Zlaté dukáty v prameni

Zlaté dukáty v prameni (Rozprávka)
V Predmieri na hranici troch chotárov, práve tam, kde sa predmierska hora delí s panskou, vyviera prameň. Od nepamäti sa pri ňom ľudia občerstvovali, vyvierala z neho veľmi dobrá voda, vraj viacerí z nej aj ozdraveli.

O studničke sa už dlho vravievalo, že kdesi hlboko na jej dne ležia zlaté dukáty. Darmo z nej však kdekto vyhadzoval mokrú zem, márne kopal v noci, ničoho sa nedokopal. Nakoniec si mohol iba vzdychnúť po úmornej robote:

„Škoda sa namáhať... Tak sa zdá, že každý prameň má svoje dno, ale v tomto ho niet."

A hybaj potom naprázdno domov. Jeden valach však predsa len na tie peniaze naďabil. Raz popoludní, keď slnko veľmi pálilo, pribehol upachtený k studničke, že si vodou z prameňa čelo i ústa ovlaží. Prv však, ako začrel do vody, zadíval sa na hladinu. A tá bola ako najčistejšie zrkadlo. Zazrel v nej všetko, čo mal na sebe. Ešte aj smietku, čo mu padla na líce, keď ležal na medzi.

Tu voda v prameni začala vrieť. Blkotala, klokotala mu pred očami. I bubliny z nej vychádzali skoro toľké ako klobúky. Potom začala sipieť, chrčať a čoraz silnejšie hukotala.

„Klok, klok, klok, kloka - ga, klok!" hučalo valachovi v ušiach a ozývalo sa vo vrchu, čo stál oproti nemu ďalej od studničky. Keď sa valach znovu pozrel do prameňa, od veľkého jasu sa mu v očiach zatemnil celý svet. Ako by aj nie... Na dne prameňa a celkom blízko, na dosah ruky, sa trblietalo toľko dukátov, ani čo by sa bolo na tom mieste rozsypalo velikánske sudisko. To žriedlo muselo mať v sebe veľkú silu, keď vládalo tie dukáty zo dna až navrch vyplavovať. Celkom tak, ako keď ich dakto načrie do priehrštia a potom sťaby od roztopaše vyhadzuje. Valachovi sa rozveselilo srdce, a tak si pomyslel:

„Iba ruku načiahnuť a hneď ich mám v hrsti, koľko len chcem."

A naozaj sa naklonil nad prameň, čo jednostaj bublal, ako keď vrie voda v kotle. I na dno sa zahľadel, ale vtedy mu už po chrbte šibli zimomriavky. Aj hrdlo mu stislo od veľkého strachu. Práve vo chvíli, keď chcel rukou siahnuť do žriedla za dukátmi, sadol si na ne velikánsky čierny vták. Krídla mal ako netopier a nožiská ako najväčší dravec. Oči mu svietili, žiarili, jakživ sa s takým zrakom
nestretol.

Keď čierna obluda nadvihla hlavu a roztvorila zobák, valach zbledol, od ľaku zdrevenel, od studničky sa pohnúť nevládal. Iba mu hlavou preletela myšlienka, čo sa môže teraz stať.

„Keby som sa pošmykol a spadol do vody, nikdy viac by ma už nijaký človek nestretol. Celého by ma ten vták prehltol!"

Ešte šťastie, že pozbieral všetku silu, a keď pocítil, že už aj nohami môže hýbať, hybaj od studničky cvalom preč. Nepamätá sa, že by bol dakedy tak uháňal ako vtedy od toho prameňa. Ale ďaleko nebežal, lebo náhle zastal. Prišlo mu zrazu na um, že azda zle urobil, keď sa tak naplašil. Veď bača jemu i ostatným neraz kládol na srdce, že sa netreba hneď zľaknúť, keď človekovi dačo vbehne do cesty. Vždy je lepšie pozrieť sa každej veci smelo do očí. Nuž sa rozhodol:

„Vrátim sa k studničke a nepohnem sa od nej, čo by tá potvora hneď zo dna vyletela!"

Keď sa blížil k prameňu, ešte zreteľne počul, ako v ňom voda klokoče. Tak sa zaradoval, že si dodal smelosti. Na šťastie peniaze aj naďalej vyskakovali zdola nahor od žriedla, ale vták už na nich nesedel.

„Kam sa len podel?" pomyslel si valach a zadíval sa do prameňa. Voda však už vrela menej i bubliny vyskakovali čoraz pomalšie, až nakoniec celkom prestali vychádzať. Ale aj peniaze sa mu strácali spred očí. Na hladine sa už iba kde-tu zabelelo čosi ako dukát. A čím ďalej, tým menší, väčšie sa už prepadli v prameni. A keď napokon vyplával nahor iba akýsi celkom malý peniažtek, valach ho schmatol šmahom ruky a radostne zvolal:

„A predsa čosi mám!"

Ale iba ten jeden jediný schytil, viac si zo studničky neodniesol. Potom všetko utíchlo. Žriedlo viac neklokotalo, ani bubliny nevyhadzovalo nahor. Prameň bol hladučký a čistý, znova sa v ňom dobre videl. A po zlatých dukátoch ani chýru, i vták sa bohviekde zahniezdil. Valacha pochytila ľútosť, smutný sa pobral preč.

Keď večer pri ohni rozpovedal ostatným chlapom zo salaša, čo videl v ten deň popoludní, najprv si mysleli, že tára. Len keď ukázal na dlani peniaz, čo stačil zachytiť, vtedy mu uverili. Ale hneď mu začali dohovárať, že veru zle urobil, keď sa tak zľakol. Aj bača mu vyčítal, že ufrnkol od studničky a že nebol smelší. Tak mu potom ešte dovrával:

„Keď sa ti núka šťastie, nesmieš dlho rozmýšľať!"

Vraj by sa bol ten vták iste pobral preč a vtedy si mohol nabrať koľkokoľvek peňazí. Keď človek zmešká takú príležitosť, prepadnú sa peniaze ešte hlbšie. Tak sa potom aj stalo. Od tých čias nebolo človeka, čo by bol v tom žriedle čosi zazrel. Ani peniaze, ani vtáka tam viac nevideli.