Tkáč bohatier

Tkáč bohatier (Rozprávka)
BOL RAZ JEDEN TKÁČ. Celé dni sedel vo svojej dielni a tkal súkno. Ale potom sa mu zunovalo sedieť za krosnami a povedal si, že sa poobzerá po svete. Prehodil si cez plece churdžun a pustil sa svetom.
Ide, ide - zočí korytnačku.

Vezmem ju so sebou, možno sa mi na dačo zíde, pomyslel si tkáč a položil si korytnačku do churdžuna.

Ide si on ďalej, ide a tu zočí na ceste konský chvost.

Veru ani to nie je hocičo, pomyslel si tkáč. Vezmem aj chvost, možno sa mi zíde. A vložil si ho do churdžuna.

Ide on ďalej - zočí v poli pri ceste býčí roh.

Ani to nie je na zahodenie, pomyslel si tkáč. Vezmem aj roh, ktovie či sa mi na dačo nezíde. Vložil roh do churdžuna a šiel ďalej.

Ide si on, ide, až prišiel k vysokej pevnosti, ktorá mala železnú bránu na štyridsať aršínov zvýše.

Čo je to za pevnosť? vraví si tkáč a zabúcha na železnú bránu.

Nikto sa neozval.

Tkáč poznove zabúchal na bránu. Nato v pevnosti zhurtovalo a hrubý hlas sa opýtal:

Kto sa to opovažuje dobíjať do pevnosti devov? Povedz, kto si!

Tkáč sa zachvel od strachu a nemohol vypovedať slovka.

Devovia si mysleli, že to prišiel bohatier, ktorý sa chce pustiť s nimi do boja, a rozhodli sa vyskúmať, aký je veľký a mocný.

Jeden z devov hodil do tkáča svoju voš a tá bola ani riadny šváb.

„Z toho vidíš, akí sme my devovia," zakričal na tkáča. ,,A teraz hoď ty sem svoju voš!"

Tkáč vybral z kapsy korytnačku a prehodil ju ponad múr. Devovia sa zľakli:

„Ak on má takéto vši, akýže musí byť sám!" vraveli si.

Druhý dev prehodil tkáčovi vlas zo svojho fúza. Vlas bol hrubý ani potkaní chvost.

Tkáč vytiahol z kapsy konský chvost, rozohnal sa a prehodil ho ponad múr.

Devovia boli presvedčení, že konský chvost je bohatierov fúz, a náramne sa preľakli.

„Veď je toto fúz z dajakej obludy!" vraveli si. „Vyskúšajme ho ešte do tretice. Nech nám ukáže, aký má hlas."

Najväčší z devov zareval z celej sily:

„Hej, ty velikán! Ohlás sa, aby sme počuli, aký máš hlas!"

Od jeho strašného revu sa tkáč ledva na nohách udržal a už načisto nebol schopný preriecť slova. Vtom mu zišiel na um býčí roh, vytiahol ho a zatrúbil, ako len vládal.

Hlas roha sa rozľahol naširoko-ďaleko. Devovia v pevnosti sa vydesili.

„Ten bohatier nás všetkých zahubí!" kričali v strachu a rozleteli sa každý inou stranou.

Tkáč stál pred bránou, počúval-načúval, v pevnosti nastalo mĺkve ticho. Potisol bránu, otvorila sa. Vošiel dnu. Tam všetko prázdne, iba v najvzdialenejšej zamknutej komnate našiel dievčinu, a to takú utešenú, akú ešte v živote nevidel.

„Čo si ty za mocného bohatiera, keď sa ťa ešte aj devovia naľakali!" čudovala sa dievčina. A rozpovedala tkáčovi, ako ju devovia uniesli z domu.

Tkáč ju vyviedol z pevnosti a zaviedol k jej rodičom.

V tom kišlaku hneď všetci zvedeli, že prišiel znamenitý bohatier, víťaz nad devmi, a prosili ho o pomoc. Lebo do ich kišlaku sa naučil chodiť medveď, obrovský medvedisko.

„Iba ty sa mu vyrovnáš silou," vraveli ľudia tkáčovi.

Tkáč sa síce chvel od strachu, ale nemohol odoprieť pomoc. Prikázal ľuďom, aby vykopali jamu pod morušovým stromom.

„V tej jame budem striehnuť na medveďa," vysvetlil im.
Večer vliezol do jamy a pritajil sa tam.

O polnoci začul medvedí rev. Od strachu mu na celom tele naskočili zimomriavky. Medveď šiel rovno k jame. Keď sa mu už hlava ukázala nad jamou, tkáč od strachu vykríkol hrozným hlasom. To medveďa tak prekvapilo, že sa vztýčil na zadné nohy a odskočil. Pritom sa zasekol hlavou medzi konármi moruše, a nech sa akokoľvek namáhal, nepodarilo sa mu vyslobodiť. Ostal visieť na strome.

Obyvatelia kišlaku užasli nad silou bohatiera, ktorý tak chytro premohol obrovského medveďa. Všetci víťaza oslavovali.

O nejaký čas napadli ten kišlak zbojníci. Obyvatelia bežali k tkáčovi a prosia ho:

„Ty jediný si naša nádej. Zachráň nás pred zbojníkmi!"

Neborák tkáč nikdy nemal v ruke zbraň, ale odoprieť ľuďom nemohol. Prikázal, aby mu doviedli najstaršieho, celkom vyciveného koňa, obliekol sa do bieleho, vysadol na koňa, dal sa priviazať k sedlu povrazmi a pobral sa z kišlaku.

Kôň, čo aj bol na pohľad vychrtnutý, mal v sebe bojovú iskru. Len čo zočil v diaľke nepriateľských jazdcov, rozbehol sa cvalom proti nim. Tkáč ho nevládal zastaviť. Od strachu sa chytil mladého topoľa pri ceste. Lenže kôň sa mykol a topoľ ostal v tkáčovej ruke aj s koreňmi. V zúfalstve sa tkáč chytil druhou rukou mladého bresta. Koňa však ani to nezastavilo v cvale a brest sa aj s koreňmi ocitol v jazdcovej ruke. Zbojníci hľadia: uháňa proti nim bohatier celý v bielom, v jednej ruke drží topoľ a v druhej brest.

Zmocnil sa ich taký úžas, že sa chytro zvrtli a rozutekali každý inou stranou. Tkáčov kôň sa zastavil iba vtedy, keď už po zbojníkoch neostalo ani stopy.

Ľudí z kišlaku ohromila bohatierova smelosť. Uvítali ho s veľkými poctami.

Ale tkáčovi sa už zunovalo nosiť bohatiersku slávu a pritom žiť v ustavičnom strachu. Pomyslel si sám pre seba: Tri razy sa mi podarilo uvrznúť z nešťastia, ale na štvrtý ktože vie, ako by bolo!

V noci nebadane ušiel z kišlaku a pobral sa domov. Vrátil sa do svojej dielne, natešený si sadol za svoje krosná a poznove začal tkať súkno.