Šimonka

Šimonka (Rozprávka)
Istý Šimon z Červenice pod Slanskými vrchmi bol trochu iný mládenec ako jeho rovesníci. Od malička najradšej chodil po poli a pozeral sa ako jastrab, či v prírode neuvidí dačo nové. Aj zvieratá mal veľmi rád, za nič na svete by im nebol ublížil. Zavše vravieval kamarátom:

„Radšej seba udri po líci, ako by si mal zvieraťu škodiť." Neraz sa mu chlapci preto vysmievali.

Raz okolo Jána išiel Šimon kosiť trávu pod Slanské vrchy. Ale prv ako zaťal kosou, sadol si, že si ju naostrí. Akurátny kosec si odjakživa najprv kosu narichtuje. Iba potom môže ísť robota od ruky. Ešte však kosu nenarazil na porisko, keď zreteľne videl, ako sa mu pred očami hýbe zem. Šimon zaraz vedel, čo sa robí, keď sa na lúke sype prsť. Nuž sa iba usmial a zašepkal si sám pre seba:

„Krtko, čierny krt mi ryje lúku!"

Iný mládenec by sa v takejto chvíli naisto napálil. Kosci boli neradi, keď im na lúke krt trávu prerýval. Zle sa im vtedy kosilo i kosa sa ľahko zatupila. Preto radšej krta zabili, ak im prišiel pod ruku. Ale Šimon nie... Ani mu na um neprišlo zmámiť nevinné zvieratko, iba si pomyslel:

„Nech si robí svoju robotu! Na druhý rok tam aspoň bude lepšia tráva."

Potom sa pobral kosiť. A kosil dlho do úmoru, kým mu sily stačili. Ale za ten čas veľmi vyhladol a kosu tak zatupil, že už nestínala trávu a musel ju jednostaj oslou zaostrovať. Keď už bol skoro pod samým vrchom, chcel si zajesť. Pobral sa hneď ta, kde zrána klepal kosu.

Keď sa lepšie pozrel na lúku, všade bol samý kopec. Šimon sa však na zviera nehneval, iba uznanlivo pokýval hlavou a tak si pomyslel:

„Ech, ten sa tu dnes hodne narobil! Keby sa každý tak usiloval, nebolo by vo svete biedy."

Potom si sadol do trávy a s chuťou jedol. Ale tie krtince mu nedali pokoj. Začal ich zrazu počítať, koľko ich krt od rána spod zeme navyhŕňal, ale nedorátal sa ich. Zrak sa mu zabodol na miesto, kde sa čosi jagalo. A keď slniečko vykuklo spoza chmáry, krtinec tak zažiaril, akoby sa bol na ňom rozhorel oheň.

Šimon priskočil ku kopčeku, aby zistil, prečo sa jagá iba jeden krtinec.

Keď sa lepšie prizrel, do oka mu padol veľký drahokam, čo ležal navrchu kopčeka. Mládencovi vtedy vybehlo z úst:

„Ľaľa, krt mi priniesol vzácny kameň. Istotne len preto, že som ho nezabil." Dlho sa naň iba díval. Vtom sa mu zazdalo, akoby bol dakto šepkal:

„Patrí tebe. Vezmi si ho! Naozaj je tvoj!"

Napokon Šimon kameň opatrne zodvihol. Obzrel si ho na dlani, ale nie a nie zistiť, akú má farbu. Sprvoti si myslel, že je priezračný ako voda zo studničky. Ale keď ho ukryl pod kabát, menil farbu do belava, z inej strany zas akoby podbehol mliekom. A keď naň zasvietilo slnko, bol celkom v rozpakoch.

„Teraz už vôbec neviem, aký je. Akoby na ňom svietili všetky farby."

Keď sa Šimon vracal domov, niesol si drahokam v kapse. A cestou si myslel:

„Dobre, že som dal pokoj krtovi a nerušil som ho v robote. Hľa, ako ma za to obdaroval."

A veru správne tušil, že je to drahý kameň. Komukoľvek ho ukázal, každý zhíkol, aký je krásny. Nakoniec sa o tom kameni dozvedel akýsi pán z mesta. A ten mu povedal:

„Bohato ťa odmením, keď mi povieš, ako si k nemu prišiel." Pritom si pravdaže myslel, že kde sa nájde jeden drahokam, tam môže byť druhý i tretí . . . Ba možno aj celé poklady.

A mal pravdu. Šimon zaviedol pána rovno pod Slanské vrchy, kde vtedy lúku kosil. Aj krtince mu poukazoval, čo krt povyrýval. Nesliedili nadarmo očami po lúke i po blízkom okolí. Hneď vtedy našli vzácne kamene aj inde.

Od toho dňa chodievali do červenického chotára aj iní ľudia hľadať drahokamy. Ako by aj nie, keď to boli opály a na tie sa aj na kráľovských dvoroch veľmi lakomili. A nehľadali ich iba po lúkach a po poli, ale začali kopať. Podaktorí na ne naďabili pod zemou, ale viacerí ich zazreli aj v skalách medzi puklinami. Ba aj v riečke Olšave sa neraz zablyšťali.

No najviac opálov našli na lúke, kde vtedy Šimon kosil. Po rokoch nazvali toto pole Šimonka. Pomenovali ho po Šimonovi a tak sa ešte aj dnes volá.

Časom aj v Libanke a v Dubníku našli také kamene. Bolo ich tam neúrekom. Ale potom akoby sa boli prepadli. Alebo ich ľudia do jedného vyzbierali, keď je to veľká vzácnosť?