O Železnej bráne

O Železnej bráne (Rozprávka)
Ešte nedávno starí Klenovčania vravievali, že sa v ich chotári pri Železnej bráne v noci prechádzal vysoký chlap. Nikto v celom meste ho nepoznal, ale viacerí sa nazdávali, že to bude najskôr černokňažník. A keď nie ten, tak istotne dajaký mních. V Klenovci tomu neverili, že vraj černokňažníka by hocikto ľahko poznal a že ani mních to nemôže byť, keď v ich kraji takíto ľudia nikdy nežili.

Raz predsa len vyšla pravda najavo a všetci ľudia boli zajedno v tom, kto sa to prechádza po klenovskom poli. Jeden starší Klenovčan mal vo veľkej úcte Jánošíka a neraz o ňom rozprával tie najpodivnejšie veci. A práve jeho začalo začiatkom leta čosi ťahať k Železnej bráne. Viac ráz zreteľne začul, ako mu v noci dačo šepkalo:

„Choď sa ta aspoň raz pozrieť! Prv ako umrieš..."

A chlap napokon poslúchol. Nikomu nepovedal ani slovíčko, len sa ta pobral pred večerom, aby naň nemusel dlho čakať. Dobre vedel, že sa takí nociari najradšej prechádzajú okolo polnoci.

Keď sa ta napokon vydriapal, sadol si do trávy, aby si vystrel údy. Aj si ešte zajedol, čo si priniesol so sebou. V Klenovci bol taký zvyk, že po poli nikto nechodieval s prázdnymi rukami. Vždy aspoň kôrku z chleba nosil pri sebe. Aj tento chlap práve čosi omáľal v ústach, keď zazrel, ako sa k nemu blíži chlapisko. Bol veľmi vysoký a kráčal strmo. Klenovčan naraz zhíkol:

„Rovno ku mne trieli... Isto-iste akurát predo mnou zastane..."

A tak aj bolo. Ani sa nestačil postaviť na nohy, ozrutný chlap už stál pred ním a premeriaval si ho očami. Klenovčan mu nedovidel dobre do tváre, taký bol vysoký. Ale oči videl zreteľne, lebo mu žiarili ako dva uhlíky. Na hlave mu sedel širák, velikánsky, valaský... Halenu nemal, iba košeľa mu visela nadol a v ruke stískal valašku. Klenovčanovi vtedy vhuplo do hlavy:

„To je naisto Jánošík! Jeho duch..." Teraz už iba na to čakal, či sa nebodaj od neho dačo nedozvie. A ten naozaj začal hlasom ako hrom:

„Vždy si si ma v reči uctil, odmeniť sa ti chcem... Odrátaj odtiaľto tridsaťtri krokov a zastaň! Na tom mieste leží poklad. Rozhodni sa, či ho vykopeš, kým nevyjde mesiac! Ak to urobíš, môžeš ho celý užiť, len na bedač nezabúdaj! S tou sa rozdeľ!"

Klenovčan najprv nevedel, čo najskôr urobiť, či sa má ešte na dačo spýtať, a či hneď kopať. Akože však mohol kopať do zeme, keď nemal pri sebe vôbec nič. S holými rukami sotva dačo odhrnie. Pomyslel si potom:

„Keď je tak, zabehnem domov po motyku." Nato sa schytil a hybaj od Železnej brány rovno do Klenovca.

Kým však Klenovčan dobehol do dvora a našiel motyku, mesiačik už svietil nad vrchmi. Bol pekný, okrúhly a zdalo sa, akoby sa usmieval na každého, kto sa naň zahľadel.

Ale Klenovčan sa nadarmo ustával a driapal nazad k Železnej bráne.

Jánošíkov duch sa navždy stratil a miesto, kde mal byť poklad, mu skapalo z očí.

Keby si ho bol aspoň poznačil, azda by sa bolo dalo dačo pri mesiačiku nájsť. Nuž pobral sa potom smutný domov. Ešte v ten deň ľudom porozprával všetko, čo zažil v noci. A viackrát opakoval trhaným, dojatým hlasom:

„Videl som Jánošíka... Naozaj som ho videl... Ukázal mi poklady... Tam pri Železnej bráne... Treba ich tam hľadať a kopať..."

Najstarší chlap ho však zahriakol:

„Ech, veľmi zle si urobil, že si nesplnil Jánošíkovu vôľu. Mal si na tom mieste hrabať hoci aj holými rukami, a nie utekať najprv do dediny.

Pri mesiačiku sa odjakživa nekopali poklady."

Neskôr Klenovčania okolo Železnej brány všetko dôkladne poprezerali, či im dačo nepadne do očí, alebo či sa nebodaj aj dajaký dukát kdesi nezablyští. Lenže nikde nič... Iba časom sa ešte dozvedeli, že Jánošíkov duch sa zjavuje na tom mieste každý siedmy rok. Kto má šťastie, naisto sa tam s ním môže stretnúť. Vtedy tam treba byť načas a všetko vykonať tak, ako on prikáže. Daromná by bola akákoľvek robota, keby sa človek spriečil. Ale veľmi zle by mohol pochodiť každý, na koho by sa ten duch nebodaj nahneval... Mohol by sa mu pomstiť za to, že mu nedá v noci pokoj.