Zlatá čaša

Zlatá čaša (Rozprávka)
ROZPRÁVA SA, ŽE ZA STARÝCH dávnych čias žil chán Sanad.

Ten chán sa rozhodol, že prejde so všetkým svojím ľudom do iného kraja, kde je viac dobrých pastvín. Lenže cesta do toho kraja bude veľmi dlhá a neobyčajne namáhavá.

A tak nedlho pred odchodom vydal chán takýto rozkaz:

„Chystáme sa na ťažký pochod, a preto nevezmeme so sebou starých ľudí - zdržovali by nás v ceste. Všetkých starcov a stareny treba pred odchodom pobiť. Kto by rozkaz neuposlúchol, čaká ho najprísnejší trest."

Ľúto bolo ľuďom vyplniť krutý rozkaz. Ale báli sa trestu, a tak predsa len poslúchli.

Našiel sa však mládenec, ktorý nezdvihol ruku na svojho staručkého otca. Ten mládenec sa volal Cyren. Dohovoril sa s otcom, že ho v koženom vreci potajomky prepraví do nového kraja. A tam sa už uvidí...

Vydali sa na cestu: chán Sanad, všetci jeho poddaní, aj všetky čriedy a stáda. A spolu s nimi, v koženom vreci na konskom chrbte, uberal sa aj Cyrenov otec. Cyren mu potajomky dával jedlo i vodu, a na miestach, kde odpočívali, uprostred tmavej noci rozväzoval vrece, aby si starký mohol vystrieť stŕpnuté údy.

Putovali veľmi dlho, až napokon prišli k moru. Chán rozhodol, že sa tu zastavia a prenocujú.

Ktosi z jeho sprievodu podišiel na breh mora a zbadal, že sa na morskom dne čosi blyští. Prizrel sa lepšie - bola to veľká zlatá čaša nevídaného tvaru. Bez otáľania to oznámil chánovi: tak a tak, na morskom dne, a to hneď pri samom brehu, leží drahocenná zlatá čaša.

Chán Sanad vydal rozkaz, aby tú čašu vytiahli.

Skočil do mora prvý mládenec, nevrátil sa. Skočil druhý, aj ten ostal v mori. A tak isto tretí, štvrtý, piaty... ani jeden sa viac nevynoril. Pomaly prichádzal na rad mladý Cyren.

Rozbehol sa Cyren k otcovi:

„Prišiel som sa rozlúčiť, otec," hovorí. „Obaja musíme zahynúť."

„Čo sa stalo, prečo by si mal zahynúť?" spytuje sa starec.

Cyren mu rozpovedal, ako musia všetci rad-radom skákať do mora po zlatú čašu a ako sa odtiaľ nik nevracia. A keď tam zahynie on, Cyren, ľudia nájdu vo vreci jeho otca a zabijú ho.

Starec hovorí:

„A nebude to tak, že sa tá zlatá čaša v mori iba zrkadlí? Povedz mi, čo je tam nad morom?"

„Čnie tam vysoký útes," hovorí Cyren.

„Tak sa vyškriab na ten útes."

Cyren sa pobral k skalnému útesu a začal sa naň škriabať. Bolo to veľmi namáhavé, dokrvavil si ruky aj tvár, roztrhal celý odev. Napokon už bol pod samým štítom a zazrel na ňom utešenú času, ako sa jagá v slnci. Bola takmer na dosah, ale na celkom neprístupnom mieste. Čo robiť?

Vtom sa na skale zjavilo niekoľko sŕn. Pokojne stáli a pozerali zo svojej výšky. Tu Cyren vykríkol mocným hlasom a srny sa splašene rozbehli, pričom zrútili zlatú čašu. Čaša padala rovno k mládencovi a on ju šikovne chytil.

Natešený ju zaniesol chánovi.

„Ako si ju dostal z mora?" zvedavý bol chán.

„Čaša nebola v mori, ale na útese, ktorý čnie nad morom. V mori sa jagal iba jej odraz."

„Ako si na to prišiel?" čuduje sa chán.

„Dovtípil som sa."

Chán sa už viacej nevypytoval a Cyrena prepustil.

Na druhý deň sa všetci pohli ďalej. Šli dlho a časom sa dostali do šíreho pustinného kraja. Zem bola dopukaná od slnca, tráva spálená a nikde ani riečky, ani studne. Ľudia aj statok trpeli neznesiteľným smädom. Chán rozposlal ľudí, aby hľadali vodu, ale všetko márne: naširoko-ďaleko nebolo vidieť nič, iba suchú, rozpálenú zem. Všetkých sa zmocnil strach: vari im prichodí zahynúť?

Cyren zašiel potajomky k otcovi a vraví mu:

„Čo by sa tu dalo robiť, otec! Ľudia i statok hynú od smädu."

Starec mu vraví:

„Pusťte trojročnú kravu a choďte za ňou. Kde zastane a bude oňuchávať zem, tam kopte."

Cyren hneď pustil trojročnú kravu a sledoval ju. Krava zohla hlavu až k samej zemi a šla-šla a hľadala. Napokon zastala a hlasno oňuchávala rozpálenú zem.

„Tu kopme!" povedal Cyren.

Začali kopať a čoskoro prišli na podzemný prameň. Vyrinula sa studená čistá voda. Všetci sa napili a hneď boli plní radosti a nádeje.

Chán si zavolal Cyrena a spytuje sa:

„Ako sa ti podarilo nájsť prameň?"

„Našiel som ho podľa istých znakov," odpovedal Cyren.

Osviežili sa, oddýchli si a pobrali sa ďalej.

Po mnohých dňoch zastali, že si dožičia dlhší odpočinok. Lenže v noci nečakane prišiel lejak a zahasil im oheň. Nevedeli, čo robiť. Boli premoknutí, triasli sa od zimy - a dážď sa ustavične cedil.

Vtom ktosi zbadal vatru na vzdialenom vrchu. Chán ihneď vydal rozkaz, aby bežali na ten vrch a doniesli ohňa.

Vybrali sa viacerí. Prvý, druhý aj tretí prišli k vatre, čo blčala pod hustou jedlou, a vypýtali si od poľovníka oheň. Poľovník im dal po horiacej hlavni, lenže kým bežali k svojim, dážď im hlaveň zahasil a oni sa vrátili bez ohňa. Chán sa nahneval a všetkých, čo šli po oheň a vrátili sa bez neho, dal popraviť. Noví a noví ľudia museli bežať k vzdialenej vatre a všetci sa vracali po smrť. Už prichádzal rad na Cyrena.
Cyren sa znova pobral k otcovi a spytuje sa:

„Poraď, čo robiť, otec. Ako sa dá v daždi doniesť oheň z vrchu až sem?"

Starec mu vraví:

„Neber hlaveň, každá ti cestou alebo zhorí, alebo ju dážď zahasí. Vezmi si so sebou hrniec a naber doň žeravého uhlia."

Cyren spravil podľa otcovej rady a doniesol z ďalekého vrchu plný hrniec žeravého uhlia. Hneď rozložili vatru, obsušili sa, zohriali, navarili váry.

Keď sa chán dozvedel, kto doniesol oheň, zasa si dal Cyrena zavolať.

„Teda taký si ty!" osopil sa naňho. „Vedel si, ako sa dá oheň doniesť, ale čušal si, nikomu si nepovedal!"

„Nevedel som, ako sa dá doniesť."

„A potom si sa ako dozvedel?"

Darmo sa Cyren vykrúcal, napokon musel s pravdou von, že i teraz i predtým si počínal podľa otcovej rady.

„A kdeže je tvoj otec?"

„Celou cestou ho veziem so sebou v koženom vreci."

Chán Sanad si dal starca priviesť a vraví mu:

„Odvolávam svoj príkaz o starých ľuďoch. Starci nie sú mladým na prekážku. Sú skúsení a múdri. Nemusíš sa už viac schovávať, starec, pôjdeš slobodne s nami."