávno stratila nádej, že sa jej muž ešte vráti. Žila s deťmi vo veľkej biede, no predsa ich vychovala zdravé a súce.

Chán bol presvedčený, že v jeho krajine vládne spravodlivosť a ľudia sú spokojní.

Vezíri ho o tom dennodenne ubezpečovali.

Raz sa chán rozhodol prejsť po uliciach mesta, aby videl, ako si jeho poddaní nažívajú. Hlásateľ už vopred rozhlásil po meste, aby ľudia v ten deň nepúšťali von svoje deti, lebo by sa mohli dostať pod kopytá chánovho sprievodu.

Richan sa to však dozvedela neskoro a deti boli práve kdesi vonku. Vybehla na strechu domu a vyvoláva na všetky strany:

„Beda! Rata! Beda! Rata!"

Práve vtedy prechádzal okolo chán, počul jej volanie, zvrtol koňa a vrátil sa do paláca. Pozval si svojich vezírov a vraví im:

„Jednostaj mi tvrdíte, že ľudia v mojej ríši žijú pokojne a nikomu sa nedeje krivda. A dnes, ledva že som poodišiel kúsok od paláca, už som počul volanie o pomoc. Vy ste vari nepočuli, ako ktosi volal: Beda! Rata!? Ak sa za bieleho dňa zabíja v mojom hlavnom meste, čo sa potom môže robiť na vzdialených miestach ríše?"

A vydal príkaz, aby hneď zistili, kto volal o pomoc.

Vezíri vypátrali, že to volala Richan.

„Neskoro som sa dozvedela o príkaze nepúšťať deti von," vysvetľovala Richan vezírom. „Keď som zbadala, že moje deti nie sú doma, začala som ich volať. Beda, to je meno môjho syna, a Rata je zas meno mojej dcéry."

Vezíri sa zasmiali, vrátili sa do paláca a všetko chánovi rozpovedali.

Chán sa zamyslel a kázal si doviesť tú ženu i s deťmi.

Priviedli Richan i deti do paláca a chán sa jej spýtal, ako sa volá a kto je jej muž.

Richan mu rozpovedala, ako sa vydala za starca Zaira, ako on nečakane odišiel s karavánou do Mysyr-šachara, ako k nej zavítal neznámy človek a odovzdal jej dva zlaté i mužov odkaz, aby synovi dala meno Beda a dcére Rata.

„Kedy sa to stalo?" spytuje sa chán.

„Je tomu práve sedem rokov."

„Kto bol ten človek, čo ti odovzdal peniaze a mužov odkaz?"

„Vtedy som ho nepoznala, ale teraz už viem. Je to jeden z najväčších boháčov v meste, Mulla-emir."

Chán prepustil vdovu Richan a hlboko sa zamyslel.

V posledných siedmich rokoch Mulla-emir nápadne zbohatol, vedie prepychový život, utráca veľa peňazí. A veď predtým to bol obyčajný kupec.

Porozmýšľal chán a dal si Mullu-emira zavolať.

„Odkedy sa s tebou poznám, Mulla-emir?" spýtal sa ho.

„Už to bude pomaly sedem rokov, veľký chán," odpovedal Mulla-emir.

Chán sa odmlčal a po chvíli vraví:

„Tej noci sa mi o tebe snívalo a rád by som si sen vyložil. Sľúb mi, že odpovieš pravdivo, aj keď porekadlo hovorí: U ťavy niet kopýt a u boháča niet pravdy.

Rozpamätaj sa a povedz mi, čo si robil práve pred siedmimi rokmi?"

„Práve som sa vracal s karavánou z Mysyr-šachara," odpovedal kupec.

„To je pravda," vraví chán, „aj vo sne som ťa videl, ako sa vraciaš s karavánou z

Mysyr-šachara. Cestou si stretol starca, bol to Dobrý duch stepi."

„Pravda je, veľký chán," prikývol Mulla-emir. „Neďaleko mesta som stretol Dobrého ducha stepi."

„Ak mám veriť svojmu snu," pokračoval chán, „tak Dobrý duch stepi ti dal veľa zlata."

„Aj to je pravda," vraví kupec. „Dal mi za krčah zlata a povedal mi: Užívaj ho v šťastí a staň sa blízkym chánovým človekom."

„Teda preto si tak náhle zbohatol," riekol chán. „Predtým si bol iba obyčajný kupec."

A prepustil ho.

Na druhý deň si chán znova zavolal vdovu Richan a podrobne sa jej povypytoval, ako bol oblečený jej muž v ten deň, keď odišiel do Mysyr-šachara. Richan mu to všetko povedala.

Nato si chán znova zavolal Mullu-emira.

„Včera som ti rozprával o svojom sne a zabudol som ti povedať podrobnosti," riekol chán. A dôkladne opísal starcov výzor, pripomenul dokonca i jeho ketmeň.

„Pravda je, pane," hovorí kupec, „Dobrý duch stepi vyzeral presne tak."

„Nuž vieš čo, Mulla-emir? Nájdi mi toho Dobrého ducha stepi a priveď mi ho sem!" rozkázal chán.

Kupec vytreštil oči.

„Ako ho môžem nájsť?" vykríkol. „Veď to bolo pred siedmimi rokmi! Dobrý duch stepi sa mi len ukázal a hneď zmizol, už nikdy viac som ho nevidel."

„Dávam ti tri dni času," riekol chán. „Ak ho nenájdeš, čaká ťa šibenica."

A trom vojakom rozkázal, aby kupca nespúšťali z očí, aby sledovali každý jeho krok, ale aby mu neprekážali, nech by čokoľvek robil.

Mulla-emir prišiel domov a tuho rozmýšľal, ako sa dostať z klepca. Napokon sa rozhodol, že vystrojí veľkú hostinu, pozve na ňu chána a tým si ho udobrí. Keď už bolo všetko pripravené, poslal vládcovi pozvanie, ale chán mu odkázal, že neprekročí prah jeho domu, kým neuvidí Dobrého ducha stepi.

Na hostinu prišli všetci priatelia Mullu-emira. Boháč im rozpovedal o chánovom príkaze a prosil ich, aby sa zaňho prihovorili.

Priatelia mu to sľúbili a už na druhý deň sa niektorí hlásili u chána. Povedali, po čo prišli, a prosili ho, aby odvolal svoj rozkaz.

„Veď je predsa jasné, že Dobrého ducha stepi nemôže zočiť nik, iba komu sa on sám chce dať vidieť."

„Zajtra dám zvolať všetok ľud," odpovedal chán, „a žena menom Richan porozpráva, ako vyzeral ten Dobrý duch stepi, ktorého stretol Mulla-emir. A potom si náš priateľ posedí v klietke, kým si kati pripravia, čo potrebujú."

Priatelia sa vrátili k Mullovi-emirovi a oznámili mu, že ho chán chce vsadiť do železnej klietky a odovzdať katom. A radili mu, aby sa radšej k všetkému statočne priznal, azda tak bude chán milostivejší.

Mulla-emir vydesený tým, že jeho zločin vychádza najavo, všetko svojim priateľom porozprával. A oni zmĺkli od hrôzy a už nikto sa neopovážil ísť k chánovi prosiť o milosť.

Ráno chán zvolal pred palác všetkých obyvateľov mesta. Prišla aj Richan. Chán jej riekol, aby pomenovala človeka, ktorý jej doniesol správu o mužovom odchode do Mysyr-šachara.

Richan povedala, že to bol Mulla-emir.

Nato chán ukázal na Mullu-emira a riekol:

„Tento človek pred siedmimi rokmi okradol a zavraždil muža tejto ženy, starca

Zaira. Lenže starec bol múdry, požiadal svojho vraha, aby mu splnil poslednú prosbu, aby odovzdal jeho žene odkaz: ak sa jej narodí syn, nech mu dá meno Beda, a ak dcéra, nech ju pomenuje Rata. A tieto mená jeho detí spôsobili, že všetko to, čo sa stalo pred siedmimi rokmi, vyšlo teraz na svetlo."

Ľudia od úžasu ani nedýchali.

„Nuž povedz teraz, vdova Richan, čo spraviť s týmto človekom?" spýtal sa chán.

„Urobte s ním to, čo spravil on s mojím mužom," odvetila Richan, „a čo mu vzal, nech vráti mne a mojim deťom."

A všetci, čo tam boli, prikývli, že to bude spravodlivé.

Tak sa aj stalo.

Chán dal chamtivého kupca popraviť a jeho majetok odovzdal Richan a jej deťom.