Rozprávka o bohatierovi Viš-Otyrovi

Rozprávka o bohatierovi Viš-Otyrovi (Rozprávka)
NA HORNOM TOKU RIEKY Onku-jach, ktorá vteká do mnohovodného a mnohorybného Obu, žilo sedem bratov a ôsma sestra. Bratia boli pevní ako horské bralá, ako riečne skaly. A sestra nežná ako jarný kvietok. Ani mesiac, ani slnce nevideli ešte takú krásu. Na dlhých vrkočoch nosila medené terčíky, ktoré mali podobu vtáčikov. Keď skrútila hlavu, medené terčíky zazvonili, ani čo by vtáčiky zaspievali.

Jedného dňa najmladší brat vyparatil takýto žart: vzal luk, pustil strelu a zrazil medeného vtáčika zo sestrinho vrkoča. Ani by to nebola zbadala, nech sa bratia nerozosmejú. Lenže oni sa rozchichotali. Sestra sa nahnevala, vymykla najmladšiemu luk a tak napäla tetivu, že sa luk zlomil. Najstarší brat sa chcel najmladšieho zastať, natiahol svoj luk a jedinou strelou zostrelil zo sestriných vrkočov sedem medených vtáčikov.

Nato sestra vykríkla:

„Zato, že ste zostrelili moje medené vtáčiky, nebudete už mať šťastie pri poľovačke na vtáky! A ani bývať už s vami nebudem! Urazili ste ma, preto odídem od vás do hory."

Aj bratia sa urazili.

„No tak si choď!" zakričali jej.

Sestra odišla. Bratia za ňou ani nebežali, ani ju nehľadali. Mysleli si: vytúla sa po hore a vráti sa domov. Ale ona sa nevrátila. Neskôr sa dozvieme, čo sa s ňou stalo.

V mestečku na brehu mnohovodného a mnohorybného Obu býval mladý bohatier Viš-Otyr.

Vyšiel si on raz ráno z domu, hlavu zdvihol, na jasnú oblohu sa zahľadel. Videl, ako letí kŕdeľ kačíc-chochlačiek a s nimi čierny havran Ostrý Zobák. Viš-Otyr hodil na zem kúsok mäsa. Kačice preleteli, ale čierny havran sa spustil dolu a mäso zožral. Potom zakrúžil Viš-Otyrovi ponad hlavu a hovorí:

„Viš-Otyr, slávny bohatier, dokedy sa budeš len tak ponevierať? Počúvaj, čo ti poviem. Na hornom toku rieky Onku-jach býva sedmoro bratov. Tí majú sestru takú utešenú, akú ešte ani slnce, ani mesiac nevideli. Urazili bratia svoju sestru, vysmiali sa jej, medené vtáčiky jej z vrkočov zostrelili. Odišla dievka do hory a tam ju chytil lesný duch Menkv-Ojka, velikánsky, trojsiahový. Odvliekol ju do svojho lesného mesta. Mal by si ju od Menkva vyslobodiť a oženiť sa s ňou."

Havran Ostrý Zobák dopovedal a letel ďalej.

Viš-Otyr zasmútil, zadumal sa. Domov sa ani nevrátil, len sa hneď pobral k svojmu staršiemu bratovi.

Prišiel k nemu, otvoril ťažké dvere, urobené z celých kmeňov smrekovca, a prekročil vysoký prah. Veľa času prešlo, odkedy sa bratia nevideli. Zvítali sa, sadli si, do reči sa dali. Viš-Otyr hovorí:

„Je na svete utešená dievka, sestra siedmich bratov. Takú krásu ešte ani slnce, ani mesiac nevideli. Odišla od bratov, lebo ju urazili, a v hore ju potom Menkv-Ojka chytil a do svojho lesného mesta odvliekol. S tou dievkou by som sa chcel oženiť.

Čo povieš na to, môj starší brat?"

Starší brat neodpovedá. Sedí s ovesenou hlavou. Kým mlčal, bol by sa kotol s rybami tri razy uvaril. Napokon zdvihol hlavu, pozrel na mladšieho brata a vraví:

„A vieš ty, aký je lesný duch Menkv-Ojka? Strašný! Na tri siahy vysoký a na tri široký. Kosti má mocnejšie od železa a svaly tvrdšie od kameňa. V lesnom meste je menkvov ani mravcov v mravenisku. Vták nepreletí jeho mesto od kraja do kraja, v polovičke spadne od únavy. Človek to mesto okom neobsiahne, ledva ho dopoly uvidí.

Nechoď ty ta, brat môj, lebo zahynieš."

„Milý brat," hovorí Viš-Otyr, „ale či môžeme nechať tú dievku bez ochrany?"

Starší brat odpovedá:

„Mala predsa ochranu -- sedem bratov, pevných ani horské bralá, ani riečne skaly. Sama od nich odišla, sama si je na vine."

Viš-Otyr sa nahneval, z miesta vyskočil. Dlážkové dosky sa pod ním prehli ani rybacie rebrá. Vykročil k dverám, ale na prahu sa obrátil:

„Ty nie si človek, ty si kameň! Iba nože na tebe brúsiť!"

Vybehol, dverami tresol. Nech nie sú tak pevne urobené, boli by sa brvná smrekovca načisto rozsypali.

Vrátil sa Viš-Otyr domov, no nevie si nájsť miesta. Dal variť do kotla sobiu hlavu.

Hlava sa uvarila, ale Viš-Otyr nemôže prehltnúť ani kúsok mäsa.

„Keď mi môj brat odoprel pomoc, pôjdem sám," hovorí si.

Vyšiel na breh rieky, spustil na vodu sedemsiahový čln. Len čo si doň sadol, pribehla na breh jeho sestra a chytila čln za kormu.

„Nechoď, drahý braček!" kričala. „Kde by si šiel sám! Zahubia ťa v tom ďalekom kraji, o život tam prídeš! Ostaň doma!"

Viš-Otyr na to neodpovedal. Plesol po vode železným veslom, až to zazvonilo, čln sa vymykol sestre z rúk a poskočil doprostred rieky.

Tuho vesluje mladý bohatier. Tak tuho, až sa od toho búrka zdvihla a zaburácal hrom. V bližších osadách popadali ľudia na zem od silného vetra, vo vzdialenejších osadách dohora hľadia a čudujú sa, kde sa vzalo hrmenie, keď je obloha čistá.

Tri dni a tri noci vesloval Viš-Otyr. Na štvrtý deň zočil v diaľke mesto lesného ducha. Priplával k brehu, vystúpil z člna a myslí si:

Ak pôjdem takto, menkvi ma hneď zbadajú.

Premenil sa na parohateho soba a chvíľu bežal tak. Potom si pomyslel:

Menkvi majú bystrý pohľad. Ak dlho takto pobežím, spoznajú ma.

A premenil sa na jastraba. Urobil dva kruhy popod oblohu a letel vpred.

Mesto Menkv-Ojku bolo už celkom blízko. Jastrab Viš-Otyr si húta:

Ani takto nemôžem dlho letieť, lebo sa menkvi dovtípia.

Premenil sa na krátkochvostú jaštericu a plazí sa pomedzi trávu, pomedzi lístie.

Takto ma azda nezbadajú.

Dobehol až k ohrade. Vysočiznú ohradu mali menkvi. Palisády až po samé nebo: vrchnými koncami sa mračien dotýkajú a spodnými hádam až do podzemného sveta vbehli. Nikde ani škáročky, cez ktorú by sa dalo prekĺznuť. Viš-Otyr-jašterica sa vopchal do pukliny v brvne a sedí. Potom si povie:

Dokedy tu mám sedieť? Na čo čakám?

A začal prosiť Vrchného ducha:

„Vypočuj ma, Vrchný duch, pošli horúčavu, ktorá by trvala sedem dní a sedem nocí!"
Vypočul Vrchný duch Viš-Otyra a poslal horúčavu. Takú horúčavu, až lístie na stromoch uvädlo, tráva ožltla a zem sa celá dopukala.

Menkvi-starci a menkvi-stareny si v meste jamy vykopali a schovali sa do nich. A mladí menkvi sa vo vode špľachocú.

Viš-Otyr jednostaj len v pukline sedí - teraz už dobre vie, na čo čaká. Čaká, čaká, až sa napokon dočkal. Na tretí deň vyšlo z mesta desať žien, uberajú sa k rieke. Deväť z nich sú ženy-menkvi, najstaršia je sestra Menkv-Ojku. Tenká a dlhá, aj meno má dlhé. Nazývajú ju: Žena-suchá-ako-tráva-kníšúca-sa-vo-vetre.

A desiata... Nie veru, tú krásu nezrodili menkvi! Oči má ani čierne ríbezle, líca rumenné, vrkoče až po kolená, a na koncoch vrkočov medené vtáčiky sedia a spievajú.

To je tá krása, o ktorej hovoril čierny havran.

Začali sa ženy kúpať. Načľapotali sa do chuti, vyšli z vody a obliekajú sa. Vtom krásna dievka skríkne:

„Jaj, vliezlo mi do rukáva akési zvieratko!"

Bol to Viš-Otyr v podobe jašterice.

Žena-suchá-ako-tráva-kníšúca-sa-vo-vetre schytila dievkinu košeľu a vytriasla ju.

Ale Viš-Otyr sa už premenil na ihlu, zapichol sa do rukáva a dobre sa drží.

Obliekli sa ženy a vracajú sa do mesta. Už sú pri bráne.

Viš-Otyr-ihla si myslí:

Na čo čakám? Treba urobiť, čo som si zaumienil.

Vykĺzol z rukáva, spadol na zem a premenil sa na medveďa. Schytil dievku chlpatými labami a beží.

Či už bežal dlho a či krátko, no dobehol k svojmu člnu. Tu sa znova premenil na bohatiera Viš-Otyra, stal sa samým sebou. Keď ho dievka zočila, veľmi sa zaradovala a usmiala sa naňho.

Viš-Otyr sa spytuje:

„Ktorým smerom veslovať? Chceš sa vrátiť k svojim bratom, alebo pôjdeš so mnou a staneš sa mojou ženou?"

Dievka odpovedá:

„Kde ty, ta i ja. Zachránil si ma od strašného Menkv-Ojku, budem ti za to vernou ženou."

Priplavili sa do Viš-Otyrovho mesta. Hneď na druhý deň začal Viš-Otyr svoje mesto opevňovať. Vztýčil sedem radov palisád a znútra postavil ochodzu, aby sa dalo lepšie strieľať. Veď nie hocikomu uniesol nevestu, ale samému Menkv-Ojkovi! Ten mu urážku neodpustí!

Žije si Viš-Otyr s mladou ženou, šťastlivo si nažívajú. Neprešiel rok, a narodilo sa im dieťatko: utešený chlapček, budúci bohatier.

Zmajstroval Viš-Otyr pre syna brezovú kolísku a žena ju zavesila pri obloku. Kolíše svojho synčeka a spieva mu:



Kolíšem si svoje dieťatko

v brezovej kolíske so železnou obručou.

Kolíšem si svoje dieťatko

v brezovej kolíske s mocnou obručou.

Kolíšem si svoje dieťatko

päťprstou nohou s piatimi prstami.

Tvoje rúčky sú ako mladé stromčeky,

tvoje nôžky sú ako mladé stromčeky...



Rozplakalo sa dieťatko, mať ho vzala z kolísky a pritom mu spieva:



Vyberiem si ťa z brezovej kolísky

s mocnou obručou,

zodvihnem si ťa päťprstou rukou

s piatimi prstami,

budem s tebou chodiť po drevenej dlážke

s desiatimi doskami...



Vystiela mať kolísku suchým, teplým machom. A ako ju vystiela, chĺpok machu jej vypadol von oblokom. Letela tade sýkorka, uchytila mach a ufrngla.

Prešiel už celý rok, a Menkv-Ojka sa nevie uspokojiť. Cnie sa mu za nevestou, za krásnou malou ženou. Jednostaj sa každého vypytuje, či ju nevidel, či nepočul, kde by mohla byť. Svojej sestry sa vypytuje:

„Ty si sa s ňou bola v ten deň kúpať, rozpovedz mi to ešte raz."

Žena-suchá-ako-tráva-kníšúca-sa-vo-vetre odpovedá:

„Vracali sme sa od rieky, a keď sme už prichodili k bráne, odrazu - ani čo by zo zeme vyrástol - zjavil sa medzi nami medveď. Uchytil malú ženu a bežal s ňou preč.

Viac o tom neviem."

Menkv-Ojka zreval a rozbehol sa do hory.

Tri dni v hore zúril, stromy z koreňov vytrhal. Ku koncu tretieho dňa padali na mesto chlpy medvedej srsti, medvedie pazúry a medvedie zuby.

Vrátil sa Menkv-Ojka strašnejší ako búrka, černejší ako mrak. Vraví svojej sestre:

„Bil som medvede, mlátil som tých lesných starcov, na kusy som ich trhal... Ale svoju malú zajatkyňu som u nich nenašiel. Povedz, čo o tom ešte vieš?"

Zatriasla sa od strachu Žena-suchá-ako-tráva-kníšúca-sa-vo-vetre.

„Milý môj brat, neviem už nič. Nič viacej som nevidela, ani nepočula."

Vypytuje sa Menkv-Ojka všetkých zverov, čo okolo bežia, všetkých vtákov, čo okolo preletujú, všetkých rýb, čo tade plávajú. Nikto však malú ženu nevidel, ani o nej nepočul.

Zasmútil trojsiahový lesný duch. Uprostred mesta si lavicu postavil, sadol si na ňu a plače. Plače a narieka, slzy mu tečú prúdom.

Tak presedel celý rok.

Letel raz ponad mesto čierny havran Ostrý zobák. Menkv-Ojka zdvihol hlavu a spytuje sa:

„Ty všade ponad zem lietaš a všetko vidíš. Nevidel si tam niekde moju zajatkyňu, krásnu malú ženu?"

Havran mu vraví:

„Viem, kde je tá krásavica, videl som ju. Ale nepoviem ti kde, čo ako by si prosil.

Lebo keď sa vraciaš z poľovačky, zakaždým ma odháňaš, kúštik mäsa mi nehodíš, kvapku krvi nedožičíš."

Uletel havran. A Menkv-Ojka sa od hnevu a zlosti ešte väčšmi rozplakal.

A tu mu letí ponad hlavu sýkorka.

„Čip-čip! Čo ja viem! Čo ja viem!"

„Čo vieš?" vykríkol Menkv-Ojka.

„Viem, že mojim mláďatkám bude v hniezde teplo. Malej žene, žene bohatiera Viš-

Otyra, sa narodil synček. Mať mu vystlala kolísku machom. A keď dieťa prekladala, chĺpok teplého machu vypadol von oblokom. Ja som si ho vzala a nesiem do svojho hniezda. Čip-čip!"

Trojsiahový lesný duch ihneď prestal plakať. Vyskočil a kričí na celé mesto:

„Pripravte sa, menkvi moji! Pôjdeme vojnou na bohatiera Viš-Otyra, ktorý uniesol moju zajatkyňu, krásnu malú ženu!"

Vystrojili sa menkvi-vojaci a idú. Je ich toľko, že prví už prichádzajú k Viš-Otyrovmu mestu, a poslední ešte len vychádzajú z mesta lesných duchov.

Na čele vojska kráča trojsiahový Menkv-Ojka a popri ňom jeho brat Pirch-Kamka-Sorch-Kamka.

Príde Menkv-Ojka k palisádovej ohrade a kričí:

„Hej, Viš-Otyr, vráť mi moju zajatkyňu, malú ženu! Ak mi ju nevrátiš, potom sa hotuj na boj! Preukáž svoju silu a obratnosť! Uvidíme, kto koho premôže!"

Viš-Otyr schytil svoj kostený luk a vytiahol z tulca strelu. Strela
je dlhá na siahu a kovový hrot na tri štvrte siahy. Založil Viš-Otyr strelu doprostred luka a naťahuje tetivu. Natiahol ju na celú dĺžku strely, aj na celú dĺžku hrota - a pustil.

Dzinn-dzinn! zaspievala strela a trafila Menkv-Ojku do pleca. Z nôh ho zrazila a letí ďalej. Potom sa zabodla do zeme celým kovovým hrotom.

Menkv-Ojka vyskočil a vrhol sa k ohrade. Ťažkým nožom seká palisády a pritom kričí:

„Nanič sú tvoje strely! Kdeže sa ty môžeš so mnou merať!"

Viš-Otyr pustil druhú strelu. Trafila strela lesného ducha do hrude, odhodila ho na tri siahy, preletela ponad hlavy vojska a zabodla sa do zeme až po samé pierka.

Tak sa bili tri dni a tri noci bez jedla a spánku. Viš-Otyrovi zodrala už tetiva kožu z prstov. Vtom počuje, ako Menkv-Ojka kričí:

„Hej, Viš-Otyr, zajesť by sa zišlo a odpočinúť si!"

Prestali sa biť. Viš-Otyr vošiel do domu. Mladá žena mu berie z ruky luk a stavia do kúta. Rukávom mu utiera z čela pot. Ponúka mu jedlo a nápoj. Ale on neje, svojej sestre vraví:

„Bež k nášmu staršiemu bratovi a povedz mu, že mi už tetiva zodrala kožu z prstov a že som na konci so silami. Či by mi neprišiel na pomoc. Bež podzemnou chodbou, čo vedie od môjho mesta k mestu nášho brata."

Pribehla sestra k staršiemu bratovi a vraví mu:

„Starší brat, poď na pomoc mladšiemu bratovi. Tri dni a tri noci už bojuje s lesným duchom, tetiva mu už zodrala kožu na prstoch, je na konci so silami."

Zasmial sa starší brat:

„Či som ja človek? Ja som kameň! Tak mi povedal Viš-Otyr. Ak sa mu zbraň zatupila, nech si ju príde o mňa nabrúsiť! Ja k nemu nepôjdem!"

Zaplakala sestra a podzemnou chodbou sa vrátila nazad. Viš-Otyr ju vypočul a nič neriekol. Poznove berie luk a strely.

Pustil prvú strelu, desiatich menkvov prestrelil. Pustil druhú strelu, pribodol k zemi dvadsať menkvov.

A Menkv-Ojka s bratom posekali už nožmi troje palisád, chytajú sa do štvrtých.

Bili sa ďalšie tri dni a tri noci bez jedla a spánku. Viš-Otyr už nemá zamak sily, na prstoch sa mu už kosti belejú.

„Zastavme boj!" zakričal na lesného ducha. „Treba sa nám najesť a odpočinúť si!"

Menkv-Ojka pristal. I jeho už moril hlad a únava.

Viš-Otyr nešiel domov. Podzemnou chodbou sa pobral rovno k bratovi. Pozdravil svojho staršieho brata. Brat mlčí, slovka neprerečie. Mastnú sobiu hlavu do kotla vložil a kotol nad oheň zavesil. Keď sa mäso uvarilo, najedli sa, napili. A mlčia.

Pri stole stála veľká truhla. Starší brat zdvihol vrchnák a vybral vrece z rysej kožušiny. Z vreca vytiahol brnenie. Ligotavé brnenie, ukované z medených krúžkov a železného drôtu. Jagá sa a mení farbu do strieborna i do zlata. Obliekol sa doň starší brat. Opásal si opasok zdobený ďatlími zobákmi. Vzal do ruky meč. A iba teraz preriekol slovo:

„Tak teda poďme!"

Prišli k Viš-Otyrovmu mestu. Pri palisádach ležal obrovský balvan. Starší brat dupol naň nohou, balvan sa s rachotom rozpadol na kusy. Sype sa kamenné krupobitie na vojsko Menkv-Ojku. Polovicu vojakov pobilo.

Starší brat vytasil meč a kruší nepriateľské vojsko. A Viš-Otyr všade popri ňom. Ak starší brat rúbe vľavo, mladší rúbe vpravo. Ak starší rúbe vpravo, mladší rúbe vľavo. Pobili všetkých menkvov, ktorí ešte ostali po kamennom krupobití.

Spustili bratia meče, hľadia okolo seba. Všetci menkvi ležia bez života, iba lesného ducha nikde niet. Ani jeho brata Pirch-Kamku-Sorch-Kamku.

„Naľakali sa a ušli," vraví starší brat. „Musíme ich prenasledovať. Ktorého si berieš na starosť?"

„Toho, s ktorým som sa bil," odpovedá Viš-Otyr. „Menkv-Ojku."

„Nech je tak," pristal starší brat. „Len si toto dobre zapamätaj: ak nebudeš stačiť so silami, nepovedz ani slovo, iba si pomysli na mňa.

Pustili sa bratia po stopách, starší naľavo, mladší napravo.

Bežal Viš-Otyr, nevedno, či dlho či krátko, až nakoniec našiel 340 lesného ducha.

Sedel na kmeni zvaleného stromu a horko plakal. Keď zočil Viš-Otyra, vyskočil.

„Ako sa ideme biť?" hovorí. „Lukom a strelami, alebo holými rukami?"

„Luky sme už vyprobovali a strely vyskúšali," odpovedá Viš-Otyr. „Ale za pasy sme ešte neskúsili, silu rúk jeden druhému nepoznáme. Tak poďme rukami!"

Pochytili sa. Zem pod nimi až tak duní, stromy sa kníšu ako suché tŕstie. Raz je hore lesný duch, raz zasa Viš-Otyr. No predsa len má trojsiahový Menkv-Ojka viacej sily. Viš-Otyr oslabúva, kosti mu praštia, ruky-nohy sa podlamujú.

Zvalil lesný duch Viš-Otyra na zem, vytiahol nôž a chce mu prerezať hrdlo.

Milý môj brat, myslí si Viš-Otyr, keby si bol tu, nehľadela by mi smrť do očí.

Len čo si to pomyslel, zaplieskali nad nimi krídla a čísi hlas zavolal: Hu-hú! Hu-húúú?

Pozrel hore Menkv-Ojka, povolil stisk rúk. V tej chvíli sa Viš-Otyr spod neho vyšmykol, na zem ho zvalil, pritlačil a vrazil mu nôž do čierneho srdca.

Teraz sa už i sám pozrel hore. Vidí, že na konári sedí výr a hľadí naňho. Vtom výr z konára zoskočil a premenil sa na staršieho brata.

„Menkv-Ojka leží tu a Pirch-Kamka-Sorch-Kamka na druhom konci hory. Nemáme už nepriateľov. Môžeš sa vrátiť k svojej žene a synovi."

Vrátili sa domov, veselú hostinu vystrojili. Pozvali aj siedmich bratov, čo bývali na hornom toku rieky Onku-jach. Viš-Otyrova žena, ich sestra, ich vľúdne privítala, na urážku už zabudla. A bratia už tiež zabudli. Pomerili sa.

Dlho nažíval Viš-Otyr so svojou krásnou ženou v radosti a šťastí. Ich syn vyrastal na bohatiera; na človeka, o akých sa rozprávajú rozprávky a spievajú piesne.

A to je už koniec našej rozprávky.