O skale ako pes

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 000 slov
Počet zobrazení: 1 852
Tlačení: 215
Uložení: 246
O skale ako pes (Rozprávka)
Vari od nepamäti stála neďaleko riečky Bystrice na Kysuciach skala, čo sa z diaľky preukrutne ponášala na veľké psisko. Preto tú skalu ľudia Psom pomenovali. A keď pltníci z Harvelky alebo Riečnice zakotvili plť dakde medzi Starou a Novou Bystricou, najradšej oddychovali pri tejto skale. Ale vôbec nič na nej nezbadali.

Raz sa jeden z kysuckých pltníkov, čo plavili drevo z Kysúc ďalej dolu Váhom, zastavil v istej krčme na Dolniakoch. Občerstviť sa chcel, lebo bol hladný a veru vysmädol na dlhej ceste. No sotva povedal prvé slovo, krčmár sa naňho zadíval a prezeral si ho od hlavy po päty, ani čoby ho spoznával. Odrazu sa spýtal:

„A nie si ty z Kysúc?" Pltník sa priznal bez okolkov:

„Nuž veru som odtiaľ... Od Starej a Novej Bystrice, ak vieš, kde to môže byť. Drevo splavujeme po Váhu, kým je súca voda." A krčmár sa naňho znovu zahľadel a zvedavo sa vypytoval:

„Keď tak chodievaš s plťami nadol, nezbadal si v tom kraji takú skalu, čo vyzerá ako veľký pes? Akosi sa mi zvidela, keď som tadiaľ chodil.

Dokonca som raz v noci spal vedľa nej." A pltník hneď:

„Oj, pravdaže! Neraz som sa na ňu pozeral. Pred pár dňami som na nej aj sedel, keď sme tam oddychovali." Krčmár sa pri týchto slovách zamyslel a vážnym hlasom mu povedal:

„Keď vieš, kde je tá skala, nemohol by si mi ju spolu s kamarátmi zviezť na plti? Veľmi dobre by som sa vám všetkým odmenil." Pltník dlho nepremýšľal. Jednoducho prisvedčil krčmárovi, že mu môžu vyhovieť, len sa trochu poradia. Nakoniec doložil:

„Veď sme neraz vozili na pltiach aj mlynské kamene, čože by sme aj tento nedoviezli."

Krčmár sa potom s pltníkom rozlúčil a od tej chvíle už iba netrpezlivo čakal, či príde chvíľa, keď sa mu splní jeho žiadosť. Už dlhší čas túžil za tým, aby mu pltníci z Kysúc zviezli kameň, o ktorom hovoril. Vedel, že mu také skalisko môžu doviezť iba oni. „Každý voz by sa rozsypal, aj osi by sa na ňom istotne dolámali, kým by k nám došiel," pomyslel si, keď hútal o kameni.

Dolniacky krčmár nečakal nadarmo. Pltník ešte v ten deň povedal dvom kamarátom, že si všetci môžu dobre zarobiť. Treba len Psa prevaliť na plť a tak uložiť, aby po ceste nespadol do vody, a potom ho doviezť krčmárovi. Ten sa im vraj istotne za kameň bohato odmení. Nakoniec ich ešte presviedčal:

„Škodovať nebudeme... Nič sa nestane, ak bude na plti o skalu viac." A druhý zas radil:

„Cestou si aj posedieť na nej môžeme."

Kysuckí pltníci urobili všetko tak, ako sa dohodli. Keď prišli domov, zbili plť a hybaj s ňou nadol. Nezabudli sa však zastaviť pri skale, ktorú chceli vziať ako náklad. Keď váľali kameň na brvná, ani im na um neprišlo, že by to bola dajaká iná skala ako ostatné. Ba jeden z nich sa aj zastarel:

„Načo mu len bude? Vari si len nechce ostriť nožíky na jej chrbte?" A druhý nato so smiechom:

„Alebo pod ňu uloží takého, čo si v krčme viac vypil."

Keď pltníci šťastlivo splavili plť nielen z Kysúc, a je aj dolu Váhom, na tretí deň sa doplavili k dedine, kde skalu mali zložiť krčmárovi.

Najprv mu však zašli oznámiť, že doviezli, čo si žiadal. Treba už len kameň previezť z plte do dediny.

Krčmár sa náramne zaradoval, keď zazrel pltníkov, s ktorými sa pred časom dojednával. Ešte viac mu však zažiarili oči pri pohľade na ozrutné skalisko, čo mu ľudia z Horniakov doplavili. Najprv sa naň pozorne zadíval a premeral si ho očami, potom ho začal ohmatávať a pohládzať dlaňou, akoby chcel zistiť, či je kameň naozaj celý. Na tvári mu bolo vidno, že je spokojný. Uznanlivo prikyvoval:

„Dobre ste urobili, že ste splnili moju žiadosť. Neobanujete, že ste sa ustávali s takouto ťarchou."

Krčmár ich potom požiadal, aby mu pomohli doniesť skalisko ku krčme a uložiť ho na miesto, ktoré vopred pripravil. A keď túto robotu skončili, začala sa hostina. Krčmár im poznášal, čo im len duša žiadala. V ten deň si zajedli ako nikdy v živote i vypili si, koľko im len hrdlo ráčilo. V noci nebdeli na plti ako zvyčajne, keď sa plavili s drevom, ale uložili ich v krčme do čistučkých perín. Už dávno nespali lepšie ako vtedy! Na druhý deň sa lúčili s krčmárom a čakali, či im ešte dá aj dajakú odmenu. A ten ich nepustil naprázdno. Prv ako odišli, začal im odratúvať na dlaň žltučké dukáty.

„Zaslúžite si ich, pochádzajú z Jánošíkovej pivnice. Mne ich poručil kamarát, čo zbojníčil vedno s Jánošíkom. Keď som ich mal odniesť, hajdúsi za mnou sliedili. Nemohol som ich vziať, nuž som ich nasypal do skaliska, čo ste mi priviezli. A dobre som ho zapečatil, aby ľudia nezbadali, že v ňom leží poklad."

Chlapi vyvaľovali na seba oči, veriť sa im nechcelo, čo práve počuli. Krčmár však pokračoval:

„Nemohol som sa vrátiť po peniaze. Daktorí ľudia by ma naisto poznali a bolo by mi beda, keby sa boli preriekli. Musel som iba čakať, či sa nájde dakto, čo privezie kameň."

Nato obidvom pltníkom stisol ruku a s úsmevom ich odprevadil.

„Ďakujem vám, že ste vyplnili moju žiadosť," povedal im nakoniec.

Pltníci začudovane pokyvovali hlavami nad tým, čo počuli, a voľky-nevoľky sa museli pobrať svojou cestou. Znova sa chytili vesiel a hybaj s plťami nadol ako zvyčajne. Zastavili sa na mieste, kde kedysi doviezli skalisko s dukátmi. No s krčmárom sa viac nestretli. V jeho dome už hospodáril iný človek a ten ani nikto z dediny nevedeli o ňom vonkoncom nič. Krčmu predal a potom kdesi odišiel, ale nevedno, kam sa podel. Nikomu nedal vedieť o sebe, nijakú stopu nezanechal.

Pltníci sa ľahko dovtípili, že krčmár patril do Jánošíkovej družiny, alebo sa aspoň kamarátil so zbojníkmi, čo žili na zbojníckom chlebe.
Jeden z pltníkov poznamenal:

„Bál sa, žeby ho, nedajbože, nezlapali, preto nič neprezradil."

Aj tak bolo ... V tých časoch sa človek mohol stretnúť s takými ľuďmi, čo Jánošíka dobre poznali.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#Pes


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.019 s.
Zavrieť reklamu