Dobrý strelec

Dobrý strelec (Rozprávka)
BOLO TO KEDYSI VEĽMI DÁVNO. Na malom ostrovčeku žili v brezovom čume muž a žena. Len sami dvaja, lebo detí nemali. Ostrovček bol naširoko-ďaleko obklopený vodou, odnikiaľ nebolo vidieť zem.

Dlho tam žili. Tak veľa rokov, že keby ich začali rátať, aj by sa v rátaní pomýlili. Neraz sa im veru zacnelo. Hovoria si jeden druhému:

„Už to inak nebude, ako že na tomto ostrove aj umrieme a hlas ďalšieho človeka nezačujeme."

A tu ich postretla nečakaná radosť: narodil sa im synček. Utešené chlapčiatko, zdravé a pevné.

Otec rozmýšľa:

Ako ho pomenovať? Aké mu dať meno?

Nič nevedel vymyslieť. Až si tu jedného dňa všimol: synček leží na sobej koži a nespúšťa oči z poľovníckeho luku. Vtedy mu zišlo na um meno pre syna: Net-Pos-Chu, Dobrý strelec.

Rastie Net-Pos-Chu rýchlejšie ako tráva. Čoskoro je z neho veľký a mocný mládenec, naozajstný bohatier. Veľkého bieleho vtáka si chytil a všade chodí s ním.

Poprezeral si syn celý ostrovček, preskúmal každý strom, každý ker a každý kameň. Viac už nieto čo obzerať. Spytuje sa otca:

„Je ešte niekde zem?"

„Je, ibaže ďaleko, za vodou."

„A sú okrem nás ešte iní ľudia?"

„Sú, pravdaže. Veľmi veľa ľudí!"

Tu povie Dobrý strelec svojmu bielemu vtákovi:

„Zaleť pozrieť, či je zem ďaleko, a dobre si všimni, ako tam ľudia žijú.

Keď sa to dozvieš, vrátiš sa sem a všetko mi rozpovieš."

Biely vták strepotal krídlami a odletel.

Tri razy slnce vyšlo a tri razy zapadlo, a vták sa nevracal. Keď sa napokon vrátil, mal od únavy perie úplne čierne.

„Nenašiel som ani zem, ani ľudí," hovorí. „Všade je len voda a voda..."

Vypočul ho Dobrý strelec a vraví:

„Ako vidieť, musím sa vypraviť sám."

Otec a mať ho odhovárajú:

„Nechoď. Nikde nenájdeš toľko rýb a všetkého."

A syn im nato:

„Hádam si myslíte, že sa mi jediva máli?"

Otec a mať ho prosia:

„Počkaj aspoň, kým ti ruky-nohy zmocnejú!"

„Mám ja už dosť sily," vraví syn.

„A ak ťa stihne nešťastie? Ak ťa, keď pôjdeš horou, chytí menkv, lesný duch?"

„Nebojím sa ja menkva," vraví syn. „Ak ma chytí, bude ma musieť aj pustiť."

Ničím sa nedá odstrašiť.

Urobil si on mocný kajak, vzal si luk aj veľa striel s rozdvojeným ostrím, odobral sa od otca a mamky - a sadol do člna.

Slnce sa dvíha, preputuje po oblohe a potom sa spúšťa, znova sa dvíha, znova spúšťa - a Dobrý strelec sa len plaví a plaví...

Zaberá veslami a rozhliada sa okolo, či niekde nezočí zem. Nie, zeme nikde...

Napokon predsa zazrel v diaľke vrchovce vysokých smrekovcov. S novou chuťou sa zaprel do vesiel. Dostal sa k brehu, vystúpil z člna a nevie sa prenačudovať, koľko je tu zeme: konca jej nevidieť...

Ide mladý bohatier a vtom zočí osiku: velikánsku, štyria chlapi by ju rukami neobčiahli. Korene jej nad zem vystúpili a dohora sa vyhli. Natiahol Dobrý strelec tetivu, pustil strelu rovno pod korene a pritom si myslí:

Ktohovie aký zver odtiaľ vybehne: azda lasica, alebo rosomák, alebo hádam soboľ, alebo líška.. ?

A tu vyjde spod koreňov starenka. Kričí na mládenca:

„Kto si a prečo strieľaš do môjho bývania?"

Dobrý strelec odpovedá:

„Priplavil som sa z ďalekého malého ostrova. A do tvojho bývania som nestrelil so zlým úmyslom. Vari som mohol tušiť, že pod koreňmi osiky býva človek?"

„A načo si sem prišiel?" spytuje sa starenka. „Čo tu hľadáš?"

„Chcem vidieť, ako sa tu ľuďom žije."

„Zle sa im žije. Hynú od hladu. A na vine je Veľký starec. Nedovolí im ani ryby loviť, ani na zver poľovať."

„Ale ja chcem, aby sa ľuďom dobre žilo," vraví bohatier. „A preto sa vyberiem proti Veľkému starcovi a premôžem ho!"

„Vidím, že si mládenec bohatierskej sily," vraví starenka, „ale sám proti

Veľkému starcovi aj tak neobstojíš. Iba ak by som ti ja pomohla."

„Tak mi teda pomôž, starenka!"

Vošla starenka do svojho bývania pod koreňmi osiky a hneď sa zas vrátila. V rukách držala myšaciu kožku s labkami aj zubmi, jastrabiu kožku so zobákom a pazúrmi, nôž a železnú strelu. Hovorí bohatierovi:

„Keď hodíš na seba túto myšaciu kožku, premeníš sa na myš. A keď hodíš jastrabiu, bude z teba jastrab. Táto železná strela nikdy neminie cieľ. A tento nôž sa nikdy ani nezatupí, ani nevyštrbí. No a teraz už choď, teraz už v boji obstojíš."

Poďakoval sa bohatier starenke a pobral sa v tú stranu, kade mu ukázala.

Cestou si zmyslel vyprobovať jej dary. Vysoko na oblohe zočil vtáka a vystrelil doň starenkinu strelu. Vták mu padol k nohám. Podišiel Dobrý strelec k starému cédru a sekol doň nožom. Zvalil sa hrubý céder ani steblo trávy. Bohatier prešiel prstom po ostrí, nebolo ani vyštrbené, ani zatupené.

Ide Dobrý strelec, okolo seba sa rozhliada, všetko si pozorne všíma.

Nevidieť na stromoch jediného vtáčika, nevidieť na zemi jedinej stopy po zveri.

Kdeže sa podeli vtáky a zver?

Dlho tak išiel, keď tu odrazu zočí mocnú železnú sieť natiahnutú od zeme až po oblaky. Hodil on na seba myšaciu kožu a hneď sa premenil na myš.

Podliezol železnú sieť a znova sa premenil na človeka, kráča ďalej vo svojej bohatierskej podobe.

Išiel dlho, veľmi dlho. Napokon sa dostal do kraja, kde býval Veľký starec.

Vyškriabal sa na vysoký smrekovec, sadol si na hrubý konár, rozhliada sa naokolo.

Vidí ležať na zemi obrovského strašného starca. Keby sa zdvihol, bol by vyšší od najväčšieho cédra. Započúval sa starec, pozrel na južnú stranu. Aj Dobrý strelec pozrel na južnú stranu. Letia odtiaľ vtáci, veľký kŕdeľ. Vtom starec zdvihol ruku, mávol a dúchol... Vtákov ani čo by víchrica schytila, krútia sa a zmietajú, až kým sa neobrátili naspäť...

Čo len bude ďalej? myslí Dobrý strelec.

Zjavili sa zvery, krásne zvery: losy, líšky, sobole, medvede, kuny, veverice... Ako ich starec zočil, pohol nohou. Nastal huk a lomoz - zvery sa zľakli a bežia naspäť...

Neuvidia poľovníci na tej strane ani pierko, ani srsť, pomyslel si Dobrý strelec. Pohynú od hladu. Veľkého starca treba zahubiť, zaviňuje priveľa zla.

Založil na tetivu jednu zo svojich striel s rozdvojeným ostrím a pustil...

Veľký starec zavrčal, vytiahol si strelu zo šije, poobzeral sa a zočil na smrekovci bohatiera. Vystrel ruku, že ho chytí. Ale Dobrý strelec si už stihol hodiť na seba jastrabiu kožku. Len čo to urobil, premenil sa na jastraba a vyletel vysoko nad smrekovec.

Veľký starec sa tak najedoval, že mu tvár očernela ani železný kotol.

Vyskočil a pustil sa za jastrabom. Dúcha naň, rukami rozhadzuje. Zdvihla sa strašná búrka - stromy sa kníšu, z cédrov padajú šušky... Prihnal Veľký starec jastraba k železnej sieti. Vyletel jastrab povyše oblakov a dostal sa na druhú stranu. Ale ani Veľký starec nezaostáva. Preskočil ponad sieť a chce jastraba chytiť... Padá jastrab na zem ani kameň, a len čo dopadol, premenil sa na Dobrého strelca. Schoval sa za veľký céder, založil na tetivu strelu, čo dostal od starenky, zacielil... a strelil zlému starcovi rovno do srdca. Zavyl starec, zaškrípal zubmi a zvalil sa, až to zadunelo.

Ani čo by spadol na zem veľký strom.

Tu zvolal Dobrý strelec mocným hlasom, zvoláva ľudí.

„Niet už viac Veľkého starca, dobrí ľudia! Už vám nik nebude brániť v poľovačke na zver ani v love na ryby."

A podal ľuďom nôž, ktorý dostal od starenky.

„Sekajte do železnej siete!"

Posekali ľudia železnú sieť na drobné kúsky, a nôž sa pritom ani nevyštrbil, ani nezatupil.

Od tých čias sa v tom kraji žije ľuďom dobre: v riekach je hojnosť rýb a v horách veľa zveriny. Stačí pre všetkých.

Dobrý strelec sa už nevrátil na malý ostrovček. Ostal tu a chodil s ľuďmi loviť ryby a poľovať na zver.