Vrch drahokamov

Vrch drahokamov (Rozprávka)
ŽILA V JEDNEJ DEDINE STARÁ vdovica, ktorá mala jediného syna. Volal sa Mirali. Matka i syn treli biedu. Starena česala cudzím vlnu, šila a prala, tak zarábala na obživu.

Keď už Mirali podrástol, povedala mu:

„Syn môj, ja už nevládzem robiť. Poobzeraj sa po dajakej práci, ktorou by si sa uživil."

„Dobre," riekol Mirali a šiel si hľadať robotu.

Chodil on kade-tade, ale veru márne, nič sa mu nepodarilo nájsť. Napokon prišiel k jednému bajovi:

„Počuj, baj, nevzal by si ma do služby?"

„Vezmem ťa," vraví baj.

A prijal Miraliho do služby.

Prešiel prvý deň, baj nedal Miralimu nijakú prácu. Prešiel druhý deň, a Miralimu zas len nič nerozkázali. Prešiel tretí deň - baj ani čo by zabudol, že prijal nového sluhu.

Mirali sa tomu veľmi čudoval.

Prišiel k bajovi a spytuje sa:

„Kedy mi už dáš nejakú robotu?"

„Aj to bude," hovorí baj. „Už zajtra ťa vezmem so sebou."

Na druhý deň prikázal baj Miralimu, aby zarezal býka a stiahol z neho kožu. Potom kázal doniesť štyri veľké vrecia a priviesť dve ťavy. Na jednu ťavu naložili býčiu kožu a vrecia, na druhú si sadol baj - a šli.

Dlho šli, až napokon prišli pod vysoký vrch. Baj zastavil ťavy a prikázal Miralimu zložiť vrecia aj býčiu kožu.

Keď to Mirali spravil, baj mu prikázal, aby býčiu kožu prestrel sviežou stranou na zem a aby si na ňu ľahol.

Chlapec nechápal, prečo to má spraviť, ale neopovážil sa priečiť. Urobil, ako mu pán prikázal.

Tu baj zakrútil Miraliho do kože, zviazal remeňmi a sám sa schoval za skalu.

O nejaký čas prileteli dvaja veľkí vtáci, schytili čerstvú býčiu kožu a vzniesli sa s ňou na temeno neprístupného vrchu.

Tam začali kožu naťahovať a šklbať, až kým ju neroztrhali. Keď zbadali, že je v nej človek, zľakli sa a odleteli.

Mirali vstal, obzerá sa okolo seba.

A baj kričí naňho spod vrchu:

„No, čože stojíš? Zhadzuj chytro drahokamy, čo ti ležia pri nohách!"

Pozrel si Mirali pod nohy - naozaj! Bolo tam plno všelijakých drahokamov: aj diamanty, aj rubíny, aj smaragdy, aj tyrkysy. Veľké, utešené, len sa tak jagajú na slnci!

Začal Mirali tie kamene zbierať a zhadzovať.

Zhadzuje ich dolu a baj ich zbiera a napĺňa nimi vrecia.

Zhadzuje Mirali drahé kamene a pritom sa ho zmocňuje čoraz väčší strach.

„A ako sa odtiaľto dostanem dolu, pane?" spytuje sa baja.

„Len nazhadzuj veľa kameňov, potom ti poviem."

Mirali uveril a zhadzuje ďalej.

Keď už boli všetky štyri vrecia plné, baj ich naložil na ťavy a zavolal posmešne:

„No, syn môj, iste si už pochopil, na akú robotu si ja najímam sluhov. Len si všimni, koľko ich je tam navrchu!"
Pohol ťavy a šiel domov.

Ostal Mirali sám na tom vrchu. Hľadá, kade by sa dalo zísť, no všade sú iba strže a priepasti a všade plno kostí. Sú to kosti mládencov, ktorí sa najali k bajovi do služby. Miraliho sa zmocnila hrôza.

Vtom začul nad sebou pleskot krídel. Nestihol sa poobzerať, keď sa už vrhol naňho veľký orol a chcel ho roztrhať. Ale Mirali nestratil duchaprítomnosť a oboma rukami chytil orla za nohy. Orol zaškriekal, zdvihol sa do povetria a lieta kade-tade, aby Miraliho striasol z nôh. Napokon sa tak ukonal, že voľky-nevoľky musel zosadnúť na zem. Vtedy mu Mirali pustil nohy a orol uletel. Tak sa chlapec zachránil od istej smrti.

Pobral sa on na bazár, že sa najme k niekomu do roboty. Vtom vidí - ide ten istý baj, jeho bývalý pán.

„Neprijal by si ma do služby?" spytuje sa ho Mirali.

Bajovi ani na um nezišlo, že by jeho nedávny sluha mohol byť nažive, veď dovtedy sa to ešte ani raz nestalo. Nespoznal Miraliho, nazdal sa, že je to iný mládenec, a najal si ho.

O tri dni mu kázal zarezať býka a stiahnuť z neho kožu. Potom dal priviesť dve ťavy a doniesť štyri vrecia.

A pobrali sa tou istou cestou k vysokému vrchu.

Tak ako predošlý raz kázal baj Miralimu, aby si ľahol na býčiu kožu a zakrútil sa do nej.

„Nerozumiem, ako to mám spraviť," vraví Mirali, „ukáž mi to."

„Čomu tu nerozumieš! Ľahni si, aha, takto!" povedal baj a vystrel sa na roztiahnutej koži.

A tu Mirali priskočil, zakrútil ho do kože a tuho zviazal remeňmi.

„Čo si to so mnou spravil, syn môj?" kričal baj. Ale Mirali sa už bol schoval za skalu.

Tu prileteli dvaja draví vtáci, schytili býčiu kožu a vzniesli sa s ňou na temeno vrchu. Tam ju začali trhať pazúrmi aj zobákmi. Keď zočili v nej človeka, zľakli sa a uleteli. Baj sa zviechal na nohy.

„Hej, baj, nestrácaj podaromnici čas, zhadzuj dolu drahé kamene, ako som ti ja zhadzoval!" kričí Mirali.

Až teraz spoznal baj svojho sluhu. Zachvel sa od strachu i hnevu a zakričal:

„Akože si sa ty dostal z tohto vrchu? Už aj mi to povedz!"

„Najprv nazhadzuj veľa drahokamov. Keď bude dosť, poviem ti, ako sa odtiaľ dostaneš," odvetil Mirali.

Baj začal zhadzovať drahé kamene a Mirali ich zbieral. Naplnil vrecia, naložil ich na ťavy a zakričal bajovi:

„Hej, baj, nože sa poobzeraj po tom vrchu: sú tam porozhadzované kosti ľudí, ktorých si ty zahubil. Povypytuj sa ich, ako sa dá zísť z vrchu, a ja sa za ten čas vrátim domov."

Mirali pohol ťavy a pobral sa k svojej mamke.

Och, veď len behal baj po tom vrchu, veď sa len nakričal, nahrozil a naprosil! Ibaže ho nikto nepočul.