Ako sliepka kikiríkala na roli

Ako sliepka kikiríkala na roli (Rozprávka)
Istý gazda v Kubachoch zapriahol voly a vybral sa so synom prvý raz orať. Pod Borzovom mali také pole, kde sa im najlepšie začínali jarné roboty. Voly im tam ani v prvý deň nekľakli do brázdy a na úvrati sa obracali samy, nemuseli ich za retiazku vodiť z jedného konca na druhý.

Keď dvaja Kubašania zastali s volmi na roli, najprv sa poobzerali po okolí, kto orie v ich blízkosti. Ale nikoho ešte nezazreli, oni boli prví. Potom zložili pluh z voza, zapli ho za orné kolieska a otec povie synovi:

„Nože skúsme, ako nám vyorú prvú brázdu!"

Pohonič švihol bičom ponad záprah a zavolal nahlas, že ho bolo počuť vari i v dedine:

„No, poďme, volky! A rovno, nie aby ste vychodili z brázdy!"

Otec založil pluh do zeme a voly sa pohli. A naozaj išli pekne stredom role, rovnú brázdu vyorávali. Ešte však nedošli ani prvý raz na úvrať, keď gazda zbadal, že mu na hriadeľ zosadla akási sliepka. Veľmi pekné perie mala, nikto v dedine krajšiu sliepku nechoval. Odrazu natiahla krk ako naozajstný kohút a zanôtila, len sa tak po poli ozývalo:

„Kikirikí!" A o chvíľu znova dva-tri razy zakikiríkala. Len čo sa sliepka takto ozvala, voly naskutku zastali. Najprv si kľakli na predné nohy a hneď zatým si aj pokojne ľahli na roľu, ani trochu sa nehýbali. A ležali tam, sťaby ich načisto opustili všetky sily, ani krok viac nechceli urobiť. Gazda sa zháčil, ba ho aj pichlo kdesi pri srdci. Ako by aj nie, keď mu takúto vec doteraz nevykonali. Pokrútil hlavou a zahundral:

„To nie je s kostolným poriadkom, keď sliepka nôti ako kohút a keď si pred ňou voly začínajú kľakať do brázdy!"

„Nože, synku, odožeň tú sliepku, nech nás tu nestraší pri robote!"

Syn zaraz priskočil k pluhu, i bičom sa zahnal, že ju odplaší. Ale sa nemusel ustávať. Sliepka po gazdových slovách roztiahla krídla a hybaj preč. Hneď nato sa aj voly postavili na nohy, zatriasli v jarme hlavami a bez rozkazu sa pohli. No sotva gazda urobil krok, zrazu pod pluhom zaškrípalo, ako keď oráč zavadí čerieslom o veľký kameň. Gazda zhíkol:

„Tíha, skala na roli! Kde sa tu len vzala? Od malička som tu s otcom orával, ale jakživ sme väčšiu skalu nenašli."

Hneď priskočil k čerieslu, že ju odvalí spod pluha a odnesie na úvrať. Keď pluh nadvihol a odhriebol trochu prsti, padol mu do očí veľký medený hrniec a či skôr kotlík, lebo v tých časoch iba menšie hrnce predávali. V takomto kotlíku vtedy aj jedlá varili, keď bolo v dome viac čeľade.

Keď gazda odhrnul ešte viac zeminy a nakukol do nádoby, zaligotali sa krásne, čistučké dukáty. Až po samý okraj ich tam ktosi nasypal. Nezdržal sa v tej chvíli, aby nezavolal na pohoniča:

„Hej, synak, hybaj sa chytro pozrieť, veď sme my kotlík peňazí vyorali! A motyku zaraz vezmi! Sotva by sme ho vyhrabali zo zeme iba holými rukami!"

Pohonič skočil k vozíku, schmatol motyku a už aj robil, čo mu otec kázal. A znova sa mu zablyšťali pred očami zlaté dukáty. Tuho stisol motyku a kopal tak schuti ako nikdy predtým. Ale kotlík nie a nie vykopať. Márne sa chasník ustával, nadarmo odhadzoval zem nabok, kotlík sa ponáral, ani čo by sa pod ním prepadávala zem. Otec bol, pravdaže, veľmi netrpezlivý, až mu nakoniec vychytil motyku z rúk a zahundral:

„Daj mi tú motyku! Mne naisto pôjde robota lepšie od ruky."

Ale ani otcovi sa nepodarilo vykopať kotlík zo zeme. Čím viac zeminy okolo hrnca odkopal, tým viac sa mu priam spod ruky strácal. Až sa napokon vnoril celkom do zeme, ani čo by sa zaboril do bahna, alebo nebodaj čľupol do vody. Vtedy už aj otec zahorekoval:

„Škoda, preškoda! Už máme po radosti. Nikdy viac ho nedostaneme."

A naozaj sa s ním museli navždy rozlúčiť. Darmo sa gazda aj inokedy pokúšal kopať na tom mieste, darmo zabáral kôl hlboko do zeme, na nič už nenatrafil. Kotlík s pokladom mu viac neprišiel pod ruky. Keď potom otec so synom rozprávali ľuďom, čo zažili a videli pri prvom oraní, viacerí im vyhodili na oči:

„Veľkú chybu ste obaja urobili, keď ste tú sliepku tak nemilobohu odohnali. Či ste nevedeli, že tam, kde pri prvom oraní zakikiríka sliepka, je zakopaný poklad?"

Keby boli gazda so synom počkali, kým sliepka sama neodletí z hriadeľa, ľahko by boli kotlík vykopali a mohli aj zobrať, čo v ňom bolo. Nuž tak, hľa, pochodili vtedy títo Kubašania. Nielenže nič nedoniesli domov, ale pre ich spôsoby sa kotlík tak hlboko prepadol, že ho už nikto odtiaľ nevyslobodí.